Nemlčme, buďme slobodnejší, zdvihnime hlavy

Štrajk je príležitosťou na nový začiatok budovania vzťahov univerzity s politickou mocou.

Autor pôsobí na FiF UK
Príhovor odznel 17. 2. v Aule Univerzity Komenského v Bratislave
na podujatí  Aktuálne problémy školstva a vzdelávania

Vážení členovia akademickej obce, vážení hostia,

organizátori dnešného zhromaždenia ma oslovili s ponukou prihovoriť sa vám v mene strednej generácie vysokoškolských pedagógov pôsobiacich na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Je to pre mňa česť i istý záväzok, do akej miery sa mi podarí naplniť ich očakávania. Budem hovoriť v prvom rade za seba v nádeji, že aspoň časť mojich pocitov, úvah či myšlienok bude vyjadrovať aj ich názory.

Roku 1989 som bol študentom čínskeho jazyka a kultúry na Filozofickej fakulte a v máji a júni toho pamätného roku som v rakúskej televízii pozorne sledoval zápas mojich čínskych rovesníkov za slobodu a demokraciu, ktorý sa skončil krvavým zásahom armády 4. júna v Pekingu. Pre moju generáciu bol kľúčovým okamihom November 1989, keď sme aj my dostali šancu postaviť  sa proti komunistickej moci. Umelecká beseda Slovenska tu oproti na Šafárikovom námestí sa 19. novembra stala prvým „javiskom“ demokratizačného pohybu na Slovensku a doobeda v pondelok 20. novembra sa ním stala aj táto aula, kde sa zrodilo študentské hnutie na Slovensku. Sedel som vtedy v preplnenej aule v uličke na zemi a po prvý raz v živote na verejnom zhromaždení zažíval pocit slobody.

November 1989 a nasledujúce mesiace i roky predstavovali ťažký proces zásadných politických, ekonomických a spoločenských reforiem. To, že o pár týždňov budeme môcť vo voľbách odovzdať hlas tej zo strán, ktorá najviac reprezentuje naše názory, dnes už berieme ako samozrejmosť – a v istom zmysle je dobré, že je to tak. November 1989 umožnil aj obnovenie akademických slobôd, odstránenie politických zásahov do pedagogického a vedeckého procesu na vysokých školách, zrod akademických senátov a aj toho, že o vedecko-pedagogických tituloch už nerozhodujú politické grémiá, ale akademická komunita.

Vďaka Novembru 1989 sme mali možnosť slobodne sa rozhodnúť pre profesionálnu dráhu napríklad na akademickej pôde, možnosť absolvovať dlhodobé študijné a výskumné pobyty v zahraničí, zúčastňujeme sa na medzinárodných konferenciách, máme prístup k najnovšej vedeckej literatúre bez toho, aby anonymný cenzor musel najprv skontrolovať, či nie je „ideologicky nebezpečná“. Ani to kedysi nebola samozrejmosť.

Stretávame sa tu dnes opäť v aule, keďže cítime, že aj v oblasti školstva niečo v tomto štáte nie je celkom v poriadku. Upadli sme v posledných rokoch do pasivity až apatickosti. Hovorili sme si síce o tom, čo všetko nás trápi a obmedzuje v našej práci vysokoškolských pedagógov, akým rozličným nezmyslom musíme čeliť, sem-tam sme o tom písali do novín, ale v konečnom dôsledku psy štekali a karavána šla ďalej. V posledných týždňoch nás z tejto letargie prebrali naše kolegyne a kolegovia z materských, základných a stredných škôl.

Oni v sebe našli silu na to, aby sa zmobilizovali a podarilo sa im upriamiť pozornosť širokej verejnosti na vzdelávanie, jeden zo zásadných a reálnych problémov našej spoločnosti, o ktorom treba diskutovať práve v tomto predvolebnom čase a aj s tou intenzitou a emotívnosťou, ktorú do tejto diskusie vniesol štrajk, verejné zhromaždenia či živé reťaze. Viacerí z nás sa zúčastňovali na akciách organizovaných Iniciatívou slovenských učiteľov, ale v prvom rade práve ich to stálo veľa energie a aj osobných obiet, tisíce z nich prišli o polovicu aj tak nedôstojne nízkych platov. Chcel by som im za to úprimne poďakovať, pretože – ako vidíme od minulého týždňa – prebudili aj nás, vysokoškolských pedagógov.

Nechcem teraz hovoriť o partikulárnych problémoch napríklad humanitných a spoločenských vied, zastúpených na našej fakulte. Aj na tie treba upozorňovať, ale nie na tomto fóre a pri tejto príležitosti. Chcel by som sa s vami podeliť o zopár myšlienok venovaných úlohe vysokých škôl v modernej spoločnosti. A najmä tých najlepších slovenských vysokých škôl, kam bezpochyby patrí aj Univerzita Komenského. Takáto univerzita má byť v prvom rade miestom, kde vyučujú a bádajú najvýznamnejší slovenskí odborníci v jednotlivých odboroch, akademické osobnosti, ktoré svoje odborné skúsenosti a poznatky odovzdávajú generáciám študentov.

Túto úlohu si Univerzita Komenského plní napriek tomu, že iste musíme na kvalite výučby a vedy kontinuálne pracovať a máme na univerzite špičkové pracoviská, výskumné tímy i jednotlivcov, no aj slabšie a slabé miesta. Dôležité však je, aby sme dokázali túto realitu kriticky reflektovať, neuspokojili sa s kultom priemernosti, každý z nás v rámci svojich možností prispieval k zlepšeniu – vrátane študentov, pretože tí by sa mali stať tými pomyselnými strážcami kvality, ktorí nás pedagógov svojou náročnosťou budú individuálne posúvať dopredu a prispievať tak aj k pozitívnej premene celej inštitúcie.

Univerzita by z princípu mala byť aj priestorom na slobodnú výmenu názorov a pestovanie kritického myslenia jej akademickej obce, pedagógov i študentov. Naša kritickosť, otvorenosť novým myšlienkam, pochybnosti o večne platných pravdách by sa však podľa môjho názoru nemali obmedzovať iba na predmet nášho výskumu, ale mali by sme ich využívať aj pri reflexii spoločenského vývoja. Univerzita Komenského, pedagógovia a vedci sa nemôžu stiahnuť do pomyselnej slonovinovej veže. Navyše aj v tej slonovinovej veži akadémie narážame na rozličné anomálie systému, v ktorom fungujeme – napríklad na nedostatok financií, verejné obstarávania, v ktorých musíme zložito nakupovať zväčša predražené tovary, či na európske peniaze určené na vedu a výskum končiace v obskúrnych schránkových firmách.

Hlas najvyšších predstaviteľov univerzity a jej fakúlt, ale aj jej jednotlivých pedagógov by mal oveľa hlasnejšie zaznievať v spoločenskom diskurze. Nie v parciálnych často žabomyších sporoch politických strán, ale pri zásadných celospoločenských otázkach, kde niekedy strany z takmer celého politického spektra rezignujú na osvietenejšie postoje a vezú sa na vlne populizmu. Konkrétnym príkladom by mohla byť téma utečeneckej krízy.

V príhovoroch k promujúcim študentom často citujeme vetu Jána Amosa Komenského o tom, že „všetci na jednom javisku veľkého sveta stojíme, a čokoľvek sa tu koná, všetkých sa týka." Toho Komenského, ktorý sám musel kvôli náboženskej neslobode utiecť z vlasti a čie meno nesie naša univerzita. Možno znie tento Komenského citát priveľmi pateticky a vzletne, ale keď na tom javisku sveta, konkrétne v Sýrii, mesiace a roky bombardujú mestá plné civilistov a tí potom v desaťtisícoch prúdia neďaleko našich hraníc, podľa mojej mienky by z najvyšších miest univerzity mal zaznieť jasný názor v duchu jej humanistického poslania, o prirodzenej ľudskej povinnosti poskytnúť pomoc najslabším a najzraniteľnejším. Nota bene tej Univerzity Komenského, ktorá na jeseň roku 2014 udelila čestný doktorát nemeckej kancelárke Angele Merkelovej.

Ona sa k tejto zložitej výzve postavila ako štátnička a teraz ju škodoradostne okiadzajú niektorí naši politici regionálneho ba až okresného významu. Akademická pôda je všade vo vyspelom svete – teda na kvalitných západných univerzitách, ktoré sú pre nás inšpiráciou – miestom, kde pôsobia etnicky i nábožensky rôznorodé tímy výskumníkov a tieto „manufaktúry poznania“ sú príkladom toho, že v posledných týždňoch toľkokrát pochovávaný multikulturalizmus môže fungovať. Univerzita Komenského má fungujúci systém prípravy a vzdelávania v slovenčine pre svojich budúcich zahraničných študentov. Nemohli by sme spraviť také gesto, že by sme aspoň tým opakovane spomínaným asýrskym kresťanom, na ktorých sa zredukovala naša schopnosť akceptovať inú kultúru, ponúkli niekoľko štipendií a ukázali im vľúdnejšiu tvár dnešného Slovenska?

Najvyšší predstavitelia univerzity majú v mojich očiach silnejšiu autoritu ako väčšina reprezentantov našej politickej scény. Za každým profesorom, dekanom či rektorom je dlhé roky budovaná akademická kariéra, desiatky či stovky absolventov, početné vedecké publikácie, roky strávené v rozličných administratívnych funkciách. Spomeňte si len na kariéry niektorých ministrov (odhliadnuc od konkrétnej vlády), ktorým boli ich posty zverené bez akejkoľvek predchádzajúcej prípravy a často si už nikto nevie v pamäti vybaviť ich mená. Túto autoritu akademických funkcionárov však treba využívať oveľa sebavedomejšie a smelšie.

Malo by byť povinnosťou sa ozvať, keď vidia nespravodlivosť a počúvajú klamstvá. Malo by byť stavovskou povinnosťou kritizovať, keď z eurofondov určených na výskum a vývoj tečú milióny na rozvoj vedecko-výskumného potenciálu takých slovenských vysokých škôl, ktorých vedecká produkcia má v drvivej väčšine dosah po hranice intravilánu mesta, v ktorom pôsobia. Ale ozývajte sa rovnako aj vtedy, keď sa meno člena akademickej obce univerzity, ktorú reprezentujete, objaví na kandidátnej listine xenofóbnej strany spolu s menami známych extrémistov a neonacistov. Nie je to príležitosť povedať nahlas aspoň to, že sa za to hanbíme? Ja sa za to hanbím aj napriek tomu, že akceptujem fakt, že to zákon nezakazuje. Nemlčte, keď pán Soták nedôstojným spôsobom a účelovými klamstvami dehonestuje učiteľov všetkých stupňov, vrátane vysokoškolského. Ak budeme teraz mlčať, takýto prístup a takéto praktiky sa stanú normou, štandardom, nad ktorým by sme sa už o pár rokov ani nepozastavovali.

Jasné, sebavedomé a verejne formulované postoje najvyšších reprezentantov kvalitných univerzít či vedenia SAV budú mať v konečnom dôsledku pozitívny vplyv aj na ich inštitúcie a na nastavenie dôstojného vzťahu medzi akademickou obcou a predstaviteľmi politickej moci. Úlohou vysokoškolského pedagóga nie je len sprostredkovať vedomosti svojim študentom, ale zároveň aspoň čiastočne prispieť k formovaniu ich občianskych postojov. Čo im v tom lepšie pomôže ako jasný verejný postoj najvyšších predstaviteľov vysokých škôl, na ktorých študujú? Súčasný štrajk môže byť pre našich študentov rovnako dôležitou súčasťou ich odborného a osobného dozrievania ako účasť na seminári či prednáške.

Štrajk je zároveň príležitosťou – poskytli nám ju naši kolegovia z nižších stupňov vzdelávania, nevytvorili sme si ju sami, nezabudnime na to a možno sa dokonca pýtajme, či sme nezlyhali – na nový začiatok budovania vzťahov univerzity s politickou mocou. Buďme sebavedomejší a hrdší, nemáme sa za čo hanbiť. Ak by za posledných 25 rokov politici spravovali Slovensko aspoň tak dobre ako rektori špičkových vysokých škôl či predsedovia SAV svoje inštitúcie, mohla byť už naša spoločnosť ďalej.

Neidealizujem si fungovanie univerzity, vidím aj mnohé problémy, no napriek tomu si myslím, že politici sa od nás majú čo učiť. Nenechajme si nanominovať napríklad aj do správnej rady našej univerzity politikov a v konkrétnom prípade naozaj smutno-smiešnu postavu politickej scény. Nastavme tie vzťahy tak, aby pre politikov bolo cťou, že vôbec môžu vstúpiť napríklad do tejto auly a prihovoriť sa akademickej obci. Politici nás však budú brať vážne iba vtedy, keď sa oslobodíme od pocitu, že oni majú akékoľvek právo zasahovať do akademického života a finančnými tokmi ovplyvňovať naše postoje. Sebavedomé postoje akademickej obce budú aj pre politickú moc (odhliadnuc od toho, kto je dnes ministrom školstva či premiérom a kto ním bude o pár týždňov či rokov) jasným signálom, že predstavujeme istý intelektuálny potenciál, no zároveň aj relevantný občiansky hlas a nemáme nijaký dôvod na to, aby sme k reprezentantom politickej moci pristupovali servilne.

