Denník N

Kultúrne Slovensko nebude v roku 2024 samozrejmosťou

Čo čaká slovenskú kultúru v roku 2024? Aké sú vyhliadky v rezorte, ktorý vedie moderátorka konšpiračnej televízie naďalej pokračujúca vo svojom „vysielaní“? Na čo sa treba pripraviť, ak ste človek, ktorému záleží na umení, kráse, kultúre verejného priestoru a života?

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Autorka je poslankyňa PS

„Nová vláda SR bude venovať pozornosť národnému sebavedomiu, posilňovaniu suverenity, štátnosti a zdravého vlastenectva, úcty k štátnym symbolom, národným a kultúrnym tradíciám… Vláda má záujem, aby národná kultúra bola v popredí spoločenského záujmu, a preto jej bude poskytnutá adekvátna podpora na jej rozvoj… Vláda zabezpečí systémové kroky, projekty a aktivity, ktoré podporia zvýšenie národného povedomia a vlastenectva občanov Slovenskej republiky.“

„Budeme chrániť a podporovať národné kultúrne hodnoty a aktívne ich rozvíjať ako podstatu a zmysel našej štátnosti. K takému postoju nás zaväzuje aj to, že slovenský národ sa vo svojom štáte stal najvýznamnejším dedičom veľkomoravskej a cyrilo-metodskej tradície i kultúry nielen všeslovanských, ale aj európskych rozmerov.“

Tieto dva obsahovo i formou veľmi konzistentné citáty z programového vyhlásenia slovenskej vlády (PVV) delí takmer 29 rokov. Ten prvý je z aktuálneho programového vyhlásenia štvrtej vlády Roberta Fica, ten druhý je z PVV vlády Vladimíra Mečiara z roku 1994.

Usudzujúc podľa tohto dokumentu, ale aj podľa výrokov jej predstaviteľov a predstaviteliek, súčasná vláda sa v kultúre naozaj vracia 30 rokov späť. Chápanie kultúrnej domény štátu ako „kultúry slovenského ľudu“, ktorá má byť „slovenská a žiadna iná“ a najmä nie „zmiešavanie iných kultúr“, sú postoje, aké dominovali slovenskej politike v polovici 90. rokov, keď sa Mečiarova vláda snažila etablovať prostredníctvom nacionalizmu a umelých národoveckých kultúrnych naratívov.

Z vyjadrení ministerky kultúry je zjavné, že kultúru vláda nevníma ako doménu slobodnej tvorby, ale ako nástroj. Nástroj, ktorým vláda a ústredný orgán štátnej správy môže dosiahnuť „národné povedomie“, „vlastenectvo“ či šírenie vybraných informácií. To je však hlboký omyl a nepochopenie podstaty kultúry a tvorivého ľudského ducha. Iba skutočná sloboda, otvorená, rôznorodá a pestrá spoločnosť môžu v konečnom dôsledku viesť k rozvoju kvalitnej kultúry, zmierňovaniu polarizácie, k skutočnej hrdosti na svoju krajinu či ozajstnej úcte k symbolom, ktoré ju reprezentujú.

Zdá sa teda, že v najbližších mesiacoch a rokoch bohužiaľ môžeme v kultúre očakávať len veľké kroky späť – od predstavy modernej európskej krajiny, postavenej na inkluzívnej kultúre, k upotenému a zakomplexovanému nacionalizmu a lokálnemu pseudofolklorizmu 90. rokov.

Ohrozené verejnoprávne médiá

Vidno to už na prvých krokoch. Snaha ovládnuť RTVS cez jej opätovné rozdelenie sa od počiatku realizácie javí ako ťažko uskutočniteľná, takže sa vládna koalícia rozhodla zatiaľ ovládnuť televíziu oveľa jednoduchším spôsobom – radikálnym škrtaním rozpočtu. V rámci konsolidácie verejných financií totiž bez udania dôvodu znížila príspevok RTVS z 0,17 na 0,12 percenta HDP.

Aby sme rozumeli, o čo tu ide – predošlá vládna koalícia pred necelým rokom schválila zmenu financovania RTVS, pri ktorej zrušila koncesionárske poplatky a nahradila ich financovaním zo štátneho rozpočtu. Už vtedy sme varovali, že takýto krok stavia verejnoprávnu televíziu do oveľa závislejšieho postavenia voči vláde a oslabuje jej verejnoprávny status, keďže jej financovanie bude predmetom každoročného rokovania o štátnom rozpočte a vláda môže televíziu svojimi rozpočtovými rozhodnutiami veľmi ľahko ovplyvňovať a vydierať.

Je dôležité pripomenúť si to, lebo nebyť tohto naozaj neuváženého kroku, dnes by to vláda Roberta Fica mala s RTVS trocha ťažšie. Takto však nezaváhala ani sekundu a pri prvej možnej príležitosti znížila rozpočet RTVS oproti plánovanej sume na rok 2024 o takmer tretinu. Radikálne zníženie rozpočtu a neurčité sľuby o dodatočných rozpočtových opatreniach v preklade znamenajú – príďte za nami, a keď budete poslúchať, niečo vám láskavo prihodíme. Presne toto je dôvod, prečo je financovanie verejnoprávnych médií priamo zo štátneho rozpočtu vnímané v Európe ako problematické a prečo neexistuje žiadna iná krajina, ktorá by tieto médiá financovala z percenta HDP.

Ministerstvo kultúry pri zostavovaní štátneho rozpočtu neurobilo vôbec nič pre to, aby túto situáciu zvrátilo, naopak, ministerka ho s istou škodoradosťou prezentovala ako dostatočný. Navyše ide o jedinú položku v rozpočte rezortu kultúry, ktorá bola v rámci konsolidácie takto radikálne krátená.

Reálne dôsledky navrhovaného rozpočtu na chod RTVS môžu byť fatálne. Vedenie RTVS hovorí, že najpravdepodobnejším dôsledkom bude nutnosť úplne zrušiť kanály :Šport a :24 a ponechať len zákonom stanovené programové služby (Jednotka a Dvojka), ako aj masívnejšie prepúšťať interných zamestnancov či zastaviť všetky rozvojové projekty.

Je očividné, že zápas o RTVS, verejnoprávne médiá či definíciu kvalitných a nezávislých médií a informačných kanálov bude mimoriadne dôležitou súčasťou boja o právny štát nielen v nastávajúcom roku. Bude kľúčové, aby sa vládnej koalícii nepodarilo ovládnuť mediálny priestor tak, ako to podľa vzoru Maďarska a Poľska plánuje.

Snaha ovládnuť vedenie verejnoprávnych fondov

Vláda však nechce ovládnuť len verejnoprávne médiá, ale aj verejnoprávne fondy, ktoré dnes kultúrny sektor financujú. Vytvorenie týchto fondov (AVF, FPU a KultMinor) je najväčším výdobytkom reforiem v oblasti kultúrnych politík. Sú založené na takzvanom princípe arm’s length – na dĺžku ruky –, ktorý sa na financovanie kultúry používa všade vo vyspelom svete, pretože umožňuje uskutočňovanie verejných politík bez politického zasahovania do konkrétnych rozhodnutí o financovaní. Štát uznáva, že chce financovať kultúru, a nastavuje rámce tohto financovania, ale konkrétne rozhodnutia prenáša z politikov na odborníkov.

A to je zrejme práve tŕňom v oku súčasného vedenia ministerstva kultúry. Z plánu legislatívnych úloh vlády, ale najmä z pripomienok ministerstva k tomuto materiálu vyplýva, že zámerom je zlúčiť všetky fondy do jedného a tým vyriešiť menovanie nových rád, ktoré tieto verejnoprávne inštitúcie riadia.

Skutočným motívom týchto zmien je teda nielen snaha ovládnuť fondy, ktoré financujú veľkú časť kultúry a umenia na Slovensku, ale najmä zasahovanie do programovej štruktúry či štruktúry podpornej činnosti, alebo zostavovania nezávislých komisií. To by bola v pravom zmysle slova likvidácia podstaty ich fungovania a návrat nie o 30 rokov, ale pred rok 1989.

Verejnoprávne fondy dnes určite potrebujú mnohé zlepšenia, zjednodušenie komplikovanej administratívy či zvýšenie objemu finančných prostriedkov. Rozhodne však nepotrebujú zasahovanie do svojej verejnoprávnej podstaty.

Zachovanie nezávislosti podporných fondov bude ďalším významným bojom, ktorý budeme musieť v kultúre vybojovať. No pamätám si nocovanie na ministerstve za čias ministra Hudeca či „vianočné darčeky“ pre ministra Krajcera a som presvedčená, že takéto pokusy budú určite čeliť výraznému a jednotnému odporu kultúrneho sektora, ktorý sa za posledných 15 rokov rozvinul a etabloval práve vďaka zriadeniu týchto fondov.

Kvóty na slovenskú kultúru

Vo svojom novoročnom posolstve pani ministerka uviedla, že slovenská kultúra potrebuje viac „kvót“. Nevedno, čo presne tým myslí, ale aj PVV deklaruje snahu rozšíriť systém kvót na slovenskú tvorbu aj na „prezentáciu slovenských umelcov v štátnych inštitúciách“.

Kvóty (alebo vyrovnávacie mechanizmy na podporu domácej tvorby) sú, samozrejme, legitímnym mechanizmom podpory domáceho trhu, osobitne v krajinách s minoritnými trhmi v kreatívnom priemysle. Používajú sa však takmer výlučne na podporu tých častí kultúry, ktoré majú jasne definovaný priemyselný cyklus (hudobný priemysel, filmový priemysel a pod.), pretože ich zmyslom je vyvažovať nevýhody domáceho trhu v globálnej súťaži. V rámci EÚ môžu byť použité len spôsobom, ktorý nie je v rozpore s pravidlami voľného pohybu tovarov a osôb na európskom pracovnom trhu. Preto sú podobné opatrenia v iných európskych krajinách viazané takmer výlučne na jazyk a nie na národnosť tvorcu a preto je aj súčasná slovenská úprava pre hudobné kvóty v rozpore s európskym právom a ich uplatňovanie na Slovensku je možné len vďaka tomu, že nikto z dotknutých subjektov nepodal na túto úpravu sťažnosť. (Poznáme však prípad z Írska, kde komisia rozhodla o nelegitimite takto definovaných kvót.)

Nevieme, ako si ministerka predstavuje „kvóty“ na slovenskú tvorbu, ale berme teda chvíľu vážne zámer robiť takéto opatrenia v štátnych kultúrnych inštitúciách. Tie sú však zo svojej podstaty zriadené na to, aby plnili verejné funkcie, ktoré trh nedokáže zabezpečiť, a prezentovali slovenskú kultúru, takže to, čo vláda schováva pod názvom „kvóty“, je v skutočnosti len bohapustá snaha hrubo zasahovať do dramaturgie a umeleckej slobody týchto inštitúcií. Navyše opäť ide o ťažko realizovateľný zámer, pretože jednotlivé inštitúcie sú zriadené rôznymi typmi zákonov a zriaďovacích listín, a teda univerzálna právna úprava by bola relatívne komplikovaná.

Kvóty, ktoré vláda spomína, sú teda len iným názvom pre obmedzovanie umeleckej slobody inštitúcií, ktoré sa môže ministerstvo snažiť dosiahnuť aj rôznym poloformálnym nátlakom, napríklad pri schvaľovaní rozpočtu. Je dobré, že nás o tom vopred informuje, pretože na akékoľvek zásahy tohto typu budeme musieť v nadchádzajúcom roku takisto dávať pozor.

V tomto pochmúrnom duchu by sa dalo pokračovať ešte dlho a eventuálne spomenúť aj to, čo v tomto roku zrejme robiť nebudeme. Napríklad diskutovať o ekonomickom prínose kultúry a kreatívneho priemyslu v súvislosti s potrebou nového ekonomického rozvoja či zavádzať nové ekonomické, fiškálne alebo iné nástroje na podporu kreatívneho priemyslu. Nebudeme transformovať kultúrnu infraštruktúru a prispôsobovať ju 21. storočiu, nebudeme hľadať spôsoby, ako priniesť kultúru do každodenného života obyvateľov Slovenska. A pravdepodobne sa od ministerky nedozvieme ani to, ako bude kultúra prispievať k lepšiemu, pokojnejšiemu a šťastnejšiemu životu ľudí na Slovensku, ktorý si vláda stanovila ako svoj hlavný cieľ.

Je nad slnko jasnejšie, že slovenskú kultúru nečaká dobrý rok. Vládna koalícia sa ju bude snažiť ovládnuť, prípadne pošliapať a zničiť. Cesta ku kultúrnej a kultivovanej krajine či novej politickej kultúre, založenej na odbornosti, dodržovaní demokratických princípov a pohľade do budúcnosti, sa bohužiaľ odkladá. Vláda nás chce vrátiť minimálne o 30 rokov späť.

Samozrejme, že sa im to nepodarí, tak ako sa to nepodarilo ani Mečiarovi pred 30 rokmi. Je nás tu totiž dostatočne veľa takých, ktorí chceme iné Slovensko – kultúrne, moderné a otvorené. Bude si to však opäť – ako už veľakrát predtým – vyžadovať našu sústredenú snahu, spoločnú energiu a čas. Demokracia, kultúra a krása však za to stoja a ani štvrtá Ficova vláda nám ich nemôže vziať.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Politici píšu

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie