Denník N

Občas mi pomôže, keď nechám niečo vybuchnúť, hovorí učiteľ, ktorý popularizuje chémiu

Ivan Gábriš. Foto N - Šimon Kern
Ivan Gábriš. Foto N – Šimon Kern

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

[25 rozhovorov o slovenskej vede v knižnej podobe – to je novinka Ako chutí tarantula? reportérky Zuzany Vitkovej.]

Ivan Gábriš učí chémiu na Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa a na sociálnych sieťach uverejňuje videá svojich experimentov. Jeho stránka Vedecké okienko má už viac než 40-tisíc sledovateľov a minulý rok vydal aj rovnomennú vedecko-popularizačnú knihu, v ktorej odpovedá na často bizarné, no relevantné chemické otázky, ktoré zozbieral od svojich žiakov a fanúšikov.

Najradšej má experiment, pri ktorom vzniká takzvaná „slonia zubná pasta“. „Môžem ho robiť miliónkrát a vždy sa smejem, keď vidím, ako slonia zubná pasta rastie,“ hovorí o reakcii, ktorú si za pomoci peroxidu, droždia a prostriedku na umývanie riadu môže spraviť doma každý.

V rozhovore sa dočítate aj:

  • či nie je priestor sociálnych sietí príliš stručný na vysvetľovanie vedy;
  • prečo je v prírode málo „skutočnej“ modrej farby;
  • prečo sa ľudia neuživia fotosyntézou;
  • aké chemické tipy chcel od neho fakír;
  • ako alchýmia prispela k objaveniu fosforu.

Tento článok si môžete prečítať vďaka ESET Science Award – oceneniu, ktoré podporuje výnimočnú vedu na Slovensku. 

Na sociálnych sieťach uverejňujete videá, v ktorých veci pod vplyvom chemických reakcií vybuchujú, horia alebo rastú na objeme. Podľa čoho si vyberáte, aké reakcie budete točiť?  

Niekedy sa inšpirujem videami na sociálnych sieťach a algoritmus ma pozná natoľko dobre, že mi ukazuje experimenty, ktoré sa mi páčia. Tie, ktoré ma bavia najviac, sa potom snažím vylepšiť a natočiť zo svojej perspektívy. Čerpám aj z databázy Masarykovej univerzity, kde som študoval chémiu a mal som tam priamo predmet „Experimenty pre stredné školy“.

Ste učiteľom chémie, takže k chemikáliám máte asi lepší prístup ako obyčajní smrteľníci. Ako bežne pripravujete chemický pokus?

Väčšinu pokusov, ktoré mám na internete, vidia moji žiaci aj priamo na hodinách. Ale vždy si musím najprv vyskúšať, či sú tie pokusy bezpečné, a namerať si hmotnosti alebo objemy tak, aby bol experiment pre žiakov dostačujúco efektný a zároveň bezpečný. Popri tom mi napadlo, že by som si tie experimenty mohol aj natáčať. Veľmi nerád totiž idem do triedy s tým, že niečo idem robiť po prvýkrát. Veľa vecí sa totiž môže pokaziť. Nový experiment preto vyskúšam pred hodinou aj trikrát. A na ten tretí ho aj natočím.

Robíte v triede všetky pokusy, ktoré natáčate, alebo sú experimenty, ktoré by ste medzi žiakov radšej nenosili?

Samozrejme, sú aj také. Napríklad experiment, ktorý sa nazýva Dichrómanová sopka. V rámci neho sa tepelne rozkladá dichróman amónny, ktorý sa bežne na strednej škole nenachádza. Niektoré z experimentov som točil priamo na Masarykovej univerzite, kde som mal pre takéto chemikálie zaistené bezpečné podmienky.

Dichrómanová sopka. Zdroj – YouTube/Vedecké okienko

Ale zaujímavé to môže byť aj na hodinách. Tam napríklad robím reakciu sodíka s vodou. Študentom vždy na začiatku spomeniem, že táto reakcia je veľmi búrlivá až explozívna. Ale potom si uvedomím, že po slove explozívna čakajú, že niečo vybuchne. Keď potom sledujeme, ako pekne sodík tancuje po hladine, aká guľôčka sa z neho vytvorí a že sa občas zapáli, študenti ma vždy prehovárajú, aby som tam dal toho sodíka ešte viac. Vtedy sa však musím ovládnuť a dbať na bezpečnosť.

Opíšme si aspoň v bezpečí našej redakcie, ako funguje experiment so spomínanou sopkou.

Dichróman amónny je v prvom rade karcinogénna látka, čiže sa nemôže bežne vyskytovať na stredných školách. Samotný pokus je pomerne jednoduchý. Dichróman stačí zahriať a vznikajú z neho rôzne produkty od dusíka až po oxid dichromitý. Efekt tejto reakcie naozaj vyzerá ako sopka, pretože dichróman amónny je sfarbený do oranžova a počas rozkladu z neho začnú jednotlivé produkty chrliť. Plyn, ktorý pri reakcii vzniká, ich totiž nadnáša do vzduchu. Na konci zostane oxid dichromitý, ktorý je tmavozelený až čierny, čo umocňuje podobu sopky.

Ktorý experiment máte najradšej?

Je ním takzvaná „slonia zubná pasta“, ktorú dúfam videl na základnej alebo strednej škole každý. Tento experiment môžem robiť miliónkrát a vždy sa smejem, keď vidím, ako slonia zubná pasta rastie.

Ja som ju videla prvýkrát na vašich videách. Ako by ste ju opísali človeku, ktorý ju ešte nikdy nevidel?  

Ide tu o rozklad peroxidu vodíka, pri ktorom vzniká plynný kyslík a voda. Princípom slonej zubnej pasty je to, že ja ten plyn nejakým spôsobom zachytím. Robím to prostriedkom na umývanie riadu, ktorý všetok vzniknutý kyslík zachytí do bublín a slonia zubná pasta veľmi rýchlo narastie. Efekt sa dá umocniť pridaním nejakého potravinárskeho farbiva, aby to bolo zelené, modré či červené, a potom to naozaj vyzerá, akoby slon stúpil na tubu obrovskej zubnej pasty, ktorá zrazu vyjde z obalu.

Svietiaca zubná pasta. Zdroj – YouTube/Vedecké okienko

Je dôležité, aby výučba bavila aj učiteľa, keď chce nadchnúť svojich žiakov a žiačky pre chémiu?

Jednoznačne. To je podľa mňa úplne prvá vec, ktorá tam musí byť. Pokiaľ v sebe človek nemá ten plameň, tak ho nedokáže odovzdať druhým.

Je ťažké ten plameň udržiavať? Podmienky v slovenskom školstve nie sú ideálne.

Je, no na druhej strane je pre mňa ešte ťažšie neprikladať do neho toľko, aby som všetko rýchlo nespálil. Treba sa snažiť udržať nejaký zdravý balans. Ja si svoj plameň udržiavam napríklad tým, že si sám spravím alebo natočím experiment, ktorý mám rád. Alebo si vyskúšam niečo nové. Je pre mňa formou psychohygieny, keď si experiment robím len tak pre radosť a nemám na sebe 10-20 párov očí, ktoré ma sledujú a čakajú, čo sa stane, alebo či sa niečo pokazí.

Takže vašou formou psychohygieny a oddychu od vyučovania chémie je chemický experiment.

Je to tak, občas niečo nechám vybuchnúť a ono to pomáha.

Čo ste nechali vybuchnúť naposledy?

V rámci laboratórnej práce, kde sme sa učili o chemických výpočtoch, som chcel žiakom ukázať, že zložka, ktorej je menej, je vždy limitná. Tak sme spravili reakciu medzi horčíkom a kyselinou chlorovodíkovou, v rámci ktorej nám vznikali chlorid horečnatý a plynný vodík, ktorý sme zachytávali do balónov. A keď sme už mali v balóne zmes vodíka spolu s kyslíkom, bola by škoda nevyužiť ju na explóziu. Ale určite neodporúčam priblížiť sa k takémuto balónu so zapaľovačom v ruke. Na to treba veľmi dlhú tyč so zápalkou na konci. Bezpečný je aspoň dvojmetrový odstup.

Vo viacerých videách varujete aj divákov, aby váš pokus neskúšali doma. Aký je pomer tých, ktoré si môžu vyskúšať aj ľudia, čo nemajú prístup k chemickému laboratóriu, a tých, ktoré si doma nevyrobíme?

Je veľké množstvo experimentov, ktoré si aj deti vedia spraviť pod dohľadom rodičov z bežných chemikálií, ktoré nájdu v kúpeľni či v kuchyni. Dobrým príkladom je už spomínaná slonia zubná pasta. Ja pri tomto experimente využívam 35-percentný peroxid, ktorý sa bežne v domácnostiach nenachádza, ale verím, že nejaký menej koncentrovaný doma nájdu. Ako urýchľovač rozkladu využívam jodid draselný, ale bezpečnejšia alternatíva je droždie. Stačí teda naliať roztok droždia a prípravku na umývanie riadu do peroxidu a dostanete sloniu zubnú pastu.

V jednom z videí nechávate vybuchnúť slaný karamel, čo je práve jeden z experimentov, ktoré neodporúčate skúšať doma. O čo v ňom ide?

Na tento experiment som prišiel v Brne, keď som sa bol pozrieť na testovací odpal rakety vysokoškolského spolku. Ich palivom bola zmes cukru a dusičnanu draselného, čo je podobná zmes, aká sa používa pri dymovniciach. Aj tu je kľúčom reakcie vyprodukovať veľké množstvo plynu za malý čas.

Tento pokus však robiť doma neodporúčam. Zmes cukru a dusičnanu draselného pri ňom treba zahriať, aby sa cukor skaramelizoval a vytvorila sa tvrdá hmota, ktorú potom môžeme ďalej použiť. Problémom je, že aj samotné palivo sa zapaľuje teplom. Aj preto sa môže sa stať, že keby to človek robil doma na panvici, palivo sa mu môže odpáliť. Nie je to výbuch v pravom slova zmysle, ale začne to produkovať strašne veľa plynu a horieť.

Dymiaci karamel. Zdroj – YouTube/Vedecké okienko

Vám sa už niekedy chémia vymkla takýmto spôsobom z rúk?

Samozrejme. Stalo sa mi to viackrát, ale vždy je to skúsenosť, z ktorej sa viem poučiť. Práve kvôli tomu som hovoril, že raketové palivo netreba skúšať doma. Ale poučil som sa z toho a teraz do reakcie dodávam menej tepla.

Stáva sa vám, že žiaci za vami sami prídu s nejakým videom, ktoré videli na internete, a chcú, aby ste si ho na hodinách vyskúšali?

Áno. Ja ich aj povzbudzujem k tomu, aby mi posielali zaujímavé veci s tým, že ich potom skúsim zaradiť do výuky. Niekedy musia počkať, kým budeme danú tému preberať, no niekedy experiment spravíme aj mimo učebných osnov. Hlavne ku koncu školského roka, keď už máme učivo nadbehnuté a môžeme sa takto hrať.

Vidíte pri žiakoch veľký rozdiel medzi záujmom o učivo, ktoré sa dá demonštrovať experimentom, a tým, ktoré preberáte teoreticky?

Áno, pretože keď študenti vidia experiment, často majú viac konkrétnejších otázok. Reakciu majú totiž pred sebou a je to hmatateľná vec, ktorú môžu pozorovať. Ale aj keď už veľmi dlho preberáme nejaké teoretické učivo a zápal na hodine je trošku nižší, snažím sa to prelomiť aspoň nejakým malým demonštračným experimentom na úvod.

Koľko pokusov by mal podľa osnov za svoje štúdium vidieť napríklad absolvent gymnázia?

Neviem, aké je minimum. Ja sa im snažím minimálne každé dva-tri týždne aspoň niečo malé ukázať.

Foto N – Šimon Kern

Mne zo stredoškolskej chémie zostali v pamäti namiesto pokusov najmä protokoly, ktoré bolo treba prácne vypĺňať a pri práci vo veľkých skupinách som vlastne ani nerozumela, na čo mi budú. Ako je to dnes?

U nás na pokusoch pracujú troj- až štvorčlenné skupinky, takže verím, že si každý aspoň priloží ruku k dielu. Samozrejme, sú aj demonštračné experimenty, ktoré ukazujem len ja. Protokoly treba robiť, aby si študenti skúsili aj vedeckú stránku experimentov. Pretože veda nie je len o hraní sa, ale aj o spisovaní výsledkov. Ale u nás sme teraz zaviedli, že študenti na protokoloch nepracujú doma, ale dostanú laboratórny list, ktorý vypĺňajú na vyučovaní. Inak aj pre mňa sú protokoly to, čo mi zostáva na stole najdlhšie, keďže vyhodnotiť množstvo otvorených otázok je náročné.

