Denník N

Manželka a dcéra píšu o Milanovi Lasicovi

Milan Lasica s dcérami Hankou a Žofkou. FOTO - PETER PROCHÁZKA
Milan Lasica s dcérami Hankou a Žofkou. FOTO – PETER PROCHÁZKA

Čo napadá pri sedemdesiatpäťke Milana Lasicu manželke Magde Vášáryovej a dcére Hane Lasicovej.

Magda Vášáryová: Lasica a jeho chuť oslavovať výročia

S postupujúcim časom sa asi prirodzene zosilňuje žiadosť oslavovať narodeniny opulentnejšie a nákladnejšie. Tento módny trend nás, a najmä Lasicu, obchádza. Čím sme starší, tým menej si našich výročí všímame. Asi z nechuti k tej opulentnosti.

Ale keď pripustím, že Milan bude mať 75-ku, okrem spomienky na jeho báječnú matku, ktorá by oslávila v tomto roku stovku, som začala počítať, koľko rokov musel nútene stráviť v pohŕdaní, ktoré mu uštedrovali komunisti.

predsedníèka Správnej rady Via cultura Magda Vášáryová tlaèová konferencia
Magda Vášáryová. Foto – TASR

V roku 1960 mal dvadsať a bol to čas nádejí. Umožnil Julovi a Milanovi štart, aký sa podarí málokomu. Zaštítil a povzbudil ich Werich i Horníček. A keď mal Milan tridsať, všetko sa skončilo.

„Preč zo Slovenska, tu vás nechceme,“ kričali najatí birici. „Váš humor zakážeme, ale mohli by ste niečo proti Američanom, potom… možno,“ líškal sa im vtedajší riaditeľ televízie. „Dosť bolo Lasicu,“ vyhlasoval každoročne Biľak z Pražského hradu.

Vtedy Milan zbledol a ľahol si na pohovku. Rozmýšľala som, či z nej ešte vstane, a vyrábala som falošnú optimistickú atmosféru vyhláseniami, že toto sa raz musí skončiť. Ale trvalo to do Milanovej päťdesiatky. Áno, niektorí ľudia si tajne kopírovali ich vystúpenia, ale Milan predal auto, obrazy, koberce…

Ešteže sa našli niektorí umelci, ktorí sa podpísali pod jeho texty, napríklad Karel Gott, a honorár mu aj vyplatili. Alebo sa podpísali, na Slovensku, a honorár si nechali a dodnes vydávajú Milanove texty za svoje.

Mal šesťdesiat, keď sa konečne nadýchol a už si nemusel všímať pokyny nielen Biľaka, ale ani Hudeca, Mečiara, Slobodníka a hlupákov ako Machala a zástupy ďalších, ktorí sa dali na „národníčenie“ ako výnosný biznis.

A kde je Sedem s.r.o.? „Nechcú, aby ste sa z nich smiali,“ vykrúcal sa riaditeľ televízie. A tak ďalej, až do jeho stovky, čo mu, samozrejme, prajem. Veď má dobrý korienok.

A tak pri všetkých oslavných tónoch si radšej, prosím, spomeňte, že oslávenec stratil dvadsať najtvorivejších rokov života! Dvadsať rokov vyrábania falošnej slovenskej kultúrnej elity. Dvadsať rokov, ktoré časť našich spoluobčanov považuje za zlaté!
A ďalšie roky trápenia sa s mečiarizmom, keď sa definitívne rozhodol, že nebude prelomený v páse žiadať ministra kultúry o dotáciu na svoje divadlo, čo trvá dodnes.

Oslávte teda jeho narodeniny, ale so spomienkou na tie stratené príležitosti zasmiať sa a úžasné texty, ktoré Milan nenapísal, lebo ležal na tom gauči.

