Kňaz Halík: Bezák má smolu, že sa nestal arcibiskupom o 5 rokov neskôr

Po útokoch na parížsku redakciu ste napísali, že nie ste Charlie Hebdo. To môže znamenať dve veci: buď nesúcitíte s obeťami útoku alebo nie ste zástancom slobody slova.

Vidieť len tieto dve alternatívy znamená pristúpiť na veľmi zjednodušené, čiernobiele videnie sveta – a to odo mňa nečakajte. Som zástancom slobody slova, ale dodávam, že nie je pravá sloboda bez zodpovednosti. Absolútna sloboda prejavu je fikcia, neexistuje nikde na zemi. Aj sebaväčší liberáli majú svoje axiómy, svoje tabu, ak chcete, svoje „dogmy“, len sú často neochotní si ich pripustiť. Redakcia Charlie Hebdo pred časom vyhodila svojho novinára za antisemitské karikatúry, ale neváhala rovnakým štýlom urážať moslimov a kresťanov, nie je teda pravda, že všetkým merala rovnako. Odmietol som hysterickú podobu kampane „Ja som Charlie“, pretože sa v nej populisticky a demagogicky miešali dve úplne rozdielne veci. Ak heslo „Ja som Charlie“ znamenalo pre mnohých „Nezabíjajte novinára“, bez rozpakov by som ho prijal za svoje. Ale ono pre mnohých znamenalo oslavovať redaktorov časopisu a ich pôsobenie ako „našich hrdinov“ (prezident Hollande) alebo „symbol našej kultúry a slobody médií“ – a s tým absolútne nesúhlasím.

Prečo?

Existencia Charlie Hebdo, podobne ako existencia pornografie, gýča a extrémistických plátkov je zrejme nutná daň za slobodu, a preto má byť tolerovaná, ale nezaslúži si, aby bola oslavovaná. Veľmi sa ma dotklo, keď jedny naše noviny porovnávali redaktorov Charlie Hebdo s Annou Politkovskou a ruskými novinármi, ktorí naozaj hrdinami boli, pretože statočne stáli na strane pravdy, odhaľovali neprávosti Putinovho režimu. Novinári z Charlie Hebdo žiadnej pravde neslúžili. Naopak, sprostými útokmi na zakladateľa islamu posilňovali nebezpečnú lož, že Mohamed je duchovným otcom fanatikov, zneužívajúcich islam. Podporili tak väčšinové predsudky proti menšinám, vrátane moslimskej menšiny a sťažovali tak jej integráciu. Niet divu, že aj tí moslimovia, ktorí sa chcú integrovať do západnej kultúry, si v prípade, ak by Charlie Hebdo mal byť skutočne jej symbolom, musia položiť otázku: Do čoho sa vlastne máme a môžeme integrovať?

Kto je teda podľa vás hrdinom?

Človek, ktorý vlezie do tigrej klietky, aby zachránil dieťa, ktoré tam spadlo, je hrdina. Ak tam vlezie preto, aby exhiboval svoje pohŕdanie všetkými pravidlami a nezodpovedne tým ohrozuje nielen seba, ale aj mnoho iných, ktorí za jeho exhibíciu zaplatia životom, tak pre mňa hrdinom nie je. Hrdinom je pre mňa moslimský policajt Ahmed, ktorý položil život pri obrane tých, ktorí sústavne urážali jeho náboženstvo.

Foto – TASR

Aké témy by mali byť vyňaté spod kritiky? Čo by sa podľa vás nemalo karikovať?

Opäť rozlišujme: vecná kritika a vulgárne a urážajúce karikovanie sú dve úplne rozdielne veci. Z kritiky by nemal byť vyňatý nikto, ani cirkev a náboženstvo – súčasné kresťanstvo a najmä teológia nesmierne profituje z toho, že prešlo ako žiadne iné náboženstvo očisťujúcou vyhňou osvietenskej racionálnej kritiky. Mimochodom, islamu by filozofická kritika, nie však provokujúce samoúčelné urážanie, tiež určite prospela. Ale pred sprostotou a znižovaním dôstojnosti by mal byť chránený každý. Niekedy to nie je možné, a nebolo by to ani správne, urobiť zákonom – aj keď existujú v demokracii zákony na ochranu osobnosti a proti hanobeniu rasy, národa a náboženského presvedčenia a proti šíreniu nenávisti –, ale o to viac sú potrební ľudia, ktorí využijú slobodu slova na kritiku urážajúcich. Práve to som urobil v prípade Charlie Hebdo. Nevolám po cenzúre, ale po zodpovednosti novinárov a umelcov a po práve kritizovať kritikov. Áno, predložiť argumenty a začať diskusiu bolo moje právo a cítil som to ako mravnú povinnosť.

Čo ste si z diskusie odniesli?

Je zvláštne, čo všetko sa v nej ukázalo: napríklad to, ako mnohí ľudia nevedia, že nie všetko, čo nie je trestné podľa zákona, je tým pádom tiež správne a nekritizovateľné. Som veľmi sklamaný z ľudí, ktorí si neuvedomujú, že ak budeme legitimitu, mravnú oprávnenosť, redukovať len na zákonnosť, teda dodržiavanie zákonov, podkopávame tým najvlastnejšie základy našej civilizácie – kultúru rozlišovania hodnôt.

Keď niekto volá po kritike slobody slova v jednej oblasti, môže si sám nárokovať niečo kritizovať? Napríklad vy kritizujete Václava Klausa či Míloša Zemana…

Znova: kritizovať je možné všetko, zvlášť namyslených, arogantných držiteľov politickej moci. Ale kto nevidí rozdiel medzi Milošom Zemanom a Ježišom Kristom, medzi kritikou politika a obscénnymi obrázkami Panny Márie rodiacej dieťa s prasacou hlavou, alebo zobrazením Najsvätejšej Trojice ako troch navzájom análne súložiacich figúr, s tým je trochu ťažké diskutovať. Niektorí ľudia sa až potom, čo videli produkciu toho časopisu, pridali na moju stranu.

Mala by však v takejto situácii katolícka cirkev právo kritizovať veci, na ktoré si nedajú siahnuť ľudia, ktorí si hovoria liberáli? Teda napríklad homomanželstvá?

Právo kritizovať v rámci vecnej polemiky s rešpektom k osobnosti druhého má dokonca aj katolícka cirkev.

Každého môže hnevať niečo iné: moslimov zobrazovanie Proroka, kresťanov na Slovensku pobúril plagát k filmu Ľud verzus Larry Flynt. Čo sa najviac dotýka vás?

Hlúposť, agresivita, pokrytectvo, neschopnosť vcítiť sa do druhého, neschopnosť rozoznať hranice, kedy sa sloboda nevyužíva, ale zneužíva. To sa ma veľmi dotýka.

Po útokoch v Paríži sa viedli diskusie aj o tom, či je nebezpečný islam alebo len fanatickí jednotlivci. Myslíte si, že islam je vo svojej podstate neškodné náboženstvo a skutočne nebezpeční sú len radikáli?

Všetky veľké náboženstvá vrátane islamu sú pedagogikami, ktoré učia prekonávať sebectvo, ukázňovať pudovú oblasť a žiť s druhými. Islamu vďačí ľudstvo za to, že miliardy ľudí v dejinách naučil základom morálneho poriadku a Európa navyše islamu vďačí za veľa kultúrnych vkladov – bez islamského sprostredkovania Aristotelových spisov by bolo napríklad nemysliteľné dielo najväčších klasikov katolíckej teológie Alberta Veľkého a Tomáša Akvinského. Ale v dejinách všetkých veľkých náboženstiev – vrátane islamu, kresťanstva i budhizmu – nájdeme aj tienisté stránky. Nielen v Koráne, ale aj Biblii a Bhagavadgíte možno nájsť výroky, ktoré je možné ľahko zneužiť a ktoré tiež boli a niekedy sú zneužívané.

S pápežom Františkom. Foto – archív Tomáša Halíka

Čiže v náboženstve problém nevidíte?

Šialenci, hlupáci a fanatici sa nájdu vo všetkých náboženstvách, aj medzi neveriacimi, vo všetkých kultúrach a národoch. Problém nie je v náboženstve, ale v ľuďoch a pomeroch, z ktorých vzišli. Existuje falošná predstava, že extrémisti sú „príliš horlivo veriaci“ moslimovia. V skutočnosti úplná väčšina tých takzvaných „islamských teroristov“ vôbec nie sú veriaci v náboženskom zmysle, islamskú kultúru ani Korán nepoznajú a neriadia sa jeho zásadami. Sú to vykorenení a frustrovaní ľudia, ktorí si potrebujú vybiť svoju zlosť na svet. Kedysi sa ospravedlňovali ideológiou rasovej alebo triednej nenávisti, teraz kultúrnej nenávisti s prímesou náboženských citátov. A cieľ útokov a nenávisti je u nacistov, komunistov aj „islamistov“ rovnaký: „skazený Západ“. Bohužiaľ, čiernobiele a primitívne predstavy o skazenom Západe nájdeme aj u katolíckych ultras, ktorí niekedy klesli až k otvorenej podpore vojnového zločinca Putina.

Nemáte pocit, že v Európe dochádza k stále väčšiemu potláčaniu všetkého kresťanského? Odmietnutím zmienky o Bohu v euroústave počnúc, zákazom jasličiek v talianskych mestečkách končiac.

V dnešnom svete existujú tak náboženskí fundamentalisti ako aj fundamentalisti sekularizmu, ktorí sa pokúšajú o duchovnú sebekastráciu európskej kultúry prostredníctvom vytesnenia všetkého kresťanského. Tie dva extrémy sa potrebujú navzájom, sú si podobné ako vajce vajcu. Podobne náckovia a xenofóbovia z hnutia Pegida či českého „Islam u nás nechceme“ sa svojou apatiou a intoleranciou mentálne podobajú fanatickým priaznivcom Islamského štátu. Našťastie, tí európski nemajú zbrane.

Je Európa kresťanská, postkresťanská, protikresťanská?

Európa je mnohofarebná a sú v nej zastúpené všetky tieto orientácie. Je postkresťanská v tom zmysle, že „jednofarebná kresťanská ríša“ (Christianitas), ako po nej nostalgicky vzdychajú niektorí katolícki tradicionalisti a politici, je nielen neobnoviteľnou minulosťou, ale je skôr predstavou romantikov 19. storočia, ktorá nikdy nebola historickou realitou.

Ako musí vyzerať nábožensky neutrálny štát?

Existujú tri modely moderného štátu, v ktorom je (našťastie) náboženstvo oddelené od politických inštitúcií: nešťastný francúzsky model, v ktorom sa niekedy „laicita“ stáva netolerantným štátnym pseudonáboženstvom, odolný americký model, kde vo verejnom priestore nesmie dominovať jedno náboženstvo, ale je tam slobodný priestor pre všetkých, a najrozumnejší nemecký model, kde štát a cirkev kooperujú ako nezávislí partneri v prospech občianskej spoločnosti.

Prečo je francúzsky model nešťastný?

Vo Francúzsku nesmiete nosiť do školy moslimskú šatku, kresťanský krížik na krku alebo židovskú jarmulku, aby nebolo urazené cítenie tých druhých, ale vulgárne urážky v Charlie Hebdo sú významnými predstaviteľmi štátu vydávané za posvätný symbol a výkladnú skriňu francúzskej kultúry.

Kdesi ste spomenuli, že Česi veria v niečo. V čom spočíva tento „něcizmus“?

V neochote vyjadrovať túžbu po spiritualite a transcendencii tradičnou náboženskou terminológiou a v nedôvere k tradičným náboženským inštitúciám. Je to veľká výzva pre teológov a pastiera Cirkvi.

Ako si vysvetľujete výrok pápeža Františka, že dáva prednosť cirkvi, ktorá je ušpinená, pred takou, ktorá je obmedzená na svoju falošnú bezpečnosť?

Súvisí to s jeho ideálom Cirkvi ako poľnej nemocnice, ktorá sa namiesto moralizovania a karhania všetkých venuje obväzovaniu krvácajúcich rán nášho sveta a ide tiež k tým „zablateným“. Ide s ústretovosťou aj medzi tých, ktorými mnohí farizejskí „zbožní“ pohŕdajú – napríklad medzi Rómov alebo medzi zarastených adolescentov na džezové a rockové festivaly. Ja to veľmi neviem, ale beda Cirkvi, ktorá sa vzdáva tých, ktorí to vedia a majú k tomu odvahu, akú mal Ježiš.

Narážate tým na Roberta Bezáka?

Iste. Robert Bezák mal smolu, že bol „františkovským biskupom“ pred pápežom Františkom, že sa nestal arcibiskupom o päť rokov neskôr. Teraz biskupov jeho typu v cirkvi pribúda. Ten človek vo Vatikáne, ku ktorému zo Slovenska smerovali denunciácie na monsignora Bezáka (a potom z rovnakého zdroja aj na mňa, keď som sa ho verejne zastal), bol pápežom Františkom odvolaný, okrem iného pre svoje spojenie s nejasnosťami okolo Vatikánskej banky. Pápež tiež zmenil právny postup pri odvolaní biskupa, takže dnes by už taký prístup nebol možný. Robert Bezák sa zrejme dočká nejakého typu rehabilitácie chvíľu potom, čo ešte jeden človek, ktorý v tej kauze mal prsty, odíde z úradu. Dnes by som nechcel byť v koži tých, ktorí odstránenie arcibiskupa Bezáka zosnovali. Tí musia byť úplne vydesení z onej revolúcie, ktorú začal pápež František a ktorá sa veľmi podobá pokojnej, ale rovnako radikálnej revolúcii svätého Františka z Assisi – obratu k duchu evanjelia. Neviem, či si tí ľudia uvedomujú, že ten typ katolicizmu, ktorý reprezentovali, dnes definitívne končí, alebo či sa utešujú, že po pápežovi Františkovi sa veci zas vrátia k starému poriadku. Nevrátia sa, už nie je kam. S pápežom Františkom veje do sveta aj cirkvi sila Ducha Svätého – a to, čo cirkev diskreditovalo a ochromovalo, sa konečne rúca. Rovnako ako František z Assisi i pápež František počul a realizuje Božiu výzvu: Choď a oprav môj dom!

Foto – TASR

Ako?

Súčasný pápež dbá na to, aby medzi biskupmi boli takí, ktorí môžu tvoriť most medzi Cirkvou a mládežou, akademickým a kultúrnym svetom, vrátane tých, ktorí sú tradičným podobám Cirkvi vzdialení. Ak miestna cirkev také osobnosti nemá alebo sa ich zbavuje, odsudzuje sa k postupnej strate vplyvu v spoločnosti, sama sa odsúva na okraj a otvára dvere radikálnej sekularizácii. Predstava, že všeobecné kultúrne trendy, známe z celej Európy a teraz prebiehajúce aj v tradičných katolíckych krajinách, sa zastavia o Tatry či Beskydy, je nezodpovedne naivná.

Na Slovensku teraz vyvoláva veľké vášne blížiace sa referendum o rodine, ktoré mnohí považujú za referendum namierené proti homosexuálnej menšine. Považujete podobné aktivity za zmysluplné?

Ja som zásadným odporcom referend a takzvanej priamej demokracie, ktorá otvára dvere populizmu. Som za parlamentnú demokraciu, kde rozhodujú zvolení politickí reprezentanti, avšak vždy až po dôkladnej, vecnej a pokojnej verejnej debate, v ktorej zazneli najmä hlasy kompetentných odborníkov. Obávam sa, že sa o tých otázkach taká debata na Slovensku neviedla, alebo aspoň o nej neviem – začul som len emotívne zjednodušené heslá oboch strán a vzájomné nevecné napádanie.

Je rodina naozaj vo väčšej kríze ako v minulosti, keď sa síce manželstvá možno zriedkavejšie rozpadávali, ale je otázne, či aj lepšie fungovali?

Áno, je – a podpisuje sa na tom množstvo rysov modernej spoločnosti. Len náhodne: legitímna túžba žien po emancipácii a pracovnej kariére, vyžadujúca roky vzdelávania,  často koliduje s materskými povinnosťami. Oproti tradičnej vidieckej kultúre chýba spoločenská kontrola, mobilita prináša množstvo kontaktov a pokušení a v neposlednom rade je tu aj dlhší vek: skôr, keď si snúbenci sľubovali úctu, lásku a vernosť až do smrti, bolo to často na dvadsať rokov, dnes je to niekedy beh na viac než pol storočia. O to väčšiu úctu si zaslúžia tí, ktorí aj v náročnejších podmienkach dokázali verne obstáť. Ale milosrdenstvo, pochopenie a pomoc si zaslúžia aj tí, ktorým sa to (niekedy bez ich osobnej plnej viny) nepodarilo. Tomu druhému sa pod vplyvom pápeža Františka začala cirkev učiť na nedávnej synode biskupov a má ešte veľa práce pred sebou.

Je možný návrat do minulosti?

Tradičná premoderná spoločnosť sa už nikdy nevráti. To, že sa model rodiny, štýl rodinného života a chápanie roly muža a ženy v dejinách v rôznom kultúrnom kontexte mnohokrát premenili a budú sa aj naďalej premieňať a že jednu z tých podôb nemôžeme ahistoricky zafixovať ako navždy zodpovedajúcu nemennej ľudskej prirodzenosti, je preukázateľná pravda. Nesúhlasím s extrémnymi podobami rodovej teórie, ktoré vyhlasujú mužskosť a ženskosť za púhy socio-kultúrny konštrukt, ale ísť do druhého extrému a neuznať zároveň prínos rodových štúdií a šmahom ich démonizovať, nie je rozumné. Vždy sa varujme extrémov a jednostranností – pre to nám Boh dal dar rozumu. O veciach, o ktorých niečo verejne vyhlasujeme, je dobré si niečo vopred dôkladne preštudovať, premyslieť a poznať.

Foto – archív Tomáša Halíka

Čo rodinu naozaj ohrozuje? Mohli by to byť trebárs registrované partnerstvá?

Ja som pred niekoľkými rokmi podporil prezidenta Klausa, keď vetoval zákon o registrovanom partnerstve. Ale keď som tú problematiku študoval hlbšie a videl skúsenosti s týmto zákonom v ČR, zmenil som názor. Rovnakopohlavné zväzky majú mať v civilnom práve a občianskej spoločnosti mať nárok na právnu ochranu. Tvrdenie, že registrované partnerstvá ohrozujú tradičnú rodinu, je nezmysel. Tradičnú rodinu ohrozujú manželské nevery, alkoholizmus, vzájomná neúcta manželov, domáce násilie a hrubosť, hon za peniazmi, pôsobiace na zanedbávanie lásky k deťom a podobné veci, ale nie registrované partnerstvá homosexuálov.

A rovnakopohlavné manželstvá?

Registrované partnerstvá sú niečo iné ako sobáš a manželstvo a podľa môjho názoru by sa s nimi nikdy nemali zamieňať či klásť na roveň. Pojem manželstvo a rodina by mal naozaj označovať iba trvalý zväzok muža a ženy, otvorený pre dar nového života. Pojem „rovnakopohlavná rodina“ je niečo ako „biely vraník“ a očakávania, že katolícka cirkev sa raz „umúdri“ a bude rovnakopohlavným párom udeľovať sviatosť manželstva, považujem za úplne nereálne. Avšak nájsť pre rovnakopohlavné páry miesto v cirkevnom spoločenstve patrí – ako o tom rokovala synoda biskupov, ktorú som spomínal – k aktuálnym pastoračným úlohám. Je príznačné, že s najtvrdším odsudzovaním sa homosexuáli v cirkvi často stretli u duchovných, ktorí sami mali v týchto veciach osobné problémy.

Čo si myslíte o adopciách homosexuálnymi pármi? Častým argumentom za je, že pre dieťa je oveľa lepšie, ak ho vychovávajú milujúci ľudia, než by malo byť opustené, bez blízkeho vzťahu. Oponenti argumentujú tým, že základným právom dieťaťa je mať mamu a otca.

Nehlasoval by som za adopciu detí homosexuálnymi pármi, považoval by som to za príliš riskantné experimentovanie s deťmi. Argumenty a výskumy, ktorými sa aktivisti LGBTI oháňajú, som študoval, ale nepresvedčujú ma, je tam často zjavná manipulácia s faktami. Myslím, že je dostatok bezdetných manželov, ktorí túžia po adopcii, než aby deti museli buď strádať v domovoch alebo byť zverené do starostlivosti párov, v ktorých chýba buď mužský alebo ženský element. Ale pozorujme nestranne – s odstupom generácie – výsledky výchovy homosexuálnymi pármi v krajinách, kde je táto adopcia povolená, a potom si ešte len budeme môcť urobiť konečný úsudok o týchto veciach.

Internetové diskusie týkajúce sa referenda, adopcií a sexuálnej výchovy sú často plné hnevu. Aktivisti LGBTI hovoria aj o nenávisti a nedodržiavaní prikázania lásky zo strany katolíckej cirkvi a Aliancie za rodinu, ktorí im upierajú možnosť normálne žiť a vychovávať deti. Aktívni bojovníci za tradičnú rodinu zasa hovoria o strachu zo zrútenia základných kameňov spoločnosti. Je chyba v komunikácii?

Mrzia ma zjednodušujúce ideologické schémy a neschopnosť načúvať tým druhým a ich argumentom, ktoré cítiť v tejto debate z oboch strán, nehovoriac o značnej dávke tvrdohlavosti, fanatizmu a demagógie, bohužiaľ, opäť niekedy na oboch stranách. Iste by sexuálna výchova v škole – ako je to napríklad v Nemecku – mala okrem techniky koitu venovať pozornosť aj etickej a citovej stránke partnerstva. Je potrebné postarať sa o informovanosť všetkých detí ohľadom zásad zodpovedného rodičovstva a ochrany pred prenosom pohlavných chorôb. Tiež je potrebné, aby deti z katolíckych rodín niečo vedeli o genetických príčinách homosexuálnej orientácie, aby sa naučili rešpektu k homosexuálne orientovaným ľuďom, ku ktorému katolíkov vyzýva oficiálny Katechizmus Katolíckej cirkvi a ktorému sa často od rodičov a farárov nenaučia. Potom, čo jeden zbožný katolík z mojej farnosti, ušetrený sexuálnej výchovy, vymkol svojej neveste počas svadobnej noci stehennú kosť z kĺbu, by som sa za trochu povinnej sexuálnej výchovy vrátane jej technickej stránky prihovoril.

Majú dnes všetci rovnaké právo na vyslovenie názoru? Nepripravuje nás politická korektnosť o skutočnú slobodu prejavu?

Politická korektnosť bola na počiatku zásada, prispievajúca k slušnosti, vzájomnému pochopeniu cez hranice kultúr a obrane proti predsudkom a myšlienkovým stereotypom. Bohužiaľ sa veľakrát zvrhla v pravý opak, v ideologickú cenzúru, v „mcarthysmus naruby“, ako sa vyjadril filozof Paul Ricoeur. Právo na vyslovenie názoru má mať každý, ale každý by mal toto právo využívať zodpovedne a skôr, než na verejnosti prednesie nejaký názor, pýtať sa svojho rozumu a svedomia, či o tej veci dosť vie. To je ale asi prílišný nárok, hlupákov a vulgárnych krikľúňov budeme mať asi vždy so sebou. Keby som bol biskupom, nariadil by som vo svojej diecéze po každej omši modlitbu: „Aby nás Pán Boh pri zdravom rozume zachrániť ráčil!“ V celom tomto rozhovore zdôrazňujem zásadu: nenechajme sa jedným extrémom zatlačiť do druhého!

Zmenil sa Váš život, odkedy ste dostali Templetonovu cenu?

Áno, je oveľa náročnejší. Dobré je to v tom, že k vnútornej slobode úsudku a vyjadrovania, ktorú som si chránil vždy, mi to zabezpečilo do konca života aj vonkajšiu nezávislosť. Závisť okolia je niečo, s čím už viem žiť a pracovať. Ale má to aj druhú stránku. Dostávam teraz z celého sveta toľko pozvánok na prednášky, diskusné stretnutia, prípadne profesorské miesta na rôznych univerzitách, že by som sa musel mnohonásobne naklonovať, aby som vyhovel aspoň tým najdôležitejším.

Čomu sa teda budete venovať?

Takmer polovicu tohto roka chcem stráviť ako hosťujúci profesor na jednej americkej univerzite a trochu si tak predĺžiť každoročný pobyt v pustovni. Dúfam, že tam budem mať viac času študovať, meditovať, premýšľať a písať ako v Európe, kde som teraz príliš rozptýlený a angažovaný v priveľkom množstve projektov.

Stále pripúšťate, že budete kandidovať na českého prezidenta?

Hoci som na to najmä teraz vyzývaný z mnohých strán, odpovedám na to už šestnásť rokov rovnako. Vôbec sa mi nechce vzdať sa oltára, univerzitnej posluchárne a písania kníh, všetkého čo mám rád a o čom som presvedčený, že je to miesto, z ktorého – slobodný voči akejkoľvek politickej moci – môžem pomáhať mnohým ľuďom a mnohým dobrým veciam a kde som šťastný. Muselo by sa stať niečo nepredvídané, aby som v tejto záležitosti zmenil svoj doterajší postoj.