Na mítingu Kotlebu sa trápnemu humoru, urážkam Rómov a utečencov prizeral plný kultúrny dom

Sedemnásty február 2016, kultúrny dom vo Veľkom Krtíši, pol šiestej večer, polhodina pred začiatkom veľkého mítingu strany Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko. Pred vchodom je zaparkovaná biela dodávka s portrétom šéfa a heslom, že ochráni Slovensko od parazitov.

Nikde žiadni vlajkonosiči, žiadne uniformy, maskáče, žiadna arogantná SBS ako v minulosti, maximom sú „kapsáče“ a zelené stranícke tričko, prevládajú saká. Straníci pri vstupe sa milo usmievajú.

Kotleba už zjavne pochopil, že agresívne pôsobiace hlavohrude bežných ľudí odrádzajú. Stavia na tom, že v skutočnosti je kultivovaný a monštrum z neho nespravodlivo robia len zapredané médiá.

Ľudia odtiaľto tomu môžu veriť, už roky zblízka vnímajú najmä jeho vľúdnu tvár. Môže byť zlý človek, ktorý sa o nich z politikov zaujíma ako jediný? Kotleba totiž od zvolenia za šéfa banskobystrického VÚC poctivo obchádza okresy v kraji.

Ukazuje sa na slávnostných dňoch obcí, pozrie si kultúrny program, debatuje s ľuďmi o ich problémoch, popije s nimi, vyvráti nezmysly, ktoré o ňom píšu médiá, ochutná domáce koláče, pofotí sa s rodinami, zájde do miestneho kostola.

Okresné noviny o tom napíšu, o takej návšteve napísať treba. V hladových dolinách tento prístup zaberá aj preto, lebo iní politici do nich zväčša nezablúdia ani pred voľbami, nieto mimo nich.

Plný dom

Sála v kultúrnom dome je nakoniec až na pár miest nabitá, je v nej takmer 400 ľudí. Publikum však netvoria žiadni „náckovia“, ale mladí ľudia, rodiny, dôchodcovia, invalidi či ľudia v strednom veku. Sú medzi nimi nezamestnaní aj tí, čo u tých málo investorov, ktorí sem zavítali, zarábajú trochu viac ako minimálnu mzdu.

Ukázali sa aj malí miestni podnikatelia. Tu je Kotleba mainstream, takto plno býva už len na smeráckych oslavách MDŽ, pri vystúpeniach známych hercov z bratislavských divadiel a pri koncertoch kapiel typu I.M.T. Smile.

Ľudia prišli, hoci strana neponúka žiadne úplatky typu guláš, pivo, kofola či hlúposti ako kľúčenky alebo otvárače s logom. Stačí jej rozdávať na stolíku rozložené noviny Bystrický kraj a v nich zabalené letáky s tvárami domácich kandidátov. Nepotrebuje dokonca ani kultúrny program populárnych kapiel či z obrazovky známych moderátorov.

Z reproduktorov znejú „empétrojky“ so skladbami Ondreja Ďuricu. Ich názvy sú príznačné: Jeden národ – jeden hlas, respektíve Vlasť moja drahá. Na čakajúcich v sále sa tak sypú duchaplné rýmy typu „Národ môj drahý, čo ti to spravili, za cudzie zlato vlastní ťa zradili, celý čas klamárom slepo sme verili, a tí si pokojne našu zem delili.“

Na pódiu je pripravený stôl, šesť stoličiek, dva mikrofóny, plátno na premietanie, na ktorom sa neskôr v rámci prezentácie ukáže aj obrázok chamtivého Žida, minerálky a termosky. Hore visí nápis „Za Boha a za národ! Slovensko si nedáme!“ Začína sa dvojhodinovka manipulácií, konšpirácií, fabulácií, poloprávd a primitívneho humoru.

Za stolom sedia piati ľudia, Kotleba chýba. Dozvedáme sa, že „Marian je síce veľmi chorý, ale určite príde“. Prvých troch rečníkov z hostiteľského regiónu preskočíme. Prejavy čítajú, vidieť na nich trému. Pred veľkým publikom zrejme ešte nevystupovali. Niektorí v hľadisku začínajú zívať.

Prásk puckou a bolo po kresťanskej láske

Ľudí preberie až kandidát na poslanca, stolár a podnikateľ zo Svätého Antona Ondrej Binder. Na rozdiel od kolegov dobre vie, čo zaberá a že bez rečí o Rómoch to nejde. Dovtedajšia snaha organizátorov zahrať to celé aspoň trochu kultivovane sa rozpadá, ide sa prerážať dno.

Pánovi v bunde so strapcami dar reči rozhodne nechýba. Tento exposlanec kraja za KDH, ktorý sa neskôr mandátu vzdal, sa preslávil aj tým, že na zastupiteľstvo v Banskej Štiavnici pricválal na koni a v kovbojskom odeve. Takto protestoval proti predaju budovy učilišťa.

Reč začne slovami „pochválen buď Ježiš Kristus“ a oznamom, že je kresťan katolík, ekumén a veľký hriešnik. Pridá podobenstvo zo svätého Písma, aby z neho odvodil, že sme len šteňatá, ktoré jedia odrobinky zo stola, lebo krajce majú v rukách mamonárske skupiny, utečenci a Cigáni.

Dodá, že nie je rasista, lebo s Cigánmi robí 25 rokov. „Cigáni žijú ako v dobe kamennej. A viete, ako sa žilo v dobe kamennej? Čo si našli, to si nechali. A tak si našli miešačku, rozbrusovačku, pílu, vŕtačku, lešenie,“ skúša lacný humor.

Ľudia ho prerušia potleskom, čo ho povzbudí. „Každý vo vláde Cigánom len dával, či koruny, či eurá. Cigán nesmie dostať zadarmo nič, nikdy. Odo mňa tiež nedostali nikdy.“ A aby ľudia pochopili, že nie je zlým človekom a skúšal to s nimi aj po dobrom, uvádza príklad.

„Cigánska otázka sa dá vyriešiť. Musíme si ich adoptovať zo srdca, predstaviť si, že je to môj brat, sestra. A tak som sa aj ja rozplýval. A keď som sa tak rozplýval, dobehla Cigánka s puckou a prásk mi po kapote auta. A bolo po kresťanskej láske.“ Ľudia sa zabávajú, čo Binder správne pochopí tak, že má pokračovať.

Chváli sa trestným stíhaním pre Róma

„Počas tej doby ma asi trikrát fyzicky napadli. Nikdy som na nich nepodal trestné oznámenie, dokonca raz, keď som bránil rodinu, čo ju jeden Cigán ohrozoval mačetou, držal som ho, vykrútil mi prst a päsťou mi celou silou bachol do brucha. Chmatom som ho položil na zem, zastúpil kolenom a naznačil mu – pozri sa, čo by sa stalo, keby som ti ja jednu pustil. A bolo po bitke.“

Hneď aj nadväzuje. „A čo sa nestalo? O dva mesiace trestné oznámenie, že som ho dokopal, dobil, rebrá mu dolámal. A prokurátor? Začal trestné stíhanie. Keby sa to stalo hocikomu z vás v sále, spýtal by sa, či máte svedka, a ak nie, šlo by o tvrdenie proti tvrdeniu, zamietol by to pod stôl. Ale keď to povie Cigán, dva a pol roka som sa ťahal po súde. Pýtam sa – kto je diskriminovaný – biely alebo Cigán?“

Po rečníckej otázke nasleduje pauza, aby sa publikum nadýchlo a strávilo koniec historky. „Keď sa ma sudca spýtal, či sa cítim vinný, povedal som, že pocitmi sa riadia zvieratá. Rozum mi hovorí, že v tejto kauze som poškodený.“ Či ho nakoniec odsúdili, sme sa však nedozvedeli.

Binder chce ulahodiť všetkým. „Každý podnikateľ a živnostník musí klamať, aby prežil. Kto tvrdí, že neklame, klame dvakrát. Deväťdesiat percent odvádzam štátu. Päťdesiat percent odvody, dvadsať percent DPH, dvadsať daň, v hrubom mi ostáva desať.“ Potlesk.

„Kde je elektrika, nafta, benzín, telefón? My to otočíme – deväťdesiat percent si budeme nechávať, aby sme nemuseli klamať,“ uzatvára svoj vstup do sveta insitnej ekonómie. Možno si ani neuvedomil, že sa práve verejne priznal k podvádzaniu štátu.

Divadlo? Štetky, fetovanie a chliev

Mikrofón si berie šéf Úradu Banskobystrického samosprávneho kraja Milan Uhrík. Jeho prejav pôsobí kultivovanejšie, ani on však nezaprie, za koho kandiduje. Súčasní mocipáni sa ich vraj boja, lebo by s nimi urobili krátky proces a našli im uplatnenie v kameňolome. Veľký potlesk.

Zvyšok času sa Uhrík venuje vyvracaniu káuz na VÚC a obviňovaniu vlády, ako im hádže polená pod nohy. Zrazu sa otvoria dvere na boku sály a vojde Marian Kotleba. Uhrík stíchne, ľudia vstávajú zo sedadiel a nasleduje obrovský aplauz. Podobný poznajú rockové hviezdy.

