Denník N

Ktoré voľby boli najťažšie? Odpovedajú Lavrík, Chmelár, Gyárfášová…

Foto – TASR
Foto – TASR

V roku 2004 mnoho ľudí s odporom volilo Ivana Gašparoviča len preto, aby sa prezidentom nestal Vladimír Mečiar. Pred štyrmi rokmi veľa voličov stredopravých strán neprišlo k voľbám. Dnes opäť počuť, že napravo niet koho voliť, a podobný pocit majú aj mnohí ľavičiari. Spýtali sme sa piatich ľudí, v ktorých voľbách sa najťažšie rozhodovali. 

Pokúsim sa s tým vyrovnať

Oľga Gyárfášová, sociologička

Začnem z opačného konca – doba kryštálovo jasnej polarizácie v prvej bola z hľadiska voličského rozhodovania veľmi jednoduchá; každý vedel, kto sú „good guys“ a „bad guys“. Trochu nás to rozmaznalo a len čo sa táto hranica rozmazala, prišla blbá nálada, znechutenie z toho, že „good guys“ nie sú anjeli nebeskí, ako si to mnohí zoči-voči jasne rozpoznateľnému Zlu namýšľali.

Pred voľbami 2002 som spolupracovala na občianskych mobilizačných kampaniach a presne si pamätám, aké zložité bolo vykresať emóciu „nie je nám to jedno“ a vysvetliť, že ísť voliť je (stále ešte) dôležité. Jeden z „claimov“, ktoré som vtedy používala pri diskusiách s voličmi, bolo: „ale veď politici tu nie sú na to, aby ste ich milovali, treba reálne zhodnotiť ich výkon ako verejných služobníkov a vystaviť účet“. Potom prišlo veľké ponaučenie v podobe dilemy Gašparovič – Mečiar. To bola moja neľahká voľba/nevoľba. Ale tá najťažšia sa mi spája s nadchádzajúcimi voľbami.

Kým tu bola strana, ktorá reprezentovala moje záujmy a názory: pro-európskosť, atlantickosť, reformnosť, liberálne hodnoty v kultúrno-etických otázkach a podobne, vedela som jej všeličo odpustiť. Žiaľ, (alebo aj našťastie) nežijeme v krajine so stabilnou straníckou ponukou, nedá sa byť dlhodobo „vernou“ voličkou, lebo strany od nás odídu svojím profilom, svojimi lídrami a niektoré aj úplne, ako subjekty.

Takže čo urobím 5. marca? Pôjdem voliť a pokúsim sa vyrovnať s tým, že zo strán, ktoré pre mňa prichádzajú do úvahy, mi v jednej prekáža nedostatočná kompetentnosť v témach, ktoré považujem za prioritné; v ďalšej excentrický líder; v inej kandidát, ktorý sa propaguje ako výhradný manažér Alexandrovcov – výkladnej skrine putinovského Ruska v Európe; v štvrtej nepredikovateľnosť postojov v krízových situáciách, ktoré striehnu za najbližším rohom; v ďalšej prílišný konzervativizmus, ktorý lezie ľuďom do súkromia; v šiestej obavy z takzvaného prepadnutého hlasu, v ďalšej… Bude to ťažká voľba, veď to poznáte…

 

Môj príspevok k demokracii

Eduard Chmelár, politológ, rektor 

To rozhodovanie je čoraz ťažšie, lebo sa dramaticky mení povaha moci a politických strán v štáte. Nestačí prihliadať len na osobnosti, lebo volebný systém na Slovensku je pomerný, čiže napriek rôznym demagogickým kampaniam stále volíte popri svojom osobnom favoritovi aj stranu, jej program, lídra a všetko, čo stelesňuje. A nestačí ani prihliadať na strany, pretože dnešné strany už dávno nie sú tie hodnotové politické subjekty s masovou členskou základňou, ktoré boli piliermi klasickej demokracie. Sú to zväčša eseročky, ktoré sa stali súčasťou biznis plánov silných oligarchov v pozadí. Politici sú len ich vyjednávači s verejnosťou. Mnoho ľudí si ani neuvedomuje, že dnes má väčšina parlamentných strán rovnakých sponzorov bez ohľadu na ich predstieraný hodnotový konflikt. Skutočná moc už nesídli v parlamente a vo vládnych budovách, takže význam volieb pre demokraciu klesá.

Niektorí politici sa vám usilujú celkom demagogicky nahovoriť, že voľby sú jediná príležitosť, keď ako občan máte možnosť niečo ovplyvniť. To je však účelová lož. Človek, ktorý je po celé volebné obdobie občiansky aktívny, zbiera podpisy pod petíciu za zachovanie kultúrnej pamiatky, odhalí korupciu, zorganizuje demonštráciu za mier, usiluje sa zachrániť park alebo detské ihrisko – robí pre demokraciu neporovnateľne viac ako pasívny volič, ktorý príde raz za štyri roky so sebazaprením hodiť lístok do volebnej urny. Mali by sme preto prestať šikanovať a urážať ľudí, ktorí nenašli dôvod na to, prečo ísť voliť. Je to vaše občianske právo, nie povinnosť. Presne tak, ako keď hľadáte lepšie bývanie a oslovia vás so záplavou ponúk bytov v inzerátoch, nie ste povinný jeden z nich si vybrať. Nič tým, samozrejme, nezmeníte, ale ani si neublížite, lebo viete, že kvalitu vášho života toto rozhodnutie nezmení. Tým skôr, že napriek heslu jednej z občianskych kampaní „ide o veľa“, vám môžem garantovať, že ešte v žiadnych voľbách po roku 1989 nešlo o tak málo ako v týchto.

Keby som mal voliť osobnosti, ktorým dôverujem, musel by som voliť OĽaNO, lebo tam ich vidím najviac. Lenže ja konzervatívne riešenia nevolím a už vôbec nie stranu, ktorá núti svojich kandidátov nevystupovať proti militaristickej politike NATO a podpísať záväzok zvyšovania vojenského rozpočtu. Nevolím zlodejov, darebákov, ktorí zneužívajú najnižšie ľudské pudy a ani bláznov presadzujúcich neoliberálne experimenty, ktoré už dávno a opakovane zlyhali. A predovšetkým – nevolím strany, ktoré podceňujú najvážnejšie ekologické hrozby, ktoré pred civilizáciou stoja – a to sú v podstate všetky. Takže tohto roku tento výber správcov provincie s pokojným svedomím odignorujem. 5. marca však nezostanem doma. Cez deň budem pomáhať nejakej charitatívnej organizácii a večer budem v nejakom médiu toto volebné divadlo komentovať. To je môj príspevok k demokracii.

 

Chýba mi strana

Elena Gallová Kriglerová, sociologička

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Voľby 2016

Teraz najčítanejšie