Denník N

Listy môjho otca z roku 1972 a dnešok

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Éra normalizácie sa dnešku v mnohom podobá, ale z listov môjho otca plynú poučenia, ktoré sa môžu stať našou výhodou.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

„Výsledkom je zdrvujúci pocit hanby za svet, v ktorom žijeme, smútok nad nepoučiteľnosťou ľudí, ktorí nepoznajú históriu, a trochu zdesenia nad tým, aký bezmocný je ľudský rozum a aké slabučké sú primitívne zásady ľudskosti, o ktorých som kedysi predpokladal, že sú ľuďom vrodené.“

Tieto vety napísal môj otec Milan Šimečka v roku 1972 v liste svojmu priateľovi, historikovi Vilémovi Prečanovi, ktorý v tom čase žil v Prahe. Čítam si v týchto súkromných listoch a hľadám nielen vonkajšie podobnosti s dneškom, ale aj tie vnútorné, teda stav vtedajšej duše človeka, ktorý bol účastníkom a zároveň svedkom temnoty.

Vtedy už prebehla tvrdá normalizácia, nastala éra „umŕtvenia, bezduchosti a ľahostajnosti“, ale my dnes ešte vášnivo zápasíme o slobodu. Vtedy už spoločnosť drvil policajný štát, ale dnes vidíme ešte len pokusy o jeho návrat – s neistým výsledkom.

Môjho otca vyhodili z univerzity a stal sa bagristom, mal zákaz publikovať, jeho priatelia sa ocitli vo väzení. „Žijem dosť nudne a čakám na náraz zvonku,“ napísal vtedy Prečanovi. O deväť rokov neskôr ten náraz prišiel, keď sa ocitol vo väzení.

Porovnania

Vtedajšia tyrania sa v praktickom výkone nadvlády nad jednotlivcom nedá porovnať s dnešnou mocou, obmedzenou pravidlami Európskej únie, ale – súdiac podľa otcových listov – na stav duše dolieha rovnako. Pohľad na ľudí, ktorí vzývajú zlo, je depresívny, rovnako ako na tých, ktorí ešte len čakajú na príležitosť pridať sa.

Ale tak to bolo aj vtedy: „A keby iní dostali príležitosť rozložiť sa, rozložili by sa ako hnoj, až by bolo plno zápachu navôkol. A čo za to? Preboha, čo si sľubujú? Snáď len peniaze, ale inak už nič.“

A keďže môj otec študoval dejiny, útechu nachádzal v porovnaní, ktoré platí aj pre dnešok: „Pri prísnej sebaanalýze prídeme k záveru, že na tom

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie