Denník N

Slovenka v Rakúsku: Vo Viedni sa robí špičková veda. Na Slovensku len do šuplíka, aby sa nejako využili európske peniaze

Slovenská vedkyňa Michaela Potančoková pred svojou kanceláriou v rakúskom výskumnom centre IIASA v Laxenburgu pri Viedni. Foto - archív MP
Slovenská vedkyňa Michaela Potančoková pred svojou kanceláriou v rakúskom výskumnom centre IIASA v Laxenburgu pri Viedni. Foto – archív MP

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Jedným z najväčších problémov Slovenska je, že mnohí kvalifikovaní, vzdelaní a produktívni ľudia odchádzajú. V seriáli Odliate mozgy vám každý pondelok prinesieme rozhovory so Slovenkami a Slovákmi, ktorí žijú v zahraničí. Prečo odišli, čo im na Slovensku chýbalo alebo prekážalo? Ako sa im v novej krajine žije? Rozmýšľajú nad návratom? Všetky rozhovory a možnosť odoberať ďalšie vydania e-mailom nájdete na stránke seriálu Odliate mozgy.

Michaela Potančoková vždy vedela, že chce byť vedkyňou a venovať sa demografii. Sen sa jej splnil, ale nie na Slovensku. Vedeckej práci v Bratislave dala šancu, no po štyroch rokoch to vzdala.

„Keď sme pracovali pre ministerstvo na Slovensku, dávali nám vyrobiť analýzy, na ktoré boli peniaze z európskych fondov, ale bola to robota, o ktorej každý vedel, že pôjde do šuplíka,“ hovorí. „To ma strašne demotivovalo, bolo to mrhanie mojím časom aj financiami.“

Slovenská veda je podfinancovaná, vedeckí pracovníci mali obmedzené možnosti a ešte aj tendre na ministerstve sa získavali cez úplatky.

A toto všetko s platom, za ktorý si začínajúci vedci vedia prenajať len izbu v zdieľanom byte. „Na Slovensku mali výskumníci bežne dve práce, aby si zarobili. Jeden v akadémii alebo vo výskumnom centre a druhý na univerzite. Je tolerované, že beriete dva platy za dve práce na plný úväzok a ani jednu nerobíte poriadne,“ hovorí.

Odišla do Viedne, kde pracuje v Medzinárodnom inštitúte pre aplikovanú systémovú analýzu.

S Michaelou Potančokovou okrem iného rozoberáme:

  • v čom videla rozdiely v štúdiu v Bratislave a Prahe;
  • v akom stave je výskum v oblasti spoločenských vied na Slovensku;
  • ako by malo vyzerať podporné prostredie, v ktorom by sa vedeckým pracovníkom na Slovensku lepšie pracovalo;
  • že na Slovensku chýba rešpekt a úcta k profesionálom, zatiaľ čo v Rakúsku aj vláda vie, že investície do vedy sú kľúčom k lepšej budúcnosti;
  • že sa pýšime, že máme na Slovensku krásnu prírodu, ale na čele Tatranského národného parku máme pytliaka.

Kde ste vyrastali?

Som z Banskej Bystrice, ale som taký československý produkt šťastného socialistického detstva v 80. rokoch. Čiastočne som vyrastala aj u starých rodičov na dedine, čiastočne u mojej babky, ktorá bola pôvodom z Česka, ale žila v Bratislave, a čiastočne vo Viedni. Základnú školu aj gymnázium som vychodila v Banskej Bystrici. Bolo to fajn prostredie, krajské mesto. My sme boli silná generácia, ktorú častovali ako Husákove deti. Bystrica bola v tom čase veľmi živá. Keď som tam teraz, vidím, že to mesto úplne zmenilo charakter, pretože veľa ľudí z mojej generácie aj mladších odtiaľ odišlo. Nie je tam dosť pracovných príležitostí, ktoré by profesionálov z mojej generácie udržali. Rada sa do Bystrice vraciam, je to krásne prostredie, mám tam rodičov, ale žiť by som tam nemohla.

Študovali ste na Karlovej univerzite v Prahe?

Vedela som lepšie ako mnohí moji rovesníci, čo som naozaj chcela robiť. Chcela som študovať demografiu a vedela som, že jediné miesto, kde to bolo možné, bola Praha. Lenže keď som skončila strednú školu, neexistovala medzinárodná dohoda, že by slovenskí študenti mohli automaticky študovať v Česku. Nemohla som si len tak podať prihlášku, ako sa dá dnes. Vybrala som si teda odbor na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ktorý bol demografii najbližšie.

Šťastie v nešťastí bolo, že my sme ako prvý ročník mali štúdium rozdelené na bakalára a magistra, a kým som skončila bakalára, otvorila sa možnosť ísť na Karlovu univerzitu s tým, že slovenských študentov už brali rovnako ako českých. Vďaka tomu sa mi splnil sen. Vedela som, že chcem robiť vedu, hoci moji rodičia z toho mali ťažkú hlavu, lebo si mysleli, že budem strádať. Bohužiaľ, keď si na Slovensku človek vyberie vedu, tak mu hneď povedia, že buď nebude mať peniaze, alebo nech sa dobre vydá. Ani jedna z týchto možností nebola nič pre mňa. Ale bola som motivovaná, mala som ambície a myslím, že moje schopnosti tým ambíciám zodpovedali.

V čom bolo iné štúdium na Slovensku a v Česku?

Na Karlovke bolo super. Každý, kto študoval v Prahe, vám povie, že to je úžasné. Hlavne kvalita profesorov bola iná. Videla som veľký kvalitatívny rozdiel v tom, čo nám dával pedagogický zbor v Bratislave a čo na karlovke. Už počas štúdia som si v Bratislave všimla vnútorné rozbroje, nezdravú atmosféru v kolektívoch a hlavne problém pre ženy presadiť sa. Pred nejakým časom sme mali stretávku a prvýkrát sme sa o tom otvorene rozprávali. Šokovalo ma, koľko mojich kolegýň čelilo rôznym formám znevažovania, obťažovania.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Odliate mozgy

Rozhovory

Slovensko, Svet, Veda

Teraz najčítanejšie