Denník N

Milan Ftáčnik: Paška by mal v politike skončiť

Milan Ftáčnik sa narodil 30. októbra 1956. Bol členom SDĽ, z ktorej v roku 2002 vystúpil a založil SDA. Strana sa v roku 2005 zlúčila so Smerom. Počas prvej vlády Mikuláša Dzurindu bol ministrom školstva. V rokoch 2010 až 2014 bol primátorom Bratislavy, kde kandidoval ako nezávislý s podporou Smeru. Foto N - Tomáš Benedikovič
Milan Ftáčnik sa narodil 30. októbra 1956. Bol členom SDĽ, z ktorej v roku 2002 vystúpil a založil SDA. Strana sa v roku 2005 zlúčila so Smerom. Počas prvej vlády Mikuláša Dzurindu bol ministrom školstva. V rokoch 2010 až 2014 bol primátorom Bratislavy, kde kandidoval ako nezávislý s podporou Smeru. Foto N – Tomáš Benedikovič

Smer kráča k sociálnej demokracii, ale ešte sa ňou nestal, hovorí bývalý primátor Bratislavy a ľavičiar Milan Ftáčnik.

Milan Ftáčnik hovorí aj to, prečo ide voliť Smer, hoci do strany nikdy nevstúpi, či je Robert Fico sociálny demokrat a ako sa mu páči bratislavský Starý most.

Vo volebnej ankete ste povedali, že nie ste volič pravice ani neoliberálnej politiky pre bohatých, preto sa rozhodnete pre stranu, ktorá má najlepší sociálny a demokratický program zlepšovania  zamestnanosti, vzdelania, zdravotníctva, bývania, sociálnej starostlivosti, podporuje slobodnú diskusiu, transparentné konanie a rešpektuje aj práva menšín. Zároveň ste povedali, že budete musieť zľaviť zo svojich nárokov a pôjdete voliť stranu, ktorá sa k tomu najviac približuje, aj s tým, čo sa vám nepáči. Mysleli ste Smer?

Áno.

Čo z toho, čo robí Smer, ešte považujete za sociálnodemokratickú agendu?

Smer je dnes jediná strana, ktorá má sociálnodemokratickú orientáciu. Ukazovalo sa, že možno ich bude vo voľbách viac, ale nestalo sa tak. To, čo sa snaží Smer robiť, a nehovorím, že to vždy robí dôsledne, sú kroky, ktoré prospievajú ľuďom, ktorí žijú iba z príjmu zo zamestnania. To, čo pravicové médiá znevažujú ako balíčky, je sociálnodemokratická politika, pretože prerozdeľuje spoločenské bohatstvo smerom k ľuďom s nižšími príjmami. A nie tak, ako to robil Ivan Mikloš, ktorý keď zaviedol rovnú daň, pomohol bohatým. Smer pomáha tým ľuďom, ktorým nikto iný nepomôže. Žiadna pravicová strana by to nerobila, napriek tomu, že teraz všetky hovoria, čo napríklad urobia pre učiteľov.

Ešte niečo okrem balíčkov?

Dávam to len ako príklad. Nemáme inú sociálnu demokraciu, len túto. Sú aj veci, s ktorými mám problém a Smer by sa mal nad nimi zamyslieť, pretože inak bude mať problém on.

Prečo Smer rovnú daň nezrušil?

De facto ju zrušil. Od istého príjmu zaviedol progresívnu daň. Tí, ktorí majú viac, prispievajú viac. Či to urobil dôsledne, to ťažko povedať. Najbohatších je u nás relatívne málo. Keby sa to rozšírilo, už by to zasiahlo strednú vrstvu, a to je to, čo Smer asi nechcel urobiť.

S čím máte v Smere najväčší problém?

Prirovnal by som to k druhému obdobiu vlády Mikuláša Dzurindu, k rokom 2002 až 2006. SDKÚ sa vtedy začala správať ako strana, ktorá má patent na všetky riešenia, a rozšíril sa u nej pocit, že z hľadiska moci môžu ako reformná strana, ktorá posunula Slovensko ďaleko, robiť, čo chcú. Nevyhli sa rôznym korupčným kauzám a to predznamenalo ich pád. To, že sa takéto kauzy dnes spájajú so Smerom, mi prekáža. Symptomatický príklad je kauza CT. Objavila sa pár dní pred komunálnymi voľbami a myslím, že predznamenala aj ich výsledok v Bratislave, ale nechcem sa na to vyhovárať, bolo tam množstvo iných faktorov. Pre mňa korupcia do politiky nepatrí. Rozumiem, že politika je spojená s peniazmi, nie som naivný, bol som aj minister, aj v komunálnej politike, ale mám istú hranicu, za ktorú by som nešiel. Toto čakám aj od politikov, ktorým verím a ktorým dávam svoj hlas. V prípade SDKÚ to viedlo až k tomu, že sú dnes na okraji politického záujmu. Ak sa Smer nevyrovná s podobnou situáciou a neurobí si vo svojich radoch poriadok, môže mať podobný osud.

To, že Pavol Paška už nie je predsedom parlamentu a Renáta Zmajkovičová jeho podpredsedníčkou, podľa vás ako vyrovnanie sa s korupčnými kauzami nestačí?

Je to signál, že sa s tým reálne pracovalo. Neskončilo sa to tak, že by sa Smer tváril, že sa nič nedeje a iba zlí novinári niečo rozprávajú. Je to signál, že strana si zobrala ponaučenie možno aj z druhej vlády Mikuláša Dzurindu, že musí niečo urobiť. Kto by bol predpokladal predtým, ako Pavol Paška odišiel z funkcie, že druhý muž strany odstúpi? Málokto by na to stavil a reálne sa to stalo. A doplatili na to aj ďalší ľudia spojení s kauzou, pre mňa najvykričanejšou, aj keď nie jedinou. Môže sa to stať každej strane a nikdy sa to nedá vylúčiť. Politika, jednoducho, je spojená s pokušením, s mocou a často dôjde k jej zneužitiu. Reakcia strany jej potom môže vrátiť kredit, pretože ukáže, že toto je pre ňu neprijateľné a dištancuje sa od toho.

Paška je stále podpredseda strany. Vrátilo jeho odstúpenie z funkcie v parlamente strane kredit?

To záleží na tom, aký dostane priestor v povolebnej politike. On sám povedal, že nekandiduje, ale má záujem ísť do exekutívnej funkcie. Otázkou je, či tento priestor dostane, alebo či strana ukáže, že človek, ktorý takto zlyhá, by sa už nemal do funkcie vrátiť. To bude aj odpoveď na otázku, či si Smer ten kredit udrží.

Mal by sa vrátiť do exekutívnej funkcie?

Myslím, že by mal pôsobenie v politike zvážiť a že by sa mal venovať iným veciam. To, že nekandiduje, považujem zo strany Smeru za pozitívny krok.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Minister spravodlivosti Tomáš Borec povedal, že za mnohé kauzy Smeru sa hanbí. Ako to cítite vy?

Keď som dostal otázku do predvolebnej ankety, veľmi dôsledne som zvažoval, čo urobím, komu dám hlas. Sú veci, ktoré neviem prijať a neviem si povedať, že to nič nie je. Mám s tým problém, ale povedal som si, že dobre, ešte raz to urobím. Ak by som videl, že to správanie bude o štyri roky znovu také, tak by som rozmýšľal, že Smer už voliť nebudem.

S čím ešte máte problém? Nebolo len CT, káuz v zdravotníctve bolo viac, napríklad aj masér Kostka.

Iste, CT-čko je len symbol, ale toto je asi najvážnejšia vec, ktorá mi na Smere prekáža. Potom je tu aj otázka dialógu so spoločnosťou, ktorá sa týka aktuálnych tém.

Myslíte štrajk učiteľov.

Ľubomír Lipták napísal štúdiu o ľavici v knihe Storočie dlhšie ako sto rokov a tam píše, že ľavica sa nezastáva len väčšiny, ale aj menšinových skupín, ktoré majú problémy. Tak to vždy v histórii bolo. Keďže Smer je dnes jedinou reálnou politickou silou, ktorá sa k ľavici hlási, mala by si tento odkaz zachovať. Pri štrajku učiteľov som od premiéra čakal aktívny postoj, pozvanie pre štrajkujúcich, ponúknutie vízie. Pokojne môže povedať, že teraz už nič nevie urobiť, lebo keby sme vybrali 400 miliónov z rozpočtu, bola by v ňom diera, veď to povedalo aj INEKO. Čakal by som teda viac, než že sa bude baviť len s oficiálnymi odbormi a so štrajkujúcimi nie. Tak, ako som ja mal možnosť vnímať ľudí, ktorí vstúpili do štrajku, je to iniciatíva zdola. V dialógu s problémovými skupinami mi chýba viac pochopenia. Najprv sa im asi zdalo, že to je malá nevýznamná skupina, ale zdá sa, že to prerástlo do niečoho viac. Pozitívny étos štrajku sa prejavil, lebo učitelia dlho mlčali a zrazu sú tu a musíme ich brať vážne. Je to vážna téma a už to vníma aj verejnosť. Rodičia si začínajú uvedomovať, že ak toto nevyriešime, naše deti budú hlúpe, my ako národ budeme hlúpi.

Jednou z tvárí štrajku je Jana Ftáčnik Pastorková, vaša príbuzná.

Zhodou okolností si zobrala za manžela môjho synovca. Pred Vianocami sme mali rodinné stretnutie a veľmi dlho sme sa rozprávali. Priamo od nej som počul, prečo sa rozhodli štrajkovať, že nevidia inú alternatívu napriek tomu, že tušia, že z toho možno nič nebude. Náhodou som stretol aj pána Kočana.

Takže ich podporujete.

Podporujem ich, ale myslím, že si zvolili zlý čas. Prišli však s vecami, ktoré sú objektívne. Učiteľov treba lepšie zaplatiť. Keď som bol minister a chcel som to riešiť, bola makroekonomická situácia podstatne horšia, skôr sme riešili infláciu po Mečiarovi, keď bola tridsaťpercentná. Teraz sú prebytky a je čas na vzdelávací balíček. Ten Smer mohol pokojne aj sľúbiť.

Povedali ste, že išlo o iniciatívu zdola. Práve premiér však učiteľov označoval za spojencov OĽaNO a hovoril, že to je predvolebná záležitosť.

Ja by som sa takto o nich nevyjadril. Pred voľbami sa dá všetko označiť ako politická aktivita a ono to tak aj je v zmysle, že vtedy sú strany citlivejšie a lepšie počúvajú. Aj premiérka Radičová musela pred voľbami zvládnuť štrajk zdravotníkov. No spôsob, akým to zvládnete, je tiež vždy dôležitý. Možno predstaviteľom Smeru chýbali informácie zo zákulisia, ako to celé bolo, vyskytol sa tam nejaký človek, podľa ktorého to vnímali cez OĽaNO, ale ja to vôbec tak nevnímam. Učitelia nešli štrajkovať preto, že ich cieľom bolo ubrať percentá Smeru, ale preto, že chceli upozorniť na svoju zúfalú situáciu.

Je správne o učiteľoch hovoriť, že majú veľa dovolenky a že štrajkujú po tom, čo boli tri týždne doma cez vianočné prázdniny?

Je to príklad toho, ako bola nastavená komunikácia. Potom už sa robili ďalšie chyby a chybičky, ktoré sú zbytočné. Ten problém je na stole, ukazujú ho štatistiky, ukazujú ho medzinárodné porovnania. Smeru sa podarilo zvýšiť platy učiteľov o 20 percent, čo si zaslúži uznanie, no ukazuje sa, že na zlepšenie postavenia učiteľa to nestačí. Za najvážnejšiu otázku, ktorú by som položil každému lídrovi strany v predvolebnej diskusii, považujem tú, aby povedal, čo budú jeho priority. Slovensku sa darí a ten, kto pôjde do vlády, nebude škrtať, ale bude peniaze dávať. Komu dá? Bohatým, chudobným, učiteľom, zdravotným sestrám? Kto sú tie skupiny, ktorým chce pomôcť? Je ich veľa a podľa odpovede by som si robil názor. Takú diskusiu tu nevidím. Pravica sľubuje nižšie dane a učiteľom vyššie platy, čo je absurdná pozícia, ale tvária sa, že sa to dá.

Pani Ftáčnik Pastorková natočila videoblog, kde menovala viacero vecí, ktoré Smer podporil, ako obchvat, IT tender alebo národný futbalový štadión, a pýtala sa, či práve toto máme financovať.

Keby boli učitelia dôslední, vedeli by, že ani zrušenie obchvatu alebo štadióna nie je riešenie. Obchvat nebudeme platiť zo štátneho rozpočtu naraz, ale postupne. Tieto peniaze by nenahradili to, čo potrebujeme na učiteľov. Veľké bohaté krajiny hovoria, že riešiť postavenie učiteľov je obrovský problém, pretože ich je veľa, a preto sú to veľké finančné nároky. Tie peniaze musíte nájsť v rozpočte a zobrať ich z iných oblastí. Nestačil by ani obchvat, ani štadión.

Tých vecí, čo sa zdajú byť zbytočné, je viac.

Rozumiem, ale to sú jednorazové peniaze. Keď učiteľovi zvýšite plat o 140 eur, tak mu to budete musieť platiť v roku 2017, 2018 a tak ďalej až navždy. Je to objektívne veľká skupina zamestnancov. Oni k tomu navyše pridali ešte aj 400 miliónov eur na vybavenie škôl, čo sa mi zdalo, že už bola nereálna požiadavka. Aj to je pre mňa dôvod, prečo si myslím, že do toho išli spontánne. Keby domysleli tie dosahy, vedeli by, že z makroekonomického hľadiska sa to nedá za dva týždne vyriešiť.

Z hľadiska sociálnej demokracie nie je najväčším zlyhaním Smeru rétorika strany k utečencom? Vy sám ste napísali text o utečencoch, v ktorom ste zdôrazňovali, že máme byť solidárni.

Myslím, že to, ako Smer narába s utečencami, spôsobuje istý konzervativizmus, ktorý v strane je. V mojom texte som citoval rakúskeho prezidenta, pre mňa významného sociálneho demokrata, Heinza Fischera, ktorého som osobne počul rečniť na stretnutí predstaviteľov rakúskych miest. Hovoril o solidarite a o tom, že sa Rakúsko má postarať o tých utečencov, ktorí už prišli. No zároveň povedal, že treba riešiť problém tam, kde vznikol. To bola aj myšlienka, ktorú hovoril aj premiér Fico a ktorú možno iní európski lídri na začiatku nemali. My Slováci sme konzervatívni, máme nedôveru voči neznámym ľuďom, voči iným farbám, rasám, nechcem nikoho znevažovať, ale niekde to v sebe máme. Je ľahké na toto staviť, ale hodnotami politiky sociálnej demokracie sú rovnosť, sloboda a solidarita.

Nie je neznášanlivá rétorika z hľadiska dosahu na spoločnosť oveľa nebezpečnejšia, ako keby sme prijali dvetisíc utečencov navyše?

Je to aj o tom, ako sa pozeráme na budúcnosť Slovenska, či vidíme, že sme súčasťou európskeho spoločenstva. Európa je aj vďaka sociálnym demokratom postavená na solidarite, na tom, že silnejší prispievajú viac, že slabší dostávajú fondy. Ak odsúvame solidaritu nabok v mene krátkodobých cieľov, sami si podkopávame dom, v ktorom žijeme, a to sa nevyplatí ani iným krajinám, ktoré to robia. Buďme praktickí, neotvárajme náruč bezbreho, ale nezabudnime na to, že sme sa sami voči sebe zaviazali, že budeme solidárni.

Myslíte, že po voľbách sa rétorika Smeru zmení?

Čakal by som, že áno. Pred voľbami sa preháňa. Sľubuje sa viac, ako sa vie splniť, súper sa maľuje horšími farbami. Ale niekde ten konzervatívny prúd v Smere stále cítim, takže ťažko povedať. Bude na nich, s akou politikou vstúpia do novej etapy slovenskej politiky po voľbách.

Prečo vlastne nie ste členom strany?

Poslednýkrát som bol členom Sociálnodemokratickej alternatívy (SDA). Rozhodli sme o zlúčení so Smerom, ale povedali sme, že je osobnou vecou každého, či do Smeru vstúpi. Pokiaľ viem, tak z našej partie, ktorá naozaj chcela byť sociálnodemokratickou alternatívou, vstúpilo len málo členov. Už aj vtedy sme mali nejaké výhrady, ktoré sme tlmočili, niektoré sa ukázali ako opodstatnené, iné sa v politike Smeru zmenili, ale viacerí sme sa zachovali tak, že sme zostali mimo a nie sme súčasťou tohto spolku, ktorý ešte stále len kráča k sociálnej demokracii. Má svoj smer, ale ešte sa sociálnou demokraciou nestal.

Nechceli ste práve v rámci Smeru presadiť svoje myšlienky?

Skúšal som to tým, že som vystúpil z SDĽ a založil som politickú stranu SDA. Spoločnosť to neprijala, ukázalo sa, že to bolo neúspešné, keď sme mali vo voľbách 1,7 percenta. Tak sme si povedali, že sa budeme snažiť ako jednotlivci.

Ani vás do strany nevolali?

Nie. Keď som kandidoval za starostu Petržalky, boli o tom diskusie, ale ja som povedal, že to nevidím na členstvo v politickej strane. Nahováral ma pred týmito voľbami kdekto, aby som kandidoval ako nezávislý, ale povedal som si, že nie.

Kto vás nahováral, teda okrem Smeru?

Smer vôbec nie. Nahovárali ma menšie strany. Niektorí uvažovali nad alternatívnou ľavicovou stranou, niektoré stredové strany hľadali osobnosti. Nepoviem žiadne mená, nie je to dôležité. Uvidíme, ako tie strany dopadnú, niektoré sa veľmi snažia. Povolebná situácia si bude vyžadovať reakciu týchto malých strán, či má zmysel donekonečna sa deliť, alebo dozrel čas na to, aby zvážili, čo môžu spolu urobiť.

Keby ste si mali vybrať druhú stranu po Smere, ktorej by ste dali hlas, ktorá by to bola?

Mal by som s tým veľký problém, ale volil by som niektorú stredovú stranu.

To sú ktoré?

Je pravda, že ťažko niekoho takto označiť, ale Skok sa tak snaží prezentovať a má heslo, že nie je ani ľavica, ani pravica.

Medzi Ivanom Miklošom a Jurajom Miškovom asi nie je veľký rozdiel z hľadiska vnímania ekonomických tém.

Ale to, čo sa nám Miškov snaží kampaňou ukázať, je, že sa umiestňuje do stredu. Vie prijať, a mali sme na tú tému rozhovor, keď sme sa náhodne stretli, aj myšlienky zľava. Premýšľa, ako pomôcť aj nízkopríjmovým skupinám. Keby som mal odpovedať na vašu otázku, tak asi poviem, že Skok. Viem, že sú to ledva tri percentá a asi by to nebola racionálna voľba, ale prečítal som si ich program, videl som kampaň a to by bola moja odpoveď.

Myslíte si, že ak Smer bude môcť po voľbách vytvoriť pohodlne vládu s SNS, že ju aj vytvorí?

To vôbec nepovažujem za také jasné, ako to niektorí kreslia. Myslím, že je to na vážnu diskusiu vo vnútri Smeru. Je pravda, že SNS je dnes iná ako za čias Jána Slotu, ale stále je to národná strana, ktorá má primárne nacionalistické prvky, a nevieme celkom jasne identifikovať, čo prináša v ekonomickej oblasti, čo by robila v oblasti školstva.

Hlavne je tam dosť veľa ľudí, ktorí majú za sebou rôzne pochybné kšefty, vrátane jej predsedu.

Povedzme, ale to je v každej strane. Skôr ma zaujíma, čo by vedela urobiť v rôznych rezortoch. SNS mala dve volebné obdobia školstvo a zaujímalo by ma, či má človeka, ktorý by to zvládol. Určite existujú aj iné alternatívy ako SNS.

Ako vnímate postoj Smeru k médiám?

Negatívne. Som zástancom amerického prístupu k slobode médií. My politici sme tu pre vás. Vy máte právo klásť akékoľvek nepríjemné otázky a mojou povinnosťou je odpovedať alebo aspoň čiastočne odpovedať, lebo nie vždy vám chcem povedať všetko, čo mám na srdci. Bolo by to na prospech Smeru, keby ten postoj bol iný. Smer má čo povedať a mal by popremýšľať o vzťahu k médiám.

Akoby vôbec neuznávali úlohu médií v spoločnosti.

Súhlasím. Máme novinárov, ktorí všetko, čo Smer urobí, a priori označia negatívne. Vtedy si možno ten politik povie, že tak toto ma nebaví. Súhlasím, že by si to povedať nemal. Chápem novinárov, ktorí to robia, majú svoje ideologické presvedčenie a snažia sa ho presadiť, no ja by som sa skôr snažil takého novinára demaskovať a odpovedať sociálnodemokratickou rétorikou a raz tá kvapka sa niekde chytí a čitateľ si povie, že to nie je choroba – byť sociálny demokrat. Je to normálny legitímny pohľad na svet, ako je neoliberalizmus alebo kresťanská demokracia.

Nezohráva u nás ešte úlohu aj komunizmus?

Myslím, že už to prestáva byť kritérium. Po 25 rokoch už toto nehrá rolu, taký človek už má históriu aj za slobodných čias, viete posúdiť, či mal nejaké kauzy, alebo nie. Sociálna demokracia nie je komunistická strana. Sociálna demokracia je cesta, ktorú si volia aj vo vyspelých krajinách, kde ľudia veria, že im pomôže. Sociálna demokracia má budúcnosť a treba na nej pracovať. Potrebujeme odpovede na viaceré otázky, ktoré nám svet kladie, a niekedy mi tá diskusia vo vnútri sociálnej demokracie chýba. Nie sú to len utečenci, ale aj klimatické zmeny, mnohé iné veci, na ktoré by mala mať sociálna demokracia vlastnú odpoveď. Je to aj otázka rovnosti. Veľmi ma znepokojuje, ako sa vyvíja naša krajina za posledných 25 rokov, že sa prehlbuje rozdiel medzi bohatými a bežnými zamestnanými ľuďmi. A nie je to len problém Slovenska. Pikettyho kniha Kapitál, ktorú znevažujú pravicové médiá, objektívne ukazuje, že to tak je a že sa situácia len zhoršuje. Toto by mala riešiť sociálna demokracia, nie revolúciou, nie radikálnym búchaním po stole, ale treba nájsť mechanizmy na to, ako tieto nožnice vyrovnávať. Rovnosť je sociálnodemokratická hodnota.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Koho považujete za sociálnodemokratické osobnosti na Slovensku?

Je ich tu viacero. Spomeniem Eda Chmelára, ktorý sa pokúsil založiť Sen. Je síce v niektorých veciach radikálny, ale je to sociálny demokrat. Potom viacerí členovia Smeru, napríklad Boris Zala, ktorého mám v hlbokej úcte a dajú sa s ním viesť diskusie na rôzne témy. Poznal som po roku 1989 viacero starších sociálnych demokratov, ktorí už nie sú medzi nami.

Keby ste si mali spomenúť ešte na niekoho v Smere, kto by to bol?

Dušan Čaplovič a aj Marek Maďarič je sociálny demokrat a úprimne verím, že sa pozerá na svet podobne ako ja. A určite aj ďalší, ktorých nepoznám.

Nemenujete Roberta Fica.

Roberta Fica považujem za sociálneho demokrata, ako osobu si ho naozaj vážim a myslím, že má schopnosti, ktoré sú pre sociálnodemokratickú politiku potrebné. Nespreneveril sa tomu, že by zabudol na bežného človeka. Je pravda, že nesie zodpovednosť za veci, ktoré sa dejú pod ním a ktoré sa s ním ako predsedom strany prirodzene identifikujú, ale keby mal zabrániť všetkému, musel by byť Pán Boh. Ako sociálnemu demokratovi mu verím, že v tých zložitých podmienkach, v ktorých sa pohybuje, hľadá cestu, ako pohnúť veci k lepšiemu.

Trochu je aj konzervatívny?

Áno, občas tam cítiť nejaký konzervativizmus, občas nejaký nacionalizmus, to všetko tam je, ale je to stále sociálny demokrat.

Odkedy Roberta Fica poznáte?

Od roku 1992, keď vstúpil do SDĽ.

A ako si naňho spomínate?

Bol to mladý chalan, ktorého priviedol Ľubo Fogaš ako svojho študenta alebo ašpiranta. Od začiatku sa prejavoval ako človek s dobrými nápadmi pre politiku. Dokázal nájsť tému, problém, ktorý je pre ľudí zaujímavý. Dokázal si to pripraviť, vystúpiť s tým. Je veľmi schopný právnik, nepotreboval žiadnych spolupracovníkov, vtedy ani žiadni asistenti neboli, a on si to vedel oddrieť sám. Mal zmysel pre to, čo ľudia vnímajú ako dôležité. Až do roku 1998 sme boli opozičná strana, museli sme si to odpracovať. Postupne získaval skúsenosti, až mal vlastný rozum a povedal si, že ide svojou cestou.

Keď ste teraz prehrali primátorské voľby, chvíľu sa uvažovalo, že budete splnomocnencom vlády pre samosprávu. Prečo k tomu nedošlo?

Musím sa priznať, že to bola moja idea, ktorú som ponúkol médiám. Potom som sa aj stretol s predstaviteľmi Smeru. Bol to signál z mojej strany, že som pripravený. Slovensko potrebuje pokračovať v reforme verejnej správy. Konkrétne kroky v štátnej správe urobil minister Kaliňák v rámci ESO a teraz je otázka čo so samosprávou. Ten problém tu reálne je a ja mám nejakú predstavu, ako by to mohlo vyzerať, ale nehovorím, že som jediný. Rok pred voľbami sa asi nerobia reformy verejnej správy a odpoveď bola taká, že uvidíme, čo bude po voľbách.

Nebol problém v tom, že nie ste v Smere? Veď máme splnomocnenca pre šport a je tam aj podpredseda Vážny, ktorého funkcia sa javí byť ako dosť zbytočná.

Vôbec v tom nebol problém, veď máme splnomocnenca pre rómske komunity, ktorý pochádza z OĽaNO. Naozaj to bola otázka toho, že ak by ste takého splnomocnenca zriadili rok pred voľbami, tak by sa novinári logicky pýtali, čo bude jeho koncept, a takú dôležitú tému by mala riešiť nová vláda. Bol to môj signál, že som pripravený sa ňou zaoberať.

Prezident Andrej Kiska hovorí, že školstvo a zdravotníctvo by mali byť pre politické strany prioritou. Ako prezidenta vnímate?

Ako nového človeka, ktorý priniesol do slovenskej politiky veci, ktoré v nej neboli. Presadil sa z ničoho a zdalo sa, že také niečo sa nemôže podariť. Je pravda, že za svoj tím si zvolil ľudí, akých si zvolil, ale ja to rešpektujem. Myslím, že jeho príchod slovenskej politike skôr prospel. Otázka je, či sú pravdivé šumy, že uvažuje o politickej kariére a že môže byť nový líder pravice.

Ako by ste to vnímali?

Skôr či neskôr sa ten líder musí nájsť, tak ako sa v Bratislave musel nájsť nepravicový primátor. Lídri, ktorí sú tu teraz, majú výtlak osem, desať alebo šesť percent a to je málo na to, aby mohli byť lídrami, ktorí posunú spoločnosť dopredu. Možno Andrej Kiska je ten, ktorý by to dokázal.

Povedali ste, že aj pre kauzu CT ste možno neuspeli vo voľbách na primátora. Z hľadiska toho, že Bratislava bola pravicová, nie je úspech, že ste vôbec vo voľbách predtým uspeli, a ešte aj s podporou Smeru?

Myslím, že to nebolo až také prekvapujúce, lebo 20 rokov predtým vládla v Bratislave pravica a mala za sebou všetky kauzy, ktoré dnes vyčítate Smeru na centrálnej úrovni – predávala pozemky vybraným záujemcom, kradla. Keď by som vám ukázal účtovné knihy o tom, čo sa všetko dialo, to by mohol byť samostatný rozhovor. Z tohto už boli unavení aj pravicoví voliči a povedali, že už nechcú Ďurkovského a spol. Hľadali slušného človeka. Žiaľ, mesto som zdedil v situácii, keď bolo predlžené. Pamätám si, ako som prosil ministra Mikloša, aby vláda požičala mestu na dokončenie štadióna pred majstrovstvami sveta. Ivan Mikloš povedal, že dobre, ale potom mi o dva dni zavolali jeho ľudia, že nemôžu požičať, lebo zákon hovorí, že ak je mesto zadlžené nad 60 percent bežných príjmov, tak už nemôže dostať žiadnu pôžičku. Moja úloha štyri roky bola škrtiť a riešiť veci, ktoré som riešiť nechcel, ale musel. Odovzdal som mesto v lepšom stave, s vyššími príjmami, ktoré dnes využíva nový primátor. Taký je život, prišiel som v zlom čase.

Po nástupe Iva Nesrovnala ste označovaný za toho, kto spôsobil meškanie výstavby Starého mosta. Nemrzí vás, že tento dojem je ten hlavný, ktorý po vás zostal?

Nie, ako primátor som to priamo nemohol ovplyvniť. To, že sme sa štyri mesiace naťahovali o bomby, ktoré v Dunaji sú alebo nie sú, nebola moja chyba. Robotníci odmietali nastúpiť, báli sa, že sa niečo stane, ako to viete ovplyvniť? Urobili sme druhý prieskum dna Dunaja, ktorý ukázal, že tam niečo môže byť, tak to musel podpísať až hlavný pyrotechnik. Urobili sme legálnu súťaž, vyhral ten, kto dal najnižšiu cenu, robil to prvýkrát v takomto rozsahu, boli tam aj veci, ktoré by sme možno dnes riešili inak, napríklad uzavretie Štúrovej mohlo ísť neskôr, lebo sa ukázalo, že to, čo bolo pod zemou, nebolo až také hrozné, ako sme si mysleli. Áno, aj to bol faktor, ktorý rozhodol o tom, že som nebol zvolený. Ľuďom to prekážalo, ale naplánované to bolo až do roku 2015, mohlo sa skončiť o dva mesiace skôr, neskôr, skončilo sa viac-menej načas.

Páči sa vám ten most?

Je to most, ktorý naprojektoval Ďurkovský, presadil a začal Ftáčnik a dokončil Nesrovnal. Mňa sa pýtalo hneď po zvolení ministerstvo dopravy, či máme nejaký projekt, ktorý by sme ponúkli na európske fondy, pretože už dostali signál, že filiálku Európska komisia nepodporí. Povedal som, že máme, a vytiahol som projekt, ktorý už mal územné rozhodnutie. Vtedy mi nikto neveril, že to naozaj bude, ale Komisiu sme presvedčili. Pôvodne sa mal opravovať Starý most, páčil by sa vám? Vychádzali sme z toho, čo sme mali, mierne sme upravili projekt a išli do toho. Lebo sme mali obmedzený čas.

Páči sa vám?

To neriešim, je industriálny, taký, aký je. Keď som videl niektoré fotografie a videl som povedzme z Petržalky, tak tá symetria má aj svoju krásu. Viem si predstaviť aj krajší most, ale taký som v obmedzenom čase nemohol postaviť.

Voľby 2016

Slovensko

Teraz najčítanejšie