Denník N

Slovák v Česku: V Prahe lekárov neučia byť lajdákmi. Na Slovensku je dobrý pacient ten, ktorého sa rýchlo zbavia

Slovenský lekár žijúci v Prahe Ján Šoltés. Foto - archív J. Š.
Slovenský lekár žijúci v Prahe Ján Šoltés. Foto – archív J. Š.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Jedným z najväčších problémov Slovenska je, že mnohí kvalifikovaní, vzdelaní a produktívni ľudia odchádzajú. V seriáli Odliate mozgy vám každý pondelok prinesieme rozhovory so Slovenkami a Slovákmi, ktorí žijú v zahraničí. Prečo odišli, čo im na Slovensku chýbalo alebo prekážalo? Ako sa im v novej krajine žije? Rozmýšľajú nad návratom? Všetky rozhovory a možnosť odoberať ďalšie vydania e-mailom nájdete na stránke seriálu Odliate mozgy.

Ján Šoltés pochádza z Michaloviec, vyštudoval medicínu v Košiciach a štúdium hodnotí pozitívne. „Lenže keď sa skončilo štúdium, prišla tvrdá zdravotnícka realita,“ hovorí v rozhovore zo série Odliate mozgy Denníka N.

Odišiel do Prahy, kde sú podľa neho nemocnice nielen lepšie vybavené a krajšie, ale lekári sú profesionálnejší a pacienti nie sú na treťom mieste.

„Ľudia tu v Prahe chcú veci robiť správne. Na Slovensku som cítil prístup v štýle: Poďme to nejako urobiť, nech je pokoj. To ma tiež iritovalo. Česi sú väčší profesionáli – od sestier cez lekárov po vedúcich pracovníkov. Schovávanie problémov je tu oveľa menej tolerované. Na Slovensku bol prístup, že keď sa o niečom nevie, tak to netreba riešiť,“ hovorí.

Na Slovensku teraz podľa neho lepšie nebude, pretože sa už len ťažko dajú vyvracať konšpiračné názory zakotvené v spoločnosti. A problém vidí aj v tom, že nám vládnu ľudia, „ktorí neboli schopní si napísať vlastnú diplomovku“.

„Prečo majú krajinu viesť ľudia, ktorí nie sú schopní vyštudovať podpriemernú školu bez toho, aby sa dopustili podvodu?“ pýta sa slovenský lekár, ktorý pracuje v pražskej nemocnici, učí na Karlovej univerzite, píše odborné články a čoskoro bude mať titul PhD.

S Jánom Šoltésom okrem iného rozoberáme:

  • čo ho prekvapilo po nástupe do slovenskej nemocnice a čo bola zrážka so slovenskou „zdravotníckou realitou“;
  • prečo sú podľa neho slovenskí lekári viac vyhorení ako pražskí a ako sa na Slovensku bagatelizujú problémy pacienta;
  • či sú české nemocnice v lepšom stave ako slovenské a či majú lepšie vybavenie;
  • ako sa žije v Prahe, či je tam draho a či si ľudia v Česku vedia našetriť na slušný život z bežného platu;
  • prečo mu na Slovensku najviac prekážajú dezinformátori a či sa na Slovensko niekedy vráti.

Ako dlho ste už preč zo Slovenska?

Odišiel som sedem mesiacov po skončení vysokej školy, teda som v Česku od 1. januára 2019, keď som nastúpil na Kliniku anestéziológie a resuscitácie v pražskej nemocnici IKEM (Institut klinické a experimentální medicíny – pozn. redakcie).

Študoval som na lekárskej fakulte v Košiciach, kde vzdelanie nebolo zlé. V niektorých ohľadoch určite zaostáva za moderným typom vzdelávania v západnej Európe a má svoje mínusy, ale nepociťujem žiadny deficit. Škola mi poskytla dostatočné vzdelanie lekára do praxe v Prahe alebo v západnej Európe. Lenže keď sa skončilo štúdium, prišla zdravotnícka realita. Naša generácia už mala to šťastie, že občas niekoho z nás prijali aj do väčších nemocníc, zatiaľ čo generácia desať rokov predo mnou sa do práce dostávala iba cez úplatky, čo bolo verejné tajomstvo. Tam teda vidím posun k lepšiemu, keď z nášho ročníka už niekoľkých aj normálne zamestnali.

Prekvapili ste ma, že na Slovensku bolo také ťažké nájsť si prácu, keďže lekárov a zdravotníkov vo všeobecnosti je dlhodobo málo. Odchádzajú do zahraničia, ako aj vy.

Závisí, kde chcete pracovať. Špičkové kardiocentrá, krajské ústavy, krajské pracoviská sú nabité lekármi viac ako nejaká nemocnica na periférii. Pre našu generáciu už nebol taký problém nájsť si prácu, lenže ja som sa popri štúdiu venoval pomerne intenzívne aj vede. Chcel som sa venovať inému druhu práce než rutine v okresnej nemocnici alebo v nejakej priemernej krajskej, čo sú vlastne všetky na Slovensku.

Na univerzitné nemocnice sa väčšinou hlásia tí, ktorí do toho mesta prišli aj študovať a chcú tam ostať. Kapacity sú však limitované. Viac-menej si asi vyberajú spravodlivo z uchádzačov a chápem, že niekedy si vyberú svojho študenta, lebo ho poznajú, tri roky spolu robili vedu, tak ho preferujú, a to je asi fajn – aj ja som takú možnosť mal. Potom existujú prípady, keď si niekoho vyberú, lebo poznajú otca, brata, čo už asi nie je také fajn. Existujú aj prípady z tej najhoršej kategórie, teda úplatky, ale to už bolo viac-menej v generácii pred nami.

Prečo ste tak rýchlo zo zamestnania odišli? Hovorili ste, že do Prahy ste prišli sedem mesiacov po škole, takže v slovenskej nemocnici ste dlho neboli.

Na škole sme mali veľké množstvo českej literatúry. Široko dostupné boli a sú aj rôzne knihy a iné zdroje v angličtine. Mali sme teda predstavu, ako to v zdravotníctve má vyzerať. A potom sme narazili na realitu slovenského zdravotníctva. V nemocnici, ktorú som si vybral, a na oddelení, na ktoré som sa ako prvé vybral, teda na internej príjmovej ambulancii, to vďaka kolektívu a kolegom bolo fajn.

Len potom som prišiel na to, že by som chcel robiť iný odbor, venovať sa anestéziológii a intenzívnej medicíne, čo je spojený odbor, ktorý má dve hlavné časti. Jednak uspávame na sále, pričom je našou zodpovednosťou monitorovať pacientove životné funkcie a previesť ho predoperačným obdobím s čo najmenšou bolesťou, ale aj s čo najmenším možným poškodením vznikajúcim samotnou operáciou. Druhou veľkou časťou tohto medicínskeho odboru je liečba kriticky chorých pacientov na lôžkovom oddelení intenzívnej medicíny, kde sú hospitalizovaní ľudia so zlyhanými životnými funkciami, napríklad po resuscitácii, s ťažkou poruchou vedomia, ťažko postihnutými pľúcami či so zlyhanou pečeňou. V tomto prostredí sa snažíme vrátiť ich do normálneho života pomocou drahých liekov a zložitej prístrojovej techniky.

Tri mesiace po skončení školy som vedenie požiadal, že by som chcel zmeniť odbor. Podpísali sme všetky papiere o prestupe na miestne ARO vo veľkej slovenskej nemocnici. Asi týždeň pred prestupom som bol pozvaný pred komisiu troch ľudí z vedenia, ktorí na mňa vybehli v štýle:

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Odliate mozgy

Rozhovory

Zdravotníctvo

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie