Čo musia urobiť demokracie pre Ukrajinu – a pre seba

Autor je profesor európskych štúdií na Oxfordskej univerzite a autor knihy Domoviny

Zatiaľ čo mnohí z nás začali nový rok ohňostrojom, dobrou náladou a v spoločnosti blízkych, Ukrajinci čelili masívnym ruským leteckým útokom, mnohým rozbili byty a ich blízkych zavraždili. Vladimir Putin, ktorý má k Adolfovi Hitlerovi bližšie než ktokoľvek, koho Európa zažila od roku 1945, je odhodlaný nezávislú Ukrajinu poraziť a zničiť. Ukrajina je rovnako odhodlaná vzdorovať. Čo sú však v tomto zápase definujúcom celú epochu odhodlané dosiahnuť svetové demokracie? Odpoveď, ktorú poskytneme v roku 2024, nebude formovať len budúcnosť Európy, ale povie nám niečo dôležité aj o relatívnych silných stránkach demokracie a autokracie na začiatku 21. storočia.

Rozhodujúce rozhodnutia

Pre začiatok nám musí byť jasné, ako sa veci na Ukrajine majú. Nie je to patová situácia, ktorá by mohla viesť k zmrazenému konfliktu alebo k vyrokovanému urovnaniu, ako naivne dúfajú niektorí západniari. Sme skôr uprostred dlhej, komplexnej a veľkej vojny, ktorá zrejme potrvá minimálne do roku 2025, ak nie dlhšie. Ani jedna strana sa nevzdáva – jedna môže stále vyhrať, ale obe uspieť nemôžu.

Putin využíva všetky svoje výhody: veľkosť, bezohľadnosť, domácu diktatúru a podporu iných diktatúr vrátane Iránu, Severnej Kórey a Číny. Samotná Ukrajina stojí pred niekoľkými vážnymi rozhodnutiami vrátane toho, či odviesť veľký počet mladých mužov, aby na fronte vystriedali vyčerpané sily, ktoré potrebujú zregenerovať. Ale rozhodujúce pre výsledok tejto dlhej vojny budú rozhodnutia, ktoré v najbližších mesiacoch urobia demokracie podporujúce Ukrajinu.

Výcvik a zbrane

Momentálne robíme dosť na to, aby sme zabránili porážke Ukrajiny, ale nie dosť na to, aby vyhrala. V roku 2024 by sme mohli Ukrajine postupne poskytnúť nástroje na opätovné získanie väčšej časti jej územia, čo by nakoniec mohlo presvedčiť Rusko, že nemôže zvíťaziť. To je jediná cesta k trvalému mieru.

Okamžite, presnejšie v priebehu niekoľkých dní, to znamená posilnenie protivzdušnej obrany. V priebehu niekoľkých týždňov to znamená viac rakiet dlhého doletu, najmä nemeckých rakiet Taurus, ale aj amerických ATACMS, takže Ukrajina môže naďalej zatláčať Putinovu čiernomorskú flotilu a zameriavať sa na jeho strategicky aj symbolicky životne dôležitú baštu na Kryme.

Ako však presvedčivo podrobne vysvetľuje nedávna štúdia estónskeho ministerstva obrany, dlhodobým kľúčom k ukrajinskému víťazstvu bude rozsiahlejší výcvik ukrajinských jednotiek a rýchly a podstatný nárast priemyselnej výroby zbraní a munície. (Z jedného milióna delostreleckých nábojov, ktoré EÚ prisľúbila Ukrajine do marca, zatiaľ nedodala ani tretinu.)

Zodpovednosť je na Európe

Demokracie, na rozdiel od diktatúr, to nemôžu robiť príkazom. Náš politický systém vyžaduje, aby sa lídri viacerých demokracií dohodli na jasných strategických cieľoch a presvedčili svojich voličov a parlamenty, aby schválili potrebné prostriedky. Ešte pred možnou katastrofou v podobe druhého funkčného obdobia prezidenta Donalda Trumpa je jasné, že Spojené štáty vzhľadom na krehký stav svojej demokracie túto zásadnú zmenu viesť nebudú.

Zodpovednosť preto padá na Európu – napokon, ide o obranu európskej krajiny. Robia však európski lídri to, čo treba? Poďme sa pozrieť na ich novoročné posolstvá.

Britský premiér Rishi Sunak, zjavne zameraný na blížiace sa voľby, v povzbudzujúcom opise úspechov svojej vlády vojnu ani len nespomenul. Nemecký kancelár Olaf Scholz sa jej dotkol len zbežne predtým, ako pristúpil k posvätnej téme nemeckého hospodárstva. A nový poľský premiér Donald Tusk venoval svoj príhovor výlučne obnove poľskej demokracie.

Prezident Emmanuel Macron sa venoval téme francúzskej hrdosti a navrhol „posilnenie európskej suverenity“ vrátane nutnosti „zastaviť Rusko a podporiť Ukrajincov“.

Ale nakoniec to bol fínsky prezident Sauli Niinistö, kto ponúkol najdôležitejšie posolstvo: „Európa sa musí prebudiť“. A obdivuhodne priama bola aj dánska premiérka Mette Frederiksenová: „Ukrajine chýba munícia. Európa nedodala to, čo bolo potrebné. Budeme tlačiť na väčšiu európsku produkciu. Je to naliehavé. A dánske F-16 budú čoskoro vo vzduchu. Vojna na Ukrajine je tiež vojnou za Európu, ktorú poznáme.“ To je jazyk, ktorý potrebujeme.

Je to priveľa?

Pri diskusii o vojnovom vodcovstve ľudia vždy spomínajú na Churchillove slová, že nemá čo ponúknuť, „iba krv, drinu, slzy a pot“. Ale v tomto prípade krv, pot a slzy prelievajú výlučne Ukrajinci. Všetko, čo sa od nás vyžaduje, je jasné myslenie, triezve odhodlanie a úplne zvládnuteľné prerozdelenie zdrojov. Naliehavo potrebné obranné a priemyselné investície navyše vytvoria pracovné miesta v našich vlastných krajinách a zvýšia našu vlastnú bezpečnosť. Je to naozaj priveľa?