Denník N

Slovensku stále chýba jeho štátna idea

Ilustračné foto - TASR
Ilustračné foto – TASR

Poniektorým stačí, že máme ústavu a štátna idea im nechýba. Keby sme ju mali, politikom by sa ťažšie správalo nezodpovedne.

Autor je politológ

Terajšia Slovenská republika vznikla na základe kupeckých kšeftov medzi Mečiarom a Klausom, dvoma víťaznými kohútmi na československom politickom smetisku, ktoré tu vyrašilo po voľbách 1992. Vybičovaný nacionalistický ošiaľ na oboch stranách im iba hral do karát. A doteraz ani nie je jasné, od čoho sa Slovenská republika formálnoprávne odvodzuje a na čo vlastne nadväzuje. Na tú republiku, ktorú kreoval ústavný zákon o československej federácii z roku 1968 (ako napríklad tvrdí aj ústavný právnik Eduard Bárány), alebo na kreovanú Deklaráciou SNR o zvrchovanosti SR z roku 1992 (napríklad aj podľa už nebohého historika Milana Zemka)?

To však napokon v danom kontexte nie je podstatné. Podstatná je otázka dôvodu, pre ktorý Slovenská republika mala vzniknúť, zmyslu jej existencie a smerovania. Pre Mečiara s Klausom to bola otázka čisto pragmatická, utilitárna („Treba využiť príležitosť stvorenú voľbami!“) a celé ideové zdôvodnenie nového štátu, t. j. slovenskú štátnu ideu, nechali na svojich ideológov.

Zlátanina

Tí slovenskí si s ňou však veľa práce nedali. Napochytro ju zlátali dohromady spomenutou párriadkovou Deklaráciou SNR o zvrchovanosti SR, v ktorej si bezostyšne vymýšľajú „tisícročné úsilie slovenského národa o svojbytnosť“ a v rovnako stručnej preambule k ústave (už len) stáročný zápas národa slovenského o vlastnú štátnosť. K tomu fabulujú cyrilo-metodské dedičstvo a historický odkaz Veľkej Moravy.

Potrebu slovenskej štátnosti stavajú proste na nimi vymyslenom, vraj prirodzenom práve národov na sebaurčenie. A aby ten galimatiáš dával vôbec nejaký zmysel, museli si doň časom primyslieť ako jednotiaci prvok starých Slovákov, ktorí to dedičstvo s tým odkazom mali preniesť dejinami až k nám.

Dosť málo na štátnu ideu, hoci aj vonkoncom falošnú. Niet divu, že čoskoro po vzniku Slovenskej republiky sa u nás objavili iniciatívy otvoriť diskusiu o jej ideových základoch (do nej sa zapojil dokonca aj vtedajší prezident Rudolf Schuster). A Milan Šútovec každý svoj článok na túto tému končil svojou verziou klasickej catonovskej výzvy: „Slovenskú republiku treba založiť znova!“

Nedorozumenie

Pravdaže, už vtedy šlo len o čisto platonickú výzvu, lebo to by si bolo žiadalo silnú politickú vôľu, ktorá by novú životnú štátnu ideu pričlenila k novele ústavy z roku 2001. Tá však prevzala starú preambulu aj s chlpmi. Bol to Ján Čarnogurský, ktorý ju vyhlásil za a priori nedotknuteľnú a už to tak zostalo.

Poniektorým stačí, že máme ústavu a štátna idea im ani nechýba. Historik Ľubomír Lipták sa domnieval, že naša štátna idea je už „stelesnená v platnej ústave“ (NS č. 44 – 45, 1999). To je však nedorozumenie. Ústava vymedzuje pravidlá obcovania štátneho spoločenstva, štátna idea však ústave dáva zmysel, teda dôvody, pre ktoré sa toto spoločenstvo dalo dohromady, pre ktoré stále drží pospolu a pre ktoré v tejto pospolitosti vidí aj svoju budúcnosť. Práve preto štátna idea najskôr patrí do preambuly k ústave.

My ju tam ešte stále nemáme – respektíve to, čo tam máme, nie je štátna idea. Preto si naše politické reprezentácie môžu dovoľovať psie kusy, a to stále v súlade s ústavou. Mečiar zdôvodňoval svoje nehorázne „upratovanie“ po víťazných voľbách sloganom: „Je po voľbách, zvyknite si“. Fico rád používa imperatív: „Ja nikdy nedovolím…!“ Obaja vychádzali, či stále ešte vychádzajú z presvedčenia, že na to majú ústavný mandát. Keby však ústavu uvádzala plnohodnotná a funkčná štátna idea, vymedzovala by jasné a jednoznačné limity tohto mandátu.

Ak by mala vymedziť našu historickú zakotvenosť, nemohla by obísť naše reálne miesto v európskych dejinách za ostatných vyše tisíc rokov, teda spätosť so svätoštefanskou korunou, s masarykovskou a havlovskou Československou republikou. Súčasný stav a ďalšie smerovanie tejto zakotvenosti musia byť vyjadrené našou viazanosťou na Európsku úniu. Sme a chceme byť jej súčasťou: aj my sme Európska únia. Ak by sme to mali v našej štátnej idei, nemohol by sa náš premiér od nej dištancovať spôsobom: Brusel mi nebude diktovať…

Všetci rovní

Konečne by mala aj slovenská štátna idea jednoznačne potvrdiť to, na čom stojí aj celá naša ústava: ak je jediným zdrojom štátnej moci občan, sme občianskym štátom, teda nie sme to my, Slováci, ale výlučne my, všetci občania, ktorí ho kreujeme. Ich národnosť do tohto kontextu nepatrí, hoci v iných kontextoch môže byť dôležitá a treba ju brať do úvahy.

Ako občania Slovenskej republiky sme si všetci rovní. Vstupom do Európskej únie sme si však túto občiansku rovnosť rozšírili aj na celé toto spoločenstvo. Slovenský občan sa stal zároveň aj európskym občanom. Navyše sme však aj ľudia, viazaní okrem občianskych aj univerzálnymi ľudskými právami a záväzkami voči ostatným ľudským bytostiam.

Zakladatelia Únie nehodlali budovať Pevnosť Európa, ohradenú múrmi voči ostatnému svetu. Je dobre, že máme ľudské práva rozložené v jednotlivých článkoch ústavy, ale ich základné humanistické posolstvo, prekračujúce hranice, povinnosť chrániť dôstojnosť človeka všade vo svete a ujímať sa tých, čo sa o túto ochranu uchádzajú, musia byť vytknuté pred zátvorku – do samotnej štátnej idey. Ak by sme to tam mali, nemohol by sa náš premiér stavať do cynickej pózy ochrancu Slovenska pred tými, čo aj o jeho ochranu prosia.

Toto všetko a asi aj mnoho ďalšieho sú otázky na veľmi vážnu a zodpovednú intelektuálnu diskusiu o zakotvení a smerovaní tejto krajiny. Aj keby sme už mali v týchto otázkach jasno, do preambuly k ústave by bola ešte ďaleká a zložitá cesta. No aspoň by sme vedeli, čo tam chceme a musíme mať.
Tá stará Šútovcova výzva, že „Slovenskú republiku treba založiť znova“, nie je totiž dnes menej aktuálna, než bola koncom minulého tisícročia. Skôr naopak.

Komentáre

Teraz najčítanejšie