Denník N

Originálna sochárka so zváračským kurzom kreslila kovovou hmotou

Erna Masarovičová (1926 – 2008) pri jednom zo svojich diel. Foto - Bohdan Holomíček, 1984
Erna Masarovičová (1926 – 2008) pri jednom zo svojich diel. Foto – Bohdan Holomíček, 1984

Jedna z našich najvýznamnejších povojnových sochárok – Erna Masarovičová, by v týchto dňoch mala deväťdesiat rokov. Jej diela patria k tomu najlepšiemu, čo u nás máme.

Erna. Pod exotickým krstným menom sa skrýva jedna z našich prvých povojnových sochárok Erna Masarovičová , v poradí tretia absolventka VŠVU v Bratislave. Tento rok si pripomíname výročie jej nedožitých 90. narodenín.

Jej tvorba je dodnes prehliadaná. Tých dôvodov, prečo je to tak, je viac: žena – výtvarníčka, introvertná povaha, skromnosť, zaradenie do kategórie umeleckopriemyselného výtvarníctva, neangažovanosť v socializme…

Životný príbeh Erny Masarovičovej sa začal trochu rozprávkovo. Narodila sa v Betliari, kde žila s rodinou na majetku tamojšieho kaštieľa ako dcéra ekonomického správcu rodu Andrássyovcov. Jej detstvo a medzivojnové roky sú spojené s týmto historickým miestom, ktoré ju podvedome formovalo na ceste budúcej modernej sochárky, minimálne zmyslom pre krásu.

Erna Masarovičová - socha na košickom sídlisku Terasa.
Erna Masarovičová – socha na košickom sídlisku Terasa. Foto – Archív EM

Erna Masarovičová vo svojom ateliéri pri zváraní. Foto - archív EM
Erna Masarovičová vo svojom ateliéri pri zváraní. Foto – archív EM

Erna Masarovičová - dielo z roku 1976 v malom átriu Stavebnej fakulty STU, kde bolo do roku 2012. Foto - archív EM
Erna Masarovičová – dielo z roku 1976 v malom átriu Stavebnej fakulty STU, kde bolo do roku 2012. Foto – archív EM

Erna Masarovičová: Sťahovaví vtáci, 1988, Železničná nemocnica v Bratislave.
Erna Masarovičová: Sťahovaví vtáci, 1988, Železničná nemocnica v Bratislave.

Poľudštila chladný kov

V ranej mladosti sa zaujímala o tradičné ručné práce. Toto ženské hobby dokázala ako „sochárske“ techniky neskôr uplatniť, namiesto látky strihala kovový plech a šitie nahradila zváraním. Láska k textilu ju nasmerovala rozšíriť si odborné vzdelanie v Budapešti. Po vojne študovala keramiku na Strednej škole umeleckého priemyslu a v prvej polovici 50. rokov pokračovala v štúdiu monumentálneho sochárstva na VŠVU.

Masarovičovej výtvarný prejav bol od začiatku ovplyvnený moderným svetovým dianím. V 60. rokoch si viacerí slovenskí sochári urobili zváračské kurzy a začali túto netradičnú techniku testovať. K nim patrila i Masarovičová, ktorá kúzlu kovu totálne a celoživotne podľahla, a už ho neopustila, priťahoval ju až magnetickou silou.

Pri prideľovaní ateliérov dostala Masarovičová so spolužiačkou Alinou Ferdinandy jeden spoločný. Dnes a rovnako v minulosti to bolo považované za diskrimináciu, ani jednej z nich to neprospelo. Neskôr si Masarovičová so svojím životným partnerom Š. Kissoczym vytvorila rodinné a zároveň pracovné zázemie na Gorazdovej ulici v Bratislave, ktoré jej dopomohlo k umeleckému sústredeniu a rozvoju. Ľudské a pracovné partnerstvo s technicky zdatným manželom bolo pre ňu zásadnou podporou v umení.

V kovových zváraných plastikách od 60. rokov sa prejavila tematická rôznorodosť a jej rukopis – z konkávnych a konvexných kovových plátov zvárala sochy s dramatickými témami ako Memento či Rekviem. Chladný kov dokázala poľudštiť, ale i využiť jeho špecifické výtvarné kvality ako hrdzavenie, stopy rezania a zvárania, lesk, kontrasty rôznych druhov kovov a fáz ich opracovania. Jej veľkou témou boli torzá a kompozície telesných fragmentov, avšak známou sa stala sochami zo sveta živočíšnej ríše. Subtílnymi sochami pelikánov, plameniakov, rýb dokázala majstrovsky zobraziť štylizované zvieratá v novom materiáli, ktorý akoby „kresbou“ kovovou hmotou dodal zvieratám život a eleganciu.

Masarovičovú zaujímala „transparentnosť“, umožnila jej prepojenie s prírodou, krajinou a architektúrou a životom okolo nej bez toho, aby ho narušila ťažkou sochou.

Nepatrila k angažovaným autorom, počas normalizácie v zákazkách získavala civilnejšie realizácie bez politickej vážnosti a sledovanosti po ideologickej stránke, a tak sa vyjadrovala slobodne.

Ako umelkyňa sa prejavila v širokom spektre – od komornej sochy, medaily, šperku až po monumentálky.

Erna Masarovičová: Rozhovory, 1972. Foto - Miro Švolík, Kamil Varga.
Erna Masarovičová: Rozhovory, 1972. Foto – Miro Švolík, Kamil Varga.

Erna Masarovičová: Kontakty UTB Pošta, Bratislava, 1982.
Erna Masarovičová: Kontakty UTB Pošta, Bratislava, 1982.

Erna Masarovičová: Moriaky, 1980. Foto - Miro Švolík, Kamil Varga.
Erna Masarovičová: Moriaky, 1980. Foto – Miro Švolík, Kamil Varga.

Zo šperkárskej tvorby EM.
Zo šperkárskej tvorby EM.

Erna Masarovičová: Ryby, 1970. Foto - Miro Švolík, Kamil Varga.
Erna Masarovičová: Ryby, 1970. Foto – Miro Švolík, Kamil Varga.

V ateliéri, 80. roky, Foto - Anton Sládek.
Erna Masarovičová v ateliéri, 80. roky, Foto – Anton Sládek.

Z drámy urobila hravosť

Spolu s Alinou Ferdinandy a Antonom Cepkom bola Erna Masarovičová zakladateľkou novej umeleckej disciplíny na Slovensku – autorského šperku. Masarovičová šperky vytvárala z častí strieborných príborov, dóz, hodín a iných predmetov. Staré fragmenty vecí priznávala a brilantne ich spájala do nových vtipných komentárov života.

K istej ornamentalizácii u nej dochádza od 70. rokov, pre architektúru už vytvárala monumentálne šperky (reliéfy) zjemnených plamienkových a mäkkých tvarov. Jej pestré výtvarné záujmy majú vnútornú logiku, od miniatúr smerovala k monumentálnym veciam, robustné formy minimalizovala a drámu vymenila za uvoľnenosť, hravosť, dekor, kinetiku, variabilitu, interaktivitu a pohyb.

Zásluhou jej dcéry Kataríny Kissoczy je zachovaný sochárkin pôvodný ateliér v Bratislave. Dcéra výtvarníčka pokračuje v umeleckej tradícii a každoročne tu usporadúva tvorivé sympóziá na počesť svojej mamy.

Kultúra

Teraz najčítanejšie