Šéfka divadla: Kotlebove útoky voči nám sú drzosť najvyššieho rangu

ZUZANA ĎURICOVÁ HÁJKOVÁ sa narodila v roku 1963, vyštudovala choreografiu na VŠMU v Bratislave. Je uznávanou choreografkou a pedagogičkou, pôsobila ako umelecká šéfka baletu Štátnej opery v Banskej Bystrici. Od roku 1998 v tomto meste vedie Divadlo Štúdio tanca, ktoré v roku 2015 získalo cenu primátora. Spolupracovala s množstvom divadiel na Slovensku aj v Česku, jej projekty boli prezentované v mnohých krajinách vrátane zámoria. V roku 1996 stála pri zrode festivalu súčasného tanca Tanec dnes, jeho nasledovníkom sa stal festival Dni tanca pre vás. Je držiteľkou 1. Prémie v Celoštátnej československej choreografickej súťaži za projekt Stop.

Mnohí vaše divadlo zaregistrovali, keď mu župan Marian Kotleba stopol niektoré dotácie ministerstva kultúry. Teraz na vás ostro útočí v rámci predvolebných mítingov. Počul som už aj názory, že vám tým nechtiac robí reklamu. Ako to vnímate?

Tiež som to už počula, nemôžem však súhlasiť. Táto zlá reklama tak poškodzuje jadro našej práce, že to má negatívny dosah na všetkých, čo sa jej venujú. Žiaľ, nie sme takí zbehlí v politických a ideologických bojoch, aby sme sa vedeli len tak otriasť.

Ľuďom, ktorí naše predstavenia nevideli a o tento druh umenia sa nezaujímajú, môžeme županove bludy vyvrátiť len ťažko. O to skôr si kauzu uzavrú v náš neprospech. Povedalo sa už totiž toľko lží, že ešte aj niektorí naši diváci začali byť ostražití.

Malo to všetko dosah aj na psychiku členov súboru?

Chvíľami to bolo veľmi ťažké. Od začiatku som však nastolila režim permanentného stretávania sa, čo sa ukázalo ako správne. Veľmi nám to pomohlo. Čokoľvek sa stalo, podrobne sme si to rozobrali a vychádzali z toho silnejší.

Priznávam však, že na mňa občas doliehala aj depresia. V tomto mi veľmi pomáha viera a vedomie, že pravda nakoniec musí zvíťaziť.

Kotleba o vás šíri, že ste perverzný chliev, ktorý podporujú len úchyláci a feťáci. Vyrovnať sa s týmto druhom lží musí byť problém.

Práveže keď viete, že je to absolútna lož, dá sa s tým, hoci ťažko, vyrovnať. Svojou prácou sme si istí, poznáme jej morálne hodnoty aj hodnoty našich zamestnancov.

Nič, dokonca ani tá obrovská vlna solidarity, ktorá sa spustila na našu podporu, nám nepomohlo tak ako vlastné poznanie, že nerobíme nič zlé.

Bol Kotleba aspoň na jednom vašom predstavení?

Nikdy. Nieže nebol na žiadnom predstavení, on sa nikdy nebol ani len pozrieť v našom priestore.

Keď vám stopol dotácie, prejavili ste záujem stretnúť sa s ním. Ako reagoval?

O stretnutie sme sa opakovane pokúšali už od jeho nástupu do funkcie. Bola to márna snaha, z jeho strany prišla len totálna ignorancia. Teraz sa o nás dokonca na mítingoch arogantne vyjadruje aj šéf úradu VÚC Milan Uhrík, čo je pre mňa osobne až ľudský šok.

Ten vám odkazuje, že máte menej fetovať a viac robiť.

Pritom sa so mnou osobne stretol a viedli sme spolu dosť dlhý rozhovor. Vystupoval kultivovane, až som získala pocit, že si u nás ľudia zo župy overia veci a nakoniec bude všetko v poriadku. Žiaľ, správa sa inak. My však v takej dvojtvárnosti nežijeme.

To, čo teraz rozpráva na mítingoch, teda vôbec nechápem. Ak sa raz osobne stretneme a hodinu spolu hovoríme, ako zrazu môže verejne prezentovať niečo v absolútnom rozpore s tým, čo tvrdil mne?

Stopnutie dotácií časť kritikov nazvala cenzúrou. Iní ju v tom nevidia, lebo granty nie sú nárokovateľné a slobodu tvoriť vám nik neobmedzil. Kotleba tiež argumentuje tým, že má zákonné právo dotáciu ministerstva nepodpísať.

Týmto sa ukázala diera v zákone, lebo granty schvaľuje profesionálna komisia zložená z odborníkov vo fachu. Jej rozhodnutia podpisuje minister kultúry, čiže peniaze cez zriaďovateľský úrad, v tomto prípade VÚC, iba prechádzajú.

Župan mal svojím podpisom potvrdiť len to, že nám peniaze z ministerstva vedome preposiela, čím sa za ne stávame zodpovednými a musíme ich vyúčtovať.

V žiadnom prípade si nemyslím, že má právo niečo také zastaviť. Jeho úloha na úrade je úplne iná, nie je predsa odborníkom na všetky inštitúcie v jeho pôsobnosti.

Legislatíva ho však nenúti podpísať to. Odmyslime si, že ide o Kotlebu, ktorý to nepochybne robí zámerne, a predstavme si, že by šlo o iného župana.

Každý župan má predsa k dispozícii sekcie, ktoré mu slúžia na dobré rozhodovanie. Má tam trebárs zastupiteľstvo, ktoré mu môže pochybnosti vyvrátiť, prípadne poskytnúť spätnú väzbu.

Funguje aj odvetvový odbor, v našom prípade odbor kultúry a cestovného ruchu, ktorý vie o našej inštitúcii rozhodne viac ako župan. A sme tu aj my, ktorí mu môžeme každú pochybnosť osobne vyvrátiť, vysvetliť, priblížiť. On sa však nerozhodol pre štandardný, ale mocenský a vodcovský postup.

Bola to cenzúra?

Určite, hoci sa to možno na prvý pohľad takto priamo identifikovať nedá. Faktom totiž je, že sme mali rozbehnutú prípravu renomovaného festivalu a pre jeho rozhodnutie sme ho urobiť nemohli.

Mnohí by to ako cenzúru vnímali až vtedy, keby festival zakázal. Nemohli ste ho urobiť z iných zdrojov?

Mohli, keby sme sa o stopnutí dotácie dozvedeli v dostatočnom predstihu. Takto nás zámerne dostal do slepej uličky. Vedieť začiatkom roka, že táto akcia zrazu po rokoch nebude garantovanou akciou župy, pokúsili by sme sa zariadiť inak. On nám však nedal na výber. Z jeho strany šlo o jasnú ideológiu.

Tvrdý útok voči vám sa teraz odohráva na predvolebných mítingoch. Kotleba tam púšťa video s úryvkami predstavenia švajčiarskeho súboru s nahými ľuďmi, v ktorom je namixovaná reportáž z televízie, kde zástancovia umenia hovoria, aká je to tvrdá práca. Tvári sa pritom, že ide o hru vášho divadla. Ľudia mu to žerú, lebo netušia, že ide o podvod. Tak ich pohodlne presvedčí, že stopnutie dotácie divadlu propagujúcemu zvrhlosti je správne.

To sú jeho metódy práce, na aktuálnych mítingoch ich vidíte v priamom prenose. Púšťa tam kompilát, ktorý sme na internete zaznamenali už na prelome septembra a októbra.

Vytvoril ho niekto s nickom Marťan z Kuchajdy, pričom úryvky z predstavenia ukradol švajčiarskym hercom tak, že porušil ich autorské práva. Podotýkam, že prístup k nim sme nemali ani my.

Samozrejme, kombinuje to s televíznymi príspevkami o stopnutí dotácie, aby vznikol dojem, že ide o naše predstavenie, čo je priam trestná záležitosť. Snažili sme sa zakročiť, Google dokonca nahrávku zablokoval, objavila sa však znova a župan ju zneužíva na ďalšie lži pred ľuďmi, ktorí nemajú možnosť overiť si pravdu.

Takto zneužívať ľudí je drzosť najvyššieho rangu. Bolí a zráňa ma to aj kvôli švajčiarskym kolegom. Najhoršie je, že šéf VÚC dobre vie, ako klame. Nejde o omyl z nevedomosti, ale o zámerné lži. Ako sa s tým vnútorne vyrovnáva?

Nijako. Na lžiach a polopravdách stojí celý jeho marketing.

Ako s tým však môže žiť? Veď to sa nedá. Pamätám si, ako sa najskôr v médiách publikovali informácie, že nám stopol dotácie. Prisľúbil k tomu tlačovku na druhý deň, stále ju však odkladal, až som pochopila, že úpenlivo hľadá, čo by nám mohol našiť.

Župe to trvalo štyri dni, zrejme prešla celú našu ekonomiku, a nakoniec aj tak prezentovala totálne hlúposti. Len ma to utvrdilo v tom, že na nás fakt nemôže nič nájsť. Tí ľudia totiž ani len netušia, že už zo svojej podstaty by som nedokázala nepremyslene minúť čo len jediné euro.

Čo je to za hru, ktorej úryvky zneužíva na mítingoch?

Ide o mimoriadne kvalitné predstavenie vrcholnej skupiny s názvom Alias, ktorá už roky reprezentuje súčasný tanec vo Švajčiarsku. Dramaturgičky nášho festivalu ho videli priamo tam, preto sme sa rozhodli pozvať ho na náš festival. Je veľká škoda, že sme ho tu nakoniec nemohli uviesť.

Prečítam, čo sa píše v charakteristike inscenácie. Je to trilógia, ktorá zobrazuje choreografickú science-fiction o podstate ľudstva, kde sú nahé telá tanečníkov preťažené energiou, silou a životom. Ide o zhluk atómov, šliach, väzív, svalov a kože, pričom telá tanečníkov predstavujú živý ľudský les.

Ich nohy sú hlboko zakorenené v zemi, lebo majú spoločnú prírodnú podstatu a každý z nich si zachováva svoju špecifickosť. Ide teda o oslavu zrodu ľudského tela v jeho prapôvode.

Problém zrejme je, že mnohí si nahotu automaticky spájajú s pudmi.

To predstavenie pritom neobsahuje jediný amorálny alebo obscénny prvok. Oslovilo ma práve preto, že ľudské telo nadraďuje nad jeho sexualitu. Divák sa tam absolútne odosobňuje od vnímania sexuality tiel, necháva sa skôr uchvacovať fyziognómiou, v akej boli vytvorené pre tento svet.

Zrejme som už niekde za tými pudovými vecami, lebo ani vo sne by mi nenapadlo, že by mohlo prísť k takému zneužitiu. Pre mňa je to niečo ako socha Michelangela.

Že Kotlebovi radia nie príliš príčetní ľudia, naznačuje jeho výčitka, že u vás vystupovala Francesca Woodman, ktorú jej alternatívny spôsob myslenia priviedol k samovražde. Uniklo im, že zomrela v roku 1981 a vaše divadlo vzniklo až o 17 rokov neskôr.

Presne tak. V skutočnosti sme iba uviedli divadelnými Doskami ocenené predstavenie vynikajúcej umelkyne Slávy Daubnerovej, ktoré spracováva tento tragický príbeh. Vystúpilo s ním Divadlo P.A.T., nie my. Je to inak skvelá inscenácia.

Viete, ako župan mohol prísť k takému hlúpemu argumentu? Keď novinári po zrušení nášho festivalu začali tlačiť na župu, aby k tomu dala stanovisko, jeho úradníci zúfalo hľadali akýkoľvek argument proti nám.

Nič nenašli, a tak vytiahli úplný nezmysel. Ako ľudia neznalí umenia si jednoducho pomýlili herečku so skutočnou osobou, to ma však u nich neprekvapuje.

Kotleba tvrdí, že vaše divadlo má z dotácií kraja 80 percent svojho rozpočtu, pričom vlastné príjmy tvoria len 20 percent. Snaží sa tak ukázať, že si neviete na seba zarobiť a daňových poplatníkov stojíte priveľa.

Naše vlastné príjmy sú rozhodne vyššie. Počiatočný rozpočet v roku 2015 bol 160-tisíc eur. Z tejto sumy najväčšiu čiastku tvorili mzdy a odvody pre 14 zamestnancov. Platíme aj energie, teda vodu, elektrinu a teplo, na tovary a služby typu telefóny či stravné lístky ide už len malá čiastka.

Naše vlastné príjmy v roku 2015 boli 81-tisíc eur, čo znamená 50 percent z celkového rozpočtu, a nie 20, ako tvrdí župan. Rok predtým to bolo 78-tisíc eur. Vlastné príjmy pritom tvoria štyri základné zložky – predaj vstupného, granty, prenájom a rôzne formy darov.

Koľko z vlastných príjmov tvorili granty?

Tie boli presne vo výške 31-tisíc eur, zvyšok do 81-tisíc boli vlastné tržby a dary. Máme totiž príjmy nielen z predaja vstupného, ale aj z prenájmu priestorov, organizovania kurzov, z práce s deťmi a podobne, keďže sa snažíme zarobiť si na seba čo najviac.

Podotýkam, že teleso, ktoré si so 14 zamestnancami dokáže zabezpečiť vlastné príjmy vo výške 81-tisíc eur, je super top výkonné divadlo. Porovnajte to s inými organizáciami s podobnou produkciou a zistíte, že sa naozaj snažíme. Som si istá, že v aktuálnych pomeroch sme veľmi výkonní a efektívni.

Županov argument je, že napriek jeho škrtom ste minulý rok mali nádherný rozpočet, lebo vám poslanci Smeru a KDH odsúhlasili 165-tisíc eur, a on sám vám podpísal čerpanie dotácií z ministerstva kultúry vo výške 25-tisíc eur.

Samosprávny kraj sa vždy snaží čísla prvoplánovo prezentovať tak, aby vychádzali v náš neprospech. Z rezortu kultúry sme celkovo získali 50-tisíc eur, z nich 26-tisíc nám župa nepostúpila. Dvadsaťtisíc pritom bolo určených na festival a šesťtisíc na projekt hosťovania iných divadiel, ktorý bežal už od začiatku roka.

V oboch projektoch sme už pritom mali preinvestované isté výdavky, na preklenutie obdobia a pokrytie prevádzkových výdavkov sme preto podali žiadosť o grant na úrad vlády.

Problém je aj to, že za tohto vedenia župy sa k informáciám dostávame len ťažko, do poslednej chvíle nič nevieme. A hoci sme už v júli navrhli minimálny rozpočet na tento rok, s ktorým by sme ešte ako-tak zvládali robiť svoju prácu, bez akéhokoľvek oznámenia nám zrazu dali omnoho menej. Smeruje to k nášmu ďalšiemu trestaniu.

Ako konkrétne vám klesal rozpočet v jednotlivých rokoch?

V roku 2011 sme prechádzali do nových priestorov, o ktoré sme sa začali starať, vtedy sa zmenila aj organizačná štruktúra. Rozpočet z VÚC bol akceptovaný na úrovni 200-tisíc eur, o rok neskôr 198-tisíc, v roku 2013 už len 182-tisíc. Vždy sme ho však dokázali sami doplniť v priemere o ďalších 60-tisíc.

Z týchto čísel sme na VÚC tento rok záhadne padli na 151-tisíc eur. Dlho sme to dokázali vykrývať z vlastných príjmov, už nás však tlačia na hranicu existenčného ohrozenia. Boli sme pritom v rozlete, otvárali sa nám ďalšie možnosti, na konkurzy už chodili aj kvalitní zahraniční tanečníci a zrazu stop.

Na čo sú explicitne určené peniaze župy?

Iba na mzdy, odvody, energie a základnú prevádzku. Lenže divadlo musí najmä prezentovať inscenácie, teda dať dokopy externý umelecký tím, ktorý ich vytvorí. K tomu treba pripočítať výrobu scény a kostýmov. Ďalšie peniaze stojí samotné účinkovanie u nás aj inde vrátane zahraničia.

Koľko zarábajú vaši tanečníci?

Na rok 2016 je zo župy na mzdy určených 93-tisíc. Vydeľte si to dvanástimi mesiacmi a štrnástimi zamestnancami. Vyjde vám 550 eur v hrubom na jedného.

Aká je kapacita vášho divadla a koľko ľudí doň chodí?

Kapacita na premiéry a hosťujúce projekty je presne sto miest. Na bežné reprízy je kapacita 80 miest, vychádza to z analýzy návštevnosti počas našej existencie.

Župa ukazuje, že naša návštevnosť za rok 2014 bola 3663 divákov. Je to však len čiastočná pravda, lebo okrem vlastných predstavení sa u nás vždy konajú aj hosťovské a naše zájazdy. Spolu s nimi prišlo 7208 divákov za rok.

Keď to vydelíme počtom predstavení, vychádza to 72 divákov na jedno predstavenie pri kapacite 80 miest. Priemerná návštevnosť našich vlastných inscenácií je okolo 50 ľudí. Raz ich je viac, inokedy menej.

Je to dosť?

Vznikli sme s nejakým umeleckým zámerom. Snažíme sa nepodkladať vkusu diváka, respektíve nerobiť kompromisy, chceme ostať verní svojmu poslaniu. Na rozdiel od iných divadiel nemôžeme v prípade poklesu návštevnosti do repertoáru nasadiť komediálny žáner, lebo v našej oblasti sa to nedá.

Môžeme teda iba hľadať veci v súlade s naším žánrom tak, aby naša celková výpoveď ostala totožná. Preto v snahe zabojovať o diváka radšej rozširujeme ponuku aj o vystúpenia iných divadiel, o súčasnú hudbu, súčasný film či iné projekty performingu. Ponúkame dokonca aj detské predstavenia a celkom sa nám s nimi darí.

Zrejme bývate konfrontovaná aj s postojom, že kvalita si diváka vždy nájde.

Ja si vôbec nemyslím, že kvalitné umenie rovná sa veľký počet divákov. Také je moje presvedčenie. My tu máme byť na to, na čo nás zriadili, a robiť to, čo vieme robiť dobre a kvalitne, teda alternatívu.

Našou úlohou rozhodne nie je podliezať latku a prispôsobovať sa, len aby prišlo čo najviac ľudí. A práve garancia zriaďovateľa by nám mala umožňovať ponuku vysokej kvality v rôznych diváckych obdobiach.

Ak sme sa už raz etablovali a boli uznaní za hodných existencie ako autorské divadlo súčasného tanca, mali by sme mať predsa garantované, že môžeme robiť svoju tvorbu bez toho, aby nad nami niekto stál s mečom, kladivom a otázkou, prečo nemáme plnú sálu.

Tým nechcem povedať, že na divákov kašleme. Naopak, keďže ideme s kožou na trh, vždy sa všetci zaujímame, ako to vnímali, či to zasiahlo ich duše. Je však v poriadku, že to isté dielo môže jeden odmietnuť a druhý velebiť, veď to je aj zmysel samotného umenia.

Množstvo ľudí sa však pýta, prečo by mali dotovať zo svojich daní zábavku niekomu, o koho produkt má záujem len pár desiatok ľudí. Nemierim tým na vás, ale k podstate dotácií všeobecne, keďže mnohým prekážajú aj tie do futbalu či hokeja.

Každý občan, ktorý pracuje, v tomto štáte platí dane, lebo sa považujeme za vyspelý demokratický štát. Je to vzájomná dohoda všetkých občanov. Dane teda platia aj naši zamestnanci a rovnako tak dotujú veci, s ktorými neprichádzajú do kontaktu a nemajú o ne záujem.

Ja tiež odvádzam každý mesiac peniaze do zdravotnej poisťovne, hoci nebývam chorá. Robím to však, lebo rešpektujem, že taká je v tomto štáte dohoda na prerozdeľovaní zdrojov. Jedným z adresátov našich daní je pritom aj kultúra.

To, čo robíme v našom divadle, je pritom normálna práca. Vyštudovali sme na ňu vysoké a odborné školy, ak teda máme zrušiť naše divadlo, poďme ďalej a zrušme rovno aj štúdium profesionálnych tanečníkov, choreografov, scénografov a ďalších.

Navyše poskytujeme prácu iks ďalším ľuďom – taxikárom, ktorí k nám divákov dovezú, reštauráciám, do ktorých sa po predstavení odídu navečerať, vinárom, ktorí u nás predajú svoje víno, kostymérkam, ktoré šijú kostýmy, tlačiarom, ktorí nám tlačia bulletiny, firmám, ktoré vyrábajú scénografiu a tak ďalej. Sme teda normálne začlenení do systému.

Smolou vášho žánru je, že tanečné divadlá tu nemajú veľa prívržencov. Keby o ne bol záujem a fungovali by povedzme v každom okresnom meste, mali by ste to ľahšie.

S tým súhlasím, bola by to paráda, lebo by sme na túto prácu neboli sami. Takúto sieť má vytvorenú trebárs súčasný francúzsky tanec, ktorý koncom 20. storočia zaznamenal obrovský boom. Štát tento žáner podporil a vytvoril siete choreografických centier so scénami, takže sa veľmi rozbehol.

Výsledkom sú plné sály. Bez podpory od štátu a zvyšovania povedomia ľudí o tomto druhu umenia by sa to však nepodarilo. My sme tu dlhé roky jediné divadlo v tomto žánri a stále sa točíme v tom, že si odchováme divákov a tí potom odchádzajú do Bratislavy či Prahy. My sme ich k tomu žánru pritiahli, dnes si ho však nachádzajú inde.

Župan na vás vytiahol aj to, že na zahraničné pracovné cesty ste ako divadlo minuli 7,5-tisíca eur. Podľa neho to boli dovolenky za peniaze daňových poplatníkov.

A keď sme k tomu potom cez interpeláciu jedného poslanca predložili kompletnú dokumentáciu, okamžite všetci zo župy stíchli. Zistili totiž, že tie údajné dovolenky vyzerajú tak, že jeden deň cestujeme, vyložíme celú scénu, na druhý deň všetko staviame, generálkujeme a hráme, aby sme všetko zase zbalili a ihneď cestovali domov. Len čo sme to vytiahli, nastalo úplné ticho a tento argument si už netrúfli zopakovať.

Skúste tým, čo vás nikdy nevideli, priblížiť, o čom konkrétne sú inscenácie vášho divadla.

Naším cieľom je cez tanec reflektovať dnešnú dobu a poukazovať na problémy žitia človeka v súčasnom svete. Napríklad predstavenie Roots, s ktorým budeme Slovensko reprezentovať aj v Bruseli, spracúva životnú cestu človeka, kde východiskom je príbeh antického hrdinu Odysea. Hovorí o tom, že treba prekonať všetky životné peripetie a na svojej ľudskej ceste dosiahnuť svoj cieľ.

Jakub Nvota u nás režíroval inscenáciu Rozmanité teórie o Zemi. Na troch príbehoch vtipne a šikovne rieši dnešné neduhy, napríklad devastáciu prírody. Moje predstavenie Lososy je zase o ľuďoch, ktorí tiahnu za jedným cieľom proti prúdu, pričom je to personifikované cez silu a ťah týchto rýb.

Okrem iného máme aj krásnu rozprávku pre deti s názvom Stromy, kde je spracovaný príbeh o ľudskej pýche a nadradenosti, ktoré sa prekonávajú spolupatričnosťou a súdržnosťou. Sú toto všetko amorálne idey, ako tvrdí župan?

Žiadna nahota ani dekadentnosť?

Čoby nie, pracujeme aj s nahotou. Máme predstavenie From side of a man From side of a woman, kde robil choreografiu renomovaný Jozef Fruček. Je to príbeh o surovosti a krutosti muža voči žene a naopak.

Tanečnica v závere je do pol pása nahá, medzitým však už bola obliata farbou a zaprášená prachom, čiže pôsobí ako bezduchá ľudská bábka, čo je aj zámerom samotnej výpovede. Ide o krásne predstavenie so silnými momentmi, na ktoré reagujú aj ľudia v hľadisku.

Verte, že ak sa dnes tanečník v rámci umenia podvolí nahote na javisku, má na to mimoriadne vážny dôvod. Všetko posolstvo je pritom podrobne vysvetlené v rámci stvárneného príbehu. Rozhodne nejde o žiadne účelové vyzliekanie bez hlbšieho významu.