Rešpektujem pritom úlohu politikov. Potrebujeme ich, aby demokraticky spravovali tento štát, nijaký lepší politický systém sme nevymysleli a buďme radi, že si jeho pozitíva môžeme užívať. Generácie našich rodičov a starých rodičov desaťročia túto výhodu nemali. Potrebujeme kompetentných, slušných a čestných správcov vecí verejných, za ktorých sa nebudeme hanbiť dokonca ani vtedy, keď práve budú vládnuť tí, ktorých sme sami nevolili, ale predstavitelia iného politického prúdu.

Nebuďme kritickí a nároční len na iných, ale v prvom rade každý na seba a aj dovnútra komunity vysokoškolských pedagógov. Hovorme o rozličných neduhoch vo vlastných radoch. Napríklad o predstieraní, že sme vydali zahraničnú monografiu, ktorá však vyšla po slovensky kdesi za humnami v susednom štáte. Nepredstierajme, že publikovaním štúdie v predátorskom časopise sme prenikli do svetovej vedy. Povedzme si otvorene, že naša päťmiliónová krajina nemá takú intelektuálnu kapacitu, aby dokázala vygenerovať toľko skutočných profesorov a docentov, naozajstných vedeckých autorít, koľko ich potrebujú premnožené verejné i súkromné vysoké školy. Diskutujme aj tom, či je naozaj normálne a etické, aby vysokoškolskí pedagógovia pôsobili naraz na viacerých školách. Alebo či je štandardné, aby si poslanec parlamentu popri tejto práci mohol zároveň zodpovedne plniť povinnosti dekana fakulty.

Jeden z odkazov uplynulých troch týždňov pre budúcu vládu je, že tému vzdelávania už nemožno zamiesť pod koberec a utopiť v stovkách strán koncepcií, vízií, vzdelávacích programov a iných vzletne nazvaných a často bezobsažných dokumentov. Iniciatíva vysokoškolských učiteľov nepridala nijakú ďalšiu vlastnú požiadavku a podporila požiadavky Iniciatívy slovenských učiteľov. Pokladám za správne, že sme sa neusilovali „priživiť sa“ na zápase, ktorí oni zvádzajú a obetovali v ňom oveľa viac ako my. Zároveň však stojí za zmienku, že je to pravdepodobne prvý raz, keď jedna profesijná skupina solidárne štrajkuje za požiadavky inej. Keď sa však bude hovoriť o politike budúcej vlády v oblasti vzdelávania a vedy, musia reprezentanti vysokých škôl a SAV, rešpektovaní zástupcovia akademickej obce, veľmi otvorene hovoriť aj o tom, akým administratívnym a finančným bariéram a limitom spolu čelíme, s akými často absurdnými byrokratickými nezmyslami musíme bojovať.

Eurofondy sa raz vyčerpajú a iba na automobilovom priemysle sa existencia štátu tiež nedá dlhodobo budovať. Ak chceme na Slovensku dôstojne žiť a byť rešpektovanými občanmi Európskej únie, potrebujeme v prvom rade na všetkých stupňoch kvalitný vzdelávací systém a kvalitnú vedu, toto sú jediné spoľahlivé investície do budúcnosti. I keď, iste, aj pri investíciách do vzdelávania a vedy sa časť prostriedkov premrhá, bezpochyby to však bude oveľa menej ako pri všetkých tých diaľniciach, radaroch, obchvatoch a ďalších verejných investíciách.

Nemlčme. Buďme slobodnejší, sebavedomejší a smelší, zdvihnime hlavy. Konajme tak, aby na nás naši študenti mohli byť hrdí, verejnosť nás vnímala ako relevantný hlas, politici sa naučili rešpektovať náš názor a potom ich už nikdy ani nenapadne dávať nám dobré rady, kedy, ako a za čo môžeme štrajkovať.

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |