Denník N

Vatikán premrhal šancu priznať si chybu

Foto - TASR/AP
Foto – TASR/AP

Kým to katolícka cirkev nepochopí, budeme sa aj vďaka nej motať v kruhu a len veľmi pomaly sa hýbať vpred.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Požehnávanie párov rovnakého pohlavia, ktoré vlani v decembri kňazom katolíckej cirkvi povolil pápež František na základe deklarácie Fiducia supplicans, vzbudilo rozruch nielen medzi veriacimi, ale aj v sekulárnej spoločnosti. Ozvali sa dokonca hlasy, ktoré za týmto krokom videli akési „pohnutie ľadov“ v téme, ktorá bola stáročia v kresťanstve tabu. Skeptici a znalci pomerov v cirkvi sa však držali pri zemi, upozorňujúc na to, že sa tým v nazeraní katolíckych strážcov dogiem na homosexuálov nič zásadné nemení.

Novoročné spresnenie kardinála Fernándeza, ktorý „zrazu“ hovorí o tom, že požehnanie má trvať pár sekúnd, má byť vykonané v priestoroch mimo oltára a nijako nie je požehnaním zväzku, ale iba osôb, len potvrdzuje, že katolícka cirkev žiadnu revolúciu v oblasti práv veriacich LGBTI ľudí nechystá a ani nikdy nechystala. Sexuálne menšiny sú totiž z pohľadu cirkvi a jej oficiálneho učenia stále v stave hriechu.

Dajme teraz bokom otázku, prečo by vôbec LGBTI ľudia mali chcieť požehnanie od inštitúcie, ktorá ich intímne vzťahy považuje za nemorálne. Na tomto najnovšom príklade neschopnosti najbystrejších katolíckych mozgov prekročiť tieň vlastného dogmatizmu vidíme v plnej nahote to, čo by nás ako spoločnosť a civilizáciu malo oprávnene znepokojovať. Bolo by jednoduché nad tým celým mávnuť rukou s tým, že veď ide o vnútornú záležitosť nejakej organizovanej skupiny, hlásiacej sa k viere v nejakú nadprirodzenú bytosť. Jej členovia poznajú pravidlá členstva, ak sa im nepáčia, nič ich tam nedrží, môžu slobodne vystúpiť. Tak čo nás do toho?

Ibaže členovia tejto organizovanej skupiny sa rátajú v stámiliónoch po celom svete a svojím zastúpením v správe veci verejných formujú aj naše prostredie a podmienky na život nás všetkých. V mnohých otázkach sa ako spoločnosť vieme pohnúť a dohodnúť sa na konsenze, ak im v ceste nestoja práve náboženské dogmy. O tých sa totiž nediskutuje, ako ukazuje aj najnovší prípad „požehnávaní“. Len ťažko sa v právach LGBTI ľudí posunieme ďalej, ak časť (a nie malá) našej spoločnosti verí, že v tomto smere sa nič meniť nemá, pretože na tom trvá ich boh.

Výhodou zákonov a humanistických spoločenských noriem je, že s pribúdajúcim poznaním sa dajú nanovo prepisovať a upraviť. Biblia je needitovateľná. Jej interpretácie sa síce môžu v čase posúvať, ale slimačie tempo vatikánskych teológov sa rokmi nijako nezrýchlilo. Skôr naopak. Ako spoločnosť sme museli nanovo preskúmať veľa ideí a právd, s ktorými sme ešte pred tisíc rokmi nemali žiadny problém. Také otroctvo je jednou z nich. Ako je možné, že aj keď kresťanský boh (ak prijmeme hru, že Biblia je bohom inšpirovaná kniha) v Starom zákone podrobne vysvetľuje, ako zaobchádzať s otrokmi, dnes už takmer žiadny kresťan ani len nepomyslí na to, že by bolo morálne správne vlastniť iného človeka? Zmenilo sa niečo v tých veršoch knihy Leviticus za tie stáročia? Nie. Tak prečo nedokáže katolícka cirkev rovnako progresívne pristúpiť aj k tým veršom, ktoré sa venujú homosexualite?

Pri mnohých starozákonných veršoch o ukameňovaní neverníc a podobných hrôzach už aj menej osvietení veriaci kývnu rukou, že to treba vnímať v kontexte čias. Svet je dnes inde. Prečo sa nedá rovnako kývnuť rukou aj nad pasážami o homosexualite? A ak sa kresťanský boh mýlil v iných veciach, prečo sa nemohol mýliť aj pri tejto téme?

Odpovedí môže byť viac, jedna sa však núka prednostne. Tie verše sú totiž vyjadrením predsudku, s ktorým sa mnohí aj dnes – na rozdiel od otroctva či dodržiavania predmanželskej čistoty – stále identifikujú. Niekde vnútri sú mnohí radi, že to v Biblii zaznelo, pretože sa za to môžu schovať. Potvrdiť si tým správnosť vlastného postoja. Nech je už akokoľvek pomýlený.

V tom je najväčšie nebezpečenstvo dogiem, ktoré dokážu prežiť aj tie najzmysluplnejšie intelektuálne protiargumenty. Možno je len škoda, že novozákonné biblické texty nevzišli z prostredí rannej cirkvi v gréckych oblastiach, kde mali pre vzťahy párov rovnakého pohlavia predsa len trochu väčšie pochopenie. Stačila by možno len jedna-dve vety vložené do úst Krista a dnes by sme boli niekde úplne inde. Ktovie, možno by sa dnes veriaci modlili aj k niekoľkým gej svätcom či lesbickým sväticiam. A možno by spoločnosť názor Katolíckej cirkvi v tejto otázke vlastne už ani nezaujímal.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cirkvi

LGBTI+

Komentáre

Teraz najčítanejšie