Mala pocit, že ju všade sledujú kamery. Študentka opisuje život so schizoafektívnou poruchou

Katarína bude tento rok končiť štúdium na vysokej škole, čaká ju nové zamestnanie a v rámci možností túži žiť ako zdravý človek. „Asi to nepôjde úplne na sto percent, ale budem sa snažiť k tomu priblížiť,“ hovorí.

Zhruba od roku 2019 zažíva zmeny nálad, mávala depresívnejšie obdobia, ku ktorým sa neskôr pridali obdobia hypománie, teda slabšej formy mánie vyznačujúcej sa povznesenou náladou a zvýšenou energiou. Lekári jej najprv stanovili diagnózu recidivujúcej depresívnej poruchy a neskôr cyklotýmie, ktorú charakterizuje pretrvávajúca nestabilita nálady a časté obdobia depresie a hypománie.

Napokon sa však ukázalo, že príznaky, ktoré zažíva, sa najviac približujú k schizoafektívnej poruche.

„Ide o psychické ochorenie, pri ktorom človek zažíva prejavy schizofrénie aj afektívnych porúch, teda depresie, mánie a hypománie. Schizoafektívna porucha teda stojí na pomedzí schizofrénnych psychóz a afektívnych porúch. Od schizofrénie sa líši práve v spomenutých výrazných zmenách nálady. Často sa stretávam s názormi odborníkov, že toto ochorenie je miernejšie než schizofrénia a má lepšiu prognózu,“ vysvetľuje Katarína.

S rozhovorom súhlasila pod podmienkou zachovania anonymity a v texte sme jej zmenili meno.

Hlasy, ktoré ju desili

Psychóza sa u nej rozvinula v 23 rokoch po štátniciach, keď začala brigádovať. „Začalo sa to tým, že som veľmi dlho bola v stave takzvanej derealizácie. Zdalo sa mi, že okolie neexistuje, ja som akoby vo filme a ani ľudia okolo mňa nie sú reálni. Potom sa pridalo počutie hlasov a zrakové halucinácie vo forme rôznych pohybujúcich sa svetiel,“ opisuje Katarína.

Vyhľadať pomoc pre ňu bolo ľahké, pretože už predtým navštevovala psychiatra a chodila na terapie kvôli úzkostnej poruche. Keď sa lekárovi zdôverila, že okrem úzkosti prežíva aj niečo iné, hneď vedel, že ide o psychózu.

„Našťastie sa to podchytilo v začiatkoch a začalo sa to liečiť. Spúšťačom bol stres. Keď som u mojej psychologičky podstupovala testy na zistenie diagnózy a príčinu psychózy, ukázalo sa, že pri nespracovanom napätí dochádza u mňa až k psychotickým a afektívnym reakciám,“ spomína.

Katarína zažívala po prepuknutí psychózy rôzne typy psychotických symptómov.

„Vyskytli sa u mňa elementárne alebo jednoduché halucinácie, pri ktorých človek vidí len neurčité svetlá a obrysy, počuje neurčité zvuky alebo cíti neurčité vône. U mňa to boli práve rôzne pohybujúce sa svetlá a zvuky – akoby človek stál na ulici plnej ľudí a počul veľa hlasov idúcich cez seba. Ďalej som zažila aj takzvané intrapsychické halucinácie, pri ktorých má človek pocit, že jeho vlastné myšlienky sú cudzie a niekto mu ich vkladá do hlavy alebo, naopak, že mu ich niekto cudzí dokáže čítať,“ opisuje.

„Raz som počula ženské hlasy, ktoré mi hovorili, že sa mám zabiť, a to bolo úplne najhoršie, čo som kedy zažila,“ dodáva.

Vysvetľuje, že keď počuje hlasy, prichádzajú zvonka a máva pocit, akoby jej zneli priamo pri uchu: „Znie to veľmi realisticky, ale väčšinou si uvedomím, že sú to hlasy, ktoré počujem iba ja – napríklad tak, že som jediná v miestnosti a počujem tam viacero ľudí. Vtedy viem, že tie hlasy počujem len ja a nikto iný tam nie je.“

Bez liekov to nejde

Katarína taktiež veľmi dlho zažívala pocit, že všade na súkromných miestach – napríklad v dome, izbe či na toalete – sú skryté kamery. „Nútilo ma to správať sa ‚vhodne‘, teda tak, ako keby sa na mňa práve pozerali ľudia,“ pokračuje.

V minulosti urobila chybu, keď bez vedomia lekára vysadila lieky, pretože si myslela, že je úplne zdravá. Dnes uznáva, že to bolo veľmi nebezpečné.

„Myslela som si, že som ten najhorší človek na svete, pretože som oklamala psychologičku aj psychiatra tým, že trpím nejakou diagnózou. Samozrejme, po niekoľkých mesiacoch bez liekov sa môj stav výrazne zhoršil a začala som ich opäť užívať. Pochopila som, že ich naozaj potrebujem,“ spomína.

Vďaka liečbe dnes psychotické symptómy zažíva už len zriedkavo: „Lieky ich eliminovali na minimum.“

Keď depresia ustúpi, myšlienky sa jej zdajú absurdné

Pre Katarínu sú v bežnom živote najviac obmedzujúce zmeny nálad a striedanie období depresie, hypománie a bežného prežívania.

„Dejú sa mi v priebehu niekoľkých týždňov a je to dosť nepríjemné. Nedávno mi lekár zvýšil dávku liekov, na psychotické symptómy zaberajú dobre, ale zmeny nálad zažívam stále a dosť intenzívne. S obdobiami týchto zmien sa môžu spájať aj bludy, ja mávam napríklad pri hypománii pocit, že som ten najlepší, najatraktívnejší človek a môžem sa rovnať Bohu,“ opisuje študentka.

Okrem schizoafektívnej poruchy trpí aj úzkosťami, ktoré označuje za „samostatnú kapitolu“.

„Úzkosťou trpím už desať rokov a tiež vie veľmi znepríjemniť život. Vždy som mala problém so stresovými udalosťami a stres mi často spúšťajú aj činnosti, ktoré sú pre iného človeka úplne bežné – napríklad ísť do obchodu, cestovať autobusom alebo sa najesť v reštaurácii pred inými ľuďmi. Navštevujem kognitívno-behaviorálnu terapiu, ktorá mi pomáha so zvládaním úzkostí,“ hovorí.

Keď sa Katarína cíti horšie, pomáha jej vedomie, že ide iba o dočasné obdobie a že jej myšlienky sú spôsobené chorobou.

„Som oveľa viac ako moja choroba. Napríklad keď mám depresívne myšlienky o ukončení života, tak si poviem, že sú to myšlienky tej depresie a nie moje vlastné. Keď mi obdobie depresie prejde, tak mi príde absurdné, ako som vôbec na také hrozné veci mohla myslieť,“ vraví.

S pocitmi nezostáva sama

S ochoreniami na schizofrénnom spektre, kam patrí aj schizoafektívna porucha, sa spája viacero predsudkov či mýtov. Katarína sa najčastejšie stretáva s nesprávnou interpretáciou schizofrénie ako rozdvojenej osobnosti.

„Ľuďom vytrvalo vysvetľujem, že to tak nie je a že viac osobností je úplne iná diagnóza,“ hovorí.

O jej ochorení vie len jej najbližšie okolie, ktoré Katarínu berie ako úplne normálneho človeka. „Chápu to a nie som pre nich blázon ani ‚chorá na hlavu‘, čo mi pomáha úplne najviac. Mám tiež veľmi podporujúceho priateľa,“ vraví.

Dodáva však, že jej rodina nie je nadšená, keď o svojej chorobe hovorí. „Boja sa, ako to ostatní prijmú a majú strach, že ma pre to iní ľudia odsúdia,“ vysvetľuje.

Na ceste za uzdravením pri duševnej chorobe je podľa nej veľmi dôležité nenechávať si pocity len pre seba.

„Veľmi pomáha nájsť si tých správnych ľudí, ktorí vás neodsúdia, a rozprávať sa s nimi o tom. Tiež pomáha stanoviť si nejaký režim, v čom by som sa aj ja sama mohla zlepšiť, a zaradiť si doň viac pohybu, prechádzok a pobytu vonku. Dôležitý je aj pravidelný spánok a aktivity počas dňa. A takisto nebáť sa vyhľadať odbornú pomoc, ak to potrebujete.“