Denník N

Prosím si jedno dievčatko, môže byť rómske, ale zdravé

Ilustračné foto N - Vladimír Šimíček
Ilustračné foto N – Vladimír Šimíček

A to bude po vás aj dediť? Opýtala sa Aleny jej príbuzná po tom, čo sa jej po dvoch rokoch vybavovania podarilo doniesť domov Mínu. Malá Rómka mala už takmer dva roky. V rodine mohla byť umiestnená už dávno, no nášmu štátu to tak dlho trvá. Referendum malej Míne, ktorej biologická matka je prostitútka, nijako nepomôže.

Alena sa v skutočnosti nevolá Alena. Nechce zverejniť svoje meno. Hoci Mína u nej už dva roky býva a volá ju mama, na papieri stále nie je jej. „Je to strašné. Keby som to tušila, urobila by som to asi inak.“

Alena bývala s manželom v Bratislave. Narodili sa im dvaja zdraví chlapci a byt im už bol malý. Odsťahovali sa do rodinného domu v menšom meste.

„Ešte keď sme nemali deti, tak sme sa pohrávali s myšlienkou, že budeme mať tri. No keď sme sa sťahovali z Bratislavy, na sto percent sme si mysleli, že už sme kompletná rodina.“ V dome sa situácia zmenila. „Pamätám si len to, že kamarátka mi hovorí, že si ide podať žiadosť o adopciu, a ja jej hovorím, že aj ja.“ Alena mala dva komplikované pôrody, do tretice to už nechcela riskovať.

Mína má dnes štyri roky. Krásne dievčatko s veľkými očami leží na gauči, práve je chorá. Návšteva ju poteší. Okamžite sa chce hrať a vôbec sa neostýcha. S fotografom skladajú puzzle.

K chlapcom dievča

Ako sa to celé začalo? Alena s manželom si pozreli úradné hodiny a vybrali sa na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. „Pani nás posadila, že poďme sa porozprávať. Už dávno mala byť doma, ale stále s nami sedela.“ Čo hovorila? „Napríklad bola rada, že chceme dievčatko. Keby sme chceli k našim chalanom ešte tretieho chlapca, povedala, že by nás presviedčala, aby sme si to rozmysleli.“ Vraj to nezvykne fungovať, lebo rodičia v podvedomí porovnávajú.

„Nechceli sme bábätko, čo chce veľa ľudí, ktorí nemôžu mať vlastné deti. My už sme dve bábätká mali, tak sme chceli staršie dieťa do dvoch rokov, aby som s ňou ešte mohla zostať rok doma.“ Tri roky sú obdobie, počas ktorého môže byť žena na rodičovskej dovolenke.

Z úradu odchádzali so štósom papierov a s informáciou, že to bude trvať. Takých detí, aké chcú, je málo. Buď sú už staršie, ťažšie zvládateľné a nikto ich nechce, lebo sa bojí ich veku aj tráum, alebo majú deti často súrodenca. Adoptívni rodičia chcú len jedno dieťa, no štát nechce súrodencov deliť.

Mína
Mína má štyri roky. Do troch mesiacov ju päťkrát cudzí ľudia odviezli do nemocnice a nechali ju tam. V štyroch mesiacoch išla do domova, ako polročnú si ju zobrala profesionálna mama. „Tá pani bola anjel, ale povedala, že už do roka mala byť v rodine. Má v sebe traumy, ona nevie, kto ju kedy odložil, ale má to v sebe.” Dievčatko skoro vôbec nespí. A keď v noci spí, tak takým spánkom, že všetko sleduje. „Moja mama hovorí, že čaká, kto ju kam zase odnesie. Znie to smutne a kruto, ale priniesla nám veľa radosti a stále verím, že je to dobrá cesta, no toho, čo treba prehrýzť, je ozaj veľa.“

Aj keď si už rodičia adoptujú dieťa a jeho biologickej matke sa narodí ďalšie, ktoré odmieta, štát kontaktuje ako prvých rodičov už adoptovaného dieťaťa, či si nevezmú aj to druhé.

„Tá selekcia, čo ste schopní a čo už nie, je strašná,“ opisuje Alena. Dotazník vypĺňali hodiny. Dokladovať treba aj to, či platíte obci za odvoz odpadu.

A potom upresníte, aké dieťa chcete. „Veľmi striktne som vyšpecifikovala zdravotné dôvody. Otázku, či chcem rómske dieťa, som vynechala. Známi mi radili, nech napíšem, že chcem maximálne polorómske, ale nedokázala som to.“

Manžel urobil to isté. Dotazník vyplňuje každý zvlášť.

Nasleduje asi desať hodín prípravy, ktoré si Alena pochvaľuje. Rozoberiete tému prijatia dieťaťa, že vás na začiatku naozaj nemusí milovať. Kurátorky prišli aj k nim domov, chceli hovoriť najmä so synmi, ako by to zobrali.

Nakoniec prišiel papier, že sú v poradovníku na adopciu aj pestúnsku starostlivosť. Rozdiel je v tom, že adoptované dieťa vám už nikto nevezme – má vaše priezvisko a máte všetky práva ako biologický rodič. Po dieťa v pestúnskej starostlivosti si stále môžu prísť skutoční rodičia, ak sa spamätajú.

Čudné poradovníky

„Presný mechanizmus, ako to funguje, som doteraz nepochopila,“ hovorí Alena. Čakali pol roka a nič. Znovu sa stretla s kamarátkou, ktorá bývala inde a chcela si adoptovať už druhé dieťa. Tá jej povedala, že dostali dieťa z ich mesta. Alena bola prekvapená, jej nikto nevolal. Vybrala sa na úrad zisťovať, ako je to s poradovníkmi.

U Míny v detskej izbe. Foto N - Vladimír Šimíček
U Míny v detskej izbe. Foto N – Vladimír Šimíček

„Dozvedela som sa, že keď sa objaví dieťa, zavolajú napríklad prvým štyrom zo zoznamu, a keď ho nikto nechce, volajú do iného kraja. Pritom siedmy v zozname by ho možno chcel. Nechcem ich kritizovať, ale bolo to čudné.“

Takúto skúsenosť opisujú aj ďalšie matky. Jedna z nich len nedávno dostala právoplatný rozsudok, že dieťa je definitívne jej, no stále plynie polročná lehota, počas ktorej môže súd adopciu zo závažných dôvodov zrušiť, tak sa bojí čo i len prehovoriť. V jej veci sudkyňa trištvrte roka nekonala. Mala čas.

adopcie

Na úrade Alene povedali, že sa musí „ohlasovať a pripomínať“. Tak tam začala chodiť. Až vtedy pred manželmi vytiahli knihu, kde boli fotografie asi siedmich detí. „Je to hrozné, vyberať si deti podľa fotografií a skrátenej zdravotnej dokumentácie, ale žiadne sa nám nepáčilo. Potom prišla vedúca z vedľajšej miestnosti a položila na stôl fascikel s Mínou. Nevedeli sme, čo si o tom máme myslieť. Ona je chorá? Pýtam sa. Nie je. Má nejaký problém? Nemá.“

Nasledovali stretnutia v domove. Pozorovali ich počas nich psychologička, kurátorka, profesionálna mama. Pri druhom predĺženom víkende už Mína veľmi plakala a nechcela ísť k profesionálnej mame. „Začala ju odmietať, lebo pochopila, že my budeme jej nová rodina. Aj tá mama to zle znášala.“ Posledné dni v profesionálnej rodine boli ťažké. O malú sa starala dospelá dcéra „profimamy“, lebo obe – Mína i „doterajšia mama“ – cítili rozlúčenie.

Keď nepríde rozsudok

Čakali už len na rozhodnutie súdu. Ten predbežne rozhodol, že Mína ide do rodiny. Odvtedy u nich býva. Potom mal nasledovať súd o pestúnskej starostlivosti a neskôr o definitívnej adopcii. „Povedali nám, že matka sa o ňu nikdy nezaujímala a že to bude formalita. Išli sme tam bez právnika, čo dodnes považujem za veľkú chybu. Tá žena totiž prišla na súd.“ Biologická matka na súde plakala, že sa o Mínu postará, že už má život v poriadku. Nebola to pravda, čo na súde vyvrátila aj kurátorka prehľadmi o tom, ako veľakrát ju kontaktovali, nech za Mínou príde, no zbytočne.

Sudkyňa povedala, že umožní matke vidieť dcéru hodinu mesačne, ak sa ozve. Mína zostala u Aleny, no rozhodnutie o adopcii sudkyňa odložila. „Pre nás to bol strašný šok. Neviem, kto jej to poradil, ale raz za štyri až šesť mesiacov sa ozve.“ Šesť mesiacov je lehota, počas ktorej, ak sa rodič o dieťa nezaujíma, môže byť zbavený rodičovských práv. Znamenalo by to, že Mína by bola právne voľná a Alenina rodina by ju mohla plnohodnotne adoptovať.

Stretnutia sú podľa Aleny absurdné. Mína povie, čo to tu smrdí. Biologická matka jej hovorí, že ona je jej mama, ale Mína plače, že jej mama je Alena. „Čím bude staršia, tým to bude väčší problém,“ hovorí Alena. Ako to bude ďalej, nevie. „Pani zo sociálneho úradu nám hovorí, že ešte musíme chvíľu v tomto marazme vydržať, že potrebujeme viac cyklov, keď biologická matka nepríde, a potom pôjdeme na súd.“ Z rodiny o týchto problémoch nikto okrem manžela nevie. Všetci si myslia, že už je ich, hoci ich priezvisko stále nemá, čo môže byť časom pre Mínu problém.

Aké gény ste to doniesli domov? To bude po vás aj dediť? Pýtali sa niektorí príbuzní Aleny. Jej rodičia sa tešili. Rasistické reči mal aj pediater, od ktorého Mína odchádzala. Tiež išlo o gény. No prináša to aj veselé situácie. Napríklad keď sa dievčaťu v Baumaxe prihovorili rómski robotníci a ona sa s nimi dala do reči. Alena utekala za ňou. „Panička, nebojte sa, my vám ju nezoberieme. Veď by sme ju vychovali ako našu.“

Chlapci majú dievča radi. „Starší je už veľký a stále sa pýta: Mamka, už má Mína naše meno? Nemá. A prečo to tak dlho trvá?“

Sivá zóna

Týždenník Economist prednedávnom napísal, že Slovensko je na tom najhoršie z krajín EÚ, pokiaľ ide o umiestňovanie detí z detských domovov do náhradných rodín.

„Žiadatelia o osvojenie majú svoje predstavy o dieťati a tieto predstavy sa často nezhodujú s deťmi, čo sú zapísané v prehľade detí, ktoré vedú úrady práce,“ napísal úrad práce. Na dieťa čakalo minulý rok 1282 žiadateľov, spolu je v prehľade 1862 detí, ktoré by mohli ísť do rodín. Z toho 430 na adopciu.

Deti sú postihnuté a rómske. Tie ľudia väčšinou nechcú. Bývalá poslankyňa SaS Natália Blahová pracuje ako sociálna poradkyňa Asociácie náhradných rodín a vidí aj iné dôvody. „Myslím si, že zlyháva práca zamestnancov, ktorí sú úplne na začiatku. Mali by aktívne vyhľadávať deti, ktoré môžu ísť do náhradných rodín. Toto sa nedeje. Bola som zdesená, ako mi pred niekoľkými rokmi, keď som pripravovala jeden zákon, hľadali sociálne pracovníčky v zošitoch, koľko opustených bábätiek majú.“

Blahová hovorí, že to funguje tak, ako tvrdí Alena – musíte ich chodiť otravovať. Až vaše návštevy sú elektronická kontrolka, ktorá by im mala normálne blikať po tom, čo sa napríklad nejakému dieťaťu rodičia dlho nehlásia.

Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR) odpovedá, že používa jednotný informačný systém. „Sú v ňom evidované všetky deti, takisto sú v ňom evidovaní záujemcovia.“ Vysvetľujú, že v prípade každého dieťaťa je vypracovaný plán sociálnej práce a ten je stále aktualizovaný. „Interné predpisy stanovujú presný postup vrátane lehôt, podľa ktorých sa postupuje pri hľadaní náhradnej rodinnej starostlivosti. Tieto predpisy obsahujú aj kontrolné mechanizmy, ktoré eliminujú chyby v postupoch, a to aj pri práci so zoznamom žiadateľov v súvislosti s hľadaním vhodnej rodiny.“

O poradovníkoch však kolujú rôzne príbehy. Zavolajú prvým šiestim, náhodou nezdvíhajú, tak dieťa dostane siedmy v poradí, opisuje Blahová. „Deje sa to za zatvorenými dvermi.“

ÚPSVaR hovorí, že poradovník existuje. „Každému dieťaťu hľadáme rodinu, nie naopak, teda nehľadáme dieťa podľa predstáv žiadateľov, ale na konkrétne dieťa sa oslovujú žiadatelia, ktorí sú preň najvhodnejší. Ak žiadateľ odmietne, zostáva ďalej v poradí a oslovia sa ďalší žiadatelia v poradí.“

Štát nepovažuje za príliš benevolentnú dvojmesačnú lehotu v prípade bábätka a šesťmesačnú v prípade väčšieho dieťaťa, počas ktorej, ak sa rodič neozýva, mal by prísť na súd návrh na právne uvoľnenie dieťaťa.

Historky o odobratých deťoch v zahraničí, ktoré tak radi ľudia zdieľajú na internete, na Slovensku nehrozia.

Teraz najčítanejšie