Keď nacisti čistili chrám umenia

Jeho pohľad mieri priamo na pozorovateľa. Akoby mu hovoril, že on má rozhodnúť, čo sa s ním stane. Na kabáte má pripnutú židovskú hviezdu a v ruke židovský pas.

Autoportrét nemeckého maliara Felixa Nussbauma z roku 1943 ukazuje situáciu, ktorá rozhodovala o živote a smrti. Vysoká sivá stena v pozadí posilňuje pocit stiesnenosti a izolácie, náznak kvitnúceho stromu za ňou je len malou nádejou.

Nussbaum musel po prevzatí moci nacistami utiecť do Belgicka a skrývať sa v exile. No aj tam ho po obsadení krajiny okupanti našli. Bol deportovaný do Osvienčimu, kde ho čakala smrť.

Tragický osud Felixa Nussbauma nie je len jedným z mnohých prípadov prenasledovania rasistickým režimom. V jeho pozícii maliara zaznieva aj organizované ťaženie fašistického štátu proti nežiaducemu umeniu, od ktorého mala byť krajina očistená.

Vyvrcholením tohto úsilia bola výstava Entartete Kunst (Zvrhlé či zdegenerované umenie) v roku 1937 v Mníchove. Prezentácia skonfiškovaných výtvarných diel mala skompromitovať všetko, čo nezodpovedalo správnemu národnému cíteniu.

Výsledkom tejto akcie bol nielen násilný zárez do dejín umenia. Znamenalo to koniec kariér mnohých umelcov a umelkýň, v horšom prípade ich nutný únik za hranice či ohrozenie i stratu života.

Predmet zhnusenia

„Nachádzame sa na výstave, ktorá obsahuje len zlomok toho, čo bolo množstvom múzeí nakúpené za peniaze nemeckého národa a vystavené ako umenie. Vidíte tu tieto výplody šialenstva, drzosti, fušerstva a zvrhlosti. To, čo táto výstava ponúka, nám všetkým spôsobuje otrasenie a zhnusenie.“

Týmito slovami otvoril prezident Ríšskej komory pre výtvarné umenie Adolf Ziegler 19. júla 1937 výstavu Entartete Kunst v Mníchove.

Už v týchto slovách zaznieva všetko podstatné: jednak je to kontrola a regulácia umeleckej produkcie, ktorá je financovaná zo štátnej kasy. A aj stanovenie nového kánonu, ktorý bude vkus národa združovať v línii vládnucej nacionalistickej ideológie.

Strategicky zvolená rétorika navyše už vopred nastavuje úsudok publika. Hotový názor heslovito podsúvala aj pozvánka na výstavu: „Trýznené plátno, duševný rozklad, chorobné fantázie, duševne chorí povaľači.“ A potom nasleduje populistická výzva na potvrdenie vlastného zhnusenia: „Pozrite si to! Hodnoťte sami!“

Na čo konkrétne sa tieto invektívy a expresívne výrazy vzťahovali?

Už od prebratia moci v roku 1933 sa nacistická kultúrna politika sústredila na rasisticky a ideologicky zamerané čistky. Nielen v bežnom živote, ale aj v umeleckej sfére malo byť v prvom rade eliminované všetko židovské. Zmietnuté malo byť aj všetko komunistické, ľavicové či pacifistické, a to pod hlavičkou „kultúrneho boľševizmu“.

Z výrazového hľadiska sa nepriateľom stala umelecká moderna, predovšetkým krídlo expresionizmu, ale aj mnohé ďalšie avantgardné „-izmy“. Vzhľadom na svoj experimentálny charakter a odmietnutie estetických noriem sa stali relatívne jednoduchým terčom dehonestácie a odmietnutia.

Zhabať a zhromaždiť

„Čistenie chrámu umenia“ – takto celé úsilie Hitlerovej garnitúry zhrnul v názve svojej knihy Wolfgang Willrich. Tento maliar a zapálený stúpenec nacistického režimu sa stal členom komisie, ktorá bola poverená úlohou tvrdého hygienického zákroku v nemeckej umeleckej scéne.

Na čele tejto komisie stál prezident Ríšskej komory výtvarných umení Adolf Ziegler, ktorý už v roku 1936 dal zavrieť výstavu súčasnej tvorby Maľba a plastika v Nemecku. Spustil tým proces prenasledovania moderného umenia nacistami.

Malo to prísne organizovaný priebeh. Členovia komisie pod vedením Zieglera získali absolútne právomoci. Takto vyzbrojení sa vydali na cestu po Nemecku a vo verejných múzeách a galériách na základe vlastného úsudku a bez udania dôvodu konfiškovali umelecké diela. Zhabaných ich bolo vyše 20-tisíc.

Z tohto množstva bolo zhruba 600 malieb, plastík, grafík či fotografií vybratých na výstavu „zdegenerovaného“ umenia v Mníchove. Ocitli sa tu diela umelcov ako Max Ernst, Ernst Barlach, Franz Marc, Paul Klee, Oskar Schlemmer, Otto Dix, Max Beckmann, Lovis Corinth, George Grosz, Kurt Schwitters, Oskar Kokoschka, ale aj Marc Chagall, Vasilij Kandinskij či Piet Mondrian.

Umenie ako nástroj propagandy

Otázka by mohla znieť, prečo nacistický režim pod osobným a detailným dozorom Adolfa Hitlera venoval toľko pozornosti a energie zdanlivo okrajovému poľu výtvarného umenia. A to ešte v jeho avantgardných podobách.

Odpoveď tkvie v širšom kontexte. Organizátorom výstavy „zdegenerovaného umenia“ bolo ministerstvo propagandy pod vedením Josepha Goebbelsa. Do kompetencií tohto orgánu patril okrem kontroly médií aj dohľad nad umeleckou produkciou. Čiže dokopy nad všetkými úlohami „duchovného vplyvu na národ“.

A práve na takúto duševnú mobilizáciu sa poukázanie na odvážne modernistické umenie hodilo. Keďže samo hľadalo formálnu inšpiráciu v mimoeurópskych kultúrach, v prejave detí či duševne chorých, nebol žiadny problém ho zhnusene odmietnuť ako kombináciu neárijskej, zvrátenej a chorej produkcie.

Z diel umeleckej moderny tak pod taktovkou Goebbelsa vznikla propagandistická freak show, ktorá nasadením všetkých pák bulváru priťahovala pozornosť. Vstup bol zadarmo, ale pre mladistvých zakázaný. Voyeuristické očakávania boli vybičované.

Putovná výstava, ktorá postupne prešla viacerými nemeckými i rakúskymi mestami, dokopy pritiahla viac než dva milióny návštevníkov. Diela boli naaranžované ledabolo a natesno tak, aby sa ešte viac posilnil pocit bizarnosti.

Pri každom obraze si publikum mohlo prečítať sumu, za ktorú bol štátnou inštitúciou zakúpený. A aby bolo každému jasné, čo dané dielo zobrazuje, pomáhali sprievodné texty typu: „Takto vidia choré duše prírodu“, „Zosmiešnenie nemeckej ženy“, „Prejav židovského ducha“.

Štátnej propagande sa podarilo prilákať na výstavu umenia masy ľudí a prostredníctvom nej im predniesť ďalšiu dávku nacistickej ideológie. Zosmiešnenie pacifistického postoja avantgardy, ktorá reagovala na tragickosť prvej svetovej vojny, navyše slúžilo na udržiavanie mobilizačnej nálady v štáte, ktorý smeroval do ďalšej vojny.

Nudné, ale národné

Aby bol ideologický účinok ešte silnejší, paralelne s výstavou „zdegenerovaného“ umenia bola ako kontrast pripravená aj Veľká nemecká výstava, ktorá bola otvorená o deň skôr. Jej dejiskom bol špeciálne na tento účel vybudovaný Dom nemeckého umenia v Mníchove.

„Umenie, ktoré nemôže počítať s najradostnejším a najvnútornejším súznením zdravej širokej masy národa, ale opiera sa len o malé záujmové kruhy, je neznesiteľné. Takéto umenie sa pokúša zmiasť zdravý a inštinktívne istý pocit národa namiesto toho, aby ho s radosťou podporovalo,“ povedal na otvorení Domu nemeckého umenia kancelár Adolf Hitler.

Návštevníci sa tak po pozretí expresívnej moderny mohli nechať objať výtvarne síce nezaujímavým a nevýrazným, zato však jednoznačne rozpoznateľným národným posolstvom.

Klasická figurálnosť, svalnaté a bojovné árijské telá, pracovití pôdohospodári a podobizne prorežimných dejateľov vrátane niekoľkých portrétov Hitlera – to bola ponuka oficiálneho štátneho umenia, ktorá v žiadnom zo svojich prejavov nevošla do umeleckých dejín. Jej jedinou úlohou bolo esteticky ladiť s fašistickou ideológiou.

Priemernosť či dokonca banálnosť tejto produkcie si uvedomovali aj politické špičky. Sám Adolf Hitler bol zhrozený z prvej ponuky počas prípravy Veľkej Nemeckej výstavy. Na jeho pokyn sa muselo ďalej pátrať po únosnejšom národnom umení.

Odpratať a zarobiť

Kombináciou vystavenia údajne zvráteného a skutočne hodnotného umenia sa komplexná akcia na výtvarnom poli nekončila. Špička režimu si uvedomovala, že nestačí upratať nepohodlných tvorcov a ich diela.

Dôležitú rolu zohrávali riadiaci pracovníci umeleckých inštitúcií a akademici, ktorí nastavovali ponuku verejných múzeí a galérií. Aj tu bolo treba dať veci do poriadku.

Poruke bol zákon týkajúci sa štátnych úradníkov, ktorý vstúpil do platnosti už v roku 1933, čiže hneď po prevaztí moci nacistami. Účelom zákona bolo ovládnutie štátnej správy. Podľa jedného z jeho paragrafov mohli byť prepustení zo štátnej služby všetci úradníci a úradníčky neárijského pôvodu. A paragraf 6 hovoril o tom, že v súvislosti so „zjednodušením administratívy“ mohol bez udania dôvodu prísť o prácu ktokoľvek.

Ako príklad uveďme riaditeľa Národnej galérie v Berlíne Ludwiga Justiho, ktorý vo svojej inštitúcii vybudoval nové oddelenie pre súčasné umenie. Nielenže musel zo svojho postu odísť, ale jeho práca bola rozprášená v rámci honu na „zdegenerované umenie“.

Koncovka celej tejto kultúrno-politickej akcie mala, paradoxne, spočívať v zhodnotení úpadkovej umeleckej produkcie. Zhabané diela expresionizmu a avantgardy Nemci po skončení putovnej výstavy ponúkli na medzinárodnom trhu s umením. Takýmto spôsobom sa mnohé z nich podarilo zachrániť pred zničením či stratou. Dnes sú súčasťou zbierok rôznych svetových galérií.

Fašistickému režimu sa takto podarilo dostať nežiaduce umenie za hranice a ešte na tom zarobiť. Nadobudnuté prostriedky však neputovali priamo na kultúrne pozdvihnutie národa. Joseph Goebbels si 4. novembra 1939 do denníka zapísal: „Zdegenerované umenie nám prinieslo veľa devíz. Pôjdu do vojnového hrnca a po vojne sa opäť použijú na nákup umenia.“

Zápis v dejinách

Nacistické tiahnutie proti modernému umeniu znamenalo silný zárez do chodu výtvarných dejín. Mnohí z autorov a autoriek ukončili svoju tvorbu, v najhoršom prípade zahynuli, v lepšom sa v exile pokúšali o nový začiatok.

Nápomocná sa snažila byť aj medzinárodná obec. V reakcii na fašistickú výstavu „zdegenerovaného umenia“ a na jej následky boli v Paríži a Londýne hneď v roku 1938 zorganizované dve výstavy, zastupujúce prenasledovaných umelcov. Tým žijúcim to poskytlo nielen morálnu, ale aj skutočnú pomoc pri opätovnom naštartovaní tvorby.

Dnešný pohľad na menoslov dehonestovaných umelcov a umelkýň na výstave Entartete Kunst v Mníchove ukazuje, že takmer všetci sa stali súčasťou kánonu dejín umenia a v mnohých prípadoch tvoria jeho špičku.

Na parížskej výstave s názvom Slobodné nemecké umenie sa v rámci exilu osobne zúčastnil aj Felix Nussbaum, ktorý o päť rokov namaľoval svoj autoportrét so židovskou hviezdou. Počas pobytu v Paríži ešte nemohol vedieť, ako tragicky sa skončí jeho život. No o tom, že to tušil, hovorí jeden z jeho denníkových zápiskov: „Keď zahyniem – nenechajte moje obrazy zomrieť.“ Dnes vieme, že toto želanie sa mu naplnilo.