Denník N

Zdeněk Svěrák: Aj Werich veril, že Cimrman existuje

Onedlho 80-ročný Zdeněk Svěrák je pripravený hrať dovtedy, dokedy bude vládať chodiť.

Aj Bohumil Hrabal varoval Svěráka, že ich „divadlo jedného nápadu“ vydrží najviac sedem rokov. Svěrák a jeho kolegovia na to nedbali a stále majú vypredané hľadisko.

Koľkýkrát hráte dnes Švestku?

Koľkýkrát? To neviem. Ale môžem sa pozrieť. (Odíde a z aktovky vyberá papiere.) Mám tu takú štatistiku z roku 2013. Švestka – 783 predstavení, takže teraz to už bude osemsto.

Švestku hráte necelých dvadsať rokov, ale Akt a Vyšetřování ztráty třídní knihy už takmer pol storočia. Nezunovalo sa vám to?

Zunovalo znamená nudilo? Nie. Keby ste to hrali, tak by ste zistili, že je to asi ako s anekdotou, ktorú rozprávate vždy v inej spoločnosti. Keď sa vám páči a prvá spoločnosť sa zasmiala, idete k ďalšiemu stolu a hovoríte ju znovu. Mám potešenie z toho, že niekoho rozosmievam. Takí sme všetci: podarilo sa nám vzbudiť smiech, je to bod pre nás. Pretože smiech je pre mňa okamih, niekoľko sekúnd, keď je človek absolútne šťastný. Asi ako pes, ktorý to dokáže, no my nie, pretože starosti nám to stále kazia. Ale vo chvíli, keď vás to zasiahne, zabudnete na všetko a cítite blaho. Druhý dôvod, prečo to nie je nuda, je, že máme v hlave pätnásť hier, a keďže mozog chradne, máme radosť z každej vety, ktorá sa nám podarí.

Nikdy neimprovizujete?

Nie, to vôbec, my sme zlí improvizátori, a keď nevieme, radšej to verejne priznáme, ideme do zákulisia a spýtame sa: „Čooo?“ Ale môžeme si to dovoliť. Veď predstavujeme vedcov, ktorí skúmajú Cimrmanov odkaz, a vedec nemusí vedieť rolu.

Nemôžete použiť univerzálny dialóg „jmelí“ z hry Afrika, použiteľný v ktoromkoľvek mieste ktorejkoľvek hry?

Ja hovorím stále: na čo to jmelí máme? Ale bojíme sa to použiť, pretože by sme to asi nezvládli. Jednoducho nie sme dobrí improvizátori.

V divadle máte akciu synovia pomáhajú otcom. Bude to tak aj vo vašom prípade?

To vymyslel, myslím, Miloň Čepelka, keď zomrel Láďa Smoljak. Jeho syn je herec v Klicperovom divadle v Hradci Králové a Čepelka hovorí: „Čo keby som ja hral vo Vražde Trachtu a on by hral môjho učňa Hlaváčka? A máme Kotka, ktorý hrá stewarda a mohol by hrať so svojím synom Vojtom.“ Bolo to také osvieženie a divákov to, myslím, ešte stále baví. Môj syn do toho nie je začlenený, nikdy ani divadlo nehral a má dosť práce, takže som ho o to ani nikdy nežiadal.

Hovoríte, že vás to nenudilo, ale film Nejistá sezóna, ktorý je o vašom divadle, ukazuje aj depresívne chvíle. Kedy to bolo najhoršie?

Najhorše to bolo vo chvíli, keď sa podarilo vlákať nás do pasce. Boli sme na dobrom mieste, v divadle Reduta na Národní třídě. Ale zmenil sa tam majiteľ. Povedali nám, že sa pre nás nič nezmení, až na to, že nebudeme pod Pražským kultúrnym strediskom, ale pod Pragokoncertom. Ale keď sa to stalo, Pragokoncert povedal: My sme hudobná agentúra a vy tu nemáte čo robiť. Vyhodili nás a ešte si nechali kulisy a kostýmy. To bolo najhoršie: museli sme hrať po študentských kluboch, väzňa sme napríklad hrali v pyžame, keďže sme nemali žiadne kulisy, napísali sme na tabuľu „les“ a podobne.

V úvode k súbornému vydaniu vašich hier píše Přemysl Rut o tom, že sa na začiatku bál, aby ste neboli len divadlom jedného nápadu. Jeden nápad s mystifikáciou sa stále opakuje, ale aj dnes máte vypredané. Čím to je?

