Slovenka v Rakúsku: Vo Viedni sa robí špičková veda. Na Slovensku len do šuplíka, aby sa nejako využili európske peniaze

Michaela Potančoková vždy vedela, že chce byť vedkyňou a venovať sa demografii. Sen sa jej splnil, ale nie na Slovensku. Vedeckej práci v Bratislave dala šancu, no po štyroch rokoch to vzdala.

„Keď sme pracovali pre ministerstvo na Slovensku, dávali nám vyrobiť analýzy, na ktoré boli peniaze z európskych fondov, ale bola to robota, o ktorej každý vedel, že pôjde do šuplíka,“ hovorí. „To ma strašne demotivovalo, bolo to mrhanie mojím časom aj financiami.“

Slovenská veda je podfinancovaná, vedeckí pracovníci mali obmedzené možnosti a ešte aj tendre na ministerstve sa získavali cez úplatky.

A toto všetko s platom, za ktorý si začínajúci vedci vedia prenajať len izbu v zdieľanom byte. „Na Slovensku mali výskumníci bežne dve práce, aby si zarobili. Jeden v akadémii alebo vo výskumnom centre a druhý na univerzite. Je tolerované, že beriete dva platy za dve práce na plný úväzok a ani jednu nerobíte poriadne,“ hovorí.

Odišla do Viedne, kde pracuje v Medzinárodnom inštitúte pre aplikovanú systémovú analýzu.

S Michaelou Potančokovou okrem iného rozoberáme:

• v čom videla rozdiely v štúdiu v Bratislave a Prahe;
• v akom stave je výskum v oblasti spoločenských vied na Slovensku;
• ako by malo vyzerať podporné prostredie, v ktorom by sa vedeckým pracovníkom na Slovensku lepšie pracovalo;
• že na Slovensku chýba rešpekt a úcta k profesionálom, zatiaľ čo v Rakúsku aj vláda vie, že investície do vedy sú kľúčom k lepšej budúcnosti;
• že sa pýšime, že máme na Slovensku krásnu prírodu, ale na čele Tatranského národného parku máme pytliaka.

Kde ste vyrastali?

Som z Banskej Bystrice, ale som taký československý produkt šťastného socialistického detstva v 80. rokoch. Čiastočne som vyrastala aj u starých rodičov na dedine, čiastočne u mojej babky, ktorá bola pôvodom z Česka, ale žila v Bratislave, a čiastočne vo Viedni. Základnú školu aj gymnázium som vychodila v Banskej Bystrici. Bolo to fajn prostredie, krajské mesto. My sme boli silná generácia, ktorú častovali ako Husákove deti. Bystrica bola v tom čase veľmi živá. Keď som tam teraz, vidím, že to mesto úplne zmenilo charakter, pretože veľa ľudí z mojej generácie aj mladších odtiaľ odišlo. Nie je tam dosť pracovných príležitostí, ktoré by profesionálov z mojej generácie udržali. Rada sa do Bystrice vraciam, je to krásne prostredie, mám tam rodičov, ale žiť by som tam nemohla.

Študovali ste na Karlovej univerzite v Prahe?

Vedela som lepšie ako mnohí moji rovesníci, čo som naozaj chcela robiť. Chcela som študovať demografiu a vedela som, že jediné miesto, kde to bolo možné, bola Praha. Lenže keď som skončila strednú školu, neexistovala medzinárodná dohoda, že by slovenskí študenti mohli automaticky študovať v Česku. Nemohla som si len tak podať prihlášku, ako sa dá dnes. Vybrala som si teda odbor na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ktorý bol demografii najbližšie.

Šťastie v nešťastí bolo, že my sme ako prvý ročník mali štúdium rozdelené na bakalára a magistra, a kým som skončila bakalára, otvorila sa možnosť ísť na Karlovu univerzitu s tým, že slovenských študentov už brali rovnako ako českých. Vďaka tomu sa mi splnil sen. Vedela som, že chcem robiť vedu, hoci moji rodičia z toho mali ťažkú hlavu, lebo si mysleli, že budem strádať. Bohužiaľ, keď si na Slovensku človek vyberie vedu, tak mu hneď povedia, že buď nebude mať peniaze, alebo nech sa dobre vydá. Ani jedna z týchto možností nebola nič pre mňa. Ale bola som motivovaná, mala som ambície a myslím, že moje schopnosti tým ambíciám zodpovedali.

V čom bolo iné štúdium na Slovensku a v Česku?

Na Karlovke bolo super. Každý, kto študoval v Prahe, vám povie, že to je úžasné. Hlavne kvalita profesorov bola iná. Videla som veľký kvalitatívny rozdiel v tom, čo nám dával pedagogický zbor v Bratislave a čo na karlovke. Už počas štúdia som si v Bratislave všimla vnútorné rozbroje, nezdravú atmosféru v kolektívoch a hlavne problém pre ženy presadiť sa. Pred nejakým časom sme mali stretávku a prvýkrát sme sa o tom otvorene rozprávali. Šokovalo ma, koľko mojich kolegýň čelilo rôznym formám znevažovania, obťažovania. Voči mne si to nikto nedovolil.

Prečo ste sa po štúdiu rozhodli vrátiť na Slovensko?

Na karlovke som si začala robiť doktorát a v rámci toho som sa dostala aj von. Bola som v Nemecku a získala som štipendium v Holandsku, kde som pracovala na svojej dizertačnej práci, takže väčšinu doktorátu som strávila v zahraničí. Získala som tam veľmi dôležité kontakty a potvrdilo sa mi, že ma to skutočne veľmi baví. Bolo to však náročné, doktorát si vyžaduje veľa práce, človek žije z minima, v neistote, čo bude ďalej, kontrakty sú krátkodobé. Napríklad keď mi aj ponúkli pozíciu na medzinárodnom inštitúte Maxa Plancka, tak to bolo na rok.

Zároveň som dostala ponuku zo Slovenska vo Výskumnom demografickom centre; povedala som si, že sa vrátim. Popri práci som ešte dokončovala doktorát. Bolo to fajn, mala som tam skvelých kolegov, ale začala som si všímať problémy vedeckých pracovníkov v Bratislave. Jednak strašne nízke platy, čiže človek si z toho vie prenajať tak akurát izbu v zdieľanom byte. Žijete tak niekoľko rokov a nevidíte možnosť rastu, tak sa sama seba pýtate, ako dlho chcete takto fungovať.

Ďalší problém sú granty. Nie je problém napísať projekt, ale možností na Slovensku bolo veľmi málo. Slovenská grantová agentúra v podstate nefunguje. Bolo napísaných x článkov o tom, ako treba transformovať financovanie vedy na Slovensku, ale tie problémy tam stále sú.

A čo zahraničné granty alebo európske peniaze?

Na medzinárodné granty treba byť prepojený, čo chýbalo. Keď sme chceli ísť do tendra z európskych peňazí, tak môj šéf prišiel z ministerstva s tým, aký úplatok si úradník vypýtal. Vtedy som sa zorientovala v tom, ako to funguje. Slovenská vedecká obec je malá, každý každého pozná, recenzenti sú vaši kolegovia, takže ruka ruku myje. Chcete takto fungovať? Ja som nechcela. A ešte s tým, že na Slovensku mali v tom čase výskumníci bežne dve práce, aby vyžili. Jeden v akadémii alebo vo výskumnom centre a druhý na univerzite. Je to systém, v ktorom sa toleruje, že beriete dva platy za dve práce na plný úväzok a ani jednu nerobíte poriadne, pričom každý to vie; veď sa to muselo aj legislatívne upraviť, že môžu mať len maximálne dva plné úväzky. Niekomu ten systém možno vyhovuje, ale mne nie.

Myslíte si, že problém je v podfinancovaní slovenskej vedy? Nezačína sa to tým, že veda tu nie je braná vážne, najmä spoločenské vedy sa prezentujú ako niečo nepraktické, potom ich vláda vlastne ani nefinancuje, lebo veď keď nevynájdete liek na rakovinu, tak nie ste vedkyňa.

To sa podľa mňa týka všeobecne vzdelania. Na Slovensku sa viac ako vzdelanie váži, keď niekto vie niekoho dobre oblafnúť. Taký človek je macher, nie odborník. Celkovo je hodnota vzdelania v slovenskej spoločnosti nízka. To vidíme každý deň aj v politike.

Čo sa týka podfinancovania vedy, závisí od odboru, aj na Slovensku sú špičkoví vedci, ale nie v spoločenských vedách, ktoré podľa mňa zostali dosť provinčné. Je to spôsobené aj tým demotivujúcim a frustrujúcim prostredím, odlivom mozgov a neprepojením so zahraničím. Možno sa to už mení, už nemám po toľkých rokoch v zahraničí prehľad.

Ale vidím veľký rozdiel v tom, kam sa posunula poľská veda. Poliaci majú dobrý systém financovania vedy, sú dobre prepojení so zahraničnými inštitúciami, naučili sa chodiť v európskych grantoch a skutočnom výskume. Nie ako som často videla na Slovensku, že predstierame, že robíme výskum. Poliaci nie sú provinční, majú odvahu ísť do tém, ktoré sú atraktívne nielen v rámci Poľska. Treba silnú osobnosť, ktorá to potiahne, niekam posunie.

Slovenské spoločenské vedy sa za tých 35 rokov od revolúcie neotvorili?

Nie, to prostredie sa neotvorilo dostatočne na to, aby pritiahlo ľudí zo zahraničia. Stále tam máme tie isté problémy. Neviem, možno sa niečo už zlepšilo, ja som už dlho preč a nemám prehľad. Ale ten systém sa mi javí stále rovnaký. Bolo to vidieť aj vtedy, keď prišla reforma vysokých škôl. Ako sa k nej univerzity postavili? Slovenské univerzity odolávajú zmenám, ktoré sú nevyhnutné. V zahraničí neexistuje, že človek vyštuduje jednu školu od bakalára po doktorát a potom tam ďalších 20 rokov pracuje.

Ako dlho ste pracovali na Slovensku?

Štyri roky. Keď som nastupovala, malo to byť špecializované výskumné pracovisko, mal tam byť rozpočet na zahraničné konferencie. Lenže to sa každým rokom škrtalo. Rástol tlak robiť rutinnú prácu. Po troch rokoch som sa pozrela na to, čo vlastne robím. Keď som videla, že môžem nastúpiť ako pomocná vedecká sila na viedenskú akadémiu vied, tak som si zobrala štyri mesiace neplatené voľno a išla som sa pozrieť, ako to tam funguje. O rok som bola späť vo Viedni na plný úväzok.

Neboli ste medzičasom aj v Taliansku?

Pracovala som najprv čiastočne na viedenskej akadémii a čiastočne v IIASA (Medzinárodný inštitút pre aplikovanú systémovú analýzu – pozn. red.), čo je môj súčasný inštitút. V rámci neho sa vyvinulo partnerstvo a projekt Európskej únie, ktorý mal adresovať výzvy týkajúce sa modelovania migrácie a spoločenských zmien, ktoré s ňou súvisia. Európska komisia chcela špecializovaný vedecký tím, ktorý by sa zaoberal demografickým vývojom v Európe. Prihlásila som sa do konkurzu a miesto v Taliansku som dostala.

Výskum mal informovať európske politiky. Nie vždy to tak úplne fungovalo, ale bola to fajn skúsenosť. Bolo to však také zmiešané vedecké a byrokratické prostredie, čo nie je úplne pre mňa. IIASA mi chýbala, pretože to je skutočne jeden z najlepších medzinárodných inštitútov globálne a byť v tomto prostredí s ľuďmi z rôznych kultúr je skvelé. Rozmanitosť prináša podnetné prostredie a pracovať v tíme so špičkovými kolegami vás neustále posúva ďalej plus mám pocit, že robím zmysluplnú prácu.

Ako hovoríte, IIASA je špičkový inštitút a Viedeň vo všeobecnosti je popredným centrom v oblasti vedy a výskumu. Takže asi cítite neporovnateľný rozdiel so slovenskou vedou?

Na Slovensku človek musí viac bojovať. Možno by sa tam dalo fungovať, keby tam bolo podpornejšie prostredie. Dá sa to vybudovať, ale musíte mať správne kontakty. Ja som tam prišla ako junior. Možno keby som tam prišla teraz, tak sa viem lepšie presadiť. Možno áno, možno nie. Ale jednoducho keď vidím, akú podporu výskumu máme tu v Rakúsku, koľko máme možností, koľko tu je grantových agentúr, je to neporovnateľné. Viedeň je univerzitné mesto a chce podporovať špičkový výskum, pretože je to investícia do budúcnosti. Keď sa rušila Stredoeurópska univerzita v Budapešti, kam prešla? No do Viedne.

Odkiaľ prichádza podpora? Z vlády?

Vláda naozaj podporuje špičkový výskum. Rozhodla sa založiť inštitút vedy a technológií, ktorý vybudovala z ničoho a pritiahla tam mozgy z oblasti technológií. To je strategické rozhodnutie, lebo ministerstvo vie, kam chce smerovať. Moja skúsenosť zo Slovenska bola iná. Stalo sa aj, že nám ministerstvo na Slovensku zadalo prípravu výskumu, ale peniaze boli len na prípravnú fázu a od začiatku bolo jasné, že všetko pôjde do šuplíka a ten skutočný výskum v teréne nikdy neprebehne. To ma strašne demotivovalo, bolo to mrhanie mojím časom aj  financiami. Ministerstvo potrebovalo len nejako využiť tie európske peniaze, ale neviem o tom, že by mali nejakú stratégiu, do čoho vlastne chcú investovať.

Na Slovensku bol napríklad program Návrat talentov do vedy, ktorý bol tiež z európskych peňazí. Pozrela som si to. Mala by som dva roky lepší plat a potom čo? Čo ďalej? Dlhodobá vízia opäť chýbala. Ak pritiahnete niekoho zo zahraničia len na dva roky, tak čo to zmení? Ten človek musí byť dostatočne silný, musí mať silné kontakty, aby pritiahol ďalšie financovanie, musí mať kvalitných spolupracovníkov a podporné prostredie. Bez toho to nejde.

Rakúšania lákajú vedcov zo zahraničia?

Rakúska vláda chce, aby tu boli špičkové pracoviská. Chcú prilákať ľudí zo zahraničia, lebo vedia, že je to pre nich dobré. Rakúska grantová agentúra má výzvy zamerané na pritiahnutie talentov aj na ich udržanie. APVV (Agentúra na podporu výskumu a vývoja – pozn. redakcie) v čase, keď som bola na Slovensku, mala jednu všeobecnú výzvu raz za dva roky. To sa nedá porovnať.

Znie to tak, že ak sa nič nezmení, priepasť medzi Slovenskom a Rakúskom sa bude len zväčšovať. Oni lákajú mozgy, my o ne prichádzame.

Možno sa to mení, ja som už dlho preč a pozerám sa už len zvonku. Tá priepasť sa však nemusí zväčšovať. Kolegovia na Slovensku sa nemusia pozerať rovno na Rakúsko, ale napríklad na Poľsko, čo dosiahli tam. Tam naozaj bola reforma univerzít. Mám viac kolegov, ktorí sa vrátili do Varšavy či Krakova, dostali prestížne európske granty, vytvorili si vlastné vedecké tímy.

Áno, Poľsko je lepšia inšpirácia, lebo aj to bol Východ. Rakúsko bol Západ, sú na inej úrovni. No predsa len – Rakúsko je naša najbližšia západná krajina. Keď sa otvorili hranice, chodili sme sa tam pozerať, čo všetko majú v obchodoch a ako sa im tam žije. Vy tam teraz žijete. Myslíte si, že sme ich v niečom po páde železnej opony dobehli?

V niektorých veciach je Slovensko progresívnejšie, Rakúšania sú veľmi konzervatívni a akoby podozrievaví k zmenám. Napríklad zákon na ochranu nefajčiarov sme mali oveľa skôr, tu až ako pomaly posledná krajina EÚ. Podobne zálohovanie plastových fliaš, až ma prekvapilo, ako dobre sa to na Slovensku presadilo. Keď som prišla do Rakúska, tak ma šokovalo, aký tu majú socializmus. Napríklad čo sa týka bývania, sú tu družstevné byty, mestské byty, hlavne Viedeň je v tomto socialistická. Dostupnosť bývania je úplne inde, na Slovensku to šlo presne opačným smerom. Verejná doprava detto – tu v Rakúsku idú jasne cestou posilňovania verejnej dopravy, vlakov, na Slovensku je to čoraz väčšia katastrofa.

To ste ma prekvapili, pretože som čítala, že ceny bývania sú vo Viedni veľmi vysoké, ale nenašla som informácie, že je tam viac takých možností.

Áno, závisí od úrovne bývania a od toho, či prenájom alebo kúpa; v porovnaní s platmi z toho Viedeň tiež vyjde lepšie. Je tu sociálne bývanie, ktoré môže mať človek s istým príjmom, aj družstevné byty. A potom privátny trh, ktorý je drahý. Ale dostupnosť bývania je diverzifikovaná podľa toho, aké má človek finančné možnosti.

Čo vás najviac zaujalo, keď ste do Viedne prišli?

Úroveň medziľudskej komunikácie. Na Slovensku je komunikácia často tvrdá, agresívna, bez slušnosti. Prídete na úrad a hneď vás tam niekto zotrie. Keď som išla na Slovensku na úrad, tak som išla s maličkou dušičkou, lebo som vedela, že bude s niečím problém alebo príde klasické „nedá sa“. Keď som prvýkrát prišla na úrad vo Viedni, nevedela som ešte skoro vôbec po nemecky. Veľmi príjemná úradníčka mi všetko vysvetlila. Nemala som so sebou nejaké doklady a niečo bolo treba urobiť do piatich dní, tak ma prepadla panika, ale vôbec nebol problém – vraj to nevadí, nech prídem, keď to budem mať, budúci týždeň. Povedala som jej, že to už bude po termíne a už som si predstavovala tú pokutu, ktorú mi vyrubia. Ale ona ma uistila, že sa nič nedeje, že to je v poriadku. Namiesto toho, aby ma zotrela, mi vysvetlila, ako to mám spraviť. Poskytla mi všetky informácie a s úsmevom. A toto mi na Slovensku chýba. Aj nastupovanie do autobusu: na Slovensku vám zavrú dvere pred nosom, prípadne ich otvoria, ale nakričia na vás. Tu na vás šofér počká, keď vás vidí utekať k autobusu, zastane, otvorí, vy mu poďakujete, zamávate.

Inak, čítala som, že vo Viedni je skvelá mestská doprava.

Skvelá, aj cyklotrasy. V tomto sa podľa mňa začala zlepšovať aj Bratislava. Na Slovensku mi však chýba, že tam nie je vízia. Ako keby nám vízia skapala vstupom do EÚ a riešime len zástupné problémy a kultúrne vojny. Medzi politikmi nie je štátnik, ktorý by vytýčil, kam sa slovenská spoločnosť chce a má posunúť. Pozrite sa na tie konšpiračné teórie, ktoré sa šíria na Slovensku, mne sa to zdá desivé. Možno aj máme na Slovensku elity, ktoré by to mohli napraviť, ale zase narazíme na to, že chýba rešpekt voči tým elitám. A keby aj elity mali vízie, musí byť ešte aj politická vôľa to presadiť. Mať guráž, otvoriť dôležité témy. Vy ste teraz otvorili veľmi dôležitú tému: odliv mozgov. Tridsať rokov ľudia zo Slovenska odchádzajú, čo s tým budeme robiť?

Vidíte nejakú šancu, že sa tieto a iné dôležité témy budú riešiť? Ako hodnotíte výsledok parlamentných volieb na Slovensku?

Celý svoj život volím proti niekomu, to je dosť smutné. Ale vždy idem, lebo moji rodičia tam stále sú a každý hlas zaváži. Mne už aj za predchádzajúcej vlády prišlo tak zle, že som prestala čítať politické články v novinách. Čítam len titulky v rámci zachovania svojho duševného pokoja. Mám pocit, že slovenský aktivistický štýl žurnalistiky môže byť kontraproduktívny. Novinári skáču na zástupné témy, ktoré im politici podsúvajú. Treba sa však venovať tým skutočným problémom a nútiť politikov, aby na ne reflektovali a prevzali za to zodpovednosť, boli nútení sa zamyslieť. Nielen novinári, ale aj opozícia, experti, všetci musia tlačiť vládu k tomu, aby riešila skutočné problémy. Dankov semafor, dobre, ale poďme riešiť reformu školstva, lebo výsledky testovania PISA nie sú náhodné.

Tie boli tragické, to je pravda. Ale Dankov semafor je reflexiou politickej nekultúry; spoločnosti ukazuje, že je v poriadku zničiť verejný majetok a utiecť, fúkať po 15 hodinách, lebo polícia mu nič nemôže…

Dobre, ale Slovensko skutočne potrebuje veľa reforiem, o ktorých sa až tak nehovorí. Spoločnosť musí nútiť politikov, aby sa nimi zaoberali. Politikárči sa aj tu, ale zároveň sa neustále diskutuje o dôležitých reformách a tie dostávajú väčší mediálny priestor. Aj tu treba konečne zreformovať aj zdravotníctvo, lebo ten systém nie je dobrý. Čakacie lehoty sú hrozné. Je tu duálny systém. Ten, kto na to má, ide do súkromného. Ostatní zostávajú v podfinancovanom štátnom systéme. Keď si priplatíte, nie je problém. Na magnetickú rezonanciu nečakáte mesiac, ale idete hneď. Je tu málo ambulantných lekárov, ktorí sú vo verejnom systéme. Zožeňte vo Viedni gynekológa, katastrofa. Keď ho zoženiete, má na vás desať minút a ešte si polovicu zo štandardných úkonov na prehliadke musíte zaplatiť, lebo ich nekryje verejné poistenie. Ale rieši sa to.

Viedeň je už viac ako desať rokov v rebríčku spoločnosti Mercer hodnotená ako najlepšie miesto na život, pričom tam hodnotia napríklad aj úroveň zdravotníctva, ale aj školstvo, kvalitu vody, zelené priestory.

Kvalita vody je tu skvelá, to je pravda. Zelené miesta… Viedeň má Viedenský les a parky, ale v uliciach mesta nemáme stromy a je to veľká téma, lebo je tu čoraz teplejšie. Super je, že je to mesto krátkych vzdialeností – všetko mám blízko pešo alebo na bicykli a nepotrebujem v meste auto.

Čo ľudia? Akí sú Rakúšania?

Spoločnosť je podobne uzavretá ako tá slovenská. Ako expat som sa stretávala len s expatmi, pretože bolo ťažké preniknúť do rakúskej spoločnosti. Možno študentovi sa to dá, ale keď pracujete, už je to ťažšie. Hoci máte rakúskych kolegov, tak tie svety nie sú úplne prepojené. Toto mi dosť prekážalo. Zmenilo sa to, odkedy mám rakúskeho partnera. Zrazu sa moje kontakty úplne zmenili, mám rakúskych kamarátov, všetko je iné. Expat sám sa tu môže cítiť osamelo.

Čo sa týka životnej úrovne, je veľký rozdiel, čo si človek môže dovoliť v Rakúsku z rakúskeho platu a na Slovensku zo slovenského?

Ja dodnes nerozumiem, ako bežní ľudia v Bratislave žijú. Z čoho? Keď som v Rakúsku nastúpila do práce ako výskumná asistentka, teda v podstate na nižšiu vedeckú pozíciu, mala som automaticky dvaapolnásobný plat v porovnaní s tým, čo som mala na Slovensku. Konečne som si mohla prenajať garsónku alebo jednoizbový byt a nemusela som sa na veky vekov tlačiť v zdieľanom byte. Ak človek nie je z Bratislavy, nemá tam byt po rodičoch alebo partnera, tak to tam nie je ľahké s platom začínajúceho vedeckého pracovníka. Najhoršie je, že nevidíte, kedy by sa to mohlo zmeniť. Životná úroveň v Rakúsku je úplne niekde inde. Rakúsko je asi 25. najsilnejšia ekonomika na svete, takže to cítiť. Nemusím tu žiť len na úrovni prežitia, ale normálne zarábam, som samostatná.

Čo by sa muselo na Slovensku zmeniť, aby ste boli ochotná sa vrátiť?

Toto bude dlhý zoznam.

Vedci by museli mať zaručenú kontinuitu a perspektívu do budúcnosti, mať dôstojný život ako vedecký pracovník, možnosti uplatniť svoj talent a byť v motivujúcom prostredí. Musela by sa zmeniť úroveň komunikácie. Tiež finančná motivácia, lebo ja chcem dôstojne zarábať, ale aj celkovo prostredie. Pre mňa bolo Slovensko primalé. Nemohla som tam naplniť svoje ambície. Skúsila som to tam, videla som, ako tam veci fungujú, a stačilo mi. Keď tam človek príde ako mladší vedecký pracovník, tak to má ťažké, a ako starší vedecký pracovník tam už nepríde, lebo sa mu do toho ísť nechce.

V zahraničí sme zvyknutí na iný štandard. Nielen finančný, ale vo všetkom. Štandard služieb, komunikácie, na Slovensku mi chýba slušnosť, kvalita štátnej správy, funkčný právny štát. Je absolútne nevyhnutné, aby ste sa mohli domôcť vlastných práv, pričom na Slovensku to nejde dobrým smerom.

Hnevá ma tiež vzťah k životnému prostrediu. Pytliak stojí na čele Tatranského národného parku, v ktorom som do veľkej miery vyrástla, pretože moja teta tam roky pracovala v tých teraz zdevastovaných kúpeľoch. Do Tatier už nedokážem ani ísť. Na jednej strane sa Slováci pýšia, akú máme krásnu prírodu, ale keď sa prejdem po Slovensku, tak vidím holoruby, ktoré v rakúskych Alpách nevidieť. To, ako sa správame k prírode a životnému prostrediu, súvisí s tým, ako sa správame k sebe navzájom. Chýba rešpekt, ocenenie a profesionálny prístup. Veľa vedcov robí vedu, aby spoločnosť niekam posunuli a ponúkli riešenia. Na Slovensku nie je politický dopyt po tých riešeniach. A čo je dôležité, ľuďom je to jedno. Potrebujeme však vedu namiesto konšpiračných teórií a riešenia namiesto „ačohentizmu“. A toto je na všetkých úrovniach spoločnosti, pričom verím, že treba generačnú zmenu. Lenže ako docielite generačnú zmenu, keď aj elity sa správajú v protiklade k týmto hodnotám? Odborná verejnosť musí otvoriť debatu, aká vlastne chceme byť spoločnosť, kam chceme smerovať, aké sú naše hodnoty.

V škandinávskych krajinách si tieto otázky položili v 60. a 70. rokoch a zhodli sa na tom, že chcú zmierňovať sociálne nerovnosti a mať rovnosť medzi mužmi a ženami. Desiatky rokov práce, odmakaných politík a implementácií ich tam dostali. My sa čudujeme, ako im to tam funguje. Ale im by to nefungovalo, keby to spoločnosť nevyžadovala, keby nemali víziu. Dobre, teraz sú na Slovensku protesty a spoločnosť niečo požaduje, ale aká je reflexia? Žiadna. Silovo sa niečo presadí, o čom vieme, že poškodí budúcnosť. Súčasná vláda kradne Slovensku budúcnosť, hlavne mladým ľuďom.

Potenciálnym vedeckým pracovníkom treba dať perspektívu a ukázať im, že si ich ako spoločnosť vážime a chceme urobiť niečo preto, aby sa mali lepšie. Ale my im to neukazujeme a potom nám štvrtina mladých končí na vysokých školách v zahraničí. Pre koho chceme byť krajina? Pre mladých alebo pre tých, ktorí majú spomienkový optimizmus zo socializmu? Namiesto toho sa dokola riešia potraty, kultúrne vojny. Slovenská politika potrebuje profesionálov, len škoda, že ich hlasy v spoločnosti nerezonujú.

To bol ozaj dlhý zoznam.

Ja viem a nechcem vyznieť zatrpknuto. Slovensko mám rada, ale neplánujem sa vrátiť, lebo nemôžem žiť v takom prostredí. Rakúsko je pre mňa super, lebo je blízko Slovenska, mám to blízko k rodičom. Sú tu krásne hory, ja som dosť aktívna aj v spolku Alpenverein a robím aktivity pre anglicky hovoriacich turistov. Našla som si tu svoj život, vytvorila som si ho tu. Už sa mi nechce vrátiť. Preto hovorím, že treba podchytiť mladých, kým sú motivovaní sa vrátiť, lebo keď si už človek vybuduje život inde, nevráti sa.