Európa odsúdila zlo, ale zabudla, ako proti nemu bojovať, vraví ukrajinský filozof

Snažíme sa budovať slobodu navzdory tyranii a zachovať si lásku k životu bez ohľadu na smrť, hovorí o Ukrajine filozof Volodymyr Jermolenko.

Ukrajinci si podľa neho uvedomujú, že víťazstvo nebude rýchle, čo je veľmi frustrujúce. „Zároveň sa však možno vraciame do reality a takto sme mali uvažovať od samého začiatku,“ uvažuje v rozhovore.

V ňom sa okrem iného dočítate:

• prečo ukrajinského filozofa a novinárov znepokojujú prieskumy verejnej mienky v Európe;
• čím si vysvetľuje spôsob, akým sa Západ stavia k ruskej agresii na Ukrajine;
• aká atmosféra panuje pri frontovej línii a čo konflikt prebúdza v Ukrajincoch;
• aký rok má Ukrajina pred sebou a ako vyzerá nová realita, s ktorou sa musí naučiť žiť;
• čo znamená byť filozofom vo vojne.

Keď ste v Ľvive hovorili s historikom Timothym Gartonom Ashom, spomenul, že výsledok vojny rozhodne aj o budúcnosti Európy. Garton Ash je spoluautorom globálneho prieskumu verejnej mienky, z ktorého vyplýva, že jediní ľudia, ktorí väčšinovo veria, že Západ nie je vo vojne s Ruskom, sú Európania a Američania. Ako si vysvetľujete, že Európania nad touto vojnou nerozmýšľajú ako nad konfliktom, ktorého sú súčasťou?

Je to ilúzia. Príjemný spánok, z ktorého sa Európa musí prebudiť. Keby sme chceli pomenovať, o čo všetko ide v tomto konflikte, bolo by treba pozrieť sa späť do minulosti na to, čo Rusi tvrdia už desiatky rokov – teda že vojnu vedú proti Západu a chcú sa pomstiť za prehru v studenej vojne.

V ruskom vnímaní boja proti Západu a jeho hodnotám je Ukrajina len jedným z dielikov skladačky. Symbolizuje pre nich akési západné sprisahanie proti Rusku. A Európa musí čo najskôr pochopiť, že Kremeľ chce zničiť aj ju samotnú. Nie je možné, aby ste ďalej žili v tomto sebaklame.

Frustruje vás, že to stále nie je prirodzený východiskový bod diskusie, ale niečo, čo musíte neustále opakovať?

Frustráciu cítim často. No zároveň si všetci veľmi vážime pomoc Európskej únie. Vnímame súcit a aj ochotu pomáhať. Porozumenie, že ide o našu spoločnú vojnu, však často naozaj chýba.

V texte pre Guardian píšete o dvojici etických systémov, na ktorých bola postavená Európa a ktoré určujú jej postoj k druhým – agora a agon. V prípade agory, ako sa volalo trhovisko v starovekom Grécku, ide najmä o výmenu tovaru, nápadov, skúseností a hru s kladným súčtom: všetci vyhrávajú. Agon je, naopak, bojisko. So snom o víťazstve sa spája aj pripravenosť prehrať a zomrieť. Nie je možné, aby boli všetci víťazi. V ideálnom prípade by sa podľa vás tieto systémy mali vyvažovať, Európa však na agon trochu zabudla. Po druhej svetovej vojne považovala mier za samozrejmosť a riešila, ako ho geograficky rozšíriť, ale už nie to, ako ho brániť. Podobne to bolo s hranicami. Z čoho podľa vás vychádza privilegovaný európsky postoj o nekončiacom mieri a agore?

Podľa mňa je to dedičstvo druhej svetovej vojny. Pre veľkú časť Európy bolo víťazstvo nad nacizmom víťazstvom dobra nad zlom. Zatiaľ čo pre nás – pre Ukrajincov, pre Čechov alebo pre Poliakov – to bolo skôr víťazstvo jedného zla nad iným. Stredoeurópania a Východoeurópania preto lepšie chápu, že zlo nemožno raz a navždy poraziť. Vracia sa.

Hlavné príručky o európskej integrácii sa týkajú ekonomiky, jednotného trhu, obchodu a akejsi buržoáznej kultúry. Ja tvrdím, že aj etika agory je súčasťou Európy. Logika založená na tom, že je vždy možné hrať hru s pozitívnym súčtom, dospieť k dohode a nájsť kompromis, je všeobecne mylná. Mám pocit, že Európa zabúda na časť vlastnej identity a aj časť ľudskej prirodzenosti. Žijeme vo svete, v ktorom niekedy môžeme vyjednávať, inokedy však treba bojovať. Musíme chápať, kde sa začína jedno a končí sa druhé.

Európa v 20. storočí právom odsúdila nacizmus a fašizmus, ktorých vyznávači tvrdili, že agora nie je dôležitá. Najdôležitejší pre nich bol agon, duch boja, koncept vôle a vedomia, že život je boj. Európa reagovala tak, že sa rozhodla ísť úplne opačným smerom. No to je podľa mňa aj extrém. Kvôli tomu, že jedno zlo odsúdila, skrátka zabudla, ako proti zlu bojovať.

Keď som v posledných týždňoch cestovala Ukrajinou, počula som názor, že Západ a západné médiá vojnu romantizujú. Občas tak vzniká až sterilný pohľad na konflikt a s tým spojené nároky na to, ako sa majú Ukrajinci správať a brániť svoju krajinu, aby si zaslúžili náš súcit a podporu. Prečo sa nám tak ťažko prijíma brutalita vojny?

Lebo žijeme vo virtuálnom svete pekných obrázkov. Ľudia akosi potrebujú mýty, ktorým môžu veriť.

V prvých mesiacoch vojny sa to prejavovalo napríklad v mémoch o ukrajinských poľnohospodároch, ktorí odvážajú ruskú techniku. No aj podobné obrázky vytvorili iluzórny svet, v ktorom sa zdalo, že stačí Rusko vyhnať a hotovo.

Európa sa musí prebudiť a pochopiť, že celá jej história je v skutočnosti históriou veľmi zložitého príbehu vnútornej deimperializácie. Skúsenosť strednej Európy sa od tej západnej veľmi líši.

Keď zomrel Milan Kundera, napísal som pre Visegrad Insight článok, ktorý sa volá Vnútorná dekolonizácia Európy. V ňom okrem iného spomínam, že si dnes už lepšie uvedomujeme, že s Kunderovým uvažovaním o strednej Európe ako o „unesenom Západe“ je to v skutočnosti oveľa zložitejšie.

Jeho pointou však bolo aj to, že existujú impériá, ktoré nekolonizujú národy mimo Európy, ale v jej vnútri. Vnútorná deimperializácia sa tak stáva dôležitým procesom a Rusko je posledné impérium v ​​Európe. Večný mier, ktorý Európa chce, sa nedá vybudovať bez konca ruského impéria.

To však nedocielime cez mémy, vyvesovanie vlajok ani nič podobné. Je to náročná úloha, ktorá bude trvať dlho. Myslieť si, že sa Ukrajine pomôže v roku 2022 a bude po všetkom, bola ďalšia európska chyba. Musíme premýšľať v horizonte desaťročí. Zánik ríš trvá dlho.

Pri rešerši som sa vrátila k vášmu článku Sny o Európe z roku 2014. Píšete v ňom o dvoch verziách Európy – jedna sa zakladá na predpisoch a reguláciách, druhá skôr na viere v európsku myšlienku, ktorá presahuje formálne hranice. Zmenila ruská invázia váš pohľad na Európu?

Na jednej strane vnímam, že Európa je, bohužiaľ, vo veľkej kríze. Zároveň mám trochu pocit, že sa opakuje veľa scenárov, ktoré už pozná zo svojej vlastnej histórie.

V ukrajinskej literatúre to zaujímavo vníma napríklad vynikajúci spisovateľ 20. storočia Jurij Kosač. V románe, odohrávajúcom sa v 18. storočí, píše o tom, ako sa Ukrajinci snažili v Európe oživiť myšlienku ukrajinského kozáckeho štátu a potreby obnoviť ho, pretože inak Rusko pôjde ďalej a ovládne celú Európu. Táto snaha však zlyhala. Keď sa teraz ku Kosačovej knihe vraciam, veľmi mi pripomína dnešok.

Opisuje pluralitu záujmov, to, ako sa ľudia nedokážu dohodnúť, ale aj pokrytectvo a stále rovnaké zmýšľanie. Všetko sa opakuje.

V tvorbe zdieľaného priestoru regulácií a spoločných pravidiel Európa jednoznačne uspela. Len pritom stratila predstavu o sebe samej. Zabudla na myšlienku, že je možné vybudovať niečo medzi národným štátom a impériom – republiku národov. Idea, že národy môžu budovať republiky aj medzi sebou, bola v 19. storočí veľmi populárna medzi romantikmi. V tomto ponímaní je skutočne možné mať národné štáty, ktoré nebudú nacionalistické. Mám však dojem, že sa táto antityranská myšlienka vytratila.

Ľudia niečo také nevnímajú ako najvyšší cieľ Európy. Ide pritom o základ každej európskej politickej filozofie, poznáme to z antickej aj z gréckej filozofie. Dúfam, že sa podarí túto ideu vzkriesiť.

V podcaste Ezru Kleina ste spomenuli, že Ukrajinci nie sú ideálni Európania. Trochu zveličene sa pýtam, či teraz vlastne nie sú tými najideálnejšími Európanmi? Niektorí predsa doslova umierajú za európske idey.

Nepovedal by som, že Ukrajinci sú ideálni Európania. V niektorých ohľadoch máte, samozrejme, pravdu, ľudia prejavujú statočnosť a odvahu. V iných aspektoch sa však Ukrajina až tak dobre neprejavuje. Takto však pracuje ľudská prirodzenosť. Stále sme ľudské bytosti.

Čo ma v poslednom čase naozaj znepokojuje, je fakt, že európski občania nie sú pripravení brániť svoju súčasnosť a svoje úspechy. Šokoval ma napríklad prieskum verejnej mienky v Poľsku, z ktorého vyplýva, že len asi 15 percent občanov je pripravených brániť svoju krajinu. Väčšina ľudí odpovedala, že by v prípade konfliktu odišla. To je veľmi zlá vyhliadka, pretože to znamená, že sa oslabuje spojenie medzi individuálnymi životmi a spoločným, komunitným životom.

Takí ľudia veria, že inštitúcie sú tu navždy a budú existovať, nech by sa dialo čokoľvek. Ale to je úplná ilúzia a videli sme to na Ukrajine. V prípade ruskej okupácie prídu Poliaci, Česi, Nemci, Rumuni a ktokoľvek iný o súdy, políciu, školy, rovnako ako sa to stalo u nás.

Občania by tak mali pochopiť, že veľa vecí závisí aj od nich samotných. Ako jednotlivci sme závislí od našich komunít, ale aj naše komunity sú závislé od nás. Bohužiaľ, spojenie medzi jednotlivcami a tým, čo máme spoločné, je narušené.

Paradoxne som sa vždy domnieval, že to je skôr diagnóza Ukrajiny a postsovietskeho priestoru. Veril som, že práve v Európe pretrváva ideál, ktorý nevyzdvihuje individualitu nad spoločný priestor a spolupatričnosť. Teraz sa však zdá, že sa toto spojenie stratilo. A to je zlé nielen z hľadiska obrany čohokoľvek, ale aj z hľadiska fungovania spoločnosti.

Keď budú občania myslieť len na svoju individuálnu bezpečnosť a život, spoločnosť sa rozpadne.

V rámci práce cestujete po celej Ukrajine a prinášate príbehy z frontových línií a rôznych častí krajiny. V zahraničnej tlači sa často objavujú zmienky o ukrajinskej únave a frustrácii. Ako by ste niekomu mimo Ukrajiny opísali atmosféru, ktorú osobne zažívate?

Únava je naozaj zvláštny pojem. Keď ste z niečoho unavení, stačí si trochu oddýchnuť a treba zmeniť činnosť. Ani na zmene v práci nemôžete byť nepretržite a mali by ste mať napríklad polhodinovú prestávku. Nemyslím si, že sa ukrajinská spoločnosť dá označiť za unavenú.

Prechádzame procesom, keď si uvedomujeme, že víťazstvo nebude rýchle, a to je veľmi frustrujúce. Zároveň sa však možno vraciame do reality a mali sme takto uvažovať od začiatku. Na toto sa však Ukrajinci teraz adaptujú a menia podľa toho svoje správanie.

Pre ľudí v prvej línii je, prirodzene, veľmi ťažké prijať fakt, že sa v blízkej budúcnosti situácia nezmení a ďalej budú musieť bojovať. Mnohí z nich sú navyše civilisti. Záleží na tom, aká bude reakcia ukrajinského štátu, akým spôsobom zabezpečí rotáciu alebo ako bude ďalej mobilizovať.

Vo frontových mestách to je trochu iné. Keď boli oslobodené Cherson alebo Charkivská oblasť, miestni boli nadšení. Dúfali, že sa ich životy vracajú do normálu, ale, bohužiaľ, to nie je pravda. Atmosféra v Chersone je napríklad veľmi pochmúrna, asi najťaživejšia zo všetkých. Mesto je poloprázdne a o tretej hodine na ulici prakticky nikoho nestretnete. Na to, aby sa do mesta vrátil život, potrebujete jediné: zatlačiť ruskú armádu späť. Videli sme, ako rýchlo sa obyvatelia vrátili do Charkiva alebo napríklad Iziumu a mnohých ďalších miest.

Väčšina ľudí, s ktorými sa na takýchto miestach stretávame, je veľmi energická a napriek okolnostiam plná lásky k životu. Vojna vás svojím spôsobom môže zničiť, na druhej strane vo vás však môže prebudiť veľkú odolnosť a lásku k životu. Záleží, ako na to človek a spoločenstvo okolo neho reagujú.

Do akého roku podľa vás Ukrajina vstúpila?

Rok 2024 bude zrejme veľmi náročný. V Európe a USA sa vedú pre Ukrajinu nepríjemné diskusie o pomoci a asistencii. Sme v situácii, keď nám Západ nepomôže tak, ako sme si priali a ako by bolo pre víťazstvo treba. No dúfam, že to neznamená úplné zastavenie pomoci. Nikto predsa, dúfam, nechce, aby Putin vyhral.

Nastane teda zrejme situácia, že vojna nebude mať víťaza. A z toho pre Ukrajinu, prirodzene, nič dobré nevyplýva. Sme však frontová krajina a veľkú časť našich dejín sme ňou boli – či už v stredoveku, alebo v ranom novoveku. Možno to je naša identita, náš étos.

Musíme s tým ďalej žiť a naučiť sa fungovať v permanentnom ohrození. Žiť s tým, že vás zajtra môžu zabiť, alebo budovať ekonomiku s vedomím, že všetko môže byť zničené, je naša nová realita a zvyčajný stav. Napriek tomu všetkému však žijete ďalej.

Preto hovorím, že kľúčovým pojmom našich dejín je „navzdory“. Snažíme sa budovať slobodu navzdory tyranii, ktorá tu bola veľa storočí. Snažíme sa udržať si ľudskosť navzdory neľudským silám impéria, ktoré sa nás snažia dobyť. Snažíme sa zachovať si lásku k životu navzdory smrti. To je podstata našej „navzdory“ povahy.

Aké to je byť filozofom vo vojne? Ako premýšľate o svojej úlohe počas konfliktu?

Mojou kľúčovou úlohou je byť občanom Ukrajiny a Európy. To je hlavná profesia nás všetkých.

Byť filozofom vo vojne znamená, že sa snažíte povzbudiť ľudí k hlbšiemu, kritickejšiemu a realistickejšiemu mysleniu. Veľa ľudí na Ukrajine aj na Západe stále má veľké ilúzie.

Úlohou filozofa je overovať tvrdenia, ktoré sa vnímajú ako pravdivé – pýtať sa, či sme si skutočne istí ich pravdivosťou. Počas vojny ide o existenciálnu vec. Keď totiž žijeme v ilúzii a sebaklame, sme veľmi zraniteľní.

Kde hľadáte nádej?

Opäť je to ukryté v slove „navzdory“. Naša skvelá poetka Lesja Ukrajinka to opisuje v jednom zo svojich textov: Dúfam navzdory nedostatku nádeje.

Nádej v súčasnej situácii nachádzame práve preto, že počas vojny nie je tak veľa vecí, v ktoré by sme mohli dúfať.

Je to pre človeka aj skúška. Stoická filozofia je veľmi populárna po celom svete vrátane Ukrajiny a v podstate sa dá zhrnúť do jednej rady: musíte byť pripravení prísť o všetko. A keď prídete o všetko, stratíte azda sami seba, stratíte svoju dôstojnosť, svoje šťastie, svoju schopnosť žiť? Ukrajinci sú teraz trochu kolektívni stoici.

Veľa ľudí totiž prišlo o veľa – stratili príbuzných, rodinu, svoje domovy. Napriek tomu v nich vidíme odolnosť a silu ísť ďalej.

Jednou z najlepších kníh, ktoré tento rok na Ukrajine vyšli, je kniha Oleksandra Micheda. Dnes slúži v Ozbrojených silách Ukrajiny a jeho kniha je akousi kronikou vojny.

V názve sa odkazuje na biblický príbeh Jóba, ktorému Boh vezme všetko a preveruje jeho vieru. Jeden z príbehov v Oleksandrovej knihe rozpráva o smrti jeho priateľa, ukrajinského strihača a vojaka Viktora Onyska.

Opisuje, čo robili jeho blízki a kamaráti po jeho smrti v deň jeho narodenín. Stretli sa v neďalekom bare, pustili si hudbu, ktorú mal Viktor rád, naokolo zavesili jeho fotky, rozprávali sa, usmievali sa a užívali si život tak, akoby tu s nimi stále bol a žil. Namiesto zármutku sa rozhodli pripomínať si to pozitívne.

Miched píše, že práve takto vzdorujete životom smrti. A toto prežíva mnoho Ukrajincov.

Navzdory smrti si udržiavame ostrovčeky života a snažíme sa ich posilňovať.