Denník N

Architekti GutGut: Klientov občas dostávame na hranu. Pre niekoho to nemusí byť ľahko zvládnuteľné

Lukáš Kordík a Štefan Polakovič. Foto N - Tomáš Benedikovič
Lukáš Kordík a Štefan Polakovič. Foto N – Tomáš Benedikovič

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Keď sa domácich architektov opýtate, ktoré ateliéry sú pre nich inšpiráciou, mnohí z nich medzi prvými spomenú práve GutGut pod vedením Štefana Polakoviča a Lukáša Kordíka.

Bratislavský ateliér s takmer dvadsaťročnou tradíciou má široký záber – venuje sa rekonštrukciám bytov, návrhom rodinných a bytových domov aj urbanizmu.

Za viacero svojich realizácií, napríklad rekonštrukciu paneláka v Rimavskej Sobote, konverziu industriálneho objektu Mlynica či rodinný dom Na rade, na ktorom spolupracovali s architektmi Noiz.sk, získali ocenenie CE ZA AR. Konverzia bratislavskej Mlynice bola vybraná aj do finálovej štyridsiatky Ceny Miesa van der Rohe 2019, ceny Európskej únie za súčasnú architektúru.

Hoci mnohé ich realizácie na prvý pohľad charakterizujú najmä priznané materiály, hovoria, že ich pridaná hodnota je predovšetkým v priestorovom myslení. „Baví nás priestorová bohatosť a jedinečnosť – prepájanie priestorov a funkcií. A možno aj to, že niektoré témy dávame tak trochu na hranu,“ približuje Lukáš Kordík.

Záleží im aj na zmene pohľadu na privátny priestor. „Považujeme za dôležité, aby sme všetci nešli so svojím privátnym priestorom len za múr, ale stali sa súčasťou ostatku,“ vysvetľuje Štefan Polakovič.

Panelák v Rimavskej Sobote. Foto – Jakub Skokan a Martin Tůma/BoysPlayNice
Konverzia bývalého industriálneho objektu v Bratislave Mlynica. Foto – Jakub Skokan a Martin Tůma/BoysPlayNice
Byt AKA. Foto – Luboš Dobóczi

V rozhovore hovoria aj o tom:

  • na aké problémy naráža rekonštrukcia panelákov u nás;
  • aké zvyky pri riešení bývania majú ľudia problém meniť;
  • či vnímajú pri práci, že je medzi nimi takmer generačný rozdiel;
  • kedy sa cítia ako architekti uspokojení.

Obaja ste vyrástli v paneláku. Malo aj to vplyv na to, že ste sa rozhodli stať architektmi?

Štefan Polakovič: V mojom prípade isto nie. Dnes to možno vyzerá mierne stigmatizovane, ale vtedy 90 percent detí vyrástlo v panelákoch. Neboli sme to len my, ale aj naši partneri Roman Halmi a Peťo Jurkovič, s ktorými sme v ateliéri začínali. Nemyslím si, že by to bol pre mňa nejaký náboj, aby som začal rozmýšľať, ako má priestor fungovať. Aspoň som si to nikdy neuvedomil.

Lukáš Kordík: Taktiež som nad tým takto nikdy neuvažoval. Moji rodičia v tom byte stále bývajú. Až s odstupom času som si začal uvedomovať, aký slnečný je ten byt. To je kvalita, ktorú má asi väčšina bytov v panelových domoch. Byt rodičov má navyše super výhľad, vidno z neho na hrad. Nemyslím si však, že ma detstvo v paneláku ovplyvnilo a nasmerovalo k tomu, aby som sa stal architektom.

Čo vás teda ovplyvnilo? Čo bol ten moment, keď ste si povedali, že z vás budú architekti?

Lukáš Kordík: Ja som si k tomu vymyslel príbeh. Chodil som do jaslí neďaleko ruského veľvyslanectva, neskôr som zistil, že to bolo vo vile od architekta Weinwurma. Nahovoril som si, že ma k tomu viedlo to miesto, no spätne mi to nedáva zmysel. Prišlo to prirodzene. Priestor ma nejakým spôsobom bavil a nevedel som si predstaviť, čo iné by som študoval. Tak som išiel na architektúru.

Ja som sa odmala venoval hudbe a môj brat (Daniel Kordík – pozn. red.) kresbe, no a na záver sa nám to vymenilo. Ja si nakoniec veľa kreslím a on je hudobník. Je to zvláštne, no osud to tak zariadil.

Štefan Polakovič: U mňa sa to stalo nejako postupne. Mama bola stavebná inžinierka a ja som za ňou občas chodil do roboty. Zdalo sa mi to istým spôsobom mierne exkluzívne a zároveň exotické – byť trochu v kontakte s tým, čo sa deje vo svete, a vytvárať prostredie. Bolo to trochu o umení a trochu o technike.

Z vlastného záujmu som potom pred vysokou školou chodil na takú prípravku, na kreslenie. Vtedy ma to úplne strhlo mimo mojich dovtedajších záujmov a už to išlo prirodzene.

Panelák v Rimavskej Sobote; autori: Lukáš Kordík, Štefan Polakovič, Peter Jurkovič, Roman Halmi, Jana Benková, Ivan Príkopský, Katarína Príkopská. Foto – Jakub Skokan a Martin Tůma/BoysPlayNice
Panelák v Rimavskej Sobote. Foto – Jakub Skokan a Martin Tůma/BoysPlayNice

Keď sa ešte vrátime k tým panelákom, tak jedným z vašich najvýraznejších projektov je práve premena paneláka. Hoci od jej realizácie uplynulo takmer desať rokov, zostáva v našich podmienkach neprekonaná a často sa spomína ako pozitívny príklad obnovy. Čo bolo pre vás pri tejto rekonštrukcii najdôležitejšie?

Štefan Polakovič: Už sme o tom hovorili toľkokrát, že niekedy neviem, čo je pravda a čo sme si vymysleli. Vnímame, že je to zásadný vstup do témy, veľakrát sme sa o tom s Lukášom bavili. Bol to dom, ktorý sa našim priateľom podarilo získať v mestskej dražbe ako celý objekt, čo sa nestáva bežne.

Vo väčšine prípadov každý vlastní nejakú privátnu časť a k premýšľaniu o celku môže dochádzať iba pri dosiahnutí určitého konsenzu. Ten pri tom množstve ľudí nastane len málokedy, len zriedka sa dá pristúpiť k niečomu riešením radikálnejšiemu.

Tá situácia bola jedinečná. Keď sme investorom ukázali, ako o tom premýšľame, niečo sa v nich zlomilo. Spočiatku ho chceli len rýchlo „refrešnúť“ a postupne predať. Nakoniec ich projekt nadchol tak, že dva horné penthousy si upravili na život podľa svojich potrieb. Rozhodli sa ten dom urobiť na maximum – aj technicky, aj vizuálne – a jednotlivé byty prenajímať.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Architektúra a dizajn

Rozhovory

Bývanie a záhrada

Teraz najčítanejšie