Denník N

Slovák v Portugalsku: Na Kysuciach sa partnera bojím dotknúť, v Portugalsku sa s ním môžem zosobášiť

Slovák žijúci v Portugalsku Jan Mackovčák. Foto - archív J. M.
Slovák žijúci v Portugalsku Jan Mackovčák. Foto – archív J. M.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Jedným z najväčších problémov Slovenska je, že mnohí kvalifikovaní, vzdelaní a produktívni ľudia odchádzajú. V seriáli Odliate mozgy vám každý pondelok prinesieme rozhovory so Slovenkami a Slovákmi, ktorí žijú v zahraničí. Prečo odišli, čo im na Slovensku chýbalo alebo prekážalo? Ako sa im v novej krajine žije? Rozmýšľajú nad návratom? Všetky rozhovory a možnosť odoberať ďalšie vydania e-mailom nájdete na stránke seriálu Odliate mozgy.

Jan Mackovčák vyrastal v Čadci. Už na základnej škole sa stretol so šikanou, pretože je gej. Hneď ako to bolo možné, prešiel na bilingválne gymnázium do Žiliny a napokon na vysokú školu do Bratislavy, kde sa už cítil lepšie.

Hoci sa tam nemusí báť dotknúť sa partnera na ulici ako na Kysuciach, neznamená to, že tam mohli žiť plnohodnotný život.

„Túžim sa zosobášiť, ja som v tomto veľmi konzervatívny,“ povedal v rozhovore pre Denník N. S priateľom žili takmer tri roky spolu v Bratislave, ale napokon sa odsťahovali do partnerovej rodnej krajiny, do Portugalska. Pretože tá mu „umožňuje si tento sen splniť“.

S Janom Mackovčákom sme okrem iného rozoberali:

  • ako sa mu žilo na Slovensku, ako sa jeho základná škola postavila k problému šikany;
  • či sa mu v Bratislave žilo lepšie ako doma v Čadci;
  • či sa aj v Portugalsku niekedy stretol s pohŕdaním alebo urážkami pre jeho príslušnosť k LGBTQI+;
  • aké práva majú LGBTQI+ ľudia v Portugalsku a ako ich vníma heteronormatívna časť spoločnosti;
  • ako v Portugalsku funguje zdravotníctvo a školstvo;
  • čo by sa muselo zmeniť, aby sa na Slovensko vrátil.

Prečo práve Portugalsko?

Môj priateľ je Portugalec a dali sme sa dokopy, keď pracoval na Slovensku pre veľkú firmu. Žili sme spolu takmer tri roky. Stále častejšie sme chodili do Portugalska, až sme napokon obaja naraz prišli s rovnakým nápadom, ale nevedeli sme, že myslíme na tú istú vec. Povedal som mu, že mu musím niečo povedať. On mi povedal, že aj on mne. No a obaja sme si povedali, že čo keby sme sa presťahovali do Portugalska. Na začiatku to bol taký vágny plán bez konkrétneho cieľa alebo termínu. Potom sa otvorila pozícia v známej firme s oblečením pre záujemcov so severskými jazykmi, a keďže ja mám vyštudovanú švédčinu a fínčinu, tak som sa prihlásil. Nestihol som trikrát žmurknúť a pozícia bola moja. Presúvala ma firma, takže som dostal relokačný bonus, čo nám sťahovanie uľahčilo. Ani neviem ako, a zrazu som bol v Portugalsku. Už sú to takmer dva roky.

Ako sa vám žilo na Slovensku?

Som z Kysúc, z Čadce, kde som vyrástol a strávil prvých 13 rokov života. Chodil som tam do základnej školy, kde som mal problémy so šikanou. Inklinoval som k jazykom, tak som chcel prestúpiť na bilingválne gymnázium a moja mama navrhla, aby som išiel na francúzsku školu do Žiliny. Asi kvôli kvalite vzdelávania, ale aj preto, aby som mal odstup od prostredia, ktoré mi neprospievalo. Išiel som teda do Žiliny, kde prostredie bolo o čosi medzinárodnejšie a otvorenejšie. Prvýkrát v živote som tam stretol niekoho, kto mi povedal, že neverí v Boha. Doteraz si pamätám, ako ma zaskočila jej odvaha, že to takto povie. Ja som to tiež tak cítil, ale nezdalo sa mi vhodné povedať to nahlas, pretože som nikdy nikoho predtým nepočul to povedať. Vtedy sa mi začali otvárať obzory a päť rokov, ktoré som v Žiline strávil, bolo pre mňa veľmi formatívnych.

S čím súvisela tá šikana?

Určite so sexuálnou orientáciou. Na mne bolo vidieť, že som gej, i keď som si to možno ešte ani ja neuvedomoval alebo som to nevedel pomenovať. Vedel som, že niečo je so mnou inak, ale v mojej slovnej zásobe to slovo neexistovalo. V televízii sa o tom nehovorilo, v knihách som o tom nečítal. Až na ulici som prvýkrát počul slovo „buzerant“. Vždy som inklinoval k priateľstvám s dievčatami, k športom nie, hoci keď sa na to pozriem spätne, k športom som možno neinklinoval práve preto, lebo všetci očakávali, že v nich nebudem dobrý. Teraz chodím do posilňovne, behať, plávať, športy ma bavia. Ale vo futbale stále dobrý nie som, čo je v Portugalsku celkom pozoruhodné.

Prijal som však obraz o sebe, že na športy nie som, a sústredil som sa na akademickú časť, čiže som minimálne na základnej škole dostával vždy samé jednotky. To sa niektorým nepáčilo. Nikdy však nedošlo k fyzickému násiliu, zostávalo to na verbálnej úrovni a do istej miery sa to podarilo časom aj zregulovať, takže som si vybudoval aj nejaké kamarátstva. Mal som hlavne kamarátky, lebo som sa s nimi cítil pohodlnejšie. Napriek tomu to pre mňa bolo ťažké a neviem, čo by sa stalo, keby som tam zostal. Odišiel som hneď po ôsmej triede, lebo som využil možnosť, že bilingválne gymnáziá brali aj ôsmakov. Hneď som utiekol.

Slovák žijúci v Portugalsku Jan Mackovčák s rodinou. Foto: Archív J. M.

Aj verbálna šikana veľmi bolí. Mrzí ma, čím ste si prešli. 

Jedna vec, ktorá ma doteraz trápi, je spomienka na rozhovor s riaditeľkou. Moja mamina je tiež učiteľka a obrátila sa na riaditeľku, keď sa šikana vyskytla. Neviem, či to je posttraumatická stresová porucha, že som ten rozhovor vytlačil, ale veľa si z neho nepamätám. Pamätám si však, že mamina bola veľmi nahnevaná, lebo riaditeľka to nedokázala a ani nebola ochotná riešiť. Rozumiem, že to je citlivá téma. Ja som teraz v práci tímlíder a viem, že riešiť konflikt medzi dvomi ľuďmi, aj keď je to distingvovaný konflikt, je veľmi nepríjemné a ťažké. Nemáte na to manuál, je to kreatívna práca. Ale myslím si, že len si od toho umyť ruky a hovoriť, že to je problém, ktorý musíme akceptovať, nie je vhodné.

Rozprávali ste sa niekedy so svojím priateľom o tom, aké bolo jeho detstvo v Portugalsku? Viete to porovnať?

Áno, tu je to jednoznačne otvorenejšie. Samozrejme, že sa vyskytnú situácie, v ktorých najmä deti na to poukazujú v škole, ale nemyslím si, že je to také vážne. Priateľ mi povedal, že keď sa na to pozrie s odstupom času, tak ich

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

LGBTI+

Odliate mozgy

Rozhovory

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie