Denník N

Tradičná svadba? Ženy sa vydávali aj v detskom veku, obvykle bez lásky, smutné a vystrašené, hovorí Alžbeta Lukáčová

Alžbeta Lukáčová. Foto - Gabriela Birošová
Alžbeta Lukáčová. Foto – Gabriela Birošová

Žena bola mužovi vo všetkom podriadená. Mnohé texty piesní sú o tom, ako rodičia svoje dcéry vydali za oveľa starších mužov alebo vdovcov. Spieva sa tam o tom, ako sa im takí muži hnusia a nechcú, aby si k nim líhali do postelí, ako muži prídu z krčmy a zbijú ich. Zároveň sa tie piesne zvyknú končiť slovami, že tých mužov majú aj tak rady. Nevedeli si totiž predstaviť, že život môže vyzerať inak, vysvetľuje etnomuzikologička.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Alžbeta Lukáčová (1980) je etnomuzikologička, ktorá realizuje terénne výskumy v oblasti ľudovej hudby a jej kontextov. Nedávno jej s Jánom Kolesárom vyšla kniha Rejdová – tradičná svadba.

Nedávno ste spolu s Jánom Kolesárom vydali rozsiahlu publikáciu s názvom Rejdová – tradičná svadba. Obsahuje množstvo textu o tamojších zvykoch, bohatý hudobný aj fotografický archív. Rejdová je obec v okrese Rožňava, ktorá má dnes okolo 700 obyvateľov. Prečo práve ona?

Lebo do nej chodím spoznávať folklór už dvadsať rokov. Realizovala som tam výskumy zamerané na tradičnú ľudovú aj duchovnú hudobnú kultúru. Za tie roky som si s tamojšími ľuďmi vytvorila krásne priateľské vzťahy. Na spoluprácu na knihe ma oslovil Ján Kolesár, Rejdovčan, vysokoškolský pedagóg, miestny intelektuál a amatérsky historik. Mnoho rokov pracoval na výskume tradičnej svadby vo svojej obci a zachytil vzácne informácie od ľudí, z ktorých už dnes mnohí nežijú. Vznikol výborný rukopis, ktorý mi dal na pozretie a zhodnotenie s tým, aby som ho doplnila o hudobnú zložku a pripravila vydanie knihy.

Pred siedmimi rokmi som začala preverovať jednotlivé informácie, dopĺňať ich, oslovila som odborníkov na posúdenie rukopisu, hľadala som vhodnú formu na vydanie. No a systematicky som zhromažďovala aj hudobný materiál, ktorý k svadbe patrí. Som rada, že kniha vyšla v reprezentatívnej podobe, lebo som nechcela, aby sa stala len lokálnou monografiou vydanou v malom náklade a určenou miestnym.

Keď budeme rozoberať tradičnú svadbu v Rejdovej, o akom konkrétnom období to bude? Lebo podoby svadby sa stáročiami menili.

To je pravda. V sledovaní premien života, a teda aj svadby, je najväčšia krása tejto témy. V nej však spočíva aj nástraha – zovšeobecňovanie informácií sme nepovažovali za dobrú cestu, ale zároveň bolo jasné, že obrovský rozsah informácií treba v nejakom bode stopnúť.

Snažili sme sa zachytiť už prvé zmienky, ktoré o tamojších svadbách máme. Tými sú takzvané Muránske artikuly z roku 1585, ktoré dokumentujú zvyky na Gemeri a obsahujú nariadenia evanjelickej cirkvi. Ťažisko materiálu celkom prirodzene tvoria informácie z obdobia, pri ktorých sme sa už mohli oprieť o výpovede pamätníkov, teda ľudí, ktorí tradičné svadby ešte zažili.

Najlepšie zdokumentované máme svadby od prvej polovice 20. storočia až po obdobie, keď zásadne začali meniť svoju štruktúru a keď obyvatelia Rejdovej začali strácať väzby na ľudovú kultúru ako takú. Chcem však zdôrazniť, že tradičná svadba nikdy nemala celkom jednotnú podobu. Podstatou tradície je práve to, že sa mení. Aj dnešné svadby v mnohom vychádzajú z obradov, ktoré boli súčasťou svadieb v minulosti, len nabrali modernejšiu podobu a iný kontext.

Na otázku, ktorá svadba v Rejdovej bola historicky najtradičnejšia, sa teda nedá odpovedať. Podstatné bolo, aby sme zachytili obraz o zvykoch a obradoch, ktoré sprevádzali uzavretie manželstva v jeho premenách, čo najzrozumiteľnejšie.

Ak chceme hovoriť o svadbe, musíme začať takzvanými záletmi, vohľadmi, pytačkami, zásnubami a ohláškami, čo sú fázy, ktoré ohraničujú obdobie, od ktorého sa potenciálny mladý pár začal dávať dokopy, až po samotný obrad.

Jednotlivé fázy svadby, ktoré budem spomínať, sa netýkajú len Rejdovej, ale v podstate celého Slovenska. V čase niektoré fázy splývali, zanikali alebo sa inak menili. V knihe sme sa však snažili zachytiť všetky zložky svadobných, predsvadobných zvykov a čiastočne aj život po svadbe.

Zálety a vohľady prebiehali neraz kolektívne, keď mládenci chodili navštevovať dievčatá súce na vydaj. Asi sa to nedá porovnať s ničím, čo poznáme dnes. Možností slobodne a súkromne si vyberať dievča alebo chlapca nemali mladí ľudia ani zďaleka toľko ako dnes. Boli pod neustálou kontrolou širokého spoločenstva obce a rodiny.

Potenciálne vzťahy mladých ľudí ovplyvňovalo mnoho faktorov, napríklad príslušnosť k sociálnej vrstve. Pre mládenca z roľníckej rodiny sa ako vhodná partnerka javilo dievča tiež z roľníckej rodiny, remeselník si bral remeselníčku a tak ďalej. Samozrejmosťou bolo, že budú obaja rovnakého vierovyznania aj etnického pôvodu.

Predstava, že by si v dávnych časoch niekto z majority bral partnera či partnerku z nejakej menšiny, napríklad rómskej či židovskej, bola absurdná, hoci aj to sa stalo. A zálety boli v zásade ešte tou lepšou možnosťou, lebo mohol vzniknúť pár na základe lásky. Takých však bolo málo, lebo sobáše mladých boli často vopred dohodnuté rodičmi. Budúci manželia sa dovtedy často ani nevideli, respektíve sa poriadne nepoznali.

Rodičia vtedy boli povinní dohliadnuť, aby dcéry ovládali varenie, šitie, iné ručné a domáce práce, lebo práve tým sa posudzovala ich súcosť na vydaj. Synovia zase museli vedieť pracovať na statku, s vozom, drevom a podobne. Ak to neovládali, popíjali, prípadne boli leniví, hovorilo sa im, že sú daromníci, čo znižovalo ich šance na manželstvo.

Schopnosť ovládať spomínané práce bola aj otázkou prežitia. Ak mala rodina fungovať, prospievať, každý v nej si musel vedieť zastať svoju rolu. Skúmal sa dokonca aj zdravotný stav budúceho ženícha a nevesty, lebo zaručoval jednak schopnosť založiť si rodinu, jednak schopnosť plnohodnotne pracovať.

Znakom vyspelosti bolo aj ovládanie základného repertoáru piesní a miestnych tancov. Tieto zručnosti ich kvalifikovali na prijatie medzi dievky a mládencov, dokazovalo, že sú k svetu, vyspelí, súci na ženbu alebo vydaj.

Očakávala sa od budúcich neviest a ženíchov sexuálna zdržanlivosť, teda že ostanú až do svadby pannami a panicmi?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie