Denník N

Každý mu tykal, policajti ho bili a v obchodoch mal v pätách ochranku. Veľa sa odvtedy nezmenilo, hovorí novinár Patrik Banga

Patrik Banga. Foto - Deník N/Gabriel Kuchta
Patrik Banga. Foto – Deník N/Gabriel Kuchta

Je moderné nadávať na Rómov, ale keby nezakročil strýko poslanec, aj ja by som skončil v osobitnej škole, vraví autor oceňovanej autobiografie.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Tento rozhovor vznikol v spolupráci s Romano fórum.

Vlani získal prestížne české ocenenie Magnesia litera za autobiografickú knihu Skutečná cesta ven, ktorá opisuje život pražských Rómov v divokých 90. rokoch.

A hoci sa z neho stal úspešný novinár, dodnes sa mu pri pocite ohrozenia vracajú spomienky na policajtov, ktorí ho ako tínedžera bili. „Nie je to rádio, nemám gombík, ktorým by som mohol tieto emócie vypnúť. Sú takpovediac vyryté do tela,“ vysvetľuje Patrik Banga.

Hovorí, že Česko aj Slovensko páchajú na Rómoch „vzdelávací zločin“, pretože ich posielajú do osobitnej školy s očakávaním, že neskôr budú samostatní. „V Česku sa o tom aspoň rozpráva a pomenúva sa to ako niečo, čo je zlé, no u vás o tom ani nerozprávate.“

V rozhovore okrem iného vysvetľuje:

  • ako sa dostal z drsnej rómskej štvrte medzi popredných českých novinárov;
  • či sa cíti prijatý českou spoločnosťou;
  • ako sa naučil ovládať strach;
  • prečo počas pandémie písal celú knihu nanovo;
  • kde vidí hranicu medzi generačnou chudobou a vlastnou zodpovednosťou.

Napísali ste knihu Skutečná cesta ven o tom, aké bolo vyrastať ako Róm v 90. rokoch v Prahe. Kedy a prečo ste sa rozhodli vyrozprávať svoj príbeh?

Rozhodol som sa v roku 1999, keď som sa vrátil z Juhoslávie. Presvedčil ma kamarát, ktorý tam so mnou bol – bláznivý východniar, volal sa Dodo. Napísal som teda základ knihy, ale potom prišla iná práca, rodina a v písaní som nevedel pokračovať. Takto som čakal pätnásť rokov, kým sa opäť neobjavil ten môj kamarát východniar. Stretli sme sa v krčme a dohodli sme sa, že dáme knihu spoločne dokopy.

Dodo pozháňal negatívy fotografií, ktoré som urobil v Juhoslávii, no neskôr si vzal život, takže sa práce na knihe opäť zastavili. Vrátil som sa k nej počas pandémie, keď som nemohol robiť nič iné. Takmer všetko som však vymazal, z pôvodného textu som vzal len surové údaje a napísal ho celý nanovo. Myšlienka napísať o mojom príbehu má však viac ako dvadsať rokov.

V knihe opisujete, čo všetko ste ako dieťa a tínedžer zažívali. Ľudia vám automaticky tykali, urážali vás, v obchodoch ste mali v pätách ochranku a pre políciu ste boli automaticky podozrivý, ak nie hneď vinný. Čo to spraví s mladým človekom, ktorý si v citlivom období formuje pohľad na svet a učí sa mu dôverovať?

Odvtedy sa to veľmi nezmenilo. Mám 41 rokov a stále je to rovnako. Aj moja dcéra chodila domov s plačom, že sa jej v škole vysmievajú. Teraz sa však ku mne polícia nevhodne správa skôr na Slovensku než v Prahe. Keď ma pred tromi rokmi zastavili v Lučenci, tykali mi.

Človek si na to zvykne a prijme to ako normálnu vec. Doteraz sa vlastne čudujem, keď to je inak. Keď ma zastaví policajt a povie mi „Dobrý deň“, som prekvapený, čo sa deje.

Je to z vášho pohľadu v Česku podobne zlé, ako to bolo v 90. rokoch?

V Česku je to rozhodne lepšie ako na Slovensku.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Rozhovory

Kultúra, Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie