Ktoré voľby boli najťažšie? Odpovedajú Lavrík, Chmelár, Gyárfášová…

Pokúsim sa s tým vyrovnať

Oľga Gyárfášová, sociologička

Začnem z opačného konca – doba kryštálovo jasnej polarizácie v prvej bola z hľadiska voličského rozhodovania veľmi jednoduchá; každý vedel, kto sú „good guys“ a „bad guys“. Trochu nás to rozmaznalo a len čo sa táto hranica rozmazala, prišla blbá nálada, znechutenie z toho, že „good guys“ nie sú anjeli nebeskí, ako si to mnohí zoči-voči jasne rozpoznateľnému Zlu namýšľali.

Pred voľbami 2002 som spolupracovala na občianskych mobilizačných kampaniach a presne si pamätám, aké zložité bolo vykresať emóciu „nie je nám to jedno“ a vysvetliť, že ísť voliť je (stále ešte) dôležité. Jeden z „claimov“, ktoré som vtedy používala pri diskusiách s voličmi, bolo: „ale veď politici tu nie sú na to, aby ste ich milovali, treba reálne zhodnotiť ich výkon ako verejných služobníkov a vystaviť účet“. Potom prišlo veľké ponaučenie v podobe dilemy Gašparovič – Mečiar. To bola moja neľahká voľba/nevoľba. Ale tá najťažšia sa mi spája s nadchádzajúcimi voľbami.

Kým tu bola strana, ktorá reprezentovala moje záujmy a názory: pro-európskosť, atlantickosť, reformnosť, liberálne hodnoty v kultúrno-etických otázkach a podobne, vedela som jej všeličo odpustiť. Žiaľ, (alebo aj našťastie) nežijeme v krajine so stabilnou straníckou ponukou, nedá sa byť dlhodobo „vernou“ voličkou, lebo strany od nás odídu svojím profilom, svojimi lídrami a niektoré aj úplne, ako subjekty.

Takže čo urobím 5. marca? Pôjdem voliť a pokúsim sa vyrovnať s tým, že zo strán, ktoré pre mňa prichádzajú do úvahy, mi v jednej prekáža nedostatočná kompetentnosť v témach, ktoré považujem za prioritné; v ďalšej excentrický líder; v inej kandidát, ktorý sa propaguje ako výhradný manažér Alexandrovcov – výkladnej skrine putinovského Ruska v Európe; v štvrtej nepredikovateľnosť postojov v krízových situáciách, ktoré striehnu za najbližším rohom; v ďalšej prílišný konzervativizmus, ktorý lezie ľuďom do súkromia; v šiestej obavy z takzvaného prepadnutého hlasu, v ďalšej… Bude to ťažká voľba, veď to poznáte…

 

Môj príspevok k demokracii

Eduard Chmelár, politológ, rektor 

To rozhodovanie je čoraz ťažšie, lebo sa dramaticky mení povaha moci a politických strán v štáte. Nestačí prihliadať len na osobnosti, lebo volebný systém na Slovensku je pomerný, čiže napriek rôznym demagogickým kampaniam stále volíte popri svojom osobnom favoritovi aj stranu, jej program, lídra a všetko, čo stelesňuje. A nestačí ani prihliadať na strany, pretože dnešné strany už dávno nie sú tie hodnotové politické subjekty s masovou členskou základňou, ktoré boli piliermi klasickej demokracie. Sú to zväčša eseročky, ktoré sa stali súčasťou biznis plánov silných oligarchov v pozadí. Politici sú len ich vyjednávači s verejnosťou. Mnoho ľudí si ani neuvedomuje, že dnes má väčšina parlamentných strán rovnakých sponzorov bez ohľadu na ich predstieraný hodnotový konflikt. Skutočná moc už nesídli v parlamente a vo vládnych budovách, takže význam volieb pre demokraciu klesá.

Niektorí politici sa vám usilujú celkom demagogicky nahovoriť, že voľby sú jediná príležitosť, keď ako občan máte možnosť niečo ovplyvniť. To je však účelová lož. Človek, ktorý je po celé volebné obdobie občiansky aktívny, zbiera podpisy pod petíciu za zachovanie kultúrnej pamiatky, odhalí korupciu, zorganizuje demonštráciu za mier, usiluje sa zachrániť park alebo detské ihrisko – robí pre demokraciu neporovnateľne viac ako pasívny volič, ktorý príde raz za štyri roky so sebazaprením hodiť lístok do volebnej urny. Mali by sme preto prestať šikanovať a urážať ľudí, ktorí nenašli dôvod na to, prečo ísť voliť. Je to vaše občianske právo, nie povinnosť. Presne tak, ako keď hľadáte lepšie bývanie a oslovia vás so záplavou ponúk bytov v inzerátoch, nie ste povinný jeden z nich si vybrať. Nič tým, samozrejme, nezmeníte, ale ani si neublížite, lebo viete, že kvalitu vášho života toto rozhodnutie nezmení. Tým skôr, že napriek heslu jednej z občianskych kampaní „ide o veľa“, vám môžem garantovať, že ešte v žiadnych voľbách po roku 1989 nešlo o tak málo ako v týchto.

Keby som mal voliť osobnosti, ktorým dôverujem, musel by som voliť OĽaNO, lebo tam ich vidím najviac. Lenže ja konzervatívne riešenia nevolím a už vôbec nie stranu, ktorá núti svojich kandidátov nevystupovať proti militaristickej politike NATO a podpísať záväzok zvyšovania vojenského rozpočtu. Nevolím zlodejov, darebákov, ktorí zneužívajú najnižšie ľudské pudy a ani bláznov presadzujúcich neoliberálne experimenty, ktoré už dávno a opakovane zlyhali. A predovšetkým – nevolím strany, ktoré podceňujú najvážnejšie ekologické hrozby, ktoré pred civilizáciou stoja – a to sú v podstate všetky. Takže tohto roku tento výber správcov provincie s pokojným svedomím odignorujem. 5. marca však nezostanem doma. Cez deň budem pomáhať nejakej charitatívnej organizácii a večer budem v nejakom médiu toto volebné divadlo komentovať. To je môj príspevok k demokracii.

 

Chýba mi strana

Elena Gallová Kriglerová, sociologička

Ako prvovolička som prvýkrát volila v roku 1998. Vtedy to boli snáď najdôležitejšie voľby od vzniku Slovenskej republiky a pre mňa bola práve táto voľba najjednoduchšia. Do každých ďalších volieb som išla s menším entuziazmom a s čoraz väčším sebazaprením. Prezidentská voľba medzi Vladimírom Mečiarom a Ivanom Gašparovičom však išla za hranice môjho sebazaprenia a boli to aj jediné voľby, ktorých som sa nezúčastnila.

Na Slovensku mi stále chýba strana, ktorá by reprezentovala moje hodnotové nastavenie. Predstavujem si Slovensko ako krajinu, ktorá sa postupne vymaňuje z prísne etnického vnímania „národného“ štátu a chce byť krajinou, kde všetky skupiny obyvateľstva môžu byť plnohodnotnou súčasťou spoločnosti. Rozdeľovanie na slovenskú väčšinu a menšiny, ktorým väčšina blahosklonne priznáva isté práva, by už v 21. storočí malo byť prekonaným konceptom. Chýba mi tu strana, ktorá by tieto princípy nielen deklarovala, ale aj dôsledne napĺňala počas celého volebného obdobia.

Vo viacerých stranách však tentokrát kandidujú ľudia, o ktorých som presvedčená, že tieto hodnoty skutočne zdieľajú a ktorí by v parlamente mohli prispieť k tomu, aby sa Slovensko stalo štandardnou a modernou demokratickou krajinou. Zo strany Sieť by som v parlamente veľmi rada videla Zuzanu Zimenovú a Miroslava Beblavého, zo strany SaS Martina Poliačika, Ondreja Dostála a Natáliu Blahovú a zo strany Most-Híd predovšetkým Martina Dubéciho, Luciu Žitňanskú, či rómskeho starostu z Rimavskej Seče Istvána Vavreka, ktorý vo svojom regióne robí veľmi záslužnú prácu.

 

Sám doma 2016

Silvester Lavrík, spisovateľ

Som stred vesmíru, ktorý som stvoril. Pôvodne ho tvorila moja mama, tata, pes a ja. Teraz už mám aj vlastnú rodinu, môj vesmír sa zväčšil. Mám aj zopár fakt dobrých priateľov. Vystačíme si. Globálne otepľovanie, ekonomické krízy, teror, korporácie a politika ma zaujímajú len potiaľ, pokiaľ vstupujú do môjho životného priestoru. Sú v Trnávke alebo Kysaku migranti? Tornáda? Džihádisti? Politika je nuda. Chorá smrť. Ani skapať nevie poriadne. Len tu otravuje a kazí mi náladu. Viac ma vie vytočiť len počasie. Furt je nejaké. A ja, moje deti, moja žena a kamaráti to musíme znášať. No a teraz do toho ešte aj nejaké voľby. Ešteže niet koho voliť, takže máme pohov.

Kauzy, ohováračky, špina, hnoj. Všetko toto zase lejú na moju hlavu. Akoby som ja nemal so sebou starostí dosť. Cétečko, tehličky z bankoviek v alobale, firmy, čo ešte neexistujú a už zarábajú státisíce, vymakaný masér a jeho miliónové výskumy, o ktorých jakživ nikto nepočul. Si myslíte, že ma opijete rožkom?! Omyl, ja mám totiž brilantný mozog. Analytický. Viete, podľa čoho to viem? Viem to preto, že som konzervatívny, pravicovo orientovaný liberálny volič ľavice. V zálohe, takpovediac. Mňa nezmobilizujú, hajzli! Skúšajú to na mňa, ale ja ich mám prečítaných. Si zoberte napríklad gravitačné vlny. Bude za to Nobelovka, to je isté, ako že Di Caprio konečne dostane Oscara a naši na ME vo futbale nepostúpia zo základnej skupiny. Aj na gravitačné vlny sa čakalo roky. A načo? Podľa vás sa vzali kde? Takto, pred voľbami?! Niekto to predsa musel objednať, vyrobiť, zaplatiť. Si myslíte, že na takú vec by nejaký zadubený volič dal peniaze? To bolo treba urobiť tajne a potom už len ukázať národu pravdu. Bolo treba vymyslieť plán B. Všetky tieto kauzy sú len zásterka na oklamanie blbého voliča. Niekto to predsa musel manažovať (Váhostav alebo teta Anka) a niekto vziať na seba. Kto by uniesol takú veľkú politickú zodpovednosť, ak nie ten, ktorý pracuje pre ľudí? A ja si vravím – je to vôbec možné, aby toľko zodpovednosti ležalo na jednom človeku? Som síce vrcholný egoista, ale priznám sa, občas mám oňho strach. Teraz akože má ísť od koryta a celé to začne nanovo? Jasné. Aj iní si chcú omočiť. OK, ale bezo mňa.

Môj voľný čas je príliš vzácny na to, aby som z neho polhodinu obetoval pre také márnosti, ako je správa verejných vecí. Radšej pôjdem s rodinou a kamarátmi lyžovať (surfovať, grilovať, nakupovať…). A keď sa inak nebude dať (lebo počasie!!!), ostanem vo svojej izbičke a budem hrať počítačové hry po sieti. A keď padne spojenie, tak sám. Môj vlastný svet a moja virtuálna realita je pre mňa oveľa dôležitejšia ako nejaké pošahané voľby, v ktorých aj tak niet koho voliť. Už som to raz urobil a nešiel som. Vtedy to bolo až trápne jednoduché. Mečiar alebo Gašparovič? No vyber si. Je to, akoby si si mal vybrať, na ktorom boku budeš spať medzi nakazenou nymfomankou a agresívnym buzíkom, hovoril vtedy jeden kamarát. A mal pravdu. Tak som si vybral a nešiel som. Až na to, že nakoniec ma oprcali aj tak. A obaja.

Niekto si povie, že dnes sme inde. Že je tu predsa dvadsať strán a každá má stopäťdesiat kandidátov. To je tritisíc magorov, ktorí nahlas, verejne a bez hanby tvrdia, že to so mnou myslia dobre. Som chorý z toho, že sa o to pokúsia, aj keď im vyslovene poviem nie, ďakujem, neprosím si. Ale oni si nedajú povedať a v tejto bryndzokracii ich ani nikto nezastaví. Oni si do toho pripečeného parlamentu pôjdu sadnúť a budú dvíhať tie svoje hnusné paprče a hlasovať o mne a o mojich deťoch. Najhoršie na tom je, že mám kamarátov, ktorí to vidia tak ako ja, rozmýšľajú ako ja aj hovoria tak ako ja, ale nekonajú ako ja. Zopár ich dokonca kandiduje. Ostatní idú aspoň voliť. A pritom ešte včera sme mali tento svet na háku a hrali sme hry po sieti a boli sme v tom dobrí. Šľaka! Nakoniec ostanem v sobotu doma sám!

Toto je fakt hrozná doba. Už ani neviem, čí som. A za všetko môžu migranti, nakazení, hnusní, cudzí. Ale nech. Ja ostanem rozumný. Lebo ja som konzervatívny pravo-ľavý liberálny nevolič. Nepôjdem voliť. A ešte na tom aj zarobím. Keď už nič iné, tak mi nepokazia sobotu.

 

Závidím ľuďom, ktorých politika nezaujíma

Miroslav Kocúr, teológ

Ozajstnú dilemu som zažíval pri voľbách asi len v roku 1990. Boli to prvé slobodné voľby a mohol som prvýkrát voliť. Vtedy som sa nevedel rozhodnúť medzi VPN a KDH. Nakoniec som sa rozhodol, no bola to pre mňa ozajstná dilema. Bol som niekoľko mesiacov pred voľbami mimo Slovenska, a tak som všetko intenzívne sledoval aj z geografického odstupu.

Rozhodovanie za medzi Mečiarom a Gašparovičom som nevnímal ako morálnu dilemu. V prvom kole som volil Martina Bútoru. Každé rozhodnutie, ktoré zmenšovalo priestor na politickú aktivitu Vladimíra Mečiara, som vnímal ako potrebný krok k jeho postupnému odsunutiu z verejného priestoru. Samozrejme v rámci mojich možností voliča.

Pred štyrmi rokmi som si vybral stranu, ktorej zástupcovia ma zastupujú v parlamente dodnes, no každý v inej strane, len nie v tej, ktorú som volil. Aj v súvislosti s tým, kam sa Slovensku s ich významným pričinením podarilo dostať, neviem pochopiť cynizmus Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša pri hodnotení nemohúcnosti dnešnej opozície. Ako keby za to neboli spoluzodpovední. Nerozumiem im nie preto, že odišli zo straníckej politiky, ale preto, že nikoho systematicky nepripravovali na pokračovanie v ceste, na ktorú krajinu pomohli nasmerovať. Ako keby si „zobrali“ svoje vedierko a ušli z pieskoviska.

Úprimne závidím ľuďom, ktorých politika nezaujíma. Žije sa im asi v tejto komplikovanej dobe ľahšie. Ja som spoločenský človek a verejné dianie ma vždy zaujímalo. Myslím si, že ľudia vo verejnom priestore majú veľký vplyv na to, v akom mentálnom stave sa nachádza spoločnosť. Ako sa komunikuje, ako sa riešia situácie, aké slová zaznievajú v televízii, v rozhlase, ako sa formuje spoločenská debata a rešpekt voči ľuďom. Ekonomická situácia a inštitucionálne reformy musia mať aj dušu. Človek musí byť pre verejného činiteľa na prvom mieste. Človek ako jednotlivec aj ako spoločenstvo ľudí – rodina, deti, školy, nemocnice, verejný priestor a služba spravodlivosti sú neviditeľnou osnovou, ktorá spoločnosť zoceľuje alebo pri jej nefunkčnosti komunitu ohrozuje. Verejný priestor by mal poskytovať tvorivé prostredie plné inšpiratívnych a nasledovaniahodných ľudí pre každého, kto sa tu cíti doma. Toto sa nám na Slovensku podľa mňa nepodarilo vybudovať.

V poslednom období často uvažujem o tom, či vôbec ľudia, ktorí majú ideály o ľuďoch, o láske, spravodlivosti a o svete a chcú v ňom prežívať naplnený život, majú vo verejnom priestore niekoho, kto by tento priestor modeloval svojím životom aj ambíciou ho takto ideálne nastaviť. Viac však preto momentálne neviem spraviť.

Pôjdem voliť aj teraz. Ani tentokrát nebudem voliť víťaznú stranu. Ale inak to nejde. Toto je pri mojich ostatných povinnostiach v mojich silách a možnostiach. Nebudem voliť menšie zlo. Budem voliť bez dilemy to najlepšie, čo je v ponuke. Môžem sa na tých ľudí spoľahnúť, lebo to sú podľa mňa charakterní ľudia, aj keď do dokonalých bytostí majú asi ďaleko. Mne takéto nastavenie momentálne stačí. Táto krajina sa dá spravovať aj bez podnecovania fiktívneho strachu a triedneho boja proti všetkým, ktorí sú iní a presahujú momentálne naše horizonty.