Denník N

Ivana Skoumalová z košickej susedskej komunity: Niekedy stačí osadiť do parku novú lavičku a úplne tým zmeníte správanie ľudí

Ivana Skoumalová. Foto N - Peter Lázár
Ivana Skoumalová. Foto N – Peter Lázár

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Ivana Skoumalová vyštudovala psychológiu a pracuje ako výskumníčka na Lekárskej fakulte UPJŠ. Ako občianska aktivistka pôsobí hneď v niekoľkých projektoch zameraných na zlepšenie podmienok života v Košiciach.

Jednou z nich je susedská iniciatíva Poď na dvor. Zakladala ju s partiou kamarátov pred ôsmimi rokmi. Odvtedy sa ako aktívni obyvatelia starajú o zanedbaný vnútroblok na Kisdyho dvore a o jeho okolie v košickej mestskej časti Sever. „Často počúvame, že práve kvôli živému susedstvu, ktoré sa nám podarilo vytvoriť, sa ľudia sťahujú do okolia. Aj to je pre nás signál, že to, čo robíme, má zmysel,“ vraví Ivana Skoumalová.

V rozhovore hovoríme aj o tom

  • ako sa tímu susedov podarilo zmeniť nevľúdny vnútroblok na komunitnú záhradu;
  • prečo sú aktívne komunity pre samosprávu hodnotou;
  • aký vplyv má na kvalitu života to, ako vyzerajú ulice
  • a prečo jej trvalo desať rokov, kým Košice nazvala svojím domovom.

Čo je ten najjednoduchší krok, ktorý môžu ľudia urobiť, aby niečo zmenili vo svojom okolí?

Hlavne na nič nečakať. Ak niekomu prekáža neporiadok pri smetiakoch, tak nech vezme metlu a poupratuje to alebo aspoň upozorní e-mailom kompetentnú firmu. Samozrejme, nie je to systémové riešenie a nechcem tým povedať, aby ľudia suplovali samosprávu, ktorá je za stav verejných priestorov zodpovedná. Princíp takejto priamej akcie však znamená, že môžeme niečo urobiť bez toho, aby sme museli čakať na systém, ktorý je často veľmi pomalý. Zároveň tým ukážeme, ako by naše okolie malo vyzerať.

Čo bola prvá vec, ktorú ste urobili vy pre svoje susedstvo?

Keď som mala asi osem rokov, zaslúžila som sa o to, aby dospelí dovolili nám deťom vo vchode využívať prázdnu kočikáreň ako klubovňu. Obišla som kvôli tomu všetkých susedov paneláku a dala som im podpísať papier, či s tým súhlasia. Nikto nebol proti.

Do kočikárne sme si potom nanosili skrine, gauče, stoly a vytvorili sme si taký náš komunitný priestor. Hrávali sme tam stolové hry, alebo sme sa zabávali tým, že sme si kupovali kypriace prášky a prírodné farby a vyrábali sme si z toho rôzne veci. Ako deti sme tam veľmi rady trávili voľný čas.

Čo vás k tomu priviedlo?

Asi komunitnejší spôsob života, ktorý sme vtedy žili. Ako deti sme boli od rána do večera spolu vonku. Keď sme mali sedieť doma, bol to pre nás najväčší trest. Pamätám si, že všetky generácie detí sa hrávali pred bytovkou a aj susedia sa stretávali viac, než je to bežné dnes. A keďže sme nemali vnútorný priestor, kde by sme sa mohli hrať, tak sme si ho vytvorili.

Ivana Skoumalová. Foto N – Peter Lázár

Zmysel pre tvorbu priestorov určených pre spoločné nažívanie vám ostal dodnes.

Asi áno. Riadim sa tým, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Architektúra a dizajn

Košice

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie