Putin nemôže mať Fica rád

Autor je bývalý poradca predsedu vlády

Robert Fico sa priživil na spolarizovanej slovenskej spoločnosti dezinformačnými webmi, za ktorými tušiť ruskú rozviedku, a vyhral voľby. So svojím pouličným krikľúňom, akademikom Blahom, prišli na to, že v silne polarizovanej spoločnosti sú rozhodujúce emócie. Tie dokážu zlikvidovať kritický úsudok a zahŕňať charizmatických politikov vrúcnymi sympatiami, čo je materiál, na akom sa buduje kult osobnosti. Takže teraz, keď si premiér Fico odskočí do Užhorodu, aby vyjadril ukrajinskému premiérovi podporu, musí najskôr svojho hostiteľa a s ním i celý trpiaci národ riadne pourážať.

Predstavme si to tak, že Fico je pilotom helikoptéry, ktorá v akcii vystreľuje svetlice, aby oklamala protivzdušnú obranu protivníka. Tie jeho hrubé urážky Ukrajincov i Spojených štátov sú takými klamlivými výstrelmi, ktoré priťahujú mediálnu pozornosť. K jeho voličom sa totiž nesmie dostať to podstatné, že hoci by to premiér mohol urobiť:

• nezastaví výrobu zbraní a munície v slovenských štátnych/pološtátnych zbrojovkách pre ukrajinskú armádu; jeho vláda ju, naopak, podporuje v súlade so svojím programovým vyhlásením, kde sa píše, že „bude pokračovať v podpore takých riešení konfliktu na Ukrajine, ktoré budú založené na princípoch medzinárodného práva vrátane nezávislosti, zvrchovanosti a územnej celistvosti Ukrajiny v rámci jej medzinárodne uznaných hraníc a jej prirodzeného práva na sebaobranu“;
• nebude ani blokovať balík pomoci s objemom 50 miliárd eur pre Ukrajinu od Európskej únie, lebo jeho vláda vstup Ukrajiny do EÚ podporuje aj preto, lebo podľa svojho programového vyhlásenia má záujem na „zapojení sa slovenských firiem do obnovy Ukrajiny“ s využitím európskych fondov.

To, že tento „mierotvorca“ vyhlasuje, ako je proti vstupu Ukrajiny do NATO, je len ďalšia svetlica na odlákanie pozornosti jeho voličov. Bez nich sú Fico a spol. ako skysnutá šľahačka na zabudnutej torte. Alebo, inak povedané, bez týchto voličov sa im ľahko môže stať, že skončia v base (alebo na úteku v Belize). Keď totiž bude raz otázka vstupu Ukrajiny do NATO naozaj aktuálna, na Ficovom názore nebude záležať. Záleží však na jeho aktuálnych činoch a tie aspoň zatiaľ nie sú protiukrajinské.

Preto, ak pánboh dá, jeho voličom treba vysvetľovať nielen Ficovu zbabelú dvojtvárnosť, ale aj jej dôsledok, ktorý im dozaista radosť nerobí: Slovensko z pohľadu Kremľa stále zostáva súčasťou nepriateľského Západu; použiteľné je len ako klin do západnej súdržnosti, ktoré treba s pomocou domácich žoldnierov systematicky rozoštvávať. Ficovo neodpustiteľné previnenie je teda v tom, že rétoricky je toho súčasťou. Ako premiér by mal konať v záujme sceľovania spoločnosti, robí však presný opak. Posilňuje nevraživosť a politicky z nej ťaží. Je to odpudzujúce z každého uhla pohľadu, ale najviac z toho, odkiaľ občania a občianky jeho perfídnu hru nevedia správne prečítať.

Možno sa štvornásobný premiér pokúsi prekonať rozpor medzi svojimi činmi a slovami; možno ho k tomu donútia vonkajšie okolnosti alebo neznesiteľná ťažoba vlastného bytia. Ak by to však nakoniec dopadlo tak, že svoje činy dá do súladu so svojimi vyhláseniami, Slovensko bude naozaj v keli. Ale zatiaľ sa držme toho, čo je, vrátane programového vyhlásenia vlády, ktoré sa v zahraničnej časti opiera o rešpektovanie medzinárodného práva. Medzinárodné právo, podopreté dobrými spojencami (EÚ, USA, NATO), je totiž zárukou našej suverenity, bezpečnosti a slobody.

Ako zmluvy robia nepriateľov

Preto dajme do pozornosti dokument, o ktorom sa sem-tam analytici zmienia, ale detailne sa o ňom veľa nevie. Je to Memorandum o bezpečnostných zárukách v súvislosti s pristúpením Ukrajiny k zmluve o nešírení jadrových zbraní. Ako je totiž známe, po rozpade ZSSR sa na ukrajinskom území nachádzal ruský jadrový arzenál a Ukrajina sa ho rozhodla vzdať „výmenou“ za záruky svojej územnej celistvosti a bezpečnosti, čo dnes, vo svetle ruskej invázie, bola asi chyba. Memorandum podpísali Rusko, Spojené štáty, Veľká Británia a Ukrajina 5. decembra 1994 v Budapešti. Jeho text sa nachádza na tejto stránke OSN a tu o ňom informuje aj Wikipédia.

Ako už bolo spomenuté, Ukrajina sa podpisom memoranda vzdáva jadrových zbraní na svojom území, pričom Rusko, USA a Veľká Británia – citujeme:

• opätovne potvrdzujú svoj záväzok voči Ukrajine v súlade so zásadami záverečného aktu KBSE rešpektovať nezávislosť, suverenitu a existujúce hranice Ukrajiny;
• opätovne potvrdzujú svoju povinnosť zdržať sa hrozby silou alebo použitia sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti Ukrajiny a žiadna z ich zbraní nebude nikdy použitá proti Ukrajine s výnimkou sebaobrany alebo inak v súlade s Chartou OSN;
• opätovne potvrdzujú svoj záväzok usilovať sa o okamžité prijatie opatrení Bezpečnostnej rady OSN na poskytnutie pomoci Ukrajine ako štátu, ktorý nie je zmluvnou stranou Zmluvy o nešírení jadrových zbraní, ak by sa Ukrajina stala obeťou agresie alebo objektom hrozby agresie, pri ktorej by boli použité jadrové zbrane.

Rusko útokmi na Ukrajinu v rokoch 2014 a 2022 porušilo svoj záväzok rešpektovať nezávislosť, suverenitu a existujúce hranice Ukrajiny; používa brutálnu silu proti jej územnej celistvosti a politickej nezávislosti; a aby toho nebolo málo, vyhráža sa jej použitím jadrových zbraní.

Putinov režim porušením memoranda z roku 1994 nezradil len dôveru Ukrajincov, ale aj USA, Veľkej Británie a celého civilizovaného sveta, ktorý si ctí medzinárodné právo a dáva prednosť mierovým riešeniam sporov. Rusko zároveň svojou agresiou povzbudzuje iné štáty bez jadrového arzenálu – napríklad iránsku teokraciu, aby si ho v záujme vlastnej bezpečnosti a odstrašenia zadovážili. Vo vojne s Ukrajinou je jeho nezávažný prístup k vlastným záväzkom varovaním, že v danej situácii akékoľvek mierové dohody so súčasným vedením Kremľa sú len prestávkou v jeho ďalšej agresii.

Porušením memoranda z roku 1994 súčasne vznikol záväzok jeho dvoch signatárov – Spojených štátov a Veľkej Británie – pomôcť Ukrajine v sebaobrane pred útočiacim Ruskom, ktorý dnes dodávkami zbraní, munície a informácií plnia. Našťastie si tento záväzok osvojila široká koalícia demokratických štátov, ktorej členom je zatiaľ aj Slovensko s vládou Roberta Fica.

Koľko hádok a nervov by sme si ušetrili, keby sme sa toto všetko dozvedali od súčasného predsedu slovenskej vlády. No ten, všakáno, má iné starosti: zásobovať ukrajinskú armádu zbraňami a muníciou zo slovenských zbrojoviek a zároveň si zubami-nechtami udržiavať priazeň voličov, ktorí nabehli na rohy ruskej propagande a myslia si, že Rusko je dnes na Ukrajine v práve. No nie je. Buďme si istí, že keby bolo, už by boli naplnené Ficove predvolebné sľuby, že za jeho vlády na ukrajinské bojiská nepôjde odtiaľto ani náboj.