Prečo znásilnenie nesmie byť premlčané za 10 rokov? Je to neúcta k obetiam a signál podpory pre agresorov, hovorí odborníčka

Koalícia vo štvrtok schválila premlčacie lehoty nielen pri korupcii a podvodoch, ale aj pri znásilnení. Verejnosť sa to dozvedela až vo štvrtok, teda v deň hlasovania.

„Som zhrozená. Je to cúvanie. Je to nepochopenie závažnosti tejto problematiky. Je to výraz neúcty k obetiam a signál podpory pre agresorov,“ hovorí Slávka Karkošková, analytička Koordinačno-metodického centra pre prevenciu násilia na ženách.

Koalícia v tom problém nevidí. „Premlčacia lehota začne plynúť momentom znásilnenia tej ženy. Tak asi o tom vie, všimne si to, keď ju niekto znásilní, a môže ten trestný čin nahlásiť,“ obhajoval zmenu novozvolený poslanec Richard Glück.

Prečo ani 10 rokov nestačí, aby obete znásilnenia našli silu ísť na políciu? A prečo právna úprava môže znamenať, že páchateľom sexuálneho násilia prejde ich skutok beztrestne?

Prinášame prehľad hlavných mýtov o sexuálnom násilí a vysvetlenie, prečo obete potrebujú čas na to, aby našli odvahu hovoriť. Obete sexuálneho násilia majú viacero dôvodov, prečo to ihneď nenahlásia.

Glück: „Tak asi o tom vie, všimne si to, keď ju niekto znásilní…“

Obete sú fyzicky aj psychicky ochromené, zamrznú.

Znásilnenie je hlboký zásah do intimity človeka. „Vo svojej podstate vyjadruje asi to najzákladnejšie poníženie druhej osoby,“ hovorí Karkošková.

Môže sa zdať nepochopiteľné, prečo sa obete sexuálneho násilia nebránia, fyzicky neútočia, nekričia. Psychológovia však upozorňujú, že často sa stáva presný opak: obete zamrznú, sú fyzicky aj psychicky ochromené.

Nazýva sa to disociácia a nastáva vtedy, ak človek prežíva silnú bolesť – telo spustí obranný mechanizmus a vypne sa. Ide o inštinktívnu reakciu, ktorú si človek nevyberá.

Obeť však ostáva paralyzovaná aj dlho potom. Znásilnenie je totiž ten najhlbší zážitok bezmocnosti – že na vôli obete vôbec nezáleží. „Toto posolstvo násilného aktu sa vryje do pamäti, do duše a paralyzuje obeť psychicky dlhodobo,“ vysvetľuje Karkošková, ktorá sa venuje problematike sexuálneho násilia.

Človek po takej kritickej udalosti o nej často vôbec nedokáže hovoriť a táto schopnosť sa niekedy neobnoví aj roky. „To, že o tom človek nedokáže rozprávať, je teda spôsobené neurofyziologicky, rozpoja sa spojené neuronálne siete – akoby sa rozpojili kábliky. Môže to byť až takzvaná disociatívna amnézia, keď si obeť takúto udalosť nepamätá. Napríklad žena sa pri znásilnení ‚odpojí‘, aby to vôbec prežila, a potom si tú udalosť nepamätá a nevie o nej rozprávať,“ vysvetlila už v minulosti pre Denník N psychologička Zuzana Hradileková.

Niektoré obete znásilnenia o tom dokážu hovoriť až po rokoch, keď sa im už traumu podarí spracovať, napríklad pomocou psychoterapie.

Obeť zneužívania v detstve si nemusí uvedomiť, že prežila sexuálne násilie.

Sexuálne násilie má viacero foriem okrem násilného preniknutia do tela. Patria sem napríklad aj dotykové formy. „K nim patrí to, ak sa niekto so sexuálnym zámerom dotýka tela dieťaťa alebo ho s týmto zámerom bozkáva; alebo ho núti dotýkať sa inej osoby alebo ju bozkávať na intímnych miestach,“ dodáva Slávka Karkošková.

Takisto bezdotykové formy: ak je obeť nútená sledovať osobu masturbovať, pozerať pornografiu alebo byť pri jej výrobe. Alebo obťažovanie v online prostredí cez zasielanie fotografií či videí.

Ak sa takéto formy násilia diali dieťaťu, môže trvať roky, kým si skutky vôbec uvedomí, nehovoriac o potrebnom spracovaní na to, aby obeť išla vypovedať na políciu. Treba si uvedomiť, že sexuálne zneužívanie podľa Karkoškovej zasahuje do veľmi intímnej oblasti života.

„Navyše v zraniteľnom období, keď sa jedinec ešte len vyvíja. Nemá preto dostatočné kapacity na to, aby sa náležite zorientoval v tom, čo sa deje a čo si s tým má počať,“ hovorí Slávka Karkošková.

Dospelá obeť si podľa nej racionálne uvedomuje, že prežila násilie, ktoré pošliapalo jej vôľu. „Ale to, že to vedia racionálne, nemusí dávať dostatočnú vnútornú silu na to, aby išli nahlásiť agresora,“ hovorí Karkošková.

Glück: „… môže ten trestný čin nahlásiť.“

Až 54 percent slovenských žien a mužov zažilo niektorú z foriem sexuálneho násilia, vyplýva z reprezentatívneho prieskumu Inštitútu pre výskum práce a rodiny v spolupráci s agentúrou 2muse z roku 2022. Iba štvrtina obetí sa so svojou skúsenosťou niekomu zdôverila alebo vyhľadala odbornú pomoc.

Existuje mnoho dôvodov, pre ktoré môže trvať desaťročia, kým sa obeť odváži prehovoriť.

Hanba a obrovské riziko pre obeť.

Podľa prieskumu inštitútu boli hlavnými faktormi nenahlasovania násilia nedôvera a pocit hanby. Ešte stále je sexuálne násilie vo verejnosti tabu, a ak o tom obete prehovoria, vystavujú sa podľa Karkoškovej obrovskému riziku.

„Obeť môže od okolia počuť: Nerieš to, ži ďalej, vzchop sa, máš rodinu, deti, prácu, choď na terapiu, začni cvičiť. Nepochopenie, aká je to rana na duši, stále umlčiava obete, že ešte stále nie je dostatočne bezpečné prostredie na to, aby sa zdôverili,“ hovorí odborníčka. „Keď nám niekto vykradne dom, asi sa nenájde nikto, kto by povedal: Nechaj to tak. Ale keď dôjde k znásilneniu, ľudia zrazu rozmýšľajú na úplne inej vlne.“

Obeť sa môže obávať reakcie rodiny či svojho okolia, medzi nimi napríklad spochybňovania či výčitiek, prečo sa nebránila alebo prečo nenahlásila násilie skôr. „Viac než pri akejkoľvek inej forme tráum sú obete sexuálneho zneužívania vystavené riziku sociálnej stigmatizácie, očierňovaniu a chýbajúcim prejavom solidarity,“ dodáva Slávka Karkošková.

Páchateľ môže byť obľúbená, vplyvná osoba alebo člen rodiny.

Odborníci pripomínajú, že páchateľ nemusí byť na prvý pohľad človek, ktorý by vyzeral ako násilník alebo tyran. Môže to byť človek obľúbený v okolí alebo vplyvný – môže napríklad pracovať v riadiacich pozíciách. „Mnohé detské, ale i dospelé obete tušia, že ak by prehovorili, ľudia im neuveria a postavia sa skôr na stranu páchateľa,“ hovorí psychológ Róbert Braciník.

Odborníci pripomínajú, že v približne troch štvrtinách prípadov zneužívania detí je páchateľ osoba, ktorú dieťa pozná a ktorej dôveruje. Obeť môže byť pod tlakom rodiny alebo okolia, aby skutok nenahlásila. Podľa Karkoškovej až 20 percent obetí sexuálneho zneužívania, ktoré vypovedali pred autoritami, neskôr svoju výpoveď odvolali – najčastejšou príčinou je tlak rodiny.

Každý agresor je niečí kolega, príbuzný, známy. Obete často vnímajú, že ľudia v ich okolí sa nevedia dostatočne jasne postaviť na stranu obete,“ hovorí Karkošková.

Obete tak majú pocit, že nebudú mať podporu v okolí vtedy, ak si trúfnu agresora konfrontovať. „Agresor bude všetkými možnými prostriedkami bojovať, aby ju zdiskreditoval, umlčal, zosmiešnil, zahanbil. Aby si na toto obeť trúfla, potrebuje mať dostatočné sociálne istenie a oporu,“ hovorí odborníčka.

No ak obeť, naopak, vidí, že v jej okolí pri téme znásilnenia všetci stíchnu alebo to zľahčujú, potom necíti dostatočnú oporu, aby to nahlásila.

Páchateľ môže mať na obeť „páky“.

Môže trvať dlhé roky, kým sa obeť vymaní spod vplyvu páchateľa. Najmä vtedy, ak jej páchateľ zabezpečuje základné životné potreby. Môže ísť napríklad o ženu na materskej či rodičovskej dovolenke, ktorá by sama s deťmi finančne neprežila.

Z reprezentatívneho výskumu vyplýva, že práve ženy najviac zažívajú obťažovanie v najzraniteľnejšom období života, keď sú vo veľkej miere závislé od pomoci druhých. A to napríklad keď študujú, začínajú pracovať, prípadne si založia rodinu a majú deti.

Páchateľ teda môže byť osoba, ktorej postavenie výrazne ovplyvňuje život obete. V takom prípade je extrémne náročne vymaniť sa spod jeho či jej vplyvu a obeť sa nachádza v situácii, z ktorej nevidí východisko. „Preto môže trvať dlho, kým obete o zneužívaní prehovoria,“ vraví Karkošková.

Znova o tom hovoriť bolí, najmä na polícii.

Opakovane hovoriť o zažitom násilí môže byť veľmi bolestivé. Obeti môže trvať roky, kým vôbec zistí, že na to nedokáže zabudnúť a potrebuje o tom hovoriť, aby sa s traumou vyrovnala.

Obeť môže mať strach hovoriť znova o detailoch, navyše pred policajtmi. Podľa prieskumu iba 12 percent z tých, ktorí sa rozhodnú zdôveriť, to urobia aj na polícii. Môže byť na to viacero dôvodov, medzi nimi aj obava, že polícia k nim nebude pristupovať citlivo.

Polícia v minulosti informovala o sexuálnom násilí necitlivo, napríklad v roku 2017 takto: „Mladistvá s myslením blízkym jej pubertálnemu veku mala naivné predstavy a snahy nadviazať bližšie priateľstvo s americkým športovcom,“ napísala polícia na Facebooku. Hovorila o vznesenom obvinení voči 23-ročnému basketbalistovi za sexuálne násilie voči 16-ročnému dievčaťu.

„Ak by obeť vypovedala na polícii a niekto sa nevhodne zatvári, pri výsluchu položí necitlivé, skryto alebo aj otvorene obviňujúce či spochybňujúce otázky, môže ju to dostať do stresu, ktorý nepomáha slobodne odkomunikovať skúsenosť, ale ktorý paralyzuje,“ vysvetľuje Slávka Karkošková.

Odborníčka mala možnosť čítať si zápisy z výsluchov či rozhodnutia súdov a tvrdí, že sa v ich komunikácii premietajú rôzne predsudky. „Nehovorím, že v každom jednom prípade sa správajú k obeti necitlivo. Ale riziko je obrovské, ak nie na strane polície, tak na strane obhajoby agresora, ktorá si na obetiach zgustne,“ dodáva.