Natália Žáková
Keď človek zdedí nehnuteľnosť a plánuje v nej žiť, väčšinou sa pustí do veľkej rekonštrukcie a nehnuteľnosť v mnohých prípadoch úplne zmení tvár. Andrea Puková sa však k domu po svojich rodičoch rozhodla pristúpiť inak. „Aj sme s bratom premýšľali, že dom predáme, no je tu priveľa spomienok, stále nachádzam nové odkazy,“ hovorí.
Rodinný dom postavili jej otec so starým otcom, murárskym majstrom, a s pomocou blízkych koncom sedemdesiatych rokov. Andrea sa doň narodila a vždy bol jej domovom. Hoci časť života prežila v zahraničí a aj dnes trávi veľa času v Paríži, zakaždým sa vracala do tohto domu. „Toto bolo to, čomu sa hovorí domov.“
Andrea tvrdí, že vzťah k pekným veciam mala odmala. „Otec bol fotograf, mama zas dlhoročná redaktorka Krás Slovenska. Rodičia vždy dbali na to, čo doma majú, a dávali si záležať na tom, čím sa obklopujú. Na kvalitný nábytok sa čakalo aj roky, medzitým sa tu kopili knihy a obrazy,“ spomína.
Andrein otec zomrel ešte v čase, keď bola študentka, celkový charakter bývania tak neskôr určovala najmä jej mama a ona s bratom. „Vnímam, že ľudia majú tendenciu bývanie si prerobiť, aj my sme to urobili, no len trošku. Chceli sme, aby tu aj po otcovi niečo zostalo, napríklad reflektory a premietačka. A rovnako aj po mame. Napríklad jej pracovný stôl. Kreslo.“
Priestranný poschodový dom má dobrú dispozíciu a na podlahách kvalitné drevené parkety, preto podľa Andrey nevyžadoval výraznejšiu rekonštrukciu. „Jemne sme prerobili salón, respektíve obývačku. Mnohé obrazy a sedací nábytok v nej sú veci, ktoré boli mamine obľúbené. Tie sme ponechali a niečo sme doplnili. Stôl a stoličky, pár nových svetiel,“ hovorí majiteľka.
Československá klasika aj svetový dizajn
Andrea pri zariaďovaní rada kombinuje staré s novým, cení si aj nábytok a doplnky, ktoré sa začali vyrábať ešte v 50. a 60. rokoch minulého storočia a vyrábajú sa dodnes. „Páči sa mi, že sa ten nábytok vyrába roky a odolal času,“ približuje.
Sympatické sú jej značky ako švajčiarska Vitra, no najmä tie talianske, napríklad B&B Italia, Kartell či Flos, Martinelli Luce a Artemide, ktoré sa špecializujú na svietidlá. „Páči sa mi aj francúzsky kaviarenský nábytok Philippe Model Maison, ktorý sa ručne vypletá z umelej hmoty a ratanu, a k nemu kvetináče od talianskej značky Moroso.“
Blízky jej je však aj československý nábytok, o ktorý je v posledných rokoch veľký záujem, vďaka čomu rastie jeho hodnota.
Keď sa jej rodičia do domu nasťahovali, ako prvý si kúpili rozťahovací gauč, rokmi používania sa však úplne zničil. „Bol to ich prvý kus nábytky. Kúpili si ho, aby mali kde spávať. Bol malý, túlili sa na ňom k sebe. Bola to veľká láska. Operadlá boli z preglejky a aj dnes pôsobí veľmi súčasne. Ako dieťa som ho milovala, zmestili sme sa tam celá rodina. Pozerali sme z neho filmy, ktoré otec na starej premietačke premietal na prázdnu stenu,“ spomína.
Andrea neskôr náhodne našla rovnaký v predajni Renové, kam šla pôvodne obzrieť písacie stroje, a rozhodla sa ho kúpiť. Renové sa špecializuje najmä na renováciu československého nábytku z druhej polovice 20. storočia.
„Z každého kusa nábytku tam dokážu urobiť krásnu vec, nech je v akomkoľvek stave. Všetko je funkčné, čisté, preverené. Robia to nádherne,“ opisuje Andrea. Keď k nej gauč viezli, museli ho najskôr rozobrať a potom k nej domov prišla majiteľka Anna Harvanová aj s reštaurátorom, aby ho dali dokopy.
Každá vec nemusí byť nová
Andrea pri výbere zariadenia rada nakupuje aj z druhej ruky. Nepovažuje za nevyhnutné, aby bola každá vec nová. „Mám rada, keď má nábytok aj svoj príbeh,“ hovorí.
„Nikdy som to nemala tak, že zbavme sa rýchlo starého a kúpme niečo z Ikey, hoci mám pár vecí aj odtiaľ. Samozrejme, je to iné, keď mladí na začiatku nemajú peniaze,“ dopĺňa.
Na začiatku jej nákupov z druhej ruky paradoxne nebolo žiadne československé kreslo či stolička, ale oranžový taliansky stolík, ktorý našla v ponuke Renové. Neskôr k nemu pridala podobný stolík zo štúdia Lavish, ktoré sa zameriava na dovoz a repasovanie vintage nábytku z 20. storočia. „Bol rozbitý, chýbali mu kolieska, no dali mi ho opraviť,“ spomína.
Aj ona vníma, že mnoho ľudí pôvodný československý nábytok v minulosti zničilo a dnes je vzácny. Mnohí ho kupujú, lebo sa im spája so spomienkami a páči sa im aj jeho estetika.
„Máme ešte vidiecky dom v Radošine a mama mi ako dieťaťu rozprávala, ako tam kedysi staré nábytky s nádhernou intarziou poničili a spálili v kachliach, lebo potrebovali novú spálňu. Myslím si, že aj plakala.“
Chladnička ako v parížskej kuchyni, tapety ako z Versailles
Andrea hovorí, že jej bývanie nemá jasný rukopis ani farebnosť. Hoci sú jej blízke aj farebné veci, miluje čierno-bielosť. Starú kuchynskú linku však natrela výraznou žltou farbou a pridala aj farebné spotrebiče.
Výrazná talianska chladnička Smeg v retro dizajne bola kedysi v Paríži podľa jej slov takmer v každej kuchyni. Ona si ju pred pár rokmi pomerne komplikovane objednávala z krajiny, odkiaľ pochádza, no dnes sa dá bez väčších problémov kúpiť aj u nás.
Rôzne dizajnové kúsky často vidí v zahraničí, s výberom svietidiel jej pomáha kamarátka, ktorá jej o každom rozpráva aj jeho príbeh a rôzne zaujímavosti, napríklad že konkrétne nástenné lampy má na chodbe pápež, prípadne v ktorom filme sa objavili.
„Mám rada veci, ktoré sa dajú presúvať, lebo presúvam neustále. Čiže ľahké alebo, ešte lepšie, tie na kolieskach, to mi pripadá veľmi praktické,“ hovorí Andrea.
Jej veľkou inšpiráciou je stále Paríž, kde narazila aj na manufaktúrnu tlačiareň Antoinette Poisson. V nej dodnes ručne maľujú pretlačené vzory tapiet, ktoré kedysi vyrábali pre Versailles. „Veľmi sa mi to páči, hoci si niekto povie, že ten starý motív je gýč. Vždy k tapetám pribalia aj obraz so vzorom tapety, ktorý sa dá zarámovať. Dnes sú v Paríži nesmierne populárni, pracujú s mnohými veľkými dizajnérmi.“
Dom, v ktorom zostalo veľa pôvodného zariadenia, kníh aj umenia, vníma Andrea ako jednu veľkú krásnu spomienku. „Bolo by pre mňa asi veľmi ťažké rozlúčiť sa s tým všetkým. To však neznamená, že niečo nevymením, keď nájdem niečo pekné.“
Pri zariaďovaní bývania si postupne plní aj svoje malé sny. Jedným z nich bola knižnica, ktorú má v spálni. „Je z veľmi z tenkej MDF dosky, ale má skvelú nosnosť. Rada kombinujem staré s novým a táto knižnica je moderná. Jej príbeh je ukrytý v knihách, ktoré sú v nej zastrčené,“ hovorí.
Dizajnér Staško: Nebojte sa začať
Produktový a interiérový dizajnér Michal Staško vníma, že záujem o rôzny retro a vintage nábytok a dizajn ako taký u nás rastie. „Ľudia sa k týmto veciam snažia vyhľadať autorov, zisťujú, kedy boli vyrobené, chcú poznať príbeh, ktorý je za tým.“
Podľa neho k tomu u nás prispievajú aj firmy, ktoré sa na tento nábytok zameriavajú a okrem predaja sa venujú aj osvete.
Hoci záujem o tento typ nábytku rastie, v súčasných slovenských interiéroch sa podľa dizajnéra používa málo. „V nových bytoch sa rieši komplet nový interiér.“
Aj v nich sa však objavuje nové zariadenie inšpirované retrom, ktoré je dnes populárne. Ako príklad Staško uvádza svietidlá tvorené mliečnou guľou, ktoré sa spájajú s povojnovým obdobím.
Starší nábytok a doplnky vyhľadáva podľa Staška špecifická kategória ľudí. „Žijú spojením starého s novým, majú to tak nastavené. Sú to často ľudia, ktorí hľadajú niečo jedinečné, niečo originálne, čo nemá každý,“ približuje.
Mnohí z nich podľa neho vnímajú aj to, že takéto zariadenie má investičný potenciál, keďže originály stúpajú na hodnote a niektoré sú aj zberateľskými kusmi.
Ak chcete vo svojom domove kombinovať staré s novým, odporúča uprednostniť prvky v jednom štýle, ktoré často spájajú rovnaké materiály, farebnosť alebo dizajn.
„Ak máte funkcionalistický stôl alebo stôl v štýle Bauhaus, často je založený na chrómových nožičkách a čiernych komponentoch. Je dobré doplniť k nemu stoličky s podobným materiálovým zložením – biele alebo čierne chrómové. Nehodí sa už k nemu zlatá farba, lebo ňou sa posúvame do iného obdobia a tie veci jednoducho nesedia. Občas sa stačí pozrieť na internet a získate jasnú odpoveď o histórii svojho kusa nábytku,“ hovorí Staško.
„Treba mať disciplínu, nie iba náhodne kombinovať. Ľudia majú problém ustrážiť to,“ dopĺňa.
Ak zvažujete, že si domov zaobstaráte nejaký retro alebo vintage nábytok, Michal Staško radí predovšetkým nebáť sa a začať napríklad jedným solitérom. „Ak sa ukáže, že sa vám tá vec domov nehodí, dá sa prečalúniť, niekomu venovať alebo predať. Sú to len kreslá, stolíky, lampy a doplnky, nie je to pevná súčasť interiéru,“ hovorí dizajnér.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