Hana Lasicová: Kurz šoférovania

Mala som okolo desať rokov, keď som sedela na zadnom sedadle červenej Lady, ktorá disponovala dizajnom akoby navrhnutým žiakom materskej školy. Na sedadle spolujazdca sedel otec a na mieste vodiča moja deväťročná sestra. Boli sme na poľnej ceste pri našej chate na Záhorí a „učili“ sme sa šoférovať.

Na rade bola sestra, ktorá sa pasovala s náročnou úlohou dosiahnuť na pedále a zároveň dovidieť ponad volant. Otec zaradil jednotku, sestra pridala plyn a auto sa skokom pohlo z miesta. Otec povedal sestre, aby brzdila, ona na to ešte viac dupla, lebo netušila, kde by tak mohla byť brzda, a už sme sa plnou rýchlosťou rútili priamo do storočnej lipy.

Otec schytil volant, sestra zavrela oči a ja som na zadnom sedadle, kde neboli ani bezpečnostné pásy, vrieskala na plné hrdlo. Potom sme kolesom auta narazili na kameň a zastali rovnako náhle, ako sme sa rozbehli.

Keď sme sa so sestrou hystericky rozosmiali, otec nám povedal: „Aj keby sme nezastali, nič by sa nebolo stalo, lebo by som to vykrútil volantom.“

S dcérou Hankou. FOTO - PETER PROCHÁZKA
S dcérou Hankou. Foto – Peter Procházka

V tom období som o otcovej tvorbe tušila veľmi málo, rodičia nás v tomto smere chránili. Pamätám si na úľavu, keď sa otec konečne zbavil všetkých zákazov činnosti, a na chrbát knihy Piesne o ničom, ktorý vykúkal z našej knižnice.

Mala som okolo dvadsať rokov, keď som sedela na sedadle vodiča modrého Mégana, ktorý mal odjazdených tristotisíc kilometrov. Na mieste spolujazdca sedel môj otec. Podujal sa so mnou absolvovať výlet na našu chatu na Záhorí, aby mi poskytol možnosť zdokonaliť sa v šoférovaní.

Zdanlivo ležérne som zvierala volant, zatiaľ čo môj otec pravdepodobne bojoval s nutkaním ho zvierať spolu so mnou. Bola som na svoju jazdu patrične hrdá, hoci ma trochu vyrušoval otec, ktorý počas cesty viackrát pre mňa v nepochopiteľných situáciách zvolal „Pozor!“ alebo „Obrubník!“

V tom čase som sa už zabávala na predstaveniach Náš priateľ René, Nikto nie je za dverami a asi desaťkrát som si od srdca poplakala na predstavení Cyrano. A z mojej vlastnej knižnice vykúkali chrbty kníh, na ktorých bolo napísané: L&S I, L&S II, Soirée, Trialóg… Niektoré knihy mi daroval sám otec, ale väčšinou bez toho, aby ich nejako komentoval.

Pred pár mesiacmi som otca niekam viezla, možno aj na našu chatu, napokon, prečo nie. Sedel vzadu, lebo na sedadle spolujazdca bolo pripevnené „vajíčko“, v ktorom bola pripútaná moja mladšia dcéra. Otec vzadu mlčal. Dočiahol by odtiaľ na volant, keby sme sa rútili plnou rýchlosťou do stromu? Možno by som bola prekvapená.

O otcovej tvorbe mám dnes už aký-taký prehľad a práve nedávno mi do zbierky v knižnici pribudla kniha rodinne ladených rozhovorov Všetko o mojom otcovi, počas písania ktorej som sa o ňom dozvedela asi najviac.

Ľudia sa ma často pýtajú, ako otca vnímam. Ako? Nuž, rodinne. Lebo otec nie je v prvom rade lekár, šofér autobusu, inžinier alebo divadelník. Je to hlavne, a niekedy dokonca len výlučne rodič.

Ktorý nemusí dostávať ocenenia, poklony, zachraňovať svet. Stačí, že sa môžete spoľahnúť na to, že v tej správnej chvíli dokáže strhnúť volant.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra

Teraz najčítanejšie