Od prvej skúšky po premiéru. Pozrite si, ako sa rodili Slovenské tance v SND (foto)

V septembri 2012 to Peter Breiner predstavil ako svoj najosobnejší projekt. Nápad nahrať šestnásť symfonických skladieb vychádzajúcich zo slovenských ľudových piesní v Londýne s Royal Philharmonic Orchestra bol ambiciózny obsahom aj formou. Rozhodol sa ho totiž urobiť mimo veľkého vydavateľstva, len s podporou svojich fanúšikov.

Vtedy to nevyšlo, no hudba aj rôzne suveníry (napríklad tričká a tenisky) zostali. A pôvodný nápad stále nevzdal. Slovenské tance už zahral viackrát, v rôznych verziách. Každá bola svojím spôsobom premiérou, ale tá najnovšia, ktorá práve mala premiéru v SND, je naozaj špe­ciálna. Doteraz totiž znela iba hudba, teraz sa na ňu po celý čas tancuje. Že ide o nezvyčajné predstavenie, to sa dá obvykle povedať až potom, keď si ho pozriete. My sme tú možnosť mali v predstihu v niekoľkých týždňov.

Nápad dať dokopy Petra Breinera s choreografkou Natáliou Horečnou dostal šéf Baletu SND Jozef Dolinský pred vyše dvomi rokmi. Autori si najskôr vymieňali svoje nápady a predstavy e-mailoch, v januári 2016 začali spolupracovať priamo v divadle.

„Dobré ráno vospolok. Všetkých vás vítam, ale mám zlú pamäť na tváre, takže si budem myslieť, že je stále iné obsadenie,“ privítal orchester Opery SND.

Prvé hranie je ešte len nahadzovanie. Muzikanti poznajú svoje party, teraz začínajú dávať dokopy celok a pilovať detaily. Každú chvíľu si robia poznámky do nôt. Pred sebou majú autora partitúry, ktorý je zároveň dirigentom. Kedysi dosť bežný úkaz, dnes veľmi zriedkavý.

Pozorovať celé skúšky je zážitok. Hudba začína postupne ožívať a kto si myslí, že dirigent zmôže s hráčmi asi toľko, čo futbalový tréner, presne pochopí, čo je jeho úloha.

„Viola, prvá doba, dajme pozor na céčku, aby sa to zbytočne neplašilo… Trumpety, môžeme menej? Stačí len farba, nech tam máme peknú pianissimovú hmlu, aby vynikli drevá… Sláčiky, poďte ešte raz. Skúsme barokovo ľahšie, pritlačiť a povoliť,“ rozdáva pokyny autor partitúry s taktovkou v ruke.

U orchestra boduje aj schopnosťou vydolovať z neho svoju predstavu pochvalami a vtipkovaním. Vďaka tomu skúška prebieha v pohodovej atmosfére a nik nerepce, ani pri niekoľkonásobnom opakovaní niektorých pasáží. „Fagoty a horny, ručičky bozkávam!,“ zakričí nadšene a keď sa nedarí dať dokopy skladbu Píšťalôčka moja, zastaví orchester a odľahčí nevydarené miesto slovami „bola by škoda, keby sa to rozsypalo, keď je to tak pekne napísané“.

Hudobníci a tanečníci najskôr skúšajú samostatne. O niekoľko dní prichádzame do prázdnej sály, kde sa prvýkrát stretávajú spoločne. Choreografka Natália Horečná sa vždy obracia na skladateľa-dirigenta v orchestrálnej jame so slovami „pán majster“.  Keď sa jej do príbehu nehodili tri tance, Peter Breiner ich pokojne vyškrtol a na opakovanú otázku „Môžeme prosím ešte raz?,“ nikdy neodmietol vrátiť orchester na začiatok rovnakej pasáže.

Sú úplne rozdielne povahy, ale kontrast v tomto prípade pekne zafungoval. Spája ich, že obaja vyštudovali v Bratislave a už dlhé roky pôsobia v zahraničí. Prvýkrát sa stretli pri spolupráci práve v SND.

Prvá spoločná skúška je ešte bez kostýmov. Tie navrhla dizajnérka Lea Fekete, ktorá vychádzala zo slovenských ľudových odevov, nesnažila sa ich kopírovať, ale vidieť moderne. Pre potreby tanečníkov sa museli upravovať, ale to je nie nič nezvyklé. Odevní návrhári nemôžu čakať na finálnu podobu choreografie, takmer vždy musia niečo dolaďovať počas skúšok.

„Viem povedať každú notu, ktorá nie je na svojom mieste. Muzikanti zistia po prvej skúške, že viem, čo sa deje a poznám tú partitúru. A potom sa deje presne to, že profesionáli sa správajú profesionálne k profesionálovi. Keď jeden z tých komponentov chýba, začne to haprovať, vstúpi do toho ego, osobnostné problémy, hádky a muzikanti sa začnú správať ako deti v škole pri náhradnom učiteľovi. Tu je úplne pohodová atmosféra, neviem aký problém môže byť s týmto orchestrom,“ hovorí Peter Breiner s narážkou na nedávnu kauzu s premiérou Janáčkovej opery Vec Makropulos a predčasným odchodom hudobného riaditeľa súboru.

„Snažila som sa o balet, ktorý nebude reprezentovať len Slovensko. Chcela som urobiť kozmopolitnú reč tela,“ tvrdí Natália Horečná. Tancovala ako sólistka Hamburského baletu Johna Neumeiera, v Nederlands Dans Theater, okrem nich ako choreografka spolupracovala s Viedenským štátnym baletom, Dánskym kráľovským baletom či s Monte Carlo Balet.

Slovenské tance sú jej prvou prácou pre SND. „Mala som koncept predstavenia v hlave, ale už keď mám tanečníka v sále na skúškach, beriem si z jeho energie, jeho prejavu. A musím im zadávať aj výzvy, s ktorými rastú oni, aj ja ako choreograf.“

Foto N – Tomáš Benedikovič

V partitúre sú poznámky hudobného naštudovania, ktoré prevzal aj druhý dirigent Peter Valentovič. „Nie je to tak napísané, že by tam boli veci proti klasickému vierovyznaniu. Sú tam síce septoly, 15/16 a 5/8 takty aj pesničky, ktoré majú každý takt úplne iný. Ale sme v 21. storočí, to je bežná výbava orchestrálneho hráča. Všetky jazzové frázy sa definitívne usadili, keď prišiel Stano Palúch a povedal: Takto by som navrhoval tie smyky. Okamžite sa im to ľahšie hralo,“ vraví Peter Breiner. On bude dirigovať premiéry a septembrovú reprízu predstavenia.

„Natálka absolútne ignorovala slová piesní. Nie je to zlý nápad, nebyť doslovný a neísť po význame pesničiek. Hudba nesie niečo z toho významu,“ tvrdí Peter Breiner. “ Cyklus som zdramaturgoval do iného poradia, ale nemám k tomu afinitu, že je to vytesané do kameňa. Pesničky stoja samé o sebe a keď sa vymení juxtapozícia, prídu veľmi zaujímavé veci. Pre mňa je veľké občerstvenie, že to hráme v inom poradí než som zvyknutý. Vznikajú úplne iné súvislosti a to, že je tam príbeh, je pre mňa absolútne dobrý dôvod urobiť kompromis s poradím bez akéhokoľvek ega.“

„Z pôvodných šestnástich tancov vypadli Šnila se mi v Americe novina, Na Kráľovej holi a Kapura, Kapura, ktoré sa Natálke nehodili do príbehu. A dala dokopy za sebou dve uspávanky, dve najpomalšie veci. Ja by som to z dramaturgických dôvodov neurobil, v klasickej hudbe sa stále musia striedať kontrasty. Ale má to zrazu strašné gule. Medzi tými pesničkami som sa pozrel hore na scénu, kde stáli tanečné páry nasvietené zvrchu, bolo to ako Blízke stretnutia tretieho druhu, dal som nástup a normálne sa mi zježili chlpy.“

Len máločo je tak fotogenické ako balet, pochvaľoval si náš fotograf, ktorý sa mohol voľne pohybovať v zákulisí.

Natália Horečná: „Hudba je absolútna nádhera. Tam sú všetky možné príbehy, farby, možno to nie je tmavé a konfliktné, ale je tam iná melanchólia. Ide mi o pozitívnu oslavu, ktorú dnes potrebuje celý svet. Veľmi som sa na to tešila.“

Tanec duší je zároveň tancom Svetla a temnoty. Na scéne sú aj Čierni apoštoli. Predstavujú sa postavy Jing a Jang ako symbol jednoty a odkazu – bez uvedomenia si temnoty by sme nespoznali svetlov – týmito slovami uvádza druhé dejstvo choreografka a režisérka.

„Väčšinou spracúvam vo svojich dielach ťažké psychologické stavy , túžila som urobiť niečo pozitívne, osláviť prítomný moment. Je to hľadanie vlastného svetla v každom z nás,“ tvrdí Natália Horečná.

Scéna je minimalistická, svetlá „neslovenské“. Sú dielom rakúskeho dizajnéra Maria Ilsankera, dlhoročného spolupracovníka choreografky.

Fujara s orchestrom je kombinácia, aká sa nedá počuť často. Iný je aj celkový zvuk orchestra: „Dal som si basy bližšie k sebe, drevá naľavo, aby bol stereo efekt s plechmi, lesné rohy sú pod strieškou, lebo ich je dosť. Sláčiky sedia tiež úplne inak. Všetko je teraz dobre počuť,“ vysvetľuje Peter Breiner.

Hudobníci majú v pracovných zmluvách, že na skúškach nemôžu hrať viac než hodinu pätnásť bez pauzy. Tanečníci sa na spoločnej skúške čudujú, pretože oni by museli absolvovať celú  rozvičku nanovo. Oni majú prestávky počas predstavenia, v scénach, kde netancujú, si čakanie na ďalší výstup krátia rôznymi spôsobmi.

Ako sa skúšky začínajú blížiť ku generálke, tím sa rozširuje o ďalších ľudí. Detaily pozorujú zo sály, aj z bokov pódia na monitoroch s partitúrou pred sebou.

Sólisti Peter Dedinský a Ana-Sanziana Beschia.

Finále: „Celé mesto sa zrazu rozsvieti jasným svetlom nádeje,“ píše sa v librete.

Posledný akord s klaňačkou.