Bojím sa, že Zelenskyj bude stále zúfalejší a bude riskovať, hovorí politológ Bremmer

Politológ Ian Bremmer a jeho tím vo svojej pravidelnej správe o geopolitických rizikách prirovnávajú rok 2024 k lordovi Voldemortovi z Harryho Pottera: má to byť obdobie, o ktorom by sa radšej ani nemalo hovoriť – annus horribilis, teda príšerný rok.

Na čele rebríčka globálnych hrozieb v najbližších mesiacoch je nečakaný konflikt: pomyselná vojna, ktorú Spojené štáty povedú samy proti sebe. „Keď hovorím so svetovými lídrami, je zrejmé, že sa boja možnosti Trumpovho víťazstva. Zároveň to však nechcú hovoriť nahlas, pretože ak Trump vyhrá, budú s ním musieť spolupracovať,“ hovorí.

V rozhovore sa dočítate:

• prečo Spojené štáty patria medzi hlavné geopolitické hrozby roku 2024;
• ako výsledok tamojšieho hlasovania môže ovplyvniť zvyšok sveta vrátane vojny Ruska proti Ukrajine a konfliktu na Blízkom východe;
• prečo svet destabilizuje už len samotná kandidatúra Donalda Trumpa;
• čo v najbližších mesiacoch pravdepodobne čaká Ukrajinu a prečo je jednou z hrozieb Volodymyr Zelenskyj;
• na čom stojí spojenectvo takzvaných darebáckych štátov, teda Ruska, Iránu a Severnej Kórey.

V správe Top Risks 2024 spomínate tri vojny. Patrí k nim pokračovanie konfliktov medzi Izraelom a Hamasom aj Ruskom a Ukrajinou, ku ktorým pridávate ešte jednu vojnu – tú, ktorú povedú USA samy so sebou. S ohľadom na počet obetí a obrovské dosahy spomínaných ozbrojených konfliktov to môže znieť trochu prehnane. Prečo ste to, čo Spojené štáty čaká v tomto roku, nazvali vojnou?

Spojené štáty americké sú najmocnejšou krajinou sveta s najsilnejšou ekonomikou, ale aj armádou. Nestabilita v USA má preto mimoriadne veľký dosah a vplyv aj na zvyšok sveta.

Zo všetkých rozvinutých priemyselných demokracií fungujú Spojené štáty najhoršie. Sú jedinou bohatou demokraciou, ktorá nedokáže zabezpečiť slobodné a spravodlivé voľby, ktorých výsledok by sa považoval vo vnútri krajiny za legitímny. Dokážu to Kanada, Nemecko, Francúzsko, Británia aj Japonsko. USA nie.

Existuje celkom veľká šanca, že Donald Trump vyhrá tohtoročné voľby. Už v roku 2020 pritom vyhlásil, že neakceptuje výsledok slobodných a spravodlivých volieb vo svojej krajine, a robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby ho spochybnil.

V čom je dnes riziko tejto „vojny“ väčšie, než bolo napríklad v roku 2016, keď Trump prvýkrát kandidoval a zvíťazil v prezidentských voľbách?

Medzi rokmi 2016 a 2020, keď bol Trump prezidentom, bol svet ešte celkom stabilný.

Keď letíte lietadlom vo výške 12-tisíc metrov, svieti slnko, nefúka vietor a pilotovanie lietadla zrazu zveríte neskúsenému, neoverenému pilotovi, je dosť možné, že sa nič tragické nestane. Keď však pristávate s lietadlom uprostred hurikánu, fúka vietor, prší, nevidíte na pristávaciu dráhu a na poslednú chvíľu odovzdáte riadenie neskúsenému a nedôveryhodnému pilotovi, je veľké riziko, že s lietadlom havarujete.

A práve s ohľadom na tento kontext sme sa rozhodli dať USA na našom zozname rizík na prvé miesto. Uvedomujeme si, že Spojené štáty nie sú v občianskej vojne, ale pre lídrov nadchádzajúcich volieb je to existenčné hlasovanie.

Trump vie, že ak prehrá, pôjde do väzenia. Joe Biden a jeho poradcovia zase veria, že ak prehrajú, Trump spolitizuje americkú daňovú správu IRS (Internal Revenue Service – pozn. red.), ministerstvo spravodlivosti a FBI a pôjde po ľuďoch, ktorí v nich pôsobia, aby ich dostal do väzenia.

Objavujú sa tak neobvykle vysoké nároky na ľudí, ktorí sa zúčastňujú volebného súboja. To je niečo, čo sme doteraz nezažili.

Na jednej strane stojí vnútorná hrozba pre Spojené štáty, na druhej presah, ktorý môžu mať tieto voľby na svetovú bezpečnosť, stabilitu a ekonomickú prosperitu. V novembri sa bude rozhodovať 160 miliónov Američanov, ale ich hlasy budú mať vplyv na miliardy ľudí na celom svete. Aké riziko predstavujú americké voľby z geopolitického hľadiska?

Trump napríklad vníma ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského ako protivníka, ktorý odmietol splniť jeho požiadavku, aby Ukrajina začala vyšetrovanie Joea Bidena a jeho syna Huntera. V prípade víťazstva vo voľbách bude chcieť, aby sa krajina zmierila s koncom vojny za podmienok, ktoré budú výhodné pre Rusko, ale pre Ukrajinu budú neprijateľné. Keď Kyjiv odmietne, preruší pomoc a vojenskú podporu.

Poľsko, pobaltské štáty, Fínsko a Švédsko s tým rozhodne nebudú súhlasiť. Krajiny ako Maďarsko, Taliansko a ďalšie však môžu povedať, že chcú spolupracovať s Američanmi, pretože vojna bola už príliš drahá a treba nájsť spôsoby, ako obnoviť obchod s Ruskom a ukončiť konflikt. Ak sa Trump stane prezidentom, bude to pre NATO a EÚ obrovská hrozba.

V prípade Blízkeho východu Trump tvrdí, že k vojne nikdy nedôjde, pretože Iráncom jasne ukáže, že im to len tak neprejde. Keď bol ešte americkým prezidentom, nariadil zavraždiť veliteľa iránskych elitných jednotiek Kásima Sulejmáního. Teraz je tu konflikt, v ktorom Iránci dávajú zbrane iným aktérom, aby mohli na Američanov útočiť.

S Trumpom na čele USA bude útok na Irán oveľa pravdepodobnejší. Irán sa možno vzdá a ustúpi, ale možno sa ocitne aj v otvorenej vojne s USA a cena ropy stúpne na 150 až 200 dolárov (139 – 185 eur), čo spôsobí svetovú recesiu.

Trump okrem toho opakovane tvrdí, že Biden je príliš mäkký voči Číne. Údajne je potrebné, aby sa oddelili hospodárske vzťahy medzi oboma krajinami. To, že treba zvýšiť clá, sme počuli už od Lighthizera (Robert Lighthizer bol americký obchodný splnomocnenec počas Trumpovej prezidentskej éry – pozn. red.). To by mohlo v situácii, keď Čína už má veľké ekonomické problémy, viesť k ďalším konfliktom.

Z medzinárodného hľadiska je tak Trumpovo prezidentovanie oveľa rizikovejšie ako v roku 2016.

V dokumente píšete, že už samotná šanca, že by mohol vyhrať, môže mať destabilizujúci vplyv na USA aj zvyšok sveta. Prečo?

Trump je stále ešte len jedným z kandidátov, zatiaľ teda jeho výroky nemajú veľký vplyv. Keď však získa nomináciu Republikánskej strany, čo sa zrejme stane, jeho význam a moc narastú a s tým narastie aj sila jeho tvrdení.

Republikáni mu budú vo veľkom sľubovať vernosť a takisto aj mnohé médiá. Znamená to, že politické kroky, ktoré som spomínal, nebudú len politikou Donalda Trumpa, budú politikou Republikánskej strany. Preto sa začnú presadzovať v oveľa väčšej miere v Kongrese aj v amerických médiách – teda aj na miestach, kde sú teraz väčšinou ignorované.

Spomínate aj riziká spojené so svetovým usporiadaním bez globálneho lídra. Tomuto svetu hovoríte G-nula, v medzinárodnej politike v ňom panuje mocenské vákuum. Spojené štáty sú dnes poslednou superveľmocou, hoci si to možno často samy neprajú. Už dávnejšie ste varovali pred tým, že keď sa táto situácia nebude riešiť, bude nasledovať ešte viac neriešiteľných konfliktov a nestability. Inými slovami sme tušili, že situácia nie je optimálna, napriek tomu sa nič nezmenilo a v roku 2024 máme vážne obavy z toho, čo bude. Ako k tomu došlo?

Prvýkrát som o G-nula písal v roku 2012. Zdôrazňoval som, že inštitucionálna architektúra už dávno neodráža geopolitické rozloženie síl. Medzinárodné inštitúcie však odvtedy neprešli žiadnou reformou, aj keď je to veľmi potrebné a vieme to dlho. Upozorňovali sme na to už pred viac ako desiatimi rokmi, no nič sa nezmenilo. Namiesto toho sme riešenie problému len odďaľovali, pretože nám kríza nepripadala dosť veľká.

Rusko je tak napríklad ďalej členom Bezpečnostnej rady OSN, aj keď na jeho čele stojí zločinec. Keď Kremeľ v roku 2014 napadol Ukrajinu, Západ to mal brať oveľa vážnejšie, nečakať až do roku 2022. Japonsko a Nemecko sú oproti tomu dve silné krajiny, ktoré sú Charte OSN veľmi oddané, ale nemôžu byť bezpečnostnej rade so stálym právom veta. Prečo? Pretože prehrali druhú svetovú vojnu.

To isté platí pre Čínu, ktorá je dnes oveľa väčšou súčasťou svetovej ekonomiky, než aké sú jej hlasovacie práva v Medzinárodnom menovom fonde. Možno sme sa mali zaoberať aj tým, ale nič z toho sa nestalo.

Niečo sa však aj podarilo, nie?

Existuje pár oblastí, kde sa podarilo vytvoriť inštitúcie reagujúce na zmeny v rozložení globálnych síl. Deje sa tak napríklad v súvislosti s obratom smerom k Ázii a s vytvorením Quad (neformálna iniciatíva pre strategickú spoluprácu v oblasti Tichého a Indického oceánu, ktorej súčasťou sú USA, Japonsko, Austrália a India – pozn. red.) alebo so snahou o vytvorenie Trans-pacifického partnerstva, ktoré existuje, aj keď sa USA nepripojili.

Vnímam to aj pri štruktúre COP (konferencia pri rámcovom dohovore OSN o zmene klímy – pozn. red.) a Medzivládnom paneli pre zmenu klímy (IPCC). Svetu stále viac umožňujú – aj keď stále príliš pomaly – reagovať na odlesňovanie, nedostatok biologickej diverzity a priveľa uhlíka a metánu v atmosfére.

Keď som o G-nula začal v roku 2012 písať, trochu som očakával, že je to obrovský tanker, s ktorým sa bude len ťažko manévrovať, a že sa časom ocitneme v hlbinách geopolitickej recesie, v dôsledku ktorej budú len pribúdať veľké globálne konflikty. A práve toho sme teraz svedkami.

Nie všetky západné krajiny by však možno privítali takú zmenu v medzinárodných organizáciách. bezpečnostnej rade je napríklad Veľká Británia, ktorá dnes na svetovom poli nemá také postavenie ako v čase, keď sa orgán OSN zriaďoval. Keby sme teda reflektovali realitu dneška, jej pozícia by musela byť nutne slabšia.

Záleží na tom, o akú krajinu ide. Európska únia je dnes vďaka krízam, ktorými si prešla, vrátane G-nula, silnejšia. V reakcii na brexit strany podporujúce vystúpenie z EÚ zoslabli, pretože sa jasne ukázalo, aký je to hlúpy nápad. V reakcii na ruskú inváziu sa Európania skoordinovali v oblasti energetickej politiky a počas pandémie EÚ dobre reagovala v oblasti zdravotnej politiky.

Keď sa pozrieme mimo Európy, tak napríklad z Indie sa stal pod vedením premiéra Naréndru Módího výraznejší líder globálneho juhu. Podarilo sa mu aj vybudovať dobré vzťahy so Západom. Toho by sme sa možno nedočkali, keby nebolo G-nula.

V iných krajinách však domáce problémy, polarizácia a antisystémové nálady značne sťažili strategickú reakciu na tento nový stav. Určite to platí pre Britániu. Veľký problém je to však aj v Spojených štátoch a v európskych krajinách, ako je napríklad Francúzsko, Nemecko či Taliansko. Vnímam to aj na rozvíjajúcich sa trhoch, ako je napríklad Argentína alebo Brazília, kde vlani 8. januára museli riešiť podobné problémy ako 6. januára 2020 v USA (v Brazílii vlani došlo k útokom priaznivcov exprezidenta Bolsonara na štátne inštitúcie – pozn. red.).

Ako si vysvetľujete, že táto reflexia nenastala, hoci na ňu vy aj ďalší analytici a politológovia upozorňujete už roky?

Tvorba inštitúcií je veľmi náročná. Ľudia, ktorí sú pri moci, navyše zvyčajne chcú, aby odrážali ich záujmy a hodnoty.

Keď sa vo svete zmení pomer síl, množstvo existujúcich mechanizmov zmenu sťažuje. V čase, keď Spojené štáty vytvorili OSN, táto organizácia odrážala hlavne záujmy ich mocných priateľov po druhej svetovej vojne v roku 1945.

V rokoch 1948 a 1949, počas blokády Berlína, už zrazu Sovieti ako priatelia nevyzerali. No už boli v bezpečnostnej rade s právom veta, pretože spolu s Američanmi vyhrali druhú svetovú vojnu. Na to, aby sa zmenili nastavené pravidlá, by museli Američania použiť oveľa viac politickej vôle. To však nechceli, pretože by to bolo extrémne ťažké.

Ale to boli 40. roky minulého storočia. Čím si to vysvetľujete dnes?

Ľudia sa prirodzene sústredia na najbližšie obdobie. Vidím to aj na príklade USA. Blížia sa voľby, a keď hovorím so svetovými lídrami, je zrejmé, že sa boja možnosti Trumpovho víťazstva. Zároveň to nechcú hovoriť nahlas, pretože keď Trump vyhrá, budú s ním musieť spolupracovať. Ide teda o problém kolektívneho konania – nikto nechce o tomto probléme hovoriť, ale pretože o ňom nikto nehovorí, je pravdepodobnejšie, že nastane.

Proti Trumpovi kandidovalo niekoľko republikánskych kandidátov, takmer žiadny z nich ho však nekritizoval. Verejne proti nemu vystupoval snáď len Chris Christie (bývalý guvernér New Jersey, ktorý v januári odstúpil z volieb – pozn. red.), ktorý nikdy nemal šancu. Všetci sú opatrní, pretože ak Trump vyhrá, chcú s ním a s Republikánskou stranou spolupracovať. A to napriek tomu, že si myslia, že je zločinec a zlý človek. U šéfov svetových firiem a bankárov pozorujem to isté.

Veľa ľudí má v skutočnosti obmedzený okruh vlastných záujmov – ekonomických alebo politických –, kvôli ktorým tolerujú aj také krátkodobé výsledky, ktoré sú z dlhodobého hľadiska zlé pre všetkých.

Mne sa to samozrejme hovorí ľahko, pretože som pred 26 rokmi založil firmu, ktorej hodnota je doslova založená na tom, že priamo hovoríme, čo si myslíme, že sa vo svete deje. Ale takých inštitúcií nie je veľa. Keby som pracoval pre vládu alebo pre veľkú banku, nemohol by som nič také robiť. Na jednej strane som rád, že sme v bode, keď nás sledujú milióny ľudí a médiá chcú s nami hovoriť. Na druhej strane si nie som istý tým, aký to má všetko dosah. O G-nula hovorím dvanásť rokov, ale koľko ľudí s tým niečo urobilo?

Zniete trochu skepticky. Existuje podľa vás cesta dopredu, von z tejto situácie?

Nakoniec to vyriešime. Geopolitická recesia je cyklická, takže je to dlhý cyklus. Kríza sa raz zhorší tak, že budeme musieť vytvoriť nové inštitúcie. Ako som povedal, v prípade klímy sme to už urobili. Síce neskoro, ale aspoň na tom už pracujeme. K otepleniu o päť alebo šesť stupňov Celzia snáď nedôjde, vďaka našej reakcii to bude skôr o dva alebo dva a pol stupňa. Neskoro, ale predsa.

Otázkou však zostáva, či krízy, ktoré nás raz donútia konať, budú musieť byť také veľké, že vyhladia časť ľudstva, kým sa s nimi vyrovnáme. Alebo na ne dokážeme reagovať aj v prípade, že budú relatívne zvládnuteľné?

Narážam tým napríklad na ruskú vojnu proti Ukrajine. V roku 2022 agresia vyhnala osem miliónov Ukrajincov z ich domovov a do dnešného dňa má na konte státisíce obetí. Vyzeralo to tak, že konečne je to dosť veľká kríza na to, aby nás donútila konať. Lenže Rusko je vytrvalé a Západ začína byť unavený. Možno to teda nakoniec predsa len nebola dostatočne veľká kríza, možno nás skutočne dosť neohrozila. Možno nám na Ukrajine tak veľmi nezáleží a neveríme, že ruská agresia ohrozuje aj pobaltské štáty alebo Poľsko, a už vôbec nie Spojené štáty. A tak si Rusi možno skutočne nechajú veľkú časť Ukrajiny, a dokonca sa im podarí zvrhnúť Volodymyra Zelenského. Je to úplne možné.

Takže máte pravdu. Zatiaľ som trochu skeptický. Som rozhodne skeptickejší, než by som chcel byť.

Rusko však nie je jedinou krajinou, ktorá vybočuje. Sám píšete o vzniku osi takzvaných darebáckych, zlých štátov, ktorá zahŕňa okrem Ruska aj Irán a Severnú Kóreu. Aký vplyv môže mať prípadná vnútorná nestabilita vo vnútri USA práve na toto spojenie?

Ruská invázia na Ukrajinu skutočne viedla k tomu, že sa Rusko dostalo na os darebáckych štátov (v anglickom origináli rogue states: pojem sa vžil v 90. rokoch na označenie krajín, ktoré podľa USA predstavujú hrozbu pre svetový mier – pozn. red.). Európa, Spojené štáty, Japonsko a Južná Kórea ho odrezali od sveta. Putin je vnímaný ako vojnový zločinec. Už nie je niekým, s kým by mohla skupina G7 diplomaticky spolupracovať. Jeho majetok bol zmrazený. Sankcie ho odstrihli od Západu rovnako ako Irán a Severnú Kóreu.

Ich spolupráca vyzerá tak, že Severná Kórea a Irán poskytujú Rusku zbrane, ktoré mu pomáhajú v bojoch. Bez nich by to mal Kremeľ na Ukrajine veľmi ťažké. Rusko im za to poskytuje citlivé technológie, vďaka ktorým sú silnejšie a rastie aj ich schopnosť vyvolávať rozruch v ich okolí. Ide o krízových aktérov a vyhovuje im chaos na medzinárodnej scéne.

Vďaka vzájomnej spolupráci majú väčšie diplomatické krytie a môžu sa tak ďalej správať nezodpovedným spôsobom, a to aj vďaka G-nula.

Zmenil sa v posledných dvoch rokoch váš pohľad na svet? S ohľadom na to, čo sa deje na Ukrajine, v Pásme Gazy a na ďalších miestach sveta?

Jedným z najväčších rizík tohto roka podľa mňa je, že sa Ukrajina rozštiepi. Netvrdím to preto, že by som chcel, aby sa to stalo, je to veľká nespravodlivosť. No nevidím možnosť, ako by sme sa tomu mohli vyhnúť.

Úprimne dúfam, že sa Ukrajine podarí udržať 82 percent územia, ktoré dnes má, a situácia sa nezhorší. Zrejmé to však nie je. Zároveň sa bojím, že Zelenskyj bude stále viac zúfalý a bude viac a viac riskovať, čo je veľmi nebezpečné.

Dúfam, že Američania spolu s ďalšími krajinami sveta dokážu zaistiť, aby sa vojna medzi Izraelom a Hamasom nerozšírila. Nie som o tom však presvedčený. Obávam sa, že sa rozšíri do Libanonu a k Hizballáhu, k Hútíom v Jemene, k šíitským bojovníkom v Iraku a Sýrii a možno aj do Iránu.

Je zrejmé, že ochrana pred podobnými konfliktmi je nedostatočná. A to je celkom iný záver, než by sme mali pred piatimi alebo desiatimi rokmi.

Ktorá téma zo správy Top Risks sa podľa vás nedostatočne pokrýva a málo sa o nej diskutuje?

Pravdepodobne by som vybral nebezpečných priateľov. Je to vlastne trochu opak darebáckych štátov a patrí sem Volodymyr Zelenskyj, izraelský premiér Benjamin Netanjahu a viceprezident Taiwanu William Lai alebo Laj Čching-te (rozhovor sa uskutočnil ešte pred hlasovaním, v ktorom bol politik zvolený za prezidenta krajiny – pozn. red.). V každom z týchto prípadov ide o krajiny a vodcov, ktorí sú Spojeným štátom veľmi blízki – tak z osobných dôvodov, ako aj s ohľadom na národné záujmy. Všetci však zároveň generujú viac rizík, než by si Američania priali.

Spojené štáty majú obmedzené možnosti aj vôľu týchto lídrov krotiť. Blízkovýchodný konflikt sa tak zhoršuje nielen preto, že Hútíovia a Hizballáh reagujú na súčasnú situáciu a vytvárajú ešte väčší chaos, ale aj preto, že USA majú na túto trojicu obmedzené páky.

Čiastočne je to iste spôsobené aj tým, že je ľahšie kritizovať našich nepriateľov ako priateľov. Pri spisovaní hlavných geopolitických rizík na rok nehľadíme na svet iba z americkej perspektívy. Eurasia Group je globálna spoločnosť, máme kancelárie a analytikov po celom svete a snažíme sa tak z globálnej perspektívy pochopiť, aký je reálny stav vecí. Vďaka tomu vieme, že tieto priateľstvá predstavujú pomerne zrejmé riziká. V kontexte západných médií sa však prehliadajú.

10 najväčších rizík na rok 2024 podľa Eurasia Group

Spojené štáty proti sebe

Americká armáda a ekonomika zostávajú výnimočne silné, ale tamojší politický systém nie. Prezidentské voľby v USA podľa Eurasia Group prehĺbia politické rozdelenie krajiny, preveria americkú demokraciu spôsobom, aký krajina za 150 rokov nezažila, a oslabia dôveryhodnosť Spojených štátov na globálnej scéne.

Blízky východ na hrane

Na konci septembra 2023 americký poradca pre národnú bezpečnosť Jake Sullivan vyhlásil, že Blízky východ je pokojnejší ako za posledných dvadsať rokov. O osem dní neskôr teroristické útoky Hamasu otriasli celým regiónom. „Vyviedli svet zo samoľúbosti v palestínskej otázke, otriasli izraelským pocitom bezpečia a zmenili Blízky východ na časovanú bombu,“ píše sa v správe.

Rozdelená Ukrajina

Ukrajina bude tento rok podľa analytikov de facto rozdelená, čo je pre krajinu samotnú aj pre Západ neprijateľný výsledok. Rusko by navyše mohlo získať ďalšie územie. Rok 2024 teda bude zlomový: Ak Ukrajina rýchlo nevyrieši problémy s ľudskými zdrojmi, nezvýši výrobu zbraní a nezvolí realistickú vojenskú stratégiu, mohla by vojnu „prehrať“ už v budúcom roku.

Nekontrolovaná AI

V roku 2024 sa podľa Eurasia Group prejavia medzery v regulácii umelej inteligencie. Snahy o reguláciu všeobecne slabnú, technologické spoločnosti zostávajú v značnej miere neobmedzené a stále výkonnejšie modely a nástroje umelej inteligencie sa nekontrolovateľne šíria.

Os darebáckych štátov

Najsilnejšími darebáckymi štátmi sveta sú Rusko, Severná Kórea a Irán. Od februára 2022, keď Rusko napadlo Ukrajinu, navyše posilňujú vzájomnú spoluprácu. Spájajú ich sankcie, ktoré na ne boli uvalené, zdieľaná nenávisť k USA aj ochota porušovať medzinárodné právo s cieľom narušiť globálny status quo.

Neobnova Číny

Konsolidácia moci na najvyšších miestach čínskej politiky v roku 2023 utlmila politickú debatu, rovnako ako sa vyčerpali bývalé motory čínskeho hospodárskeho rastu. Vláda robí málo pre to, aby oba trendy zvrátila. Neschopnosť Pekingu nájsť riešenie odhalí medzery v legitimite Komunistickej strany Číny a zvýši riziko sociálnej nestability.

Boj o kritické nerastné suroviny

V roku 2024 prijmú vlády po celom svete protekcionistické opatrenia, ktoré narušia tok kritických nerastných surovín, zvýšia volatilitu cien a zmenia podobu nadväzujúcich dodávateľských reťazcov.

Nulový priestor pre chyby

Globálny šok, za ktorým stojí od roku 2021 inflácia, bude aj v roku 2024 vplyvným ekonomickým a politickým faktorom. Vysoké úrokové sadzby spomalia celosvetový rast. Pretože sa makroekonomické rezervy z veľkej časti vyčerpali, vlády budú mať len obmedzený priestor na stimuláciu rastu alebo na reakciu na prichádzajúce šoky. To zvýši riziko finančného napätia, sociálnych nepokojov a politickej nestability.

El Niño je späť

Po štyroch rokoch bude v prvej polovici tohto roku vrcholiť silný klimatický jav El Niño, ktorý prinesie extrémne výkyvy počasia. Tie spôsobia nedostatok potravín, zvýšia nedostatok vody, narušia logistiku, rozšíria choroby a podporia migráciu a politickú nestabilitu.

Rizikový obchod

„Pred dvoma rokmi sme varovali, že zákazníci, zamestnanci a investori – väčšinou ľavicoví – prenášajú kultúrne vojny v USA do zasadacích miestností firiem. To sa stále deje,“ upozorňuje Eurasia Group v poslednom bode.

Zdroj: Top Risks of 2024