S Láďom Smoljakom sme si to uvedomovali. Mali sme obavu, že sa nápad, že predstierame, že existoval nejaký český velikán, ktorého jeho doba nepochopila, a my sme jeho dielo objavili a vzkriesili jeho hry, opozerá. Vôbec celá naša mystifikácia je založená na tom, že divák vie, že je to hra, že ho klameme, ale je zrejme očarený tým, ako to robíme a ako Cimrmana do histórie vpašujeme tak, že je to takmer uveriteľné. Boli sme si vedomí toho, že každé nové predstavenie musí byť niečím iné. Keď malo naše divadlo asi desať rokov, zašli sme do Kerska za Bohumilom Hrabalom a spýtali sme sa ho, akú budúcnosť nám predpovedá. A on hovorí, že divadlo takého nápadu vydrží sedem rokov. Už sme teda tri roky presluhovali, ale nechcelo sa nám skončiť. Obava, že sa budeme opakovať, nás hnala k novým nápadom. Boli sme stále ohrození a usilovali sme sa, aby sme sa neopakovali. Tak sme stále vymýšľali niečo iné.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Čo bolo tým ohrozením?

Hrozilo, že Cimrman bude len taký stromček, na ktorý sa navešia všetko, čo nám napadne – napadne nám vtip, tak mu ho prišijeme. S Láďom sme si povedali, že spoločný menovateľ bude to, že všetko, čo Cimrman robí, myslí dobre. Dopadne to možno zle, ale myslí to dobre. Je to dobrák, ale smoliar.

Ako to bolo po roku 1989, keď sa otvorili nové možnosti?

V tom roku sme prvýkrát zažili nevypredané hľadisko. Bolo to tým, že ľudia sedeli pri televízoroch a rádiách a sledovali, ako pokračuje revolúcia. My sme nehrali, mali sme tu schôdze, spievali sme hymnu a Čepelka skladal vlastenecké básne. Dnes sa tomu až čudujem, že sme pri tom pátose zabudli na to, že sme humoristi. Potom sa to však rýchlo vrátilo. V tej dobe sme sa tu na Žižkove stretli s jednou americkou novinárkou. Hovorili sme jej, že máme obavu. Ľudia nám totiž hovorili, že sme pre nich svetielko v tme, ale teraz, keď sa rozsvietilo, možno prestaneme svietiť. Vtedy nám povedala: „Čo ak sa nerozsvietilo? Čo ak je to len iný druh tmy?“ Ona už to poznala a vedela, že to nebude bez mrakov a ľudí začalo ohrozovať niečo iné než totalita. V televízii začali zrazu dávať veľmi surové filmy, krv tiekla prúdom, prišli sexuálne odvážne programy. Prišiel strach o zamestnanie, neistota. Ľudia zase potrebovali ostrovček humoru, ktorý považovali za láskavý, takže sa k nám vracali. A my sme na textoch nezmenili ani slovo.

Smejete sa na tých istých veciach, ktoré robíte?

Mám rád podobný humor, aký vyrábam.

Ste čisto mužské divadlo, ale zo začiatku sa u vás mihla žena – Helena Philippová.

To bola vzácna žena, ktorá nezaložila len naše divadlo, ale bola aj pri vzniku Semafora či Divadla na zábradlí.  No vždy od toho nejako odišla. My sme začali s Cimrmanom v programe Nealkoholická vinárna U Pavouka a ona bola rozhlasovou režisérkou. Jiří Šebánek, ktorý so mnou ten program robil, povedal, že by sme mali založiť divadlo a že by to mohla režírovať. Nielenže to režírovala, ale tiež napríklad navrhla, aby bola sála v Malostranskej besede vybavená rekvizitami z Cimrmanovej doby. Napríklad z vlastného vrecka kúpila petrolejové lampy. A ona jediná vedela, že to divadlo bude mať budúcnosť. Hovorila nám: „Neblbnite, poďte skúšať, veď sa  tým raz budete živiť!“ Bohužiaľ, ona a Jirka Šebánek sa nezniesli s Láďom Smoljakom a vyhrotilo sa to do takej pre mňa hroznej situácie, že buď odíde Smoljak, alebo oni. Ja som nechcel ani to, ani to, a oni povedali zbohom. Takže nám už po roku existencie hrozil rozpad.

Vtedy sa cimrmanológovia rozdelili na dve skupiny?

Nie hneď. Šebánek chcel najprv vytvoriť divadlo hororu, k čomu však nedošlo, a potom začal robiť Salón Cimrman, kde začali účinkovať aj naši herci. Nemohli odolať, keď im kamarát a zakladateľ divadla povedal, aby s ním šli hrať. To však nebolo dobré pre diváka, ktorý chcel hry, ale tam boli len prednášky.

Našli sa ľudia, ktorí verili, že Cimrman skutočne existoval?

Veril tomu napríklad aj Jan Werich. Stále sme ho lákali, aby sa prišiel pozrieť, a on nechodil, pretože si myslel, že sme vyhrabali nejakého buditeľa, a o to nemal záujem. Ale stávalo sa to len málokedy, napríklad keď prišla bulharská študentka češtiny, ktorú rušilo, že sa ľudia smiali, pretože sa o Cimrmanovi chcela niečo dozvedieť.

