Okolnosti ženú Fica do totality

Autor je bývalý poradca predsedu vlády

Už nikdy nikto nesmie byť trestne stíhaný, pokiaľ si to neželá Robert Fico. Toto je odkaz personálnych čistiek a legislatívnych zámerov, o ktorých plasticky vypovedá v rozhovore pre Denník N aj bývalý a dnes penzionovaný riaditeľ NAKA Ľubomír Daňko. Aby sa však tento zámer stal nezvratnou skutočnosťou takpovediac na večné časy, súčasná koalícia alebo jej kľúčoví členovia si budú musieť takpovediac na večné časy zabezpečiť štátnu moc. Motivácia urobiť to bude silná, lebo silná je aj intenzita deštrukcie a návratu k beztrestnosti privilegovaných.

Po prevrate „mozgomorov“ zostane veľa poškodených a ukrivdených policajtov, prokurátorov, sudcov, opozičných politikov, úradníkov, nehovoriac o občianskej verejnosti, ktorá to Ficovi a spol. nikdy neodpustí. Zostanú tu aj staré nedoriešené korupčné kauzy a pribudnú nové i s ich novým ututlávaním, lebo niektorí občania a občianky nástup Ficovho „krimirežimu“ využijú na to, aby sa v súlade so slovenskou tradíciou chamtivosti bezohľadne nabalili.

Fantázii sa medze nekladú

Udržať si moc na večné časy a vyhnúť sa tak spravodlivosti otvára celú paletu stratégií od miernych až po tie krajné, keď moc nakoniec skĺzne do teroru. Ako ďaleko sú dnešní rozhádaní držitelia moci schopní zájsť v obmedzení či v likvidácii demokratickej politickej súťaže, zostáva ešte tajomstvom. Treba však rátať aj s tými najhoršími scenármi.

Po prvé preto, lebo sa už dnes začínajú správať tak, akoby mali zostať vo vládnych funkciách doživotne. Po druhé preto, že sa veľmi rýchlo vyčerpávajú zdroje na udržovanie krehkej voličskej podpory cez masívne dotovanie cien energií, hypoték, starobných dôchodkov a podobne. Štvrtá Ficova vláda sa tak ženie do kúta, kde sa už neakceptuje, že môže byť nahradená demokratickou vládou, lebo by tým znova prišla o beztrestnosť. A súčasne si nebude môcť dovoliť ani ozdraviť verejné financie, lebo by prišla o voličov.

Existujú však páky, ako zastaviť devastáciu erárnej kasy skôr, ako situácia dospeje do takých úsporných opatrení, pri ktorých budú občania „potiť krv“? Nemecký ústavný súd sa v novembri minulého roka postavil za striktné dodržiavanie tamojšej dlhovej brzdy a priamo zastavil rozpočtové presuny, ktoré by jej odporovali. Svoje rozhodnutie vydal na popud konzervatívnej opozície a pre Slovensko je to inšpirácia, pretože súčasťou nášho ústavného poriadku sú zdravé, dlhodobo udržateľné verejné financie. Vyplýva to z nášho ústavného zákona o dlhovej brzde i ústavného článku 55a. Ten hovorí, že „Slovenská republika chráni dlhodobú udržateľnosť svojho hospodárenia, ktoré sa zakladá na transparentnosti a efektívnosti vynakladania verejných prostriedkov“.

Hľadanie poslednej inštancie

Pri skúmaní detailov, ako by sa dala do procesu ozdravenia verejných financií zaangažovať súdna moc, sa dá naraziť na nález Ústavného súdu PL. ÚS 13/2022-337 z decembra 2022 k zákonu o financovaní voľného času dieťaťa. Na Ústavnom súde toto takzvané krúžkovné napadla prezidentka a je spojené s nechutnými politickými prekáračkami i postupmi vtedajšej vládnej koalície. Áno, aj tie hojnou mierou prispeli k tomu, čo tu máme dnes.

Prezidentka sa pri kritike skráteného legislatívneho konania oprela aj o stanovisko Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, podľa ktorej „schvaľovanie legislatívnych zmien s významným negatívnym dosahom na rozpočet bez toho, aby bolo v tom čase zrejmé jeho prefinancovanie bez hlbšej diskusie a zdôvodnenia, je v rozpore s cieľmi stanovenými v čl. 55a ústavy“. Ako je známe, prezidentka na Ústavnom súde uspela. Krúžkovné bolo prijaté protiústavným spôsobom. Skrátené legislatívne konanie eliminovalo riadnu odbornú diskusiu a Ústavný súd k svojmu záveru dospel aj „v spojení s čl. 55a Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 ústavného zákona č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti“.

Vyplýva však z toho jednoznačne, že Ústavný súd je poslednou inštanciou, ktorá môže chrániť Slovensko pred bankrotom? Nie, jednoznačné to nie je. Ústavný súd vo svojom zdôvodnení totiž napísal: „Pokiaľ ide o postavenie Ústavného súdu vo vzťahu k čl. 55a ústavy, ktorého ochrana je jeho úlohou (čl. 124 ústavy), Ústavný súd v zásade nie je povolaný na to, aby sám vyhodnocoval odborné otázky udržateľnosti hospodárenia a transparentnosti a efektívnosti vynakladania verejných prostriedkov. Táto úloha prislúcha o. i. aj Rade pre rozpočtovú zodpovednosť, ktorá bola ústavou a ústavným zákonom o rozpočtovej zodpovednosti práve na tento účel zriadená.“

Rozpočtová rada však nemôže vládnej väčšine vnútiť opatrenia na odzdravenie verejných financií, a to ani v aktuálnom čase ich vysokého rizika. Ústavný súd si to uvedomil a vyriešil to spôsobom, ktorý vyvoláva len ďalšie otázky: „Ak má byť táto jej úloha nielen formálna, ale aj prakticky naplniteľná, je potrebné, aby Rada pre rozpočtovú zodpovednosť mohla zo svojej nezávislej a odbornej pozície do diskusie o otázkach s reálnym dosahom na dlhodobú udržateľnosť hospodárenia aspoň v minimálnej miere zasiahnuť,“ napísal.

Nie je to málo?

Nie je minimálna miera zásahu do diskusie čosi ako liečenie rakoviny acylpyrínom? Pritom Ústavný súd v tom istom zdôvodnení vyhlásil, že ústavný článok 55a nepovažuje za prázdnu formulu: „Ústavný súd judikoval, že ústava nie je dokumentom obsahujúcim normatívne irelevantné proklamácie, ktorých význam je určený až ďalšou zákonodarcovou činnosťou, ale je skutočným súborom priamo aplikovateľných noriem, princípov a hodnôt, ktoré majú svoj konkrétny normatívny dosah.“

Kto teda má chrániť krajinu pred bankrotom, pred sociálnym i politickým zemetrasením, keď má fiškálne nezodpovednú vládnu väčšinu, ale zároveň ústavnú garanciu zdravých verejných financií?

Ústavný súd priznal, že „nebol dosiaľ vo svojej rozhodovacej činnosti vyzvaný na to, aby čl. 55a ústavy, resp. čl. 1 ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti použil ako referenčné ustanovenie (kritérium) pri posudzovaní súladu všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, resp. ústavným zákonom“. Inými slovami, ešte sa ho nikto nikdy neopýtal, či je s článkom 55a konformné prijímanie takých zákonov, ktoré v čase vysokého rizika dlhodobej udržateľnosti verejných financií riziko štátneho krachu zvyšujú. Trebárs pravidelné schvaľovanie 13. dôchodkov, „nízke“ zastropovanie veku odchodu do dôchodku pri danom demografickom vývoji, zníženie daní bez zníženia výdavkov či iné zdrojovo nekryté opatrenia vrátane plošného zvyšovania prídavkov na deti.

Tak sa ho treba na to opýtať

Inými slovami, Ústavný súd by mal byť pomocou analytických výstupov rozpočtovej rady otestovaný, či sa s ním dá rátať nielen pri obrane základných práv a slobôd, ale aj v obrane pred nezodpovedným rozpočtovým populizmom. Nádejne v tejto súvislosti vyzerá oznámenie prezidentskej kancelárie, že prezidentka zvažuje podanie zákona o štátnom rozpočte na Ústavný súd, lebo „už dlho žijeme v ére, keď sa verejné zdroje v obrovských objemoch míňajú aj na nesystémové plošné opatrenia, keď je konsolidačné úsilie považované za nutné zlo a dlhodobá udržateľnosť financií sa kontinuálne zhoršuje“. Prezidentka podľa informácie kancelárie pripomína, „že naše verejné financie by zostali v pásme vysokého rizika dlhodobej udržateľnosti aj v prípade splnenia všetkých rozpočtových cieľov novej vlády do roku 2026. Stanovisko Ústavného súdu by tak podľa nej mohlo byť dôležitou správou nielen pre túto a ďalšie vlády, ale hlavne pre budúce generácie, ktoré bez zásadnej zmeny prístupu k dlhodobej udržateľnosti takmer isto vyprevádzame na grécku cestu“.

Ak si to však pani prezidentka rozmyslí, mal by sa chopiť iniciatívy niekto iný. Žeby opozícia? V aktuálnom politickom kontexte, keď okolnosti ženú premiéra Fica do totality a krajina smeruje k rizikám bankrotu, je zápas o zdravé verejné financie už aj zápasom o zachovanie slobody a demokracie.