Som osamelý aj medzi ľuďmi, čoraz viac sa uzatváram do seba. Čo mám robiť, aby som nebol len chodiaca prázdna schránka?

Som „starý“, sám a osamelý aj medzi ľuďmi. Vždy som bol iný, introvert, samotár. Nikdy som nevedel nadviazať zmysluplný vzťah, pretože… bál som sa seba, bál som sa reakcií blízkeho okolia, rodiny, kamarátov. Nechcel som „zraniť“ nikoho v okolí, ktoré, či chceme alebo nie, pomenujme v tomto štáte ako konzervatívne. Možno ma tak nikto nevníma, viem zahrať divadlo, viem inteligentne interagovať s ľuďmi, keď je práca, intelektuálne vyťaženie a sofistikovaná komunikácia. Vedel som dať do úzadia seba, skrývať svoje ja, aj svoje city a pocity, ktoré som vlastne nikdy neprejavoval, nachádzal som si zástupné témy. Jednoducho som išiel v naučených postupoch.

Po rokoch „normálneho“ fungovania v nasadení a nacvičenej pretvárke prišli lockdowny. Lockdowny boli zlé, mal som príliš veľa času na rozmýšľanie. V tom spomalení som si uvedomil prázdnotu, aj to, že som fungoval a fungujem ako automat, robot, ktorý ide svoju každodennú rutinu ako natiahnutý hodinový strojček, čo sa každé ráno zresetuje. Súčasne s tým som musel byť opatrný a ostražitý, čo je tiež vyčerpávajúce. Po pracovnom dni návrat do ničoty, prázdneho bytu a nasledujúci deň postup zopakuj. 

V poslednom čase, možno aj v kontexte doby, som si všimol, že rezignujem, uzatváram sa ešte viac, vypínam sa a neuvedomujem si veci naokolo, nevšímam si ľudí, ulicu, pomaly som len chodiaca prázdna schránka. Áno, je to v mojej hlave a za všetko si môžem sám. Viem, že by som mal vyjsť von a začať nejakú novú aktivitu, ale nemám motiváciu (chuť, silu). Nechcem si nič spraviť, aj keď mi zlé myšlienky občas prebehnú hlavou. Ale bojím sa, že ma tá čierna diera raz dobehne a zožerie. Alebo keby som sa otvoril a snažil sa o vážny hlboký vzťah, že ma zožerie okolie a prídem aj o tých pár blízkych ľudí. Už vidím reči, že kde som bol doteraz, keď som žil (v skutočnosti skôr prežíval) toľké roky normálne, tak som si to už mal nechať pre seba. Veď v tomto štáte u ľudí spúšťa vášne aj obyčajná reklama. 

Neviem čo, či, ako urobím, nie som taký silný, ako som celý život predstieral. Byť medzi ľuďmi, v práci, v kolektíve už nestačí na vytváranie ilúzie mojej obyčajnosti, normálnosti a budovania precízneho sebaklamu. No niečo sa musí stať, lebo to všetko má čoraz viac somatických prejavov.

Peter, 41

Odpovedá psychologička Lenka Pavuková Rušarová

Milý Peter,

nikdy nie je neskoro začať žiť autenticky a úprimne k sebe. Podľa toho, ako formulujete vety a myšlienky, Vás vnímam ako človeka, ktorý je veľmi zaujímavý a bystrý. Bola by veľká škoda, keby ste nežili svoj potenciál naplno – pre Vás samotného aj pre svet okolo Vás.

Vždy sa nájdu ľudia, ktorí by radi umlčali inakosť, ľudia, ktorých dráždia životy iných, alebo takí, ktorí by chceli hovoriť druhým do životov. Ale toto sa deje a bude diať bez ohľadu na to, ako veľmi ukrývate svoje pravdivé Ja.

Z mojej skúsenosti, keď sa ľudia začnú prejavovať viac v súlade so sebou, často ustúpia pocity prázdnoty, spevnie sebavedomie a narastie chuť do života. Napriek možným konfliktom, ktoré im pravdivosť prinesie, ľudia málokedy ľutujú, že opustili pretvárku a večné prispôsobovanie sa.

Môžete začať postupne – ak by ste chceli, najprv sa otvorte psychoterapeutovi, tam máte stopercentnú istotu prijatia. Potom si vyberte jedného alebo dvoch ľudí, ktorí Vám za to stoja a ktorí pri Vás stoja. A potom uvidíte, kam Vás život povedie. Na niektorých veciach a ľuďoch už možno ani nebude záležať, pretože sa Vám v živote objavia úplne iné vzťahy, komunity alebo priority.

Nezabúdajte, prosím, že keď sa odhalíme, vystavujeme sa nielen kritike, ale aj podpore. U mňa osobne ste svojimi úprimnými riadkami vyvolali silné sympatie.