Denník N

Zastreleným vojakom vyberala z náprsných vreciek legitimácie, aby ich nezničila krv a mohli ich identifikovať

Hedviga Bôriková v čase nahrávania rozhovoru. Zdroj - archív H. B.
Hedviga Bôriková v čase nahrávania rozhovoru. Zdroj – archív H. B.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Príbeh spracovali dokumentaristi z organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov na totalitné režimy 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budú môcť zaznamenať ďalšie príbehy, aby sa na ne nezabudlo a minulosť nemohol nikto spochybniť. Máte tip na pamätníka, ktorého príbeh by sme mali spracovať? Napíšte nám.

Hedviga Bôriková sa narodila 8. februára 1934 v Závade pod Čiernym vrchom neďaleko Uhrovca. Otec Ondrej Hanko a mama Anna boli maloroľníci. Hedviga sa narodila ako druhá dcéra v poradí a postupne do rodiny pribudlo spolu sedem dcér. Hedviga sa najčastejšie držala pri otcovi a nahrádzala mu syna. Už odmala bola silná a húževnatá a zastala aj chlapčenské roboty okolo gazdovstva.

Všetky deti už od malička pracovali na statku a do školy chodili, len keď nebolo veľa roboty. Hedviga si pamätá, že už dávno pred vypuknutím Slovenského národného povstania vídali, ako sa po okolí potulujú cudzí ľudia. Videli lietať balóny, ktoré niečo zhadzovali do hôr nad ich dedinou, a v doline sa šírili ilegálne letáky o organizovaní partizánskych skupín. V horách pod Čiernym vrchom začali stavať poľovnícke chaty a bunkre, priamo v dedine sa usídlilo velenie partizánskej jednotky.

Začiatky vojny v Uhrovskej doline

Závada pod Čiernym vrchom je posledná podhorská dedina Uhrovskej doliny v Strážovských vrchoch. Neďaleké Bánovce nad Bebravou boli v čase druhej svetovej vojny sídlom vtedajšieho prezidenta Jozefa Tisa, a aj preto sa táto oblasť stala jedným zo symbolov odporu voči fašistickej nadvláde.

Dediny v okolí Uhrovca boli miestom, kde sa na jeseň v roku 1944 z radov partizánov aj vojakov rôznych národností sformovala Partizánska brigáda Jana Žižku (PBJŽ), ktorá mala až 1600 členov. Brigáda obsadila dvadsaťdva obcí, v ktorých vyhlásili obnovenie Československej republiky.

Do protifašistického odboja sa zapájali celé rodiny a rodičia Hedvigy Hankovej boli jednými z nich.

„Keď sa to začalo, mala som desať rokov. Keď sme kravy pásavali, tak sme sa s nimi, s tými partizánmi videli. Aj nás zdravili. Dvaja prišli ku mne, ja som sa nebála. Prišli, pozdravili a pýtali sa, aké je tuto mesto, ako sa volá,“ spomínala Hedviga.

Spýtali sa jej, či pozná istého Michala Sečanského. Hedviga ho poznala, bol to jej sused, ktorý odišiel bojovať na východný front. Neskôr sa stal veliteľom partizánskej brigády Jána Nálepku. Po Hedvige poslali odkaz jeho mame, aby sa o neho nebála, že je v poriadku.

Dom, v ktorom sídlila partizánska jednotka v Závade pod Čiernym Vrchom. Zdroj – archív H. B.

Partizánska spojka Hedviga

Hedviga ešte veľakrát niesla odkazy z dediny do doliny aj naspäť. Schovávala pod kameň hlásenia pre velenie partizánov, čo sa deje v dedine. „Chodila som špinavá a strapatá a robila som sa, že som hluchonemá, že ničomu nerozumiem,“ spomínala Hedviga na časy, keď robila partizánom spojku.

Partizáni prespávali aj v ich dome, bolo ich okolo dvadsať, spávali kade-tade po zemi, po laviciach, niektorí aj posediačky. Vždy však niektorý z nich držal vonku stráž.

Otec Ondrej bol striedavo v horách pri partizánoch a doma. Hedviga so sestrami a s mamou im varievali a otec ich ošetroval.

„Jeden z nich mal veľmi omrznuté nohy, tak otec mu veľmi pomáhal, ošetroval. Asi po mesiaci už mohol ísť do boja. Pomáhal, kto si ctil život a slobodu, pomáhal každý, kto len mohol.“

Partizáni získali z Tiberghienky v Trenčíne látky a poroznášali ich po domoch, aby z nich šikovné ženy pošili oblečenie. „Moja mama, tá im pošila maskáče. Šila vo dne, v noci,“ spomínala Hedviga, ako pomáhali rodičia partizánom.

Spomienka na krutosť gardistov

Po potlačení povstaleckej armády v Banskej Bystrici sa veľká časť nemeckej armády presunula do okolia Bánoviec nad Bebravou, kde pôsobila početná PBJŽ pod velením Teodora Polu. Koncom októbra a v novembri 1944 zažili obyvatelia obcí Uhrovskej doliny hádam najkrutejšie obdobie vo svojej histórii. Takmer 15-tisícová nemecká armáda spolu s miestnymi gardistami plienili domy, zatýkali mužov, kruto vypočúvali a väznili.

Hedviga si pamätala bohatého gazdu z Ostratíc, ku ktorému s otcom chodili pomáhať pri žatve. Vždy mal prvý úrodu pod strechou, lebo otec bol pracovitý, a gazda si ho za to vážil. Keď brali otca, Hedvige gazda-gardista ukázal prstom na ústa, aby mlčala a neprezradila ho.

Ondrej Hanko sa po týždni vo väzení v Bánovciach nad Bebravou vrátil vysilený a zničený pešo domov. Gazda ho zachránil.

Mnoho ďalších mužov však také šťastie nemalo. Koncom novembra 1945 gardisti popravili 35 ľudí, ktorí pomáhali partizánom. Pochovali ich do hromadného hrobu na Cibislávke pri Bánovciach. Množstvo mužov deportovali do koncentračných táborov. Hedviga však pripomínala, že záchrana jej otca bola obrovskou výnimkou.

Pamätala si aj na iných gardistov, ktorí chodili po domoch obyčajných ľudí a páchali násilie. Raz zbadala, že asi tri domy od nich horia maštale, a chcela ísť pootvárať vráta, nech môžu zvieratá ujsť.

Vtom uvidela obraz, ktorý sa jej navždy vryl do pamäti: „Ona kúpala, to bábätko. To nemalo ani pol roka. Prišiel gardista, kulak z Ostratíc, chodili sme k nemu s otcom na žatvu. On jej to dieťatko chytil za nožičku, plesk o stenu! A oproti už horeli kozy, ovce, maštale, šopy. Ona tam do toho vletela. Ako bežala, šedivela a aj ona tam zhorela,“ spomínala ešte aj dnes s plačom Hedviga.

Hedviga Bôriková ako 15-ročné dievča. Zdroj – archív H. B.

Na povale skrývali židovské rodiny

Podhorské dediny boli častým cieľom zúfalých ľudí utekajúcich pred nacistickým besnením. V rovnakom čase, ako prichádzali partizáni, začali prichádzať aj Židia.

Hedviga si spomína, že u nich v dome na jeseň v roku 1944 na povale skrývali asi desať Židov. Raz ktosi rodinu udal, že držia s partizánmi, a do dvora sa im vrútilo asi dvadsať nemeckých vojakov. Pamätá si, že celú rodina postavili na most na odstrel a vojaci prehľadávali ich dom.

„My sme ich mali na povale, bolo tam šúštie, to sme mali pozakrývané. Báli sme sa, že ich tam Nemci objavia. Lebo oni všade liezli, všade! Keby ich našli, nepomôže nám nikto, nás zmasakrujú. A ten jeden už stál na tom šteblíku na povale. Ja som strašne začala plakať. Ale moja mama na mňa skríkla: ‚Hedviga!‘ Jeden veliteľ vyšiel z domu, zdvihol ruku a zastavil ostatných vojakov. ‚A ty Heidi?‘ spýtal sa. A ja že áno, objala som ho, strašne som ho objala a rozplakala som sa mu na prsiach. On hovorí: ‚Ty Heidi a aj ja mám Heidi‘,“ spomínala Hedviga na okamih, keď jej meno zachránilo rodinu pred zastrelením.

Keď Nemci odišli, Židov pustili, ale dozvedeli sa, že ich chytila iná skupina Nemcov a postrieľali ich.

Koncom novembra 1944 nemecké jednotky a gardisti uskutočnili razie po dedinách v Uhrovskej doline a nadránom 30. novembra objavili aj bunkre plné Židov medzi Kšinnou a Závadou. Niekoľko ľudí zastrelili hneď na mieste, asi desiatku upálili v bunkroch a 40 ľudí zadržali. Boli to väčšinou starí a deti, zdatným dospelým sa zväčša podarilo včas ujsť.

Zajatých zhromaždili v škole v Kšinnej a kruto vypočúvali. Na druhý deň 1. decembra 35 ľudí vyvliekli za dedinu, kde ich všetkých postrieľali do plytkého hrobu, ktorý si predtým museli sami vykopať.

Zima plná strachu

Protipartizánske razie neprestávali ani po týchto tragických udalostiach. Všetci sa snažili len nejako prežiť. Domáci naďalej podporovali odboj, aj keď už boli veľmi unavení.

Hedviga si pamätá, že ich dom sa opäť stal útočiskom partizánov. Podobne ako mnoho domov v Závade aj v ostatných susedných dedinách. V dedine cez deň sliedili Nemci a na večer sa stiahli. Na noc prišli premočení a hladní partizáni a potrebovali sa zohriať.

Vianoce prežili veľmi skromne a potichu. Vedeli, že ešte nie je koniec. Koncom januára 1945 fašisti opäť robili trestné výpravy po domoch a okolitých lesoch.

Na Filovom laze neďaleko Závady bol zriadený poľný lazaret. Nemci ho prepadli a vypálili, rovnako aj Šebeňov laz a niekoľko domov v dedine. Obyvateľov zhromaždili v škole a vypočúvali.

V škole sa ocitla aj Hedviga s otcom Ondrejom. „Boli sme, lebo sme pomáhali partizánom. Bolo nás tam 32, ja som bola najmladšia. A koho vyvolali, ten sa musel postaviť. My sme boli na jednej listine posledným menom. Volal: ‚Ondrej Hanko a dcéra Hedviga…‘, ale vtom vtrhlo 20 esesákov do školy, niečo veľké hlásili. Otca som držala za kabát, nepostavil sa. Ale nikto nevyzradil, že sme nevstali,“ spomínala Hedviga na chvíľu, keď s otcom opäť unikli istej smrti, lebo prečítaných poslali do koncentračného tábora.

Táto udalosť však poznačila nielen obyvateľov Závady pod Čiernym vrchom, ale aj mnohé ďalšie obce v okolí Bánoviec. Zatknutých ľudí sústredili v Bánovciach, neskôr presunuli do väzenia v Trenčíne a odtiaľ 9. februára 1945 deportovali viac ako sto mužov do Mauthausenu v Rakúsku.

Hromady mŕtvych

V tom čase zaklopali na okno u Hankovcov ďalšie dve židovské rodiny, ktoré hľadali miesto, kde by sa mohli ukryť pred nemeckým prenasledovaním. Hankovci ich ukryli na dvore v bunkri vedľa maštale, ktorý mali vykopaný do svahu za dvorom.

„Zásobovali sme ich jedlom. Chlieb, maslo, syr… Mali lampu, ale petrolej v nej vyhorel. Tak mali baterky, tými si tam svietili, aby sa mohli najesť. Nemali však istotu nikde. Aj keď už boli v bunkri, žili v strašnom strachu,“ spomínala Hedviga na zachránených Židov.

„Keď už prichádzal front, tak sme utiekli do Železného. Každý, kto mohol, na koňoch pobral, čo mohol. Utekali sme do takej doliny, kde boli veľké skaly. Pod ne sme sa popichali. Guľky len tak frčali,“ spomínala na útek z domu Hedviga.

Po čase sa dedinčania vrátili do domov, no boje sa neskončili. Hedviga si spomínala na preplnený poľný lazaret a hromadu mŕtvol, ktoré videla kade-tade po dedine. Umierajúcich alebo mŕtvych mužov sústreďovali aj na dvore u Hankovcov.

„Keď niekto padol na dvore alebo na vŕšku, vždy som zobrala niečo z náprsnej kapsy. Občianku, aby ju krv nezatiekla.“

Zachránené doklady potom odovzdala veliteľom. Vďaka jej odvahe a odhodlaniu dokázali identifikovať mnohých padlých vojakov a partizánov.

Koncom zimy 1945 mala Hedviga 11 rokov. Malé dievča, ktoré malo tráviť svoj čas v škole a v hrách s ostatnými deťmi, zažívalo hrozné chvíle druhej svetovej vojny: „To sú veci, na ktoré sa nedá zabudnúť. To, čo človek prežil. Nebola som ani plnoletá, ani decko. Zabudnúť sa nedá…“

Závadu pod Čiernym vrchom a celú Uhrovskú dolinu oslobodili 1. apríla 1945.

Hedviga Bôriková (vľavo) s dcérou, mamou a so synom. Zdroj – archív H. B.

Ťažký život po vojne

Po vojne zachránení Židia z bunkra odišli smerom na Valaskú Belú a do Žiliny. Mame prišla po vojne pozvánka do Izraela a občas ich kontaktoval istý pán Neuman z Prahy, ktorý bol z onej skupiny zachránených.

Hedviga začala opäť chodiť do školy a po skončení základnej školskej dochádzky odišla do Bratislavy starať sa o deti. Neskôr nastúpila na zdravotnú školu a do Červeného kríža.

„Robila som na Červenom moste, tam bola vojenská nemocnica, po vojne tam bolo ešte dosť vojakov. Mnoho ranených, niektorí neboli ani dobre ošetrení. Sestier nebolo veľa, ale každý, kto mohol, robil.“

Vojnoví invalidi mali zanedbané rany, no vďaka sestrám z Červeného kríža sa podarilo mnohých zachrániť. Na sezónne práce chodila domov, lebo nemal kto otcovi pomáhať na poli.

Neskôr Hedviga pracovala vo fabrike Danubiuske, kde obsluhovala ťažké stroje na výrobu nití.

Po troch rokoch sa však päť musela vrátiť domov, lebo otcovi sa obnovilo staré vojnové zranenie.

V Bratislave zanechala prácu aj veľkú lásku. Mama skrývala všetky listy, ktoré jej z Bratislavy chodili.

Mama nešťastnú Hedvigu napokon nasilu v roku 1954 vydala za gazdu, ktorého neľúbila. Manželstvo bez lásky sa čoskoro rozpadlo a Hedviga sa po roku aj s malým synom Milanom vrátila naspäť do Závady, kde sa opäť nasťahovala k rodičom.

Hankovci mali asi jeden a pol hektára pôdy, nejaké pasienky a podiel v horách. S príchodom družstva v roku 1957 pôdu odovzdali a začali hospodáriť na spoločnom. Rodičia už nevládali vo veľkom hospodáriť, tak im príchod družstva neprekážal. Hedviga sa v roku 1958 opäť vydala a s manželom Ladislavom Bôrikom odišla zo Závady pod Čiernym vrchom žiť do Trenčianskych Teplíc.

Bôrikovcom sa narodili syn Ľubo a dcéra Marta. Hedviga pracovala v kúpeľoch, neskôr v učiteľskom dome. Všetku svoju energiu venovala výchove detí a opatere manžela, u ktorého sa časom rozvinulo ťažké psychické ochorenie.

Neskôr si osvojila vnučku, ktorú dvadsať rokov s láskou vychovávala.

V čase nahrávania rozhovoru mala Hedviga Bôriková takmer 90 rokov a stále žila v Trenčianskych Tepliciach. Na život v Závade pod Čiernym vrchom jej zostali bolestné spomienky: „Viete, ako je to zle, vracať sa k tomu. To sú veci, na ktoré sa nedá zabudnúť.“

Pamätník SNP v Závade pod Čiernym Vrchom. Zdroj – archív H. B.

Ďalšie útoky na našu redakciu: Kaliňák po večeroch číha na Leška, Smer žaluje Martina M. Šimečku. Denník N v sledovaní každého kroku vlády nepoľaví, ale ak má pre vás práca našich novinárov a novináriek väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete prispieť na ich prácu a obranu v sporoch darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie