Denník N

Vedci sa domáhajú štátu a biča, ale akademickú politiku si majú manažovať sami, vraví Kanovský z rezortu školstva

Martin Kanovský je riaditeľom odboru stratégií vysokých škôl ministerstva školstva. Foto N – Tomáš Benedikovič
Martin Kanovský je riaditeľom odboru stratégií vysokých škôl ministerstva školstva. Foto N – Tomáš Benedikovič

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Na inštitucionálnu podporu vedy na vysokých školách ide ročne 200 miliónov eur, vraví Martin Kanovský. „Ak niekto získava špičkové zahraničné granty a publikuje v dobrých časopisoch a má doktorandov s výsledkami, nemá finančné problémy. A nemusí nikdy publikovať v pochybných časopisoch,“ dodáva riaditeľ odboru stratégií vysokých škôl rezortu školstva. „Je demagogickým klamstvom, ak niekto tvrdí, že bez pochybných publikácií nemôže finančne prežiť.“

Denník N sa s Martinom Kanovským rozprával o publikačných praktikách vedcov a vedkýň na Slovensku, o publikovaní vo vydavateľstve MDPI, ktoré čelí obvineniam z predátorstva, či o financovaní vedy a akademickej samospráve. „Všade na svete je zdrojov na vedu málo. Len inde z nich viac vyčleňujú na tých špičkových, excelentných a nadpriemerných,“ vraví Kanovský.

Akademickú politiku si vedci majú manažovať sami, tvrdí Kanovský. „Štát nie je ako policajt alebo pohonič, ktorý plesne bičom. Vo vede to tak nie je nikde na svete,“ hovorí. „Prečo sa vedci nezaujímajú o to, že ak niečo nefunguje, ako si to urobiť samosprávne tak, aby to fungovalo? Právomoci na to majú. (…) Ak chce človek niečo zmeniť, musí aj niečo obetovať. Pusté nadávanie k ničomu nevedie. Nikde na svete to nefunguje tak, že ‚ja chcem žiť vo svojej slonovinovej veži, robiť iba vedu a nech niekto príde a z vreca na mňa sype peniaze, lebo ja som dobrý‘.“

Ministerský úradník vidí veľký význam v budovaní centier na podporu publikovania v top vedeckých časopisoch, ktoré na Slovensku poväčšine chýbajú. „Do dvoch rokov by to bolo určite návratné. To nie je môj výmysel. To je fakt,“ reaguje Kanovský.

V rozhovore sa dočítate aj:

  • či je na Slovensku – prinajmenšom z minulosti – móda chrliť obrovské množstvo vedeckých publikácií;
  • koľko vedcov a vedkýň na Slovensku reálne robí vedu;
  • či vedci na Slovensku trpia „titulomániou“.

Považujete publikovanie vo vydavateľstve MDPI za problém?

Samotné publikovanie v MDPI nemusí byť problém. Za problém by som považoval, ak niekto publikuje iba v MDPI a zámerne si vyberá niektoré časopisy vydavateľstva s nízkymi štandardmi. Nepochybujem o tom, že aj v MDPI sú kvalitné časopisy. Publikovanie v MDPI je problém, keď sa zneužíva a za malú námahu sa získava veľa publikačných výstupov s nízkymi štandardmi.

Podľa niektorých vedcov je dotačný systém ministerstva školstva nastavený tak, že ich motivuje publikovať práve v takomto type vydavateľstva. Čo na to hovoríte?

Závisí na stratégiách konkrétnych vedcov na konkrétnych pracoviskách. Neexistujú predpisy štátu alebo ministerstva, ako a kde publikovať. Časť dotácie za vedu a výskum získavajú vysoké školy aj podľa publikačnej činnosti. Nie je to najväčšia časť, ale je významná. Samozrejme, ak niekto publikuje desiatky článkov v časopisoch s nízkymi štandardmi, ktoré majú pochybné praktiky, zo systému môže vyťažiť viac. Urobiť sa to dá, ale iba za cenu neetických praktík. Ide o to, aby sa akademická komunita dokázala takýmto praktikám brániť. Nejde o to vymyslieť dokonalý systém, ale mať mechanizmy, ktoré to dokážu ošetriť.

Najmasívnejší podiel na publikačnej činnosti majú výstupy, ktoré sú v medzinárodných databázach. Kľúčovými sú Scopus a Web of Science, v prípade kníh Nordic list. Pokiaľ chce niekto vyťažiť zo systému, nezáleží mu na obsahu a ide len po kvantite, je možné, aby v určitých vydavateľstvách – a to neplatí len pre MPDI – vychrlil celý rad publikácií s pochybných obsahom, ktoré sa napriek tomu budú nachádzať vo vedeckých databázach. No práve tieto databázy by mali byť zárukou kvality a ich prevádzkovatelia by mali robiť to, čo tvrdia: zaručovať kvalitu.

Takže vravíte, že to nie je problém, ktorý sa týka len rezortu školstva.

Nie. Týka sa aj edičných rád časopisov, recenzného konania, majiteľov databáz a tak ďalej. Je to aj problém vnútri akademickej obce. Ústredný orgán ako ministerstvo sa predsa nemôže priamo zaoberať tým, že niekto porušuje etické a iné princípy vedeckej práce. Na to sú iné orgány.

Nemôže predsa platiť, že sa niekto bude alebo dokonca musí správať neeticky, lebo

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Školstvo

Slovensko, Veda

Teraz najčítanejšie