Než dostane slovo, majú Krtíšania možnosť sa presvedčiť, komuže to Kotleba stopol neslávne známu dotáciu. Na plátne sa zjaví úryvok z predstavenia uznávaného švajčiarskeho súboru, ktorý mal hosťovať na medzinárodnom tanečnom festivale v Banskej Bystrici. Publikum sa výborne baví najmä vďaka tomu, že video sprevádza spot z televízie, kde zástancovia umenia hovoria, aká je to tvrdá práca.

Na plátne sa totiž dokola plazia a poskakujú nahé telá, čo domácim na vytvorenie si názoru stačí. Po skončení záznamu sa v sále ťažko nájde človek, ktorý by sa v danom spore nepostavil na Kotlebovu stranu. A on to vie.

Uhrík bičuje emócie, že na každého diváka tohto divadla s katastrofálnou návštevnosťou dopláca kraj ďalšími peniazmi. „Okrem toho, že si kúpi lístok, my mu dávame navyše ešte sedemdesiat eur. Môj názor je taký, že treba menej fetovať a viac pracovať, a bude to dobré.“

Pokašliavajúci Kotleba sa pridáva. „Nenazvem to divadlo, ale chliev. Poslanci Smeru a KDH mu schválili rozpočet viac ako 160-tisíc eur ročne… Takéto niečo naozaj môžu podporovať len úchyláci a feťáci.“ Sála tlieska, a tak sa vezie ďalej na rovnakej vlne.

„Nemôžeme nazývať kultúrou to, keď sa nahé ženy plazia po pódiu ako lacné štetky, alebo keď sa chlapi chytajú pomedzi nohy.“ Hneď to prepojí aj s tým, ako vláda sociálne odkázaným nedá nič, ale perverznému divadlu áno.

Primitívny útok na Maňku

Mnohí ľudia z mesta s 20-percentnou nezamestnanosťou tomu rozumejú rovnako ako slovám, že pre vládu Slovensko končí v Trnave a oni preto žijú ako otroci. Klincuje to vyhlásením, že „ministerstvo nám pozastavilo tie prašivé eurofondy, lebo vedia, že do Bratislavy z nášho kraja nejdú žiadne provízie.“

Pod vplyvom úspechu sa Kotleba chvíľami prestáva kontrolovať. Keď spomína, ako mu poslanci VÚC zrušili dotácie na noviny, pridá aj drsné obvinenie. „Bývalý župan Maňka mal na tlač novín 200-tisíc eur, prosím pekne. A ďalších 100-tisíc mal na reprezentačné výdavky – kávičky, výletíky, mladí chlapci…“ Nasleduje veľký smiech a potlesk.

Dôvod, pre ktorý mu stopli rozpočet na noviny, zamlčí. Dôvodom totiž boli sporné články, chváliace obdobie vojnového Slovenského štátu a Tisov režim. Obsah periodika dokonca na podnet prokuratúry preverovala polícia. Na to si však už niekto z prítomných spomenie len ťažko.

Atmosféra graduje. Kotleba pripomenie, ako jeho starkej, ktorá odrobila 42 rokov, zvýšil Fico dôchodok len o 1,90 eura. „Radšej mohol prísť premiér k nej domov a napľuť jej do tváre. Ja by som využil tú príležitosť na dvadsaťsekundovú debatu a Slovensko by si muselo hľadať nového premiéra.“ Potlesk a smiech.

Pokračuje sťažnosťou, ako u zubára minulý týždeň nechal 46 eur za jediný zub a musel si dať doma magnézium, lebo sa mu z toho zakrútila hlava. Nie je predsa normálne platiť odvody a nemať zdravotníctvo zadarmo. Dôchodcovia, doplácajúci na lieky, prikyvujú, získal si ich.

Kukláči na imigrantov ako predohra, kovošroti vybývajú byty

Vyhecovaný šéf strany nakoniec pridá aj historku o tom, že „v Nemecku už je debata o tom, že by imigrantom štát platil aj sexuálne služobníčky, lebo je v nich také silné napätie, až vyúsťuje do agresivity. Pričom recept je veľmi jednoduchý – v rámci predohry tam poslať partiu kukláčov a tí sa s nimi trošku pohrajú.“ Veľký potlesk.

A prišlo aj na Rómov, respektíve asociálnych Cigánov, ako ich šikovne nazýva, aby sa vyhol prípadnému stíhaniu. Pre istotu dodáva, že proti tým slušným nemá nič.

„Ako je možné, že tí ostatní majú zadarmo veci, za ktoré si my musíme platiť? Kto vám postaví nový byt, keď si ho vybývate? Vybývať byt? Taký termín existuje iba na Slovensku. Áno, v Afrike termiti zjedia strom. Na Slovensku kovošroti vybývajú byt.“ Obrovský smiech publika a potlesk.

Skúša to ďalej. „Štát berie našim deťom a dáva im. Ty si zaplať za tvoje decko hypotéku, oni majú zadarmo. Ty tvoje dieťa pošli autobusom do školy za lístok, ktorý mu kúpiš, ich odvezie autobus zaplatený z obce. Ty svojmu dieťaťu sprav desiatu a zaplať obed, oni to dostanú v prepočte za korunu. Vy kúpte svojim deťom pomôcky, oni ich v škole dostanú. A ja sa pýtam – dokedy to bude takto fungovať?“

Že rovnaká legislatíva v tejto krajine platí pre všetkých obyvateľov, teda aj pre majoritu, Kotleba opäť zamlčí. Pripomenie však, že má tehotnú ženu a tiež by chcel veci zadarmo, lebo ako šéf VÚC ušetril viac ako 12,5 milióna eur.

„Oni, ktorí iba natŕčajú ruku a žijú z toho, že majú 12 detí, dostanú všetko zadarmo. A mňa to už takto nebaví. A keď to nebaví ani vás, tak to poďme zmeniť.“ Veľký potlesk.

Známe kauzy svojho úradu Kotleba v prejave obchádza. „Sme extrémisti a fašisti len preto, že hovoríme pravdu. A pravda bolí.“ Pridáva aj konšpirácie. Revolúcia v roku 1989 vraj bola dohodnutá, „aby si preliali peniaze a kšefty, lebo inak by ľudové milície demonštráciu vyriešili za dve minúty. My, čo vieme, o čo ide, vieme, že to bol podvod.“

Hoci teraz prejavy publika nie sú jednotné, z konceptu ho to nevyhodí. „Výsledkom toho podvodu bola inštalácia Havla, ktorý na Slovensku zničil všetko, čo fungovalo. “

Naloží aj zahraničným reťazcom, ktoré nám vraj vnucujú talianske jablká, poľské zemiaky, írske mäso a chemické nemecké a holandské hnusné jogurty, čo sa nekazia ani po dvoch týždňoch na slnku.

Netuší, že absolútna väčšina domácich nakupuje práve v Lidli, Kauflande a Bille, hoci majú k dispozícii aj viaceré lokálne slovenské obchody. Keďže to príliš nezaberá, skúsi otvoriť tému slobody. „Že môžete slobodne cestovať? Áno, z Krtíša do Lučenca, a ak chcete ísť ďalej, tak až do Krupiny.“ Potlesk je späť.

Berte si tých ugambáčov domov

Blíži sa koniec, treba spomenúť utečencov. Chce obnoviť ochranu hraníc, aby obyvatelia tohto kraja neboli týraní imigrantmi, ktorí sem prídu z Maďarska. „Ak dostaneme taký mandát, že o tom budeme môcť rozhodnúť, nielenže neprijmeme ani jedného migranta, ale ešte aj tých, ktorých sem nanosili, vyhostíme preč.“

Pár ľudí začína skandovať, že Mariana si nedajú. „Deti sa nás raz spýtajú, čo sme spravili preto, aby sme neboli menšinou vo vlastnom štáte. Koho ste volili, aby sme neboli utláčaní asociálnymi Cigánmi alebo dovezenými imigrantmi?“ Dodá, že v Paríži je už len 10 percent Francúzov. Nik proti tomuto zjavnému nezmyslu neprotestuje.

Nakoniec ľudí žiada o pomoc. „Ak poznáte niekoho, kto by chcel voliť Smer, KDH, OĽaNO, Most-Híd a SDKÚ, choďte za ním a povedzte mu, nech si predtým, ako im dá hlas, zoberie päť týchto ugambáčov zo Zimbabwe domov. Nech ich nechá doma pri svojej manželke a dcére a nech sa ich na druhý deň ráno príde spýtať na ich názor. Veľmi horko zaplače. Nechcem, aby sme kvôli takým tupcom plakali aj my ostatní.“

Na záver zdôrazní, že keď budú mať dobrý výsledok, „bude sa o tom rozprávať ešte aj v tom prašivom Bruseli“. Zožne tým posledný veľký potlesk. Nasleduje priestor na otázky z publika. Tie už počúvať nevládzeme, vzdávame to.

Videli sme dosť na to, aby sme pochopili, že Kotleba vo voľbách v tomto regióne posledné husle hrať nebude. Za tie roky sa už naučil, ako na to. Nový obal pre starý obsah mu, žiaľ, stačí. Otázne je, či je na vine len to publikum, na ktorého región všetci už desaťročia kašlú.