Ako si vy sám spomínate na hodiny chémie počas školy?

Boli presným opakom toho, čo sa teraz snažím robiť. Aj preto sa žiakom snažím hovoriť čo najviac zaujímavostí. Niekto by to mohol nazvať „blbosťami“, ale ono to vždy súvisí s témou a ja sa strašne rád zarozprávam o téme, ktorá ma nadchne. Niekedy ma to možno baví aj viac ako tie decká. Čo sa týka experimentov, tak si zo svojej školy pamätám možno jeden-dva za celý ročník.

Experimenty, ktoré demonštrujete, sú efektné, ale nie sú priamou odpoveďou na klasickú školskú otázku: „Na čo mi to bude?“ Viete si s ňou pri výučbe poradiť?

Áno aj nie. Sú niektoré témy, ktoré sú vyslovene teoretické, a keď padne táto otázka, tak odpoveď príde povedzme až o dva mesiace. Často sa totiž potrebujeme naučiť niečo čisto teoretické, aby sme si postavili základ, kým sa môžeme baviť o praxi.

Na niektorých veciach sa prax demonštruje jednoduchšie. Napríklad pri vodíku sa vieme baviť o nových formách energie a vodíkových autách, z čoho môžeme plynulo prejsť napríklad na elektromobily a tému galvanického článku. Povedzme baterka napojená na dve ceruzky je veľmi zjednodušene základom pre fungovanie elektrického auta.

Na Instagrame máte vyše 40-tisíc sledovateľov. Nie je pre žiakov niekedy mätúce, že na jednej strane ste ten zábavný pán na sociálnych sieťach a na druhej strane učiteľ, ktorý im dá 5-minútovku?

To by ste sa museli spýtať priamo ich. Ale verím, že máme celkom dobrý vzťah a aj to, že som aktívny na sociálnych sieťach, je nejakým mostíkom k tomu, že sa ma nehanbia spýtať akúkoľvek otázku, ktorá ich zaujíma. Vedia totiž, že sa pre nich budem snažiť nájsť odpoveď. Samozrejme, nie všetko viem „z fleku“. Väčšinou si to musím dozisťovať.

V jednom z vašich videí ste spomenuli, že ak by experimenty zostali vedecky nevysvetlené, šlo by len o lacné kúzelnícke triky. Využívajú kúzelníci chémiu na ohúrenie diváka často?

Áno, dokonca som sa stretol už aj s kúzelníkom a fakírom, ktorí mali otázky ohľadne svojich predstavení. Napríklad fakír sa ma pýtal, či môže vydychovať farebný plameň, pretože videl, ako experimentujem s farbami plameňa, a chcel to zakomponovať do svojho predstavenia.

Kúzelníci zase často používajú nitrocelulózový papier. To je papier, ktorý je ošetrený zmesou kyseliny sírovej a dusičnej, vďaka čomu horí omnoho rýchlejšie než obyčajný a takmer bezo zvyšku. To sú tie efektné experimenty, keď kúzelníkovi niečo „zmizne“ v ruke bez popola.

Horenie nitrocelulózy. Zdroj – YouTube/Vedecké okienko

Ako sa to skončilo s tým fakírom? Naučil sa vydychovať červený, zelený alebo modrý plameň?

Na to, aby to bolo možné, by potreboval rozpustiť nejakú soľ alebo katión, ktorý dodáva plameňu „farebnosť“. Problém je, že väčšina tých chemikálií nie je bezpečná na to, aby si ich mohol dať do úst, alebo nebodaj prehltnúť. A to by som neodporúčal skúšať. Možno by mohol skúsiť variant, že si takúto soľ dá pred seba a fúkne do nej, ale neviem, ako to svoje kúzlo presne robí. Takže som mu ponúkol nejaké alternatívy, ale pitie chemikálií medzi nimi určite nebolo.

Dosť efektné sa mi zdalo aj vaše video vyrezávania tekvice s pomocou horľavého acetylénu. Halloween je ďaleko, ale môžem si vybuchujúcu tekvicu, z ktorej šľahajú plamene, vyrobiť aj doma?

Áno. Ja som tam nedával priamo acetylén, ale karbid vápnika s vodou, ktorý tento acetylén produkuje. Reakcia funguje na rovnakom princípe ako karbidové lampáše, ktoré si ja spájam napríklad s historickými baňami. Vyzerá to ako termoska s malým tanierom pripevneným na boku. Na spodok sa dá karbid vápnika, zavrie sa to a vo vrchnej komore je voda, ktorá pomaly kvapká na karbid.

„Vyrezávanie“ tekvice. Zdroj: Instagram/Vedecké okienko

Od toho je odvodené slovné spojenie „kvapká ti na karbid“?

Je to pravdepodobné. Ten acetylén sa následne zapáli a lampa horí. No keď je koncentrácia karbidu väčšia a neuniká len nejakou tenkou hadičkou, tak ten acetylén vybuchne. Na takomto princípe fungovala aj tekvica. Oči aj zuby som jej samozrejme predrezal dopredu. Potom zmes stačilo zo zadnej strany zapáliť a výbuch ich vytlačil von.

Keďže sa karbid vápnika nespotreboval celý a nádoba v tekvici stále horela, tak mi rýchlo napadlo, že by bolo super, keby tekvica chrlila aj plameň. Tak som zobral horľavý prášok, ktorý som mal v rozprašovači, dal som ho do dierky, cez ktorú som tekvicu zapaľoval, a skúsil streknúť. Bola to improvizácia a sám som bol prekvapený, ako pekne to fungovalo.

O sociálnych sieťach sa často hovorí, že nám skracujú pozornosť. Vy na nich vysvetľujete experimenty, ktoré sa často do dvoch-troch viet popisu nezmestia. Nemáte s tým problém?  

Určite tam musím zmeniť naratív, ktorým experimenty vysvetľujem. Nerobím to až tak do detailu ako na hodinách a niektoré veci zámerne vynechávam. Pri výučbe mám k dispozícii čas aj ľudí, ktorí ma počúvajú, no na sociálnych sieťach sa snažím zachytiť čo najväčšie publikum. Preto sa väčšinou snažím vo videách zmestiť do jednej minúty. Keby som začal vysvetľovať veľmi zložité výrazy v chemickom žargóne, tak tí ľudia automaticky začnú scrollovať nižšie, pretože ich to až tak nezaujíma.

Chcú od vás aj fanúšikovia experimenty na želanie?

Áno, občas sa stane, že mi pošlú nejaké video s tým, že je to super a mal by som niečo také spraviť. Najčastejšie chcú, aby niečo veľmi vybuchlo. Často sa na sociálnych sieťach stretávam aj s otázkou, ako si môžu experiment spraviť doma.

Kontaktujú vás aj iní učitelia, ktorí chcú vaše experimenty zaradiť do výučby?

Áno, hlavne kvôli postupu, pretože tie pre krátkosť videa nezverejňujem. Ale ak niekoho ten experiment zaujme, alebo ma kontaktuje nejaký učiteľ chémie, tak mu veľmi rád napíšem, čo všetko na experiment potrebuje.

Koncom roka sa vám skončila kampaň, ktorej cieľom bolo zohnať financie na projekt vedeckých krabičiek – ľudia si s ich pomocou môžu robiť experimenty doma. Aké experimenty ste tam zahrnuli?

Tieto krabičky boli práve odpoveďou na spomenuté otázky. Chcel som na bezpečných látkach ukázať, že to ide, pretože verím, že niektorí študenti majú zápal pre chémiu, aj keď experimenty v škole nerobia alebo ich robia veľmi málo.

Kampaň na Startlabe bola úspešná a projekt vedeckých krabičiek, ktoré som nazval Pingolab, plánujem rozvíjať ďalej. Zatiaľ sú na výber štyri sady. Jedna sa týka alchýmie, kde si človek môže premeniť medenú mincu na „zlatú“, čiže si vytvorí mosadz. Potom sú tam napríklad takzvané faraónove hady, chemická modrotlač či moja obľúbená slonia zubná pasta.

Minulý rok ste vydali knihu Vedecké okienko, v ktorej odpovedáte na relevantné, no trochu bizarné otázky nielen z chémie. Napríklad „Prečo ľudia nefotosyntetizujú?“ Prečo je to teda tak?

Je to veľmi dobrá otázka. Veď pre kvety je fotosyntéza výhodná, majú z nej energiu a nemusia jesť. Tak sa študenti pýtali, prečo teda musia jesť oni. Prekážka nie je iba v tom, že nie sme zelení, ale aj v tom, že energia, ktorú rastlinka fotosyntézou vyrobí, jej stačí. No my by sme z energie, ktorú by teoreticky dokázal náš povrch tela vyrobiť, vedeli spraviť možno pár krokov. V zime, keď je málo svetla, by to bolo ešte horšie. To by sme iba ležali.

Ako ste vyberali jednotlivé otázky do knihy?

Zbieral som ich od študentov a aj priamo na sociálne siete som dal výzvu, aby sa ma ľudia spýtali, čokoľvek ich zaujíma. Do formy otázok a odpovedí som sformuloval aj nejaké moje „výlevy“ z hodín. Lebo keď ma niečo zaujme, tak si to proste musím doštudovať a vysvetliť ďalej. Takže miestami si odpovedám aj na otázky, ktoré som si položil ja sám.

Mňa asi najviac zaujala otázka, prečo je v prírode tak málo modrej farby.

Farba vzniká v prírode rôznymi spôsobmi. Napríklad pomocou pigmentov vzniká zelené farbivo chlorofyl či oranžové karotenoidy, no vyslovene modrý pigment má strašne málo organizmov. Modrá vzniká najmä odlišným lomom svetla, to vidíme napríklad u motýľov. Motýľ totiž nemá žiaden modrý pigment. Jeho krídla sa iba javia ako modré, pretože na nich má inú mikroskopickú štruktúru a svetlo sa na nej láme a odráža takým spôsobom, že ho vidíme ako modré. Reálna modrá farba tam nie je, len náš mozog si to tak interpretuje.

Modrú farbu rozoberáte aj v súvislosti s bazénmi a kontaktom moču s vodou. Na plávaní nám učitelia často hovorili, že v prípade, keď niekto použije bazén ako toaletu, utvorí sa okolo neho modrá škvrna, ktorá ho prezradí. Je to iba forma psychologickej výstrahy, alebo takto naozaj dokáže zreagovať amoniak s chlórom?

Je to forma psychologickej výstrahy. Žiadne takéto netoxické farbivo nie je, ale to, samozrejme, nie je nabádanie, aby ľudia chodili na toaletu do bazéna. Ale čo sa týka detekcie moču v bazéne, tak to je možné inými spôsobmi a nie okamžite. Využíva sa na to napríklad meranie umelých sladív, ktoré prechádzajú naším tráviacim traktom nezmenené. Tabuľkovou hodnotou je stanovené, koľko je normálna koncentrácia umelého sladidla v moči dospelej osoby, takže to vieme prepočítať na objem moču, ktorý sa v bazéne nachádza.

Túto štatistiku by som asi nechcela vidieť.

Aj mňa znepokojilo, keď som si o tom čítal a zisťoval trošku viac. Ale aj o tom je veda.

Akú najdivnejšiu otázku ste dostali, keď ste zbierali podnety do knihy?

Či si môžem vytvoriť svietiace dieťa.

A môžem?

To som z etického hľadiska nezisťoval. Ale otázka sa dá rozviť takým spôsobom, že existuje génové inžinierstvo, ktoré je napríklad schopné vytvoriť svietiace rybičky.

V kapitole o svietiacich živočíchoch bola aj ryba, ktorá zjedla nejakého svietiaceho parazita a potom svietila. Takéto parazitické spoločenstvo by sa u ľudí založiť nedalo?

Pri týchto rybách ide o symbiózu, čiže vzájomne výhodný vzťah. Hlbokomorské ryby, ktoré svietia, sú tie z rozprávky Hľadá sa Nemo, ktoré žijú v hlbinách a majú v hrdle takú „udicu“ so svetlom na konci. No ryba si nevyrába svetlo sama. Má v sebe mikroorganizmy, ktorým poskytuje živiny a ony jej za to svietia. Majú možnosť odísť, lebo majú gény na to, aby si vytvorili bičík a mohli rybu opustiť. Ale nerobia to, lebo tento symbiotický vzťah sa vyvíjal milióny rokov a je prospešný pre oba organizmy.

V knihe sa venujete aj historickej predchodkyni chémie, alchýmii. Kedy sa chémia zmenila z hľadania bájneho kameňa mudrcov na vedu podobnú dnešku?

Asi v 18. storočí, keď sa to už nazývalo chémia a v rámci nej začali ľudia svoje hypotézy potvrdzovať experimentami a zisťovať, či sú reprodukovateľné. Už to nebol len odhad toho, čo sa stane, keď zmiešam dve veci a vznikne tretia, ale bádanie s cieľom nový produkt nájsť, opísať a opakovane vyrobiť.

Predstavy chemikov v minulosti nám dnes môžu pripadať dosť naivné. Čo najzvláštnejšie ste sa dočítali o dávnej predstave ľudí o chémii?

Nám tie predstavy dnes môžu prísť veľmi jednoduché, ale treba si uvedomiť, že na nich stojí celý základ dnešnej chémie. To, čo sa učíme dnes, sú vedomosti, z ktorých časť je stovky rokov stará. Nemôžeme sa začať učiť chémiu od objavov 21. storočia, pretože bez základov by sme boli stratení.

Ale môj obľúbený alchymistický príbeh je objav fosforu. Stála za ním, ako inak, ambícia kameňa mudrcov a pán Henning (Henning Brand, nemecký alchymista – pozn. red.) sa ho snažil nájsť v moči. Destiloval niekoľko stoviek litrov moču a z toho mu vypadol nejaký kamienok. Nebol to však kameň mudrcov, ale fosfor. Neviem, odkiaľ zohnal také obrovské objemy moču, a už vôbec, prečo mu napadlo, že kameň by sa mohol nachádzať práve tam. Ale takémuto náhodnému objavu vďačíme za objav tohto prvku a za to, že ho máme opísaný.

Aký život mali v minulosti chemici? Tešili sa prestíži v spoločnosti, alebo boli, naopak, perzekvovaní za snahu rozlúštiť niektoré z pravidiel prírody?

Závisí od obdobia a od toho, čo tí chemici vykonávali. Ak sa náhodou snažili vytvárať kameň mudrcov a zadávateľ mal vidinu toho, že sa to raz podarí, tak boli podľa mňa veľmi vážení. Ale boli aj obdobia, keď boli za vedecké experimenty prenasledovaní. Napríklad v dobe inkvizície ich zatvárali do domáceho väzenia. V takomto domácom väzení Jan Baptist van Helmont (1634) po svojom experimente s rastom vŕby objavil, že rastliny nerastú spotrebovávaním pôdy. Myslel si síce, že to bolo z vody, ale odtiaľ bol už len kúsok k fotosyntéze.

Zaujalo ma aj to, že vedci, ktorí si nevedeli vysvetliť sťahovanie vtákov, verili, že vtáky sa pri zmene ročných období jednoducho transmutujú do inej podoby vtákov. Ako prišli na takúto hypotézu?

Pre nás je to dnes banálne, ale vlastne im to nemôžeme vyčítať. Dnes vieme, že vtáky idú do teplých krajín, tam prezimujú a vrátia sa naspäť. Ale oni videli len to, že na zimu nejaké vtáky zmizli a nejaké sa objavili. Tieto migračné vzory sa niekedy prelínali takým spôsobom, že si mysleli, že lastovičky sa ponárajú do vody a na jar z nej vyletia. Alebo že sa premenia na nejaký iný druh. Neskôr, keď už lastovičky videli aj na nejakom inom kontinente, vedeli opísať ich migračné vzory a už im bolo jasné, že nespia v jazere, ani sa nepremenia na iné druhy.

Ivan Gábriš

Je učiteľom chémie na Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa v Bratislave. Chémiu popularizuje pomocou experimentov na vyučovaní, besedách a sociálnych sieťach, kde má jeho stránka Vedecké okienko viac než 40-tisíc sledovateľov. Minulý rok mu vyšla vedecko-popularizačná kniha pod rovnakým názvom a momentálne rozbieha projekt vedeckých krabičiek Pingolab, ktoré ľuďom umožňujú spraviť si niektoré experimenty doma.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

ESET Science Award

Knihy

Príroda

Rozhovory

Vedecký podcast N2

Veda

Teraz najčítanejšie