Denník N

Martin M. Šimečka: Sme v hlbokej hodnotovej kríze (ukážka z knihy)

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Tento mesiac vychádza kniha rozhovorov Jána Štrassera s Martinom M. Šimečkom Život na tekutých pieskoch.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

V ukážke z knihy hovorí Martin M. Šimečka aj o základoch liberalizmu, o tom, či je dnes na Slovensku fašizmus a dostatok politických elít a či je Ficov SMER-SD ľavicovou stranou. Kniha vyjde 14. februára v knižnej edícii Denníka N.

Kam sa politicky zaraďuješ?

Som sociálne cítiaci liberál.

V našich médiách sa dnes mohutne žongluje pojmami – ľa­vičiari, pravičiari, progresívci, liberáli, konzervatívci… Kto sa v tom má vyznať?

Nedávno som šiel taxíkom a taxikár sa v jednom kuse sťažoval, že má málo zákazníkov. Svoj prejav zakončil slovami: „Skurvení liberáli.“ Ja: „Čo tým myslíte?“ On: „No predsa vládu!“ Ja: „Veď v tej vláde nijakí liberáli nie sú.“ On: „To je jedno!“ To je malá ukážka, ako bežný Slovák chápe pojem liberál.

Ten taxikár bol jednoducho naštvaný.

A nerozmýšľajúci. Prvé, čo mu napadlo, bolo, že na vine sú liberáli. Zrejme sa to slovo vyslovuje ľahšie ako konzervatívci.

Myslíš, že ten taxikár bude voliť extrémistov?

Nevylučoval by som to. A opäť budú na vine liberáli.

Ako to myslíš?

Poviem to paradoxom: oslabovanie demokracie je dôsledok víťazstva liberalizmu. Liberalizmus svojím dôrazom na dodržiavanie ľudských práv a občianskych slobôd vytvoril miesto na slnku aj pre extrém.

Čítate ukážku z knihy Život na tekutých pieskoch, knižný rozhovor Jána Štrassera s Martinom M. Šimečkom. Kúpite ju na obchod.dennikn.sk.

Anglický liberálny novinár a špecialista na strednú a vý­chodnú Európu Edward Lucas v októbri 2022 v rozhovo­re pre .týždeň povedal: „Liberalizmus potrebujeme tiež obnoviť. My liberáli sme sa dopustili niektorých chýb. Prehnane sme sa zamerali na isté aspekty individuálnej slobody a tiež sme do absurdity dotiahli politiku identi­ty, takže vznikol akýsi extrémny sociálny liberalizmus, ktorý istým segmentom spoločnosti vyhovuje, ale väč­šinu odpudzuje: verejnosť odmieta extrémne podoby woke agendy.“

Liberalizmus je založený na tom, že každý môže deklarovať svoju osobnú identitu a presadzovať ju, samozrejme, nie na úkor iných identít. Nemám s tým najmenší problém, len mi v tom koncepte chýba niečo, čomu hovorím spoločenské puto či spoločenská solidarita.

Slovensko je katolícka krajina. A katolícka cirkev libe­ralizmus tvrdo odmieta. Bloger Tomáš Krištofóry to už pred dvadsiatimi rokmi napísal presne: „Cirkev na Slovensku chápe liberalizmus ako protikresťanskú filozofiu inšpirujúcu slobodomyseľnú prax, ničiacu kresťanské hodnoty i hodnoty spoločnosti.“ Prečo je to tak?

Lebo liberalizmus si nemyslí, že cirkev je konečná inštancia v posudzovaní správnosti či nesprávnosti hodnôt, ktorými sa ľudia riadia. Takže liberalizmus ohrozuje jej dvetisícročný hierarchický systém, založený na viere, inak povedané, na poslušnosti zdola nahor. Tí, čo mali iný názor, boli a sú heretici. V stredoveku končili v ohni.

V úvode k už spomenutej knihe Anne Applebaumovej Súmrak demokracie sa pýtaš: „Čo vedie slovenských ra­dikálnych konzervatívcov (o fašistoch nehovoriac) k túžbe po revolúcii, ktorá má Slovensko zbaviť liberálnej demok­racie?“ Dobrá otázka. A odpoveď?

Radikalita je v priamom rozpore s konzervativizmom, a preto slovenskí radikálni konzervatívci nie sú v skutočnosti konzervatívci. Ja viem, že to slovo znie strašne, ale podľa mňa sú to kontrarevolucionári. Chcú vrátiť naše životy o dvesto rokov dozadu. Zober si nemeckých či britských konzervatívcov. Aj tí majú istú nedôveru k novotám, ktoré majú v agende socialisti a liberáli, ale nemajú v sebe tú až radikálnu nenávisť voči inak zmýšľajúcim ľuďom.

Na páde komunistickej totality sa však nemalou mierou podieľali aj slovenskí kresťanskí konzervatívci. Mám na mysli najmä takzvanú tajnú cirkev.

To je fakt a krátko po novembri ’89 vzniklo Kresťanskodemokratické hnutie. Zohralo pozitívnu rolu pri nastoľovaní demokracie na Slovensku a takisto v boji s Mečiarom a mečiarizmom. No jeho zakladateľ Ján Čarnogurský prvý povedal, že po porážke komunizmu treba poraziť liberalizmus. Dnes by to rád robil po Putinovom boku, našťastie, už je mimo aktívnej politiky. Už vtedy to bolo stupídne. Áno, liberáli sú klasickí oponenti konzervatívcov, ale nie sú ich nepriatelia.

Na Slovensku sa konzervativizmus silne viaže na kato­lícku cirkev. Je to tak aj inde vo svete?

Takmer všade má väzby na kresťanstvo, ale neidentifikuje sa s ním tak bigotne ako u nás. Na Slovensku to vyzerá, že základnou agendou konzervativizmu sú kultúrne vojny. Nie presadzovanie dobra, nie láska k blížnemu, ale boj proti jeho základným ľudským právam. Kultúrne vojny ničia ľudské životy a často sú impulzom na vojny skutočné.

Ak je slovenská cirkev konzervatívna, potom pápež František je liberál, nie?

Vyzerá to tak. Ešte sme nezabudli, ako slovenská cirkevná hierarchia doslova oplzlým spôsobom vypudila zo svojich radov trnavského arcibiskupa Róberta Bezáka.

Tvoj syn Michal v rozhovore pre Denník N 23. septem­bra 2022 povedal: „Pre mňa ako progresívneho a liberál­neho politika je dnes ten najväčší problém, že nemáme príčetných, normálnych konzervatívcov, s ktorými by sme mohli nesúhlasiť, sporiť sa s nimi alebo sa ich sna­žiť vo voľbách poraziť a potom normálne spolupraco­vať.“

Podpisujem to. Myslím si však, že keď bude Michal vytrvalo hľadať, nájde aj zopár normálnych. Pre mňa normálny konzervatívec bol a je Peter Zajac či Ondrej Dostál.

Keď už sme pri tých politických a ideologických izmoch, ešte to posuniem. Dlhé roky som si myslel, že pojem fašizmus je historický termín, ktorým sa pomenúva obdobie talianskej a nemeckej diktatúry prvej polovice dvadsiateho storočia. Čo spôsobilo, že tento pojem je dnes opäť taký aktuálny?

Historici hovoria, že by sme to slovo nemali nadužívať. Je to však metafora násilia akéhokoľvek druhu, metafora zla. Ak je dnes na svete fašizmus, evidentne je v Putinovom Rusku.

Je dnes na Slovensku fašizmus?

Fašizmus na Slovensku nie je, zato fašistická Ľudová strana Naše Slovensko je v parlamente od roku 2016. V roku 2017 vtedajší generálny prokurátor Jaromír Čižnár dal na Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na ich rozpustenie. Odôvodnil to slovami, že „extrémistická politická strana s fašistickými tendenciami svojím programom a činnosťou porušuje Ústavu Slovenskej republiky, zákony a medzinárodné zmluvy“. Najvyšší súd jeho návrhu nevyhovel a dnešný generálny prokurátor Maroš Žilinka návrh na rozpustenie ĽSNS podať odmietol.

Predseda parlamentu Boris Kollár o viacerých poslancoch, ktorí sa v roku 2020 dostali do parlamentu na kandidátke ĽSNS, tvrdí, že „sú to kresťania, tvrdí kresťania, žiadni fa­šisti“. A v poslednom volebnom období demokratickí po­litici s fašistami rokovali a demokratickí poslanci s nimi hlasovali v parlamente. Tvoj názor?

Legitimizovať politickú existenciu fašizmu je čistá tragédia našej demokracie. Zásada, že s fašistami sa nehovorí, je preč. Do času tesne pred voľbami 2020 to dodržiaval aj vládnuci Smer. Dnes je však fašizácia Smeru Ficova opozičná agenda. A ak sa opäť dostane k moci, bude aj vládna.

Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že tolerancia verej­nosti voči slovenskému fašizmu stúpa. Hnutie Republika by v januári 2022 volilo viac ako 7 percent voličov, v apríli 2023 takmer 10 percent a oveľa vyššie percento pokladá Republiku za štandardnú politickú stranu.

Ľudia zjavne naleteli na to, že Republika je niečo iné ako Kotlebova ĽSNS. Nie je.

Znamená to, že ľudia nevedia odlíšiť evidentné zlo od dobra?

Skôr by som povedal, že ich to nezaujíma. Je to tragédia. Spoločnosť, ktorá prestala rozlišovať základné charakteristiky dobra a zla, je zrútená.

Ako je to možné, že sme v takom stave?

Lebo sme nikdy neboli potrestaní za to, že sme to zlo nevedeli rozoznať, keď nám vládlo. Nevedeli sme ho rozoznať za vojnového slovenského štátu ani za komunizmu a podstatná väčšina tých, čo ho rozoznať vedeli, sa voči zlu správala oportúnne. A nevieme ho rozoznať ani v slobodných pomeroch. Nemecké zlo bolo potrestané a Nemcov to prinútilo k hlbokej sebareflexii. My sme vyhrali vojnu, prijali sme, ako sa povie, dobrovoľne nasilu komunizmus, mnohým je za ním smutno, takže aké zlo?

Čo treba prehrať na to, aby sme rozoznali dobro a zlo?

Musí byť ohrozená sloboda. Základné ľudské práva. Občania Slovenska si to uvedomili najmä v rokoch 1989 a 1998.

Aj v roku 2018 po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušní­rovej.

Len do istej miery. Mladšia generácia netuší, čo sa môže stať v štáte, ktorému vládnu zlí ľudia, kým to nezažijú na vlastnej koži. Možno si to uvedomia pred najbližšími voľbami. Možno až po nich.

Je Slovensko liberálnou demokraciou?

Zatiaľ áno.

Plnohodnotnou?

Plnohodnotná liberálna demokracia nie je nikde na svete. My však máme aj v tej neplnohodnotnej značné rezervy. Buďme radi, že nie sme iliberálnou demokraciou orbánovského typu. A skúsme sa ňou nikdy nestať.

Sme ako národ mentálne vybavení žiť v liberálnej demok­racii?

Nie sme. Zjemním to: ešte nie sme. Pád komunistickej totality nás k nej nasmeroval, potom nás Mečiar od nej odklonil, počas Dzurindovej vlády sme sa k nej opäť priblížili, na rozdiel od domácej politiky bola vtedy naša zahraničná politika kompatibilná s euroatlantickým Západom.

Dlho nám to však nevydržalo.

Áno, k moci sa dostal Fico a Slovensko opäť začalo upadať. Lebo smerovláda bola postavená na komunistických génoch a v koalícii so Slovenskou národnou stranou aj na slovákštátnych. V roku 2020 bola šanca vrátiť sa k budovaniu liberálneho Slovenska, no v čase, keď sa rozprávame, teda tri a štvrť roka po voľbách a štyri mesiace pred tými predčasnými, sme ako štát opäť v hlbokej hodnotovej kríze.

Čím to je? Sme krajinou hodnotových ruptúr?

Áno, ale tie sú aj dôsledkom toho, že slovenský národ počas celej svojej existencie nebol schopný zo svojho stredu vygenerovať plnohodnotné politické elity. Intelektuálne a kultúrne našťastie áno, bez nich by sme už hádam ani neboli. Nedostatok kvalitných politických elít však veľmi sťažuje, možno až znemožňuje hodnotovú ukotvenosť voličského elektorátu a k moci sa potom dostávajú populisti až zločinci.

Naozaj neeviduješ nijakých Slovákov, ktorí by politicky povzniesli Slovensko? Čo Milan Rastislav Štefánik?

Od osemnástich rokov vzdelávaný v Prahe, od dvadsiatich štyroch v Paríži, francúzsky občan, francúzsky generál. Áno, určite by povzniesol Slovensko, žiaľ, nebolo mu to dopriate. Ale nezabúdam ani na Vavra Šrobára a najmä na Milana Hodžu.

Nikto viac?

A kto? Autonomista Hlinka? Prisluhovači nemeckého nacizmu Tiso, Tuka, Mach? Prisluhovači Moskvy Bacílek, Široký, Husák, Biľak, Šalgovič, Lenárt? Ponovembrový autokrat Mečiar a jeho prisluhovač Gašparovič? Birmovaný komunista Fico? Poviem to bez servítky: je zázrak, že týchto a ďalších nemenovaných politikov, ktorí celé desaťročia vnútorne rozvracali slovenskú spoločnosť, dokázal slovenský národ vôbec prežiť.

Deklaruješ sa ako sociálne cítiaci liberál, ale občas sa zdá, že si skôr ľavičiar.

Človek nemusí byť ľavičiar, aby si uvedomoval, že chudoba a nerovnosť ohrozujú demokraciu. Toto vedia aj rozumní pravičiari. Nie som človek, čo neznáša úspešných a bohatých ľudí, chcem len od nich, aby neboli egoistickí, chamtiví, ale aby boli empatickí voči menej úspešným aj neúspešným, voči chudobným. A aby to aj konkrétne prejavovali.

Podporou nekomerčných aktivít? Charitou?

Išiel by som ešte ďalej, až na úroveň štátu. Môžeš to pokladať za ľavicové, ale ja nie som priaznivec rovnej dane. Myslím, že miera dane by mala primerane stúpať s mierou príjmu.

Odkiaľ berieš istotu, že vyšší výber daní štát použije na podporu sociálne odkázaných?

Ak štát nevloží dane do premysleného skvalitňovania sociálneho systému, ale ich rozhajdáka na nezmysly či dokonca umožní ich rozkrádanie, progresívna daň naozaj nebude fungovať a podnikatelia budú hľadať všetky možnosti, ako si daňové zaťaženie znížiť. Uzavriem to: ak sa téme chudoby a nerovnosti nebudú venovať rozumní ľudia zo širokého demokratického spektra, ochotne sa jej zmocnia populisti, extrémisti, fašisti. Spomeň si na istého Adolfa Hitlera.

Po roku 1989 sa komunisti premenovali na Stranu demo­kratickej ľavice, z tej sa vyvinul Smer – sociálna demokracia, takže naše politické spektrum má svoju ľavicu, nie? 

Komunizmus zdiskreditoval ľavicu ako takú. Ak myslíš na Fica a jeho kumpánov, tak to nie je nijaká ľavica. Dať ľuďom prácu a jedlo? Pardon, nie dať, len sľúbiť. A pritom negovať slobodu a ľudské práva, devastovať životné prostredie, pohŕdať intelektuálmi a odborníkmi, útočiť na slobodné médiá, žonglovať s národnou identitou, vulgarizovať spoločenský priestor…

Aj nemeckí fašisti mali v názve svojej strany slová národ­ná, socialistická a robotnícka.

Presne tak. Ten problém je však globálny – na celom Západe dnes ľavica nevie nájsť svoju identitu. Viem, že to vyznie trochu zvláštne, ale ak raz prijala realitu demokratického kapitalizmu, stratila autentickú agendu. V sociálnej sfére už nemá čo ponúkať, pracujúcim na vymáhanie ich nárokov stačia silné odbory. Priestor ľavice je v zelenej politike a v presadzovaní práv menšín.

[ Text je ukážkou z knihy Život na tekutých pieskoch. Kúpite ju v obchode Denníka N. ]

Ján Štrasser (1946)

Pochádza z Košíc, koncom šesťdesiatych rokov absolvoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave štúdium ruského a slovenského jazyka a literatúry. Publikovať začal v polovici šesťdesiatych rokov, venoval sa poézii a literárnej kritike. Pôsobil v redakciách Mladej tvorby, Slovenských pohľadov a týždenníka Domino fórum. Je známy aj ako prekladateľ z ruskej a v spolupráci s Petrom Zajacom z nemeckej literatúry. Vydal desať básnických zbierok, viacero kníh piesňových textov, literárnej publicistiky a esejistiky a niekoľko kníh rozhovorov.

Martin M. Šimečka (1957)

Do roku 1989 patril do okruhu českého a slovenského disentu, pracoval ako kurič alebo ošetrovateľ v nemocnici a podieľal sa aj na vydávaní slovenského samizdatového časopisu Fragment K. V novembri 1989 bol členom vedenia hnutia Verejnosť proti násiliu, v roku 1990 založil vydavateľstvo Archa, kde pôsobil ako šéfredaktor do roku 1997, keď sa stal šéfredaktorom týždenníka Domino fórum. Neskôr bol šéfredaktorom denníka SME, šéfredaktorom a členom redakcie českého týždenníka Respekt a od novembra 2016 je komentátorom Denníka N. Je autorom románu Džin, knihy Medzi Slovákmi a knihy Príhody tuláka po Slovensku (2022). Kniha Světelná znamení vyšla v roku 1991 vo vydavateľstve Archa, v roku 2018 vo vydavateľstvo SALON a Martin M. Šimečka v nej komentuje listy, ktoré z väzenia rodine posielal jeho otec, filozof Milan Šimečka. V roku 2019 vydala česká Paseka knihu rozhovorov Kirilla Ščeblykina a Filipa Zajíčka s názvom Jsme jako oni.

Uvedenie knihy Život na tekutých pieskoch bude aj súčasťou najbližšej bratislavskej diskusie Ako zachrániť demokraciu. Uskutoční sa 15. marca o 19.00 h v bratislavskom DPOH. Hosťami budú Marián Leško, Martin M. Šimečka, Matúš Kostolný a výnimočne aj Ján Štrasser. Moderuje Monika Tódová. Lístky sú ešte v predaji.

Ďalšie útoky na našu redakciu: Kaliňák po večeroch číha na Leška, Smer žaluje Martina M. Šimečku. Denník N v sledovaní každého kroku vlády nepoľaví, ale ak má pre vás práca našich novinárov a novináriek väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete prispieť na ich prácu a obranu v sporoch darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Knihy

Rozhovory

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie