Ruská ruleta je tu stále obľúbená. Aktivistka vysvetľuje, prečo ruskí väzni riskujú život vo vojne

„Zatiaľ sa všetci hlásia dobrovoľne a s piesňou na perách. Každý chce ísť do vojny,“ vraví ruská novinárka a ľudskoprávna aktivistka Oľga Romanovová, ktorá sa zameriava na tému väzenstva.

Na front sa podľa nej hrnú nielen muži, ale aj ženy. „Nikto nepremýšľa o tom, čo tam bude musieť robiť. Nikoho netrápi, že bude musieť zabíjať a umierať. Hlavným lákadlom je prísľub slobody a peňazí,“ vraví s tým, že už vidia konkrétne prípady. Po šiestich mesiacoch totiž naozaj trestancov z vojny prepúšťajú a nemuseli ani zvlášť bojovať.

Romanovová hovorí aj o verbovaní väzňov a väzenkýň, o tom, kde a v akých podmienkach držia ukrajinských vojnových zajatcov a unesených civilistov, koľko žoldnierskych skupín v Rusku existuje a aký majú vplyv po smrti Prigožina.

Keď sa začala invázia na Ukrajinu, očakávali ste, že v Rusku začnú aj s náborom väzňov?

Nie, vôbec som to nečakala. Videla som, že koncom februára prišli predstavitelia ministerstva obrany do jednej z väzníc, ktorá sa označuje skratkou BS. Ide o zabezpečenú detenciu pre zatknutých a odsúdených príslušníkov bezpečnostných zložiek, sudcov, príslušníkov FSB a podobne.

Ako príslušníkom s výcvikom im ponúkli, aby šli do vojny. Skončilo sa to úplným fiaskom. A až do konca júna nebolo o žiadnych snahách získať väzňov ani počuť. Ten nápad sa mi zdal ako nejaká šialenosť. Preto to bolo nečakané.

Koľko väzňov z ruských väzníc už poslali do vojny a koľko z nich sa vrátilo?

Poslali ich tam asi 120-tisíc. Päťdesiattisíc z nich odviezol Prigožin a viac ako päťdesiattisíc ministerstvo obrany. A koľko sa ich vrátilo? Prigožin vyhlásil, že prepustil 32-tisíc ľudí.

Nie je to pravda. Len pri Bachmute z 50-tisíc neprežilo 20-tisíc, takže sa dá hovoriť o počte 22-tisíc až 25-tisíc. Ak zohľadníme, že ministerstvo obrany teraz odvádza zhruba rovnaký počet väzňov ako predtým vagnerovci, tak minimálne 25-tisíc z nich je teraz na slobode.

Veľa väzňov sa chce prihlásiť do vojny a ten polrok nejako prežiť. Teraz sa z nich vracia oveľa viac živých než za Prigožina. Takže 22- až 25-tisíc prepustil Prigožin, asi 25-tisíc ministerstvo obrany.

Koľko ľudí z väzníc ešte môžu naverbovať?

Na začiatku vojny bolo vo väzniciach 420-tisíc ľudí a teraz sa do systému dostalo navyše 2500 zajatých ukrajinských väzňov (nezamieňať si ich s vojnovými zajatcami) odvlečených z Chersonskej a Mykolajivskej oblasti – máme 265-tisíc väzňov. Naberajú ženy aj občanov iných štátov.

Neberú len zdravotne postihnutých, starších ľudí a tých, ktorí spadajú pod nový zákon prijatý pred rokom. V ňom sa píše, že do armády môžu narukovať ľudia s trestnou minulosťou, ale existuje zoznam paragrafov, s ktorými sa nedá do armády narukovať.

Medzi ne patrí všetko, čo súvisí s politikou – teda extrémizmus, terorizmus, napomáhanie terorizmu, nepravdivé informácie o armáde, neposlušnosť voči predstaviteľom štátnej moci. Z istého dôvodu sa k týmto paragrafom zaradili aj únosy lietadiel a pedofília.

Väzni s týmito paragrafmi v žiadnom prípade nemôžu narukovať. No a takých ľudí je 50-tisíc, takže Putin môže odviesť do vojny ešte ďalších 200-tisíc väzňov.

Spomenuli ste aj nábor väzenkýň. Znamená to, že sa muži už do vojny veľmi nehrnú?

Muži sa hrnú rovnako ako predtým, ale hrnú sa aj ženy. Zatiaľ sa všetci hlásia dobrovoľne a s piesňou na perách. Každý chce ísť do vojny. Nikto nepremýšľa o tom, čo tam bude musieť robiť. Nikoho netrápi, že bude musieť zabíjať a umierať. Hlavným lákadlom je prísľub slobody a peňazí.

Kde sa v ženách vzala taká horlivosť? Vojna trvá takmer dva roky a ony chcú ísť bojovať na Ukrajinu až teraz?

Je to preto, lebo všetci vidia konkrétne prípady. Po šiestich mesiacoch prepúšťajú a ani netreba zvlášť bojovať. Momentálne prežije čoraz viac ľudí a ruská ruleta je aj naďalej obľúbenou hrou. Každý sa chce vrátiť na slobodu a s peniazmi za podmienky, že nebudú boje.

A s titulom hrdinu.

Samozrejme.

Vyrazilo už na Ukrajinu veľa žien?

Približne tisíc. Všetko sa to začalo pred rokom, keď okupačné úrady poslali na front 50 väzenkýň z mesta Snežnoja (v samozvanej Luhanskej ľudovej republike). Tým otvorili Pandorinu skrinku.

Čo robia na fronte? Pôsobia ako zdravotnícky personál?

Ako zdravotnícky personál aj ako príslušníčky úderných oddielov. Vo väzniciach im sľubujú, že budú odstreľovačkami (snajperkami), ale berú všetky. Odstreľovači pritom musia mať určité predpoklady.

Pokiaľ viem, vagnerovci považovali vzdanie sa do zajatia za potupu. S čím to súvisí?

Ťahá sa to už od druhej svetovej vojny. Vojnoví zajatci sa vždy považovali za zverbované a podozrivé osoby. Keď som sa na začiatku 90. rokov po skončení školy prvýkrát uchádzala o prácu, v dotazníku bola položka, „či moji príbuzní žili na okupovaných územiach a či moji príbuzní boli vojnovými zajatcami“. Ak by to tak bolo, neprijali by ma. A to napriek tomu, že išlo o mojich starých rodičov.

Prigožin zároveň vyplácal odškodné príbuzným zajatých vagnerovcov.

Robil to preto, aby utajil vzdanie sa do zajatia. Ani Prigožina totiž za to nikto nepotľapkával po pleci. Človeka, ktorý sa vzdal do zajatia, vyhlásil za mŕtveho, až potom vyplácal odškodné, dával diplomy, medaily a zinkovú truhlu.

A potom zajatec zavolá svojej žene zo zajatia, manželka do telefónu hovorí: „Neobťažujte vdovu, mám dokument potvrdzujúci smrť svojho manžela.“

Niekoľko manželiek nám povedalo, že ich zo zajatia nikto zachraňovať nebude, rovnako ani čakať, kým sa vrátia domov, pretože päť miliónov rubľov plus regionálne doplatky, to je vo finále 7-8 miliónov. A za živého ho aj tak nikto nevyhlási.

Hovorila som s predstaviteľom Ruského dobrovoľníckeho zboru (RDS) a rozprával mi, že kontrakt s Prigožinom podpisovali iba väzni odsúdení na desať a viac rokov. Dalo by sa povedať, že v radoch vagnerovcov sú tí najnebezpečnejší zločinci v Rusku?

Tak sa to začínalo. Prigožin začínal svoj prejav slovami, že potrebuje tých, ktorí si už odsedeli pätnásť rokov, a tých, ktorí majú pätnásť rokov pred sebou. Bral, samozrejme, aj všetkých ostatných, ale základom boli tí najnebezpečnejší zločinci.

Ten istý príslušník RDS vyhlásil, že Prigožin aspoň pri nábore neklamal a na rovinu vravel, že väzni sú mäso. Ale prečo mudruje ministerstvo obrany?

Treba povedať, že Prigožin bol všeobecne obľúbený pre veľa vlastností, ktoré sa na ministerstve obrany nevyskytujú. Po prvé, vedel viesť väzňov, sám bol svojho času väzňom, chápal nezmyselnosť príkazov a legislatívnych požiadaviek. Prigožin bol pre väzňov jedným z nich.

Bol veľmi talentovaný odborník na PR a dômyselný psychológ. Väzňom, ktorí žijú podľa kriminálnych pravidiel, dokázal vysvetliť aj mimosúdne popravy. Vyhlásil, že za zradu – a vzdanie sa do zajatia je pokusom o zradu – bude nasledovať odplata.

Známe je aj to, že sa na fronte nachádzajú takzvané jamy. Ak za zradu nasleduje smrť, za čo sa dá dostať tam?

Za Prigožina žiadne jamy neboli. Všetko sa riešilo podľa kriminálnych zákonov – smrť, perlík, výstrel do tyla – tak sa to dialo u Prigožina, žiadne jamy. Jamy sa objavili v marci, a to hneď na všetkých frontoch.

Pripomeniem, že ministerstvo obrany robí nábor vo väzniciach od 1. februára. A začalo väzňov voziť na front. Prichádza napríklad kolóna – muži vo veku 30-35 rokov s ťažkými zločinmi, ktorí majú za sebou dva až päť trestov väzenia a nič netušia o disciplíne, prísahe a predpisoch a nehodlajú nikoho počúvať.

Vlak s týmito väzňami, napríklad s 100 ľuďmi, sa vyloží a pred nich predstúpi 25-ročný poručík, čerstvý absolvent vojenskej školy a rozkazuje: „Rota, zoradiť sa, pozor, ľavé rameno dopredu!“ Vážne? On je jeden, ale ich je sto, a on im musí veliť.

Oni sa práve dostali na slobodu a vodku a drogy nájdu kdekoľvek. Nebudú počúvať a pošlú poručíka niekam. Pokojne sa môžu pobodať medzi sebou a nepôjdu do žiadneho útoku. Takže ich treba nejako skrotiť a na to by sa hodilo vojenské väzenie. A to je kde? V Donecku, na frontovej línii nie je. Preto tie jamy. Jamy sú práporné, rotné, štábne. Pôvodné pivnice sa teraz veľmi aktívne využívajú.

Pripomínam, že počet väzňov sa znížil o tretinu zo 420-tisíc na 260-tisíc a rozpočet Federálnej väzenskej služby sa o tretinu zvýšil. Z akého dôvodu? Výstavba 38 väzníc na okupovaných územiach. Tých 38 väzníc má byť postavených v roku 2024. Pre koho? Všetky väzobné väznice na okupovaných územiach sú preplnené ukrajinskými partizánmi, všetky kolónie sú plné vojnových zajatcov, tak pre koho sú tie väznice?

Chcela by som sa vás spýtať na Ukrajincov, ktorí sú vo väzniciach v Rusku a na okupovaných územiach. Sú tam vojaci, civilisti, ukrajinskí väzni. Kto sa nachádza kde a v akých podmienkach?

Ukrajinskí väzni, ktorí boli pred rokom odvezení pre okupáciu Chersonskej oblasti, sú umiestnení v desiatich väzniciach na juhu Ruska a na Kryme – v Čongare, Kerči, Novorossijsku, Stavropoľskom kraji, Krasnodarskom kraji a vo Volgogradskej oblasti. Ak sedia v Rusku, zaobchádzanie s nimi je pomerne dobré, dobre sa k nim správajú aj ruskí väzni.

Na Kryme ich veľmi trápia, nechávajú ich hladovať a bijú ich, všeobecne je tam všetko zlé. Zväčša ich prepúšťajú na konci trestu, aj keď niekedy dôjde k začatiu nových konaní.

Po prepustení sa ich dobrovoľníci snažia dostať späť na Ukrajinu, veľmi často bez dokladov cez hraničné priechody Verchnij Lars alebo Kolotilovku. Predtým plánovali prejazd cez pobaltské štáty, ale všetky pobaltské štáty to odmietli. Gruzínci niekedy púšťajú, inokedy nie.

V Kolotilovke je veľká šedá zóna a dobrovoľníkom sa tak veľmi ťažko pracuje, pretože je tam veľký tlak FSB. Ale my ich tam vozíme a na druhej strane pracuje jedna ukrajinská organizácia, s ktorou spolupracujeme veľa rokov. Na Ukrajine si ich už vyzdvihujú a odvážajú domov.

Hovorili ste, že po vypršaní trestu sa v prípade ukrajinských väzňov začnú nové trestné konania. Na základe akých paragrafov?

Zatiaľ voči väzňom uplatňujú len jeden paragraf. Tetovanie. Propagácia zakázaného hnutia AUE (skratka Arestantskij uklad jedin – Životný štýl väzňov je jediný, ide o v Rusku nelegálnu kriminálnu subkultúru). Áno, toto hnutie poriadne neexistuje ani v Rusku, ani na Ukrajine, ale paragraf existuje. A keď zbadajú nejaké špecifické tetovanie, obvykle hviezdy, ide o propagandu AUE.

Aký trest za to hrozí?

Môžu pridať aj rok alebo dva.

V akých podmienkach a kde sa nachádzajú ukrajinskí vojnoví zajatci?

V bývalých táboroch systému Federálnej väzenskej služby (FSIN). Z tohto systému boli na základe medzinárodných dohovorov vyňatí a stráži ich vojenská polícia, ktorá spadá pod ministerstvo obrany. Ich situácia je veľmi zlá. Sú šikanovaní, bití, nedostávajú najesť. Existujú ešte takzvaní civilní rukojemníci. Ide o civilistov, ktorí boli unesení s neznámym cieľom, najskôr kvôli výmene. Sú medzi nimi ženy aj muži.

Pravdepodobne najstarším prípadom, ktorý sa doteraz nedostal do výmeny, je Roman Vujko, 57-ročný hendikepovaný muž, ktorý bol unesený v marci 2022. Žije a nachádza sa v Rusku. Nič viac o ňom nie je známe.

Obvykle sa títo ľudia objavujú až v súdnych databázach, keď voči nim začínajú vznášať obvinenia, často za špionáž alebo terorizmus, prípadne ich vidíme až pri výmene.

Kde sú, je obrovské tajomstvo, a obrovské tajomstvo je aj to, prečo ich sem privliekli. Na našich zoznamoch je asi 350-400 ľudí, o ktorých vieme. Podľa Charkivskej ľudskoprávnej skupiny ich je 8000. Osemtisíc nezvestných civilistov.

Bohužiaľ, počas deokupácie, napríklad Iziumu, sa tento zoznam v dôsledku exhumácie veľmi skrátil. A keď daný človek o sebe za 20 mesiacov nepodal žiadnu informáciu, obávam sa, že už nežije.

Rozumiem tomu tak, že ukrajinskí dobrovoľníci na ukrajinskom a okupovanom území sú ako čierna diera.

Áno, tam nikto nepôsobí. Iba tajná FSB. A je jasné prečo. V momente, keď tam pôjde normálny, slušný právnik, z hľadiska Ukrajiny sa ocitne na zozname zradcov. Aj keď o tomto probléme práve rokujeme.

Prebieha tam vojna. Je pomerne ťažké presvedčiť právnika, aby išiel na okupované územia, a to aj s garanciou ukrajinskej strany, že ho nezaradí na zoznam. Z okupovaných území sa ľudia pomerne rýchlo presúvajú do Ruska. Súdy sa väčšinou konajú v Rusku, hoci sa súdi aj v separatistických republikách.

Ak okupované územia predstavujú čiernu dieru, znamená to, že sa tam dejú najhoršie veci, pretože ich nikto nemôže zaznamenať? Všeobecne povedané, bude nemožné, aby medzinárodný súd získal nejaké informácie?

Už 20 mesiacov pátram po menách ľudí, ktorí mučia Ukrajincov na okupovaných územiach. A nielen ja. Teraz som sa dostala k prvému. Je prvý nielen pre mňa, je prvý celkovo. Jeho priezvisko je Nikitin a pochádza zo Smolenska. Tento muž je podplukovníkom FSIN a mučí vojnových zajatcov.

Touto cestou sa ešte nikto nevydal. Teraz je najdôležitejšie identifikovať obete, ktoré o ňom budú môcť vypovedať. A ja budem musieť pátrať medzi Ukrajincami, ktorí sa teraz nenachádzajú na okupovaných územiach. Mám ich zoznam. Postupne ním budem listovať a pýtať sa ľudí, či toho človeka poznajú. Potom to všetko odovzdám ukrajinským kolegom. A bude záležať na nich, čo s tým urobia.

Čoraz častejšie čítame správy, že sa väzni vracajú z frontu, znova páchajú zločiny a vracajú sa do väzenia. Je veľa takýchto prípadov?

Áno, hovorili sme o tom, že sa vrátilo asi 50-tisíc ľudí. A sú to najmä ťažkí zločinci, ktorí si neodsedeli svoj trest. Aj keby neboli nebezpeční, skutočne si myslíte, že ľudia, ktorí si odpykali trest za obchodovanie s drogami, sa dostanú von a nebudú hľadať drogy? Samozrejme, že áno, a budú ich predávať. Veľa správ hovorí o brutálnych vraždách, znásilneniach, pedofiloch, to všetko čítame so zhrozením, ale sú tu aj krádeže, lúpeže, drogy a ťažké ublíženia na zdraví. O tom sa nikde nepíše.

Vagnerovcov však zatvárajú veľmi ochotne. Prigožin ich, samozrejme, naučil vykrikovať, že ide o diskreditáciu. Keď bol nažive, fungovalo to, ale teraz už nie.

S radosťou ich zase zatvárajú do vyšetrovacích väzieb a podľa nových zákonov môžete ísť do vojny aj z vyšetrovacej väzby, stačí sa dohodnúť s vyšetrovateľom, nemusíte čakať na súd a sedieť vo väzení. Veľmi rýchlo sa vracajú na front, pretože sa dopúšťajú nového trestného činu a nemusia si zaň odsedieť žiadny trest. To sa všetkým páči. Väzniteľom, kriminálnikom aj ministerstvu obrany, pretože sú to ľudia so skúsenosťami, už si pol roka odslúžili a teraz odchádzajú na ďalšieho pol roka.

Taký bežiaci pás plný väzňov.

Áno, sú veľmi cenení.

A čo väzni, ktorí prežili, ale vrátili sa zmrzačení? Ukázalo sa, že sú pre štát spotrebným tovarom.

Áno, sú spotrebný materiál. Vieme, že sa hovorí o nejakých penziónoch, sanatóriách, kde držia týchto mrzákov. Volajú ich amputanti. Nikto netuší, čo si s nimi počať. Pripomeniem, že po druhej svetovej vojne boli mrzáci bez rúk a nôh prezývaný samovary a posielali ich na ostrov Valaam, aby nekazili podobu miest.

Veľa ľudí si predstavuje, že v Rusku existujú iba vagnerovci a Kadyrovova armáda, ale po vypočutí vašich rozhovorov som si uvedomila, že v Rusku je veľa polovojenských armád.

Je ich skutočne veľa. Asi pred desiatimi rokmi časopis Forbes dokonca zostavil rebríček súkromných vojenských spoločností. Bola tam vojenská spoločnosť Gazpromu, Šojguova osobná armáda, Deripaskova vojenská spoločnosť a ďalšie.

Vlani v septembri, niekoľko dní pred mobilizáciou, Putin údajne zavolal oligarchov a vyhlásil, že každý by mal mať svoju vlastnú súkromnú armádu. A oni to tak nejako začali plniť, ale po Prigožinovej vzbure Putin povedal, že súkromné ​​vojenské spoločnosti sú zakázané.

Oleg Deripaska vás zažaloval na súde. Pripomenulo mi to, ako Prigožin podával žalobu na šéfredaktora Echa Moskvy Alexeja Venediktova.

Treba dodať, že Venediktov je stále na strane porazených. Súdy aj naďalej tvrdia, že súkromná armáda Vagnerova skupina Prigožinovi nepatrí.

Všeobecne teda vieme, že v Rusku je množstvo súkromných armád. Ktoré z nich sa však zúčastňujú vojny?

Najvýznamnejšou súkromnou vojenskou spoločnosťou je Redut, teraz je najväčšou súkromnou armádou, navyše prevzala Prigožinovo miesto v Afrike. Táto spoločnosť naplno spadá pod hlavnú spravodajskú správu. Súkromná vojenská spoločnosť Patriot, ktorá patrí Šojguovi, a existuje veľa ďalších spoločností, ktoré sú spojené s ministerstvom obrany a oligarchami, napríklad prápor Ural, ktorý patrí oligarchovi Altuškinovi. Existuje súkromná vojenská spoločnosť Rys, súkromná vojenská spoločnosť Veteran, je ich mnoho.

Takže Prigožina v Afrike nahradil Deripaska?

Redut sa veľmi rozrástol a Deripaska odovzdal celú kontrolu GRU, pretože sa nechce stať Prigožinom. Asi pred troma mesiacmi sa zistilo, že aj náborové kancelárie súkromnej armády Redut sa nachádzali v Deripaskovom sídle.

Pokiaľ viem, sú tam stále, ale kontrola je už v rukách GRU. Po Prigožinovej vzbure je nebezpečné nechávať súkromné ​​vojenské spoločnosti v súkromných rukách. Podľa mňa tam žiadne súkromné ​​ruky nezostali.

Po Prigožinovej smrti podliehajú vagnerovci rozkazom ministerstva obrany?

Podliehajú buď ministerstvu obrany, alebo Zolotovovej Rosgvardiji.

Chcela by som sa pozrieť na prípad Saše Skočilenkovej. Mohlo by sa zdať, že sme už videli veľa absurdných súdov a prípadov, ale prečo tento vyvolal taký ohlas?

Prečo sa ľudia stávajú určitými symbolmi? Saša Skočilenková sa takým symbolom stala a už ním zostane. Hoci sa jej prípad podobá na všetky ostatné, stretlo sa tam toho priveľa. To, že je taká mladá, to, že je taká chorá, to, že sa tak statočne držala, a to, že ide o Petrohrad, na súd tam chodí viac ľudí a kvalifikovaných pozorovateľov. Teda v každom prípade viac než v nejakom malom sibírskom mestečku.

A čo vlastne urobila? Vymenila cenovky v obchode. Písala o stratách na životoch, písala o tom, že jej starý otec si želal, aby nebola vojna, o počte mŕtvych vojakov. Zverejňovala zrejmé a úplne mierumilovné veci, ktoré nevyzývajú na agresiu, ale na mier.

A je až príliš zjavné, že v jej prípade ide o prenasledovanie za symbolizmus. Rovnako ako v rokoch 2011 – 2012 prebehlo mnoho protestov, ale symbolom sa stali Pussy Riot, Saša Skočilenková sa stala a zostane symbolom prenasledovania obyčajných ľudí.

Stane sa podobným symbolom aj novinár Wall Street Journal Evan Gershkovich? Načo ho Putin potrebuje? Ako rukojemníka alebo do výmenného fondu?

Obávam sa, že to ešte zďaleka nie je koniec. Ako Evan Gershkovich, tak aj naša pražská kolegyňa Alsu Kurmaševová budú pripravovaní na výmenu. Zriaďuje sa výmenný fond.

Osobne by som sa veľmi obávala o nemeckých novinárov, pretože Putinovi ide hlavne o Vadima Krasikova, ktorého držia v nemeckom väzení. Je to problém, vzhľadom na to, že Nemecko nikdy nevymieňalo väzňov. Ide o ich principiálny postoj. Zaujíma ho teda Vadim Krasikov, ale vo väzení sú Američania.

Domnievam sa, že sa vedú minimálne trojstranné rokovania. A nemali by sme zabúdať, že Vladimir Kara-Murza má americký pas. Preto sa výmenný fond dopĺňa, ale deje sa to iba v Rusku.

S ohľadom na to, čo sa vo svete deje vplyvom vojny na Blízkom východe, by som sa chcela spýtať na väznice pre moslimov. Je ich v Rusku veľa?

Predtým existovali červené a čierne zóny. Červené zóny, kde vládli fízli, a čierne zóny, kde vládli kriminálnici. To všetko je už dávno preč. Všetko sa premiešalo a objavili sa zelené zóny. Došlo k tomu v dôsledku ruskej agresie v Gruzínsku 8. augusta 2008. Ešte predtým prezident Saakašvili urobil všetko pre to, aby z Gruzínska vyhnali vorov podľa zákona (označenie zlodejov podľa zákona – šéfov ruskej mafie, pozn. red.).

Tí si vybrali Rusko a tam sa stali hlavnými kmotrami. Ale potom sa začala ruská agresia v Gruzínsku a s gruzínskym priezviskom sa vtedy nedalo žiť ani pracovať. A zároveň tu máme gruzínskych šéfov mafie, ktorí ovládajú väzenie.

A tak sa Federálna väzenská služba (FSIN) rozhodla odvolať všetkých šéfov mafie z ich pozícií a následne vymenovala vlastných krstných otcov, hlavné bolo, aby to neboli Gruzínci. No dosadení ľudia sa neudržia pri moci. Namiesto silných osobností nastupujú iné silné osobnosti. Pred 10-15 rokmi to boli ľudia odsúdení za terorizmus a aký terorizmus to vtedy bol? Islamský. A keď sú ľudia vo väzení za terorizmus, znamená to, že boli vystavení ideologickému a náboženskému vplyvu.

A teraz si predstavte tadžického vrátnika, ktorý pracuje v Moskve a privyrába si ako díler, prípadne je falošne obvinený a dostane päť rokov. Celá jeho rodina, manželka a šesť detí, žijú na dedine. Čo má robiť, keď je sám? Ide za kriminálnymi autoritami, požiada o čaj a teplé ponožky, oni mu ich dajú a povedia: „Vypočuj si tu zároveň kázeň.“ Po piatich rokoch vyjde von a vôbec nie je neškodný. Tak to sú zelené zóny.

Je vo väzniciach bežné násilie na základe národnosti?

Nie. Ruská väznica je internacionálna.

Takže tam vládne priateľstvo medzi národmi.

Úprimné priateľstvo medzi národmi.

Prečo podľa vás dosiahlo udavačstvo v Rusku také rozmery? Je to následok strachu v zmysle „nech je to radšej on a nie ja“ alebo sú tu iné dôvody?

Nie, strach v tom nie je. Je v tom túžba predviesť sa pred nadriadenými, poskytnúť službu a upútať pozornosť. Rusko prešlo od autoritárstva k totalite. V autoritárstve sa môžete schovať, byť ticho a zachrániť sa, ale v totalite nestačí byť ticho, budú sa vás pýtať a vy budete musieť preukázať svoju lojalitu. Ľudia to vycítili.

Dokáže väzenie človeka napraviť?

Väzenie ešte nikdy nikoho nenapravilo. Zamyslime sa nad tým, ako vzniklo prvé väzenie. Jeden kmeň napadol iný a zajatci boli hádzaní do jamy. Sú to zajatci, spáchali nejaký zločin? Nie, sú len iní, sú cudzí. A preto ich do tej jamy hádzali? Aby ich neskôr zjedli alebo aby sa ochránili pred nájazdmi znepriateleného kmeňa.

Vo väzení vždy končili najmä nepriatelia režimu, nepriatelia cára. So zlodejom sa netreba babrať. Stačí mu useknúť ruku alebo ho označiť a môže upaľovať preč.

Väzenie je predovšetkým pre politických odporcov a pre ochranu spoločnosti pred niekým nežiaducim. Prevýchova nikdy nebola cieľom. A na väzenskom jedálnom lístku stále nie je. Ale človek sa vo väzení môže zmeniť, vidíme to na škandinávskom experimente, z ktorého už urobili životný štýl. Dánsko, Švédsko, Nórsko, Fínsko a Holandsko zmenili poňatie zločinu a trestu.

Ako to funguje?

Podľa nich je kriminalita najčastejšie dôsledkom vzájomnej spolupráce spoločnosti a štátu. Niečo v štýle, že otec bil mamu, nebola privolaná polícia, dieťa nebolo odovzdané do starostlivosti, šikanovanie v škole, potom drogy. Takže to včas nezachytili a človek zo smútku prepadol banku, zranil pracovníka ochranky, zobral päť miliónov dolárov a utopil ich v rieke. Takže čo budeme robiť?

Má 19 rokov, na strážnika pôjde milión, pretože sa musí liečiť, a ešte tých päť miliónov z banky. Poďme ho zavrieť do väzenia a donútiť ho zaplatiť tie peniaze? Nikdy ich nezaplatí, odsedí si to, nebude pracovať, pretože prečo by pracoval, keď sa mu všetko bude strhávať zo zárobku. Ako bude žiť? Znova pôjde vykradnúť banku, možno tentoraz bude mať šťastie.

V Škandinávii to urobili tak, že štát povie: „Vzhľadom na to, že je to moja vina aj vaša vina ako spoločnosti, že takto vyrástol, poďme všetko zaplatiť obetiam sami. Zločinec teraz dlhuje len štátu a spoločnosti. Choď si, zločinec, na chvíľu sadnúť a vy, verejné organizácie, začnite s ním pracovať, a keď vyjde z väzenia, pracujte s ním ďalej. My vám dáme grant, vy sa postaráte o to, aby sa nestretával so starými kamošmi, aby sa presťahoval, aby pracoval a pomaly platil zo svojho platu. Hovoríte, že nezaplatí? V tom prípade mu dlh za päť rokov odpustíme, keď sa bude správať slušne. A ak opäť uletí a vráti sa do väzenia, skúsime to znova.“

Škandinávia má najnižšiu recidívu trestnej činnosti na svete, to rozhodne áno, ale prevýchova prebieha práve takto. Ľudstvo, bohužiaľ, nevymyslelo nič lepšie ako väzenie. Väzenie prehlbuje. Zlo robí ešte väčším zlom a dobro ešte väčším dobrom. Vo väzení je čas sa naučiť cudzie jazyky, ale z nejakého dôvodu to nikto veľmi nerobil. Takže všetko záleží na človeku a na podmienkach. Väzenie ako také nenapravuje.