Denník N

Keby u nás bola eutanázia legálna, požiadal by som o ňu, hovorí Martin Kovalik s ťažkými psychickými diagnózami

Martin Kovalik. Foto - archív M. K.
Martin Kovalik. Foto – archív M. K.

Fyzicky netrpím, ale psychicky je to neskutočne zlé. Lieky mi nezaberajú. Mám šancu, že raz bude lepšie? Nájdem si prácu? Priateľov? Partnerský vzťah? Ako, keď mám problémy s empatiou, súcitom, komunikáciou aj sociálnymi interakciami, keď ma nutkavé myšlienky nútia kadečo kadekomu vypisovať, keď ma trápia ťažké depresívne stavy? Je to bludný kruh, z ktorého sa nedá vyskočiť, hovorí Martin Kovalik.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Martin Kovalik (1999) sa lieči na viaceré psychické diagnózy (obsedantno-kompulzívna porucha, depresia, porucha osobnosti, autizmus). Angažuje sa za legalizáciu eutanázie na Slovensku.

Tento text je súčasťou seriálu rozhovorov na tému Eutanázia – áno či nie?. Ak máte k téme čo povedať, prípadne by ste k téme chceli poskytnúť rozhovor, napíšte, prosím, na [email protected].

Priznávam, že keď ste sa mi ozvali s ponukou zverejniť váš príbeh, váhal som. Bál som sa, aby vám verejné priznanie k psychickým ochoreniam a záujmu o eutanáziu v budúcnosti neublížilo. Ponuku ísť do toho anonymne ste odmietli so slovami, že sa nemáte za čo hanbiť a že na to nevidíte dôvod.

O svojich psychických ochoreniach hovorím verejne už dlhšie, urobil som o tom viac videí na sociálnych sieťach. A že bojujem za eutanáziu, som mal dlhšie uverejnené aj v profile na Facebooku. Áno, viacerí ľudia mi hovorili, že by som tieto veci nemal prezrádzať na verejnosti, ale mne to neprekáža. Báť sa, že by mi to raz mohlo ublížiť v práci, je zbytočné, aj tak by každý videl, aké mám zdravotné problémy. Koniec koncov, moje diagnózy mi bránia zamestnať sa.

Problémom pri psychických ochoreniach môže byť to, že v horších momentoch človek nemusí chcieť  žiť, a tak sa zamýšľa nad eutanáziou, ale v lepších chvíľach sa to môže zmeniť. Novinári aj čitatelia tak môžu mať problém rozlíšiť, čo je skutočnou túžbou takého človeka.

Áno, ale u mňa ide o trvalé pocity. Iné je to pri striedaní depresie s mániou, ale ja to nemám. Netvrdím, že nechcem žiť. Hovorím, že nechcem žiť s týmito diagnózami. Nik si nevie predstaviť, čo znamená dennodenne žiť s myšlienkami, ktoré má človek v hlave s obsedantno-kompulzívnou poruchou (OCD). Aj preto som mal na Facebooku napísané, že vitajte v pekle. Lebo to naozaj je peklo.

Keby dnes bola na Slovensku eutanázia legálna, požiadal by som o ňu. Minulý rok som bol hospitalizovaný na psychiatrii trikrát, tento rok raz. Aj tam som o tom otvorene hovoril. Žiadal som o posudok, ale nik sa o tom nechcel rozprávať. Doktorom som to spomínal naozaj veľakrát. Písal som už aj do Švajčiarska, kde je eutanázia povolená.

Nikdy som sa nepokúsil o samovraždu, ale myšlienky tohto druhu mám každý deň. V tom, aby som to urobil, mi však bráni práve jedna z diagnóz. Myšlienky vyplývajúce z OCD mi ten krok neustále spochybňujú, zasahujú do toho, vytvárajú mi v hlave chaos a strach. Napríklad taký, že sa to nemusí podariť. Musel by som mať istotu. Jeden kamarát, s ktorým som sa spoznal v nemocnici, to už urobil.

Máte viac diagnóz, za najhoršiu považujete OCD, nasleduje úzkostno-depresívna porucha, porucha osobnosti a Aspergerov syndróm. Aspoň tak ste ich sám zoradili.

Na to, aby človek nechcel žiť

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

Eutanázia – áno či nie?

Seriál rozhovorov Karola Sudora. Ak máte k téme čo povedať, napíšte, prosím, na [email protected].

Rozhovory

Slovensko, Zdravie

Teraz najčítanejšie