Vo vojnách budú bojovať roboti zabijaci, hovorí analytik Visingr a vyberá päť kníh o tom, ako pochopiť novodobé vojny

„Máme indície, že už existujú zbrane, ktoré dokážu skutočne autonómne vykonať útok,“ vraví český vojenský a bezpečnostný analytik Lukáš Visingr. „Je to skutočne autonómna zbraň. Človek na ňu môže a nemusí dohliadať.“

To však neznamená, že robotické zbrane úplne nahradia ľudí. Dnes ide na bojovú misiu tucet pilotovaných bojových lietadiel, no o desať alebo dvadsať rokov odštartujú len dve pilotované lietadlá a okolo nich bude svorka dronov. Tie budú fungovať čiastočne autonómne, piloti im len zadajú úlohu, čo majú zničiť, vysvetľuje expert a vyberá päť kníh o tom, ako pochopiť novodobé vojny a vojny v budúcnosti.

Ako zmenia svet, zatiaľ nevieme. Isté však podľa Visingra je, že svet v roku 2030 bude vyzerať úplne inak ako ten, ktorý poznáme dnes.

Keď pred dvomi rokmi spustili Rusi totálnu vojnu proti Ukrajine, mnohých v Európe to prekvapilo, lebo nečakali, že ešte zažijeme vojnu v zákopoch. Prirovnávali ju k prvej svetovej. Je to podľa vás dobré prirovnanie?

Na začiatku to tak vôbec nepôsobilo. V niektorých fázach, ktoré boli viac statické a menej sa manévrovalo, to však skutočne pripomínalo zákopové boje prvej svetovej vojny, napríklad ruská ofenzíva v Donbase v lete 2022, ruské dobývanie Bachmutu, minuloročná ukrajinská protiofenzíva. Ale napríklad to, ako sa Ukrajincom na jeseň 2022 podarilo uspieť v Charkivskej oblasti, bol manévrový blitzkrieg ako z učebnice.

Mnohí si asi modernú vojnu predstavovali inak ako so sovietskymi zbraňami. O tomto je vlastne aj jedna z kníh, ktoré ste vybrali: Zbraně pozemních vojsk od Marka Baka. Je to prvý ucelený prehľad pozemnej výzbroje oboch strán konfliktu. Bako píše o najmodernejších bojových prostriedkoch východného aj západného arzenálu, ale aj o tých zastaraných, ktoré sú ešte zo sovietskych čias.

Presne preto som tú knihu vybral, na ilustráciu toho, aké ohromne pestré spektrum zbraní sa na Ukrajine používa. Sú tam skutočne supermoderné veci. Bako v knihe spomína aj tie, ktoré sa ešte nenasadili, ale počíta sa s tým, že sa tak stane. Potom sú tam tie úplne antikvárne zbrane, pričom niektoré siahajú až do 19. storočia. Ukazuje to, že vojna na Ukrajine je v mnohom stará a v mnohom nová.

O tom, že do hĺbky vybudovaná kvalitná obrana má obrovský význam a je ťažko prekonateľná, sa Rusi presvedčili na jar 2022 a Ukrajinci na jeseň 2023. To jednoducho platí rovnako ako to, že delostrelectvo je bohom vojny, spôsobuje nepriateľovi najviac strát a škôd. To sú staré veci.

Ale napríklad následky dronov, hlavne tých malých, či už prieskumných, alebo útočných, sú úplne nová vec. To, že drony majú význam, potvrdila už vojna o Náhorný Karabach v roku 2020. No masové nasadenie tých maličkých samovražedných dronov, ktoré sledujeme od minulého roku, je niečo úplne nové. Trúfam si povedať, že nikto nepredpovedal, že to bude v takomto neuveriteľnom meradle.

Na jar minulého roku som v nejakom rozhovore hovoril, že Ukrajina môže mať 100-tisíc samovražedných kvadrokoptér. To číslo nebolo z mojej hlavy, ale z prognóz odborníkov. Okamžite sa spustila kritika, že rozprávam nezmysly. Dnes sa už nikto nesmeje, pretože desaťtisícové, možno stotisícové počty majú obidve strany.

Samovražedné drony existujú už dlho, ale málokto si pred dvomi rokmi vôbec predstavoval, že by sa nasadzovali v tisícových počtoch.

Ako presne sa využívajú?

Drony sú jednoduché, lacné, dajú sa vyrábať v obrovských počtoch. Aj to číslo stotisíc kusov minulý rok na jar sa objavilo v súvislosti s reportážou z nejakej dielne na Ukrajine, kde partia asi siedmich Ukrajincov tieto drony montovala. Za deň ich zmontovali 70. Keď si to vynásobíte počtom dní v mesiaci a keď si uvedomíte, že takýchto malých dielní, ale aj veľkých tovární sú na Ukrajine aj v Rusku desiatky, tak pochopíte, prečo sa môžeme baviť o desaťtisícoch až stotisícoch kusov. Tento rok ich Ukrajinci chcú vyrobiť milión.

Nahrádzajú nimi presné delostrelectvo krátkeho dosahu a používajú sa na útok na akýkoľvek cieľ od jednotlivých vojakov po tanky. Keď to ide dobre, tak jeden z piatich dronov trafí cieľ. Aj keby to bol jeden z desiatich, neprekáža to, pretože drony stoja maximálne niekoľko tisíc dolárov, takže keď ich použijete desať, ale zničíte nimi tank za milióny dolárov, tak je to stále úspech.

Keď som sa nedávno rozprávala s generálom vo výslužbe Pavlom Mackom, povedal mi, že je dôležité obrániť územie ešte pred tým, ako ho útočník obsadí, pretože je to jednoduchšie, ako získať späť územie, ktoré nepriateľ dobyl. Čo však na to potrebujete? 

V prvom rade musíte byť pripravení na vojnu, čo Ukrajinci boli. Preto sa Rusom od prvého dňa nedarilo, pretože Ukrajinci boli dobre pripravení na to, čo príde. Rusi sa pripravovali na niečo úplne iné. Rusi podľahli vlastnej propagande, že to bude skutočne trojdňový pochod na Kyjiv, pretože vo svojich predstavách útočili na Ukrajinu z roku 2014. Tá bola skutočne veľmi slabá, rozvrátená, ťažko skorumpovaná, jej armáda bola slabá, neefektívna. Keby vtedy Rusi spustili plnoformátovú inváziu, tak by asi uspeli.

Ale za tých osem rokov urobila Ukrajina obrovský pokrok. Jej armáda sa ohromne zmenila, čo sa týka personálu, výcviku, taktiky, výzbroje. Ukrajinci vybudovali ako v oblasti Kyjiva, tak aj v Donbase veľmi kvalitnú, do hĺbky členenú obranu, takže keď na nich Rusi narazili, okamžite ich to zastavilo a utrpeli veľké straty.

Ďalšia vec je, že vo vojne nie je len armáda, ale vojna je záležitosť celého štátu a národa. Keby za ukrajinskou armádou nestála celá spoločnosť pevne odhodlaná sa brániť, tak by úspešná obrana nebola možná. Zo strany Ukrajiny je to jednoducho celonárodné úsilie.

Je teda potrebné celú spoločnosť nejako „vycvičiť“. Z detstva si ešte pamätám, ako nás v škole vyháňali v plesnivých plynových maskách zoradiť sa na školský dvor. Dnes už netuším, čo by som v krízovej situácii robila. Mala by som sa to naučiť?

Áno, na nejakej úrovni to bude potrebné urobiť. Nehovorím, že by sa mala obnoviť branná výchova v štýle, v akom sa to robilo za boľševika, to by nebolo správne. Ale nejaká forma prípravy je nutná. Treba sa zamerať na to, aby ľudia vedeli, čo majú robiť v krízových situáciách. To nie je len príprava na vojnu, ale aj na nepokoje, prírodné katastrofy, veľké havárie, teroristické útoky. Myslím si, že súčasťou základného školského vzdelania by mal byť kurz prvej pomoci. Je to len príklad, ale je to niečo, čo by mal ovládať každý.

Ja som ho nemala napríklad ani v autoškole. Čo by ste povedali na argument, že výcvik je zbytočné vyvolávanie paniky?

To je omyl. Jeden z dôvodov, prečo sa Ukrajinci dokážu úspešne brániť, je práve to, že sa pripravoval celý národ. Na školách mali brannú výchovu, vznikla tam teritoriálna obrana, dobrovoľnícke jednotky, domobrany vybudované podľa poľského vzoru. Práve teritoriálna obrana zohrala v prvých dňoch vojny ohromne dôležitú úlohu, pretože niektoré zbrane, ktoré Ukrajinci dostali, napríklad protitankové zbrane, sú veľmi jednoduché na obsluhu, takže v priebehu pár dní sa ich môže naučiť obsluhovať ktokoľvek. Inými slovami, aj človek, ktorý mal veľmi základný vojenský výcvik, slúžil v domobrane, nebol profesionálny vojak, by dokázal tou protitankovou raketou zničiť ruský tank. To je niečo, s čím Rusi nepočítali.

Okrem národa tu máme ešte politikov, ktorí tiež zohrávajú úlohu vo vojne. Vybrali ste knihu Žáby v mlíku od Jana Drnka, ktorá čitateľa vráti do obdobia Mníchovskej dohody, keď o budúcnosti Európy rozhodovali niektorí politici.

Táto kniha v Česku prevrátila verejnú debatu naruby. Debata o Mníchove 1938 sa delí na etapu pred Žábami a po Žábách. Do vydania tejto knihy sa hovorilo len o tom, ako dlho by sme vydržali, keby sme sa v roku 1938 bránili, kým by nás Nemci porazili. A o tom, aké hrôzy by nastali, keď by sme nevyhnutne prehrali. Potom prišiel chlapík menom Jan Drnek, ktorý je nesmierne inteligentný a zvedavý, načítal si obrovské množstvo vecí a položil si kacírsku otázku: Nemohli sme to napríklad aj vyhrať? A napísal 600-stranový epos o tom, ako by sme sa bránili a ubránili. Na tvrdých číslach ukázal, že sme mali veľmi slušnú šancu sa pred Nemeckom obrániť a že pre Nemecko sa tá vojna mohla skončiť katastrofou. Pripomína vám to niečo?

To, ako si všetci mysleli, že Ukrajina musí prehrať?

Presne. Všetci si mysleli, že Ukrajina musí prehrať a že nič iné nie je možné. Už po pár dňoch sme boli prekvapení, ako krajinu bránia. Vtedy som sa rozprával s Honzom (Janom Drnkom – pozn. redakcie), či nechce napísať pokračovanie, mohlo by sa to volať Žáby v Dněpru. Je to presne to isté. Veľa ľudí si myslelo, že Ukrajina prehrá. Ja tiež. Môj odhad bol, že Ukrajinci sa vydržia brániť v konvenčnej vojne niekoľko týždňov. Nakoniec prehrajú, ale Rusku spôsobia obrovské straty a potom sa rozpúta hrozivá partizánska vojna, v ktorej by Rusko roky krvácalo. Málokto počítal s tým, že by sa Ukrajinci dokázali tak dlho brániť v konvenčnej vojne, ale ukázalo sa, že táto menšina mala pravdu.

Žáby v mlíku tiež ukazujú, že aj keď situácia môže vyzerať beznádejne, tak v skutočnosti beznádejná byť nemusí. Nemecko malo v roku 1938 zásoby munície a paliva tak maximálne na mesiac bojových operácií, letectvo na 14 dní. Keby nás Nemci neporazili do mesiaca, a to by nás neporazili, tak nikto nevie, čo by bolo potom, lebo by jednoducho nemali čím strieľať a na čom jazdiť či lietať.

Táto kniha upozorňuje aj na úlohu politikov vo vojne. Kto rozhoduje o vojne viac – politici alebo generáli?

Ako kedy. Správna deľba vyzerá tak, že politici určujú ciele a vojaci prostriedky. Typický príklad toho, ako to má dobre fungovať, bola prvá vojna v zálive v roku 1991. Americký prezident Bush dal jasný príkaz: vyžeňte Iračanov z okupovaného Kuvajtu. A americká armáda to urobila.

Naopak, dokonalá ukážka toho, ako to fungovať nemá, je Vietnam. Americkí politici neboli schopní celý čas povedať, čo vlastne armáda má vo Vietname dosiahnuť, no neustále vojakom kecali do toho, aké na to majú používať prostriedky. Som presvedčený o tom, že Američania mohli vojnu vo Vietname vyhrať v priebehu roka, keby politici jasne povedali: porazte Severný Vietnam a použite na to všetko okrem jadrových zbraní. Nepochybujem, že americkí generáli by to dokázali, ale takéto zadanie nedostali.

Dokonalý príklad, ako to nemá fungovať, bol aj Afganistan. A dosť podobné je to s ruským vedením vojny proti Ukrajine. Ani Rusi nie sú schopní jasne stanoviť realistický cieľ, ktorý chcú na Ukrajine dosiahnuť, lebo to, čo deklarujú ako ciele, sú evidentné nezmysly.

Nedávno sme sa rozprávali o mestských bojoch a povedali ste mi, že izraelská armáda je plne digitalizovaná, takže každý vojak či tank vysiela informácie v reálnom čase veliteľovi. Ako si to môžeme predstaviť?

Každý vojak má dátový terminál, do ktorého prijíma informácie a aj ich vysiela. Má to aj každý tank, lietadlo, dron; jednoducho každý element armády a vojenskej mašinérie je napojený na informačnú sieť. Všetky informácie sa zbiehajú do strediska, kde ich v reálnom čase spracovávajú počítače. Veliteľ má vďaka tomu k dispozícii obrovské množstvo informácií a môže si vybrať, čo chce vidieť.

Nemôže sa to na neho valiť bez filtrovania, bez ladu a skladu. Musí to mať systém. S tým pomáhajú algoritmy umelej inteligencie. Dokážu zobrazovať práve to, čo veliteľ potrebuje vidieť. A keď má veliteľ prehľad v reálnom čase o tom, čo sa na bojisku deje, tak môže robiť adekvátne rozhodnutia a okamžite ich posúvať naspäť jednotkám, ktoré rozkazy začnú okamžite plniť. To je informačná nadvláda.

Samozrejme, dá sa aj vystrieľať 20 delostreleckých granátov, z ktorých možno jeden trafí cieľ. Ale nie je lepšie, keď presne viete, kde je nepriateľ, a vypálite na neho jeden presne navádzaný granát? Jasné, že áno.

Ako umelá inteligencia mení vojnu? Týmto sa dostávame k ďalšej knihe, ktorú ste vybrali – Armáda strojov: Autonómne zbrane a budúcnosť vojny od Paula Scharreho. 

Je to kniha o zavádzaní autonómnych zbraní a robotických prostriedkov vrátane bezpilotných lietadiel. Umelá inteligencia toho môže zmeniť veľmi veľa. Jednou z vecí je už spomínaná analýza obrovského množstva dát, ale začína sa už uplatňovať aj pri riadení autonómnych bojových prostriedkov.

Nevieme s istotou, či k tomu už reálne došlo, ale máme rôzne indície a náznaky, že už existujú zbrane, ktoré sú schopné skutočne autonómne vykonať útok. Ukrajinské aj ruské neoficiálne zdroje čím ďalej, tým viac naznačujú, že takéto drony sa v obmedzenej miere používajú. To znamená, že pošlú dron do nejakej oblasti, aby tam zničil tank. Ten dron má v databáze rôzne charakteristiky rôznych vecí, prehľadáva tú oblasť, a keď nájde cieľ, ktorý zodpovedá charakteristikám tanku, tak naň zaútočí. Je to skutočne autonómna zbraň. Človek na ňu môže a nemusí dohliadať. Môže útok napríklad prerušiť, aby nedošlo k omylu. Alebo proste nie je vôbec prítomný, už na to ani nedohliada, lebo dôveruje tomu stroju, že to zvládne sám.

To by mohlo znamenať, že sa raz budú viesť vojny technológiami, ktoré nebudú mať žiadne ľudské straty?

Robotické autonómne zbrane nemôžu úplne nahradiť ľudí, nemôžu nahradiť napríklad pešiakov, ale môžu prevziať veľkú časť úloh niektorých zbraní, ktoré dnes majú ľudské posádky. Prirovnáme to k bojovej misii, v ktorej teraz štartuje tucet pilotovaných bojových lietadiel. O desať alebo dvadsať rokov odštartujú dve pilotované lietadlá, okolo ktorých bude svorka dvadsiatich alebo tridsiatich dronov, ktoré budú operovať čiastočne autonómne. Piloti im zadajú úlohu: leťte do tej oblasti a zničte tam nepriateľské ciele. Ďalším zadajú úlohu: leťte pred nami a urobte prieskum. Ďalším, aby sa držali pri nich a kryli ich. A drony budú tieto úlohy plniť. Na to potrebujú vysokú mieru autonómie, takže ich bude musieť riadiť umelá inteligencia.

Dostávame sa ku kľúčovej otázke, či máme strojom skutočne dovoliť, aby samy rozhodovali o živote a smrti človeka, teda či je v poriadku, aby vzniklo to, čomu sa hovorí roboti zabijaci.

Ako je to s týmto etickým rozmerom? Rieši sa to?

Rieši sa to, ale je to obrovský problém. Ja osobne som z čisto etického a morálneho hľadiska kategoricky proti a som jednoznačne proti tomu, aby niečo takéto existovalo. Ale súčasne hovorím, že musíme investovať maximum financií do toho, aby sme také zbrane vytvorili. Akokoľvek sa mi to nepáči, iná možnosť nie je, lebo hoci my máme etické pochybnosti, Rusi a Číňania ich nemajú.

Čiže by to fungovalo ako jadrové zbrane, teda na odstrašenie? Že to budeme mať viacerí, ale dohodneme sa, že to nebudeme nepoužívať?

Tieto autonómne zbrane nie sú také ničivé ako jadrové. Takže keby k ich použitiu aj došlo, výsledok nebude tak masovo ničivý, aby sme pristúpili k ich úplnému zákazu. Úplný zákaz sa podarilo presadiť napríklad v prípade biologických a chemických zbraní. Pri chemických sa totiž ukázalo, že sú vojensky málo efektívne, a pri biologických, že by mohli byť efektívne až príliš, pretože biologické zbrane nerozlišujú uniformy od civilného oblečenia. Chemické zbrane sa používali v prvej svetovej vojne, ale spôsobili asi jedno percento padlých. Účinnosť je veľmi malá, ale keď ich použijete, tak musíte všetkými možnými prostriedkami chrániť a vybaviť svojich vojakov, pre ktorých je veľmi nepríjemné chodiť v plynovej maske a kompletne uzavretej kombinéze.

V prípade jadrových zbraní platí dohoda o nešírení. Reálne má dnes jadrové zbrane deväť štátov, čiže päť stálych členov Bezpečnostnej rady OSN, teda USA, Rusko, Čína, Francúzsko a Veľká Británia, a okrem nich India, Pakistan, Izrael a Severná Kórea. Som pevne presvedčený, že počet jadrových mocností v dohľadnej dobe narastie. Otázka totiž nie je, či narastie, ale ako veľmi narastie. Podľa mňa v prípade niektorých štátov sú jadrové zbrane nevyhnutnosť, napríklad Južná Kórea. Ak ich bude mať ona, tak automaticky bude veľmi rýchlo nasledovať Japonsko. Veľa ľudí je presvedčených, že Japonsko už dokonca jadrové zbrane má. Hovorí sa tomu súčiastková hypotéza: Japonci si vyrobili súčiastky, z ktorých sú v priebehu niekoľkých týždňov schopní zmontovať jadrové zbrane a oznámiť, že ich majú.

Potom je tu množstvo iných štátov, ktoré by mohli nasledovať. Taiwan, Austrália, Indonézia, ďalší horúci kandidát je Saudská Arábia, o ktorej sa špekuluje, že má dohodu s Pakistanom, že by od neho mohla dostať jadrové hlavice, pretože Saudi v podstate zaplatili celý pakistanský jadrový program.

Kandidáti sú aj v Európe, v prvom rade Poľsko, potom aj Fínsko, možno Švédsko. Aj v Nemecku sa už ozývajú hlasy za jadrové zbrane. V prípade, ak by sa vojna na Ukrajine skončila niečím, čo sa dá opísať ako ukrajinská porážka, tak počet majiteľov jadrových zbraní podľa mňa narastie niekoľkonásobne, lebo mnoho štátov dospeje k záveru, že jadrové zbrane sú jediný efektívny spôsob obrany pred potenciálnym silnejším agresorom.

Viete si predstaviť svet, v ktorom by toľko krajín malo jadrové zbrane? A myslíte si, že ich Putin použije?

Predstaviť si taký svet, bohužiaľ, viem. Musíme s tým počítať. Ak ich pribudne tri, štyri, päť, tak to katastrofa nebude. Ale ak by ich malo byť dvadsať, tak to začne byť nebezpečné.

A Rusko? Nemyslím si, že ich použije. Akože proti čomu? Proti nejakému cieľu na Ukrajine? S akým úmyslom? Čo by dosiahli? Ukrajinci už zažili také hrozné veci, už sa im všetky najstrašnejšie veci v podstate stali. Predstava, že Rusi tam hodia atómovku a Ukrajinci by prestali bojovať, je odtrhnutá od reality. Ukrajinci by bojovali ešte viac. Jediné, čo by Rusi dosiahli, by možno bolo to, že by sa im Ukrajinci pokúsili nejakú atómovku ukradnúť a zhodiť ju na Moskvu.

Keď ste vymenovávali štáty, ktoré by mohli mať v budúcnosti jadrové zbrane, spomenuli ste viaceré krajiny z indopacifického regiónu. Toho sa vlastne týka aj ďalšia kniha, ktorú ste vybrali – White Sun War: The Campaign for Taiwan od Micka Ryana. Myslíte si, že vypukne vojna medzi Čínou a Taiwanom?

Túto knihu som vybral, pretože ju napísal špičkový skúsený generál. Vykresľuje v nej čínsku inváziu na Taiwan a boje priamo na ostrove. Asi zo všetkých doteraz vydaných kníh táto najlepšie ilustruje nasadenie bezpilotných, bezposádkových, autonómnych prostriedkov. Ukazuje, že robotické zbrane nenahradia úplne ľudí, ale že budúcnosť je v spolupráci. Hovorí sa tomu „manned-unmanned teaming“, teda že budú vznikať tímy ľudí a robotov alebo zbraní s ľudskou posádkou a zbraní bez ľudskej posádky, ktoré budú spolupracovať a vyvažovať vzájomne svoje slabiny.

Kniha ukazuje vojnu, v ktorej sú nasadené prostriedky bez posádky, ale naďalej tam kľúčovú rolu hrajú ľudia. Tiež ukazuje nasadenie kybernetických a kozmických prostriedkov. Ukazuje, že budúca vojna je multidoménová a že sa bude bojovať na zemi, vo vzduchu, na mori, v kybernetickom priestore a aj vo vesmíre.

Kniha ukazuje aj to, čo vidíme aj na Ukrajine – že vojna ohromne urýchľuje technologický rozvoj. Hovorí sa, že jeden rok vojny je z hľadiska inovácií ako desať rokov mieru. Stačí sa pozrieť, ako neuveriteľne rýchlo prebiehajú na Ukrajine inovačné cykly, ako tam obidve strany neustále zavádzajú nové a nové typy dronov a potom aj obranu proti týmto dronom. Spôsobuje to, že každá inovácia vydrží len pár týždňov. Aj kniha White Sun War ukazuje, že v priebehu vojny obidve strany vylepšujú svoje zbrane a okamžite zavádzajú do praxe nové varianty.

V dobe mieru niečo vyvíjame x rokov a potom to s veľkou slávou uvedieme do služby a skúsime to niekde využiť. Táto kniha rovnako ako vojna na Ukrajine ukazuje, že tieto skúšky prebiehajú priamo v boji. Rusi aj Ukrajinci zavádzajú experimentálne zbrane, ktoré si na bojisku overujú, a na základe tých skúseností ich vylepšujú.

Inovácie sú kľúčom k víťazstvu vo vojne. Preto si na Ukrajine kľučky podávajú zástupcovia všetkých veľkých zbrojoviek na svete. Všetci chcú s Ukrajinou spolupracovať, stavať tam svoje fabriky, lebo chcú získať a využiť ukrajinské know-how. Všetci vedia, že po vojne bude Ukrajina v niektorých oblastiach absolútna špička, napríklad aj v dronoch. Všetci z toho chcú čerpať. Z toho, ako Ukrajinci využívajú protivzdušné systémy Patriot, ako dokážu odrážať ruské raketové a dronové útoky, bude ťažiť obrana mnohých krajín, pretože každý výstrel sa zaznamenáva do databázy; nepochybujem, že tie informácie sa okamžite odovzdávajú Američanom. Američania teraz logicky vedia o ruských zbraniach prvé aj posledné.

Bola by vojna medzi Čínou a Taiwanom celosvetový problém?

Určite. Ekonomicky by to bol obrovský problém už len kvôli dodávkam mikročipov, ktoré vyrába najmä Taiwan. Preto som nikdy nemal pochybnosti, že by USA a pravdepodobne aj ďalšie krajiny Taiwan bránili. Museli by, aj keby sa im veľmi nechcelo. Počítam s tým, že aj Japonci by Taiwan bránili, lebo Taiwan je ich dôležitý obchodný partner najmä v oblasti výroby mikročipov a aj preto, že okolo Taiwanu prechádzajú takmer všetky námorné obchodné trasy, od ktorých je Japonsko životne závislé. Japonsko nemôže dovoliť, aby sa Taiwan dostal pod kontrolu Pekingu, pretože v tom momente by Peking držal prst na japonskom krku.

Nedávno som čítala analýzu, že prvá aj druhá svetová vojna vypukli spojením viacerých menších konfliktov. Ak by teraz vypukla vojna na Taiwane, máme vojnu na Blízkom východe, na Ukrajine, vidíte možnosť, že by sa spojili do tretej svetovej vojny?

Áno, konflikty sa spájali do svetových vojen. Teraz prežívame dekádu turbulencií a konfliktov. Každých možno 80 rokov prejde svetom veľká vlna revolúcií a vojen, ktorá úplne zmení medzinárodný poriadok a nastolí nový. Dá sa to vysledovať až do stredoveku. Nie je jasné, prečo to tak je, ale keď sa vymenia tri generácie, tak k tomuto dôjde. Keď umierajú poslední veteráni predchádzajúcej vojny, buďte na pozore.

Veľa ľudí tvrdí, že prvá a druhá svetová vojna bola vlastne jedna vojna s 20-ročnou prestávkou. Predchádzajúca vlna teda bola Rakúsko, zjednotenie Talianska, zjednotenie Nemecka, americká občianska vojna, to všetko spolu nejako voľne súviselo, hoci to netvorilo jeden veľký konflikt.

Je teda možné, že aj teraz, ak vypukne ďalší konflikt, tak sa všetky nejako voľne prepoja a vytvoria sa koalície, ktoré budú bojovať proti sebe. Môže to tak byť, ale aj nemusí. Isté však je, že svet bude v roku 2030 vyzerať úplne inak ako v roku 2020.

Takto sme sa dostali k názvu poslednej vami odporúčanej knihy: Třetí světová válka od Augusta Colea a P. W. Singera. Ide o nový žáner zvaný fictional intelligence. Mohli by ste vysvetliť, o čo ide?

Sú to knihy napísané ako romány. Majú fiktívnu beletristickú zápletku, ale v skutočnosti je to románová forma odborného textu, ktorý predikuje budúci konflikt, vysiela varovanie a ponúka realistické scenáre. Od bežného románu sa tieto knihy líšia tým, že ich nepíšu normálni spisovatelia beletrie, ale vojenskí experti alebo bývalí dôstojníci. V minulosti bolo týchto kníh menej, teraz ich začína byť viac. Obsahujú aj odkazy na zdroje, napríklad v tejto sú stovky odkazov, lebo v knihe spomínajú najrôznejšie moderné technológie, ktoré sú reálne.

Čiže čitatelia čítajú román so zápletkou, ale cez príbeh sa dostanú k informácii, ako by vyzerala reálna vojna?

Presne tak. Fictional intelligence sa už používa napríklad aj na vzdelávanie dôstojníkov. Skutočne tú knihu odporúčam.