Chlapi! A teraz o emóciách, do psej matere!

Autor je prekladateľ

Cesty Božie (a Andreja Danka) sú nevyspytateľné, takže som na Zanzibare.

Tesne pred covidom som bol s Nadáciou Integra len niekoľko stoviek kilometrov severne, v Keni, pri Mombase, takisto na brehu Indického oceánu. Práve preto viem, ako tu ľudia žijú. Viem, ako vyzerá svet za bránou rezortu. Viem, že v kontinentálnej Tanzánii je to ešte omnoho horšie.

V Keni sme napríklad jeden celý deň strávili v Kibere. To je najväčší mestský slum v Afrike. Nikdy v živote som nevidel toľko neriešiteľného utrpenia. A potom nás čakala nejaká oficiálna večera v jednom z tých rezortov.

Pamätám si, ako som sa vtedy cítil, keď som do toho hotela vošiel. Ako som hľadel na nemeckých dôchodcov, ktorí z infinity poolu pozerali na horizont a tristo metrov od nich, za plotom, nemali ľudia žiadnu budúcnosť.

Prosto byť milý

Niekoľkokrát denne tu nakrátko vypadáva elektrina. V roku 2008 vypadla na celom Zanzibare na celý mesiac. V decembri 2009 na tri. Potom natiahli nový kábel.

Naozaj mám veľmi autentickú skúsenosť s tým, ako tu vyzerá život. Keď som sa vtedy z tej Kene vrátil, vedel som, že na niektoré veci sa už nikdy nebudem pozerať ako predtým. O to viac si všetko vážim. Snažím sa to kompenzovať; áno, aj sprepitným. Pre mňa je päť dolárov nič. Pre nich celodenná mzda. Alebo aj viac.

A snažím sa to kompenzovať aj milým prístupom – preto, že je to bežné, slušné a patričné, preto, že angličtina je naň stavaná. Preto, že chcem byť milý. Používam slová ako please, thank you, sir, madam, you’re very kind.

Miestni majú dobrú náladu, sú prirodzene milí. Navyše sú aj krásni. Naozaj fyzicky krásni. Muži aj ženy.

Pozor, to v žiadnom prípade nie je idealizácia, žiadne upevňovanie mýtu o šťastnom otrokovi, ktorý je šťastný tak, ako je, lebo na viac jednoducho nemá. Nie je to žiadna snaha o komplexné vykreslenie kohokoľvek podľa jednej dovolenky za plotom.

Žiadne také, že som bol v Poltári v krčme alebo na Zanzibare v rezorte a teraz vám ich vykreslím, trochu komiksovo a trochu z blahosklonnej výšky, aby ste sa trochu pobavili a trochu zamysleli zároveň.

Nie, ja naozaj viem, ako to je. Viem, že z toho turizmu ťažia, ale viem aj to, že z neho neťažia až tak, ako si mysleli. A zďaleka nie všetci. A ani nie väčšina. A viem aj o dosahoch na životné prostredie, ktoré sa pre zmenu väčšiny týka. Vlastne sa týka všetkých. A absolútne netuším, aké je riešenie.

Chcem povedať, že možno práve preto, že som tu neďaleko už bol, mám veľa otázok. (Napríklad, že prečo musím zo Zanzibaru podpisovať petíciu za odstúpenie Martiny Šimkovičovej.)

Muži a emócie 

Celé to píšem preto, že som tu prečítal knihu Svoja od Emy Müller. Bol som aj na jej podpisovej akcii v Prahe ako jeden z asi troch mužov. Mal by som dodať, že ako plus jednotka. Veď vravím, že Božie cesty sú nevyspytateľné.

Tú knihu som prečítal za dve popoludnia. Je to vlastne súbor vybraných článkov, ktoré Ema napísala do Vogue. Sú to (nie všetky, ale väčšina) články o žene. O ženách. O neistote. O pochybnostiach. O úspechoch a zlyhaniach. O odvahe a o hľadaní si miesta.

Ak neviete, tak by ste mali vedieť, že Ema Müller je (okrem iného) influencerka. Tí z vás, ktorí si práve predstavili Plačkovú a mávli rukou, urobili chybu (ale pokojne môžete rukou mávať aj naďalej a svet vám bude unikať).

Ako muž absolútne nie som cieľovka, to je jasné už z názvu knihy. Lenže jej témou sú často emócie a presne tie ma zaujímajú. V poslednom čase vlastne veľa rozmýšľam nad mužmi a ich emóciami. Zatiaľ som vďaka individuálneho prieskumu na síce drobnej, zároveň však nereprezentatívnej vzorke zistil nasledovné:

Väčšina mužov nevie, že emócie má, že ich môže mať alebo že to, čo cítia, sa za emócie označuje. „Barcelona vyhrala“ totiž nie je emócia. Ani „taký som nasratý, že by som drevo rúbal“ nie je emócia. Je to jej dôsledok.

Muži o emóciách nevedia, nerozprávajú sa o nich, nepoznajú slová, ktorými sa opisujú, nevedia, čo sa im deje, a nevedia, prečo sa im dookola deje to, čo sa im dookola deje. (Dokonca si ani nevšimnú, že sa im to fakt deje dookola.)

O emóciách sa nerozprávame, lebo si myslíme, že ich nemáme, a ak ich máme, tak ich nemáme mať. (Okrem toho takisto nezlyhávame.)

Už asi pol roka lámem Tomáša Hudáka, že by sme na túto tému rozhodne mali robiť podcast. Nie preto, že chcem mať podcast, ale preto, že to považujem za dôležité. Mám už aj znelku: „Vždyť nejsi sám“.

Všetky ženy, s ktorými som sa o tom podcaste rozprával, mi hovoria, že ho máme robiť, lebo ich partneri by ho potrebovali (aj keď ani nevedia, že by ho potrebovali).

Niektorí muži, s ktorými som sa rozprával, absolútne netušili, o čom točím, a len tým potvrdili, že ho potrebujú.

Hudák vajatá.

Ema často píše o sebe, a ak si myslíte, že je to prejav sebastrednosti, zase sa mýlite – písať o sebe je úplne najťažšie, teda ak to má okrem vás zaujímať aj niekoho iného. A Eme sa to darí: ženy sa s ňou stotožňujú. Zažívajú totiž to isté.

To naozaj vôbec nie je málo, naopak: pocit, že v tom človek nie je sám, patrí medzi úplne najsilnejšie, ktoré mu môžete dať.

Najťažšie je nesúdiť

Už budem končiť.

Tu sú výrazy, ktoré na Zanzibare potrebujete poznať: jambo a hakuna matata. Jambo je pozdrav. Hakuna matata je konštatovanie, že všetko je v poriadku. Všetko je hakuna matata. Vždy je všetko v poriadku. Občas si k tomu ťukneme päsťou. Náš rozhovor teda vyzerá takto:

Obsluha: Jambo!
Ja: Jambo!

O: How are you today?

Ja: Fantastic. And you?

O: Great. Hakuna matata?

Ja: Hakuna matata.

O: What can I do for you?
Ja: Can I please have (a tak ďalej).

No a všimol som si, že rozhovor niektorých iných Slovákov vyzerá takto:

Obsluha: Jambo!

Turista: Prosecco.

Možno ste si všimli, že tie rozhovory majú takú rozdielnu kvalitu. Nehovorím, že to robia všetci Slováci alebo že to robia vždy, ale všimol som si.

Mám tri možné vysvetlenia: možno im chýba slušnosť. Možno dosť dobre neovládajú angličtinu, ktorá takýmto small talkom dokáže dopriať naozaj veľa priestoru. A možno je to proste tým, že sa rozprávajú s černochom, a ani to nerobia naschvál.

Odpoveď nemám, lenže Ema ju má. Ema je totiž múdra žena a hovorí, že nemáme súdiť druhých. Niekedy je to ťažké.