Vizualizujete si niekedy Cimrmana?

Museli sme to urobiť. Je správne, aby si ho každý predstavoval po svojom, preto napríklad tvrdíme, že sa nedochovali jeho fotografie. Aj keď sme chystali film Jára Cimrman ležící, spící, váhali sme, ako to urobiť. Napadlo nám, že by sme to natočili z jeho pohľadu: on by tam nebol, bol by tam len svet, ktorý pozoroval. Alebo sme chceli angažovať nejakého „naturščika“, ktorého nikto nepozná. No jedného dňa sa Láďa rozhodol, že by som ho mal hrať ja, tak sme ho vizualizovali takto. Ale neradi.

Ako ten film vznikol?

Navrhol nám to Barrandov a my sme si hovorili, že keď nám na to núkajú peniaze, zachytíme to na filmový pás, aby z toho niečo mali aj ľudia, ktorí naše divadlo nepoznajú.

Myslíte si, že vás divadlo prežije?

To neviem, ani nad tým vlastne neuvažujem. Možno je to hlúposť. Viem, že raz umriem, ale nepremýšľam o tom. Myslím si, že to jedného dňa zabalíme pre celkovú indispozíciu. Od začiatku sme mali heslo: Budeme hrať, pokiaľ budú chodiť ľudia. Petr Brukner to teraz zmenil na heslo: Budeme hrať, pokiaľ budeme chodiť my. Ukáže sa, či sú naše hry životaschopné bez nás. Možno sa toho niekto chytí, možno nejaká študentská skupina, iní herci, ktorí to pojmú inak ako my. Trebárs Ivan Mládek má nasledovníkov s názvom Děda Mládek Illegal Band. To sú mladí chalani, ktorí hrajú jeho pesničky, ale inak, ostrejšie. Možno to tak bude aj v našom prípade.

Jedna po anglicky hovoriaca skupina už vašu hru nacvičila.

Áno, hrajú tu raz mesačne Záskok v angličtine a teraz študujú Dobytí severního pólu. Sú to herci – dvaja Američania, dvaja Angličania a jeden Austrálčan. Ich režisér si vzal Slovenku a tá ho priviedla k našim hrám. Dali si za cieľ, že princíp nášho humoru priblížia cudzincom. Ale nie sú prví, kto Severní pól robí. Dostal som video z Afriky, kde ho hrali černosi – mali polystyrénový sneh a najväčším problémom bolo zohnať sánky.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Kedysi, keď bol Kolja nominovaný na Oscara a predabovali ho do angličtiny, ste hovorili, že nie je možné preniesť všetko do iného jazyka. Ako príklad ste uvádzali vetu „Složenky, vy krávy zelený, nenažraný…“

Samozrejme, nejde to, všetko sa nedá preložiť. To, čo sa precedí cez angličtinu divákom, je asi šesťdesiat percent. Ale dostanú informáciu, na čom je naše divadlo založené. Že máme tohto velikána, že sa na to hráme.

Keď ste začínali a všetci ste boli neherci, bola tam veľká tréma?

Bola. Brali sme aj lieky. Helena Philippová nám dala nejaký guajacuran.

To je na podporu mozgovej činnosti, nie?

No, lenže my sme z toho mali hnačku. Museli sme to užiť pred premiérou a…

Pokračovalo to?

Potom sme to už radšej nikdy nebrali.

Myslím tú trému.

Tréma je vždy, keď je nová hra. Keď je premiéra, máme trému, potom opadá, opadá, ale vždy trochu je. Kým vyjdem na scénu, vždy som trochu rozochvený.

Nechceli ste hrať aj trochu profesionálnejšie? Hoci vaše „podehrávání“, čo je opak prehrávania, je zábavné.

Napríklad ja to nevydržím. Skúsenosť na doskách je taká, že keď sa vám podarí zahrať niečo lepšie, než by to urobil začiatočník, tak už to nevzdáte. Naraz zistíte, že už nie ste začiatočník, ľudia vás poznajú aj z filmu, že viete zahrať postavu a tak. Aj keď pôvab neohrabanosti, neobratnosti strácame, je pre nás dôležité, aby bol každý za seba, aby sa neprevteľoval do iných bytostí, ale aby to bol furt Svěrák, ktorý tentokrát hrá hájnika.

Taký ste aj doma, v civile?

Myslím si, že keď človek vystupuje pred ľuďmi, tak nikdy nie je taký ako doma. Viac sa to podobá tomu, aký som bol ako učiteľ. Tiež som mal trému, tiež som musel hovoriť nahlas, podobá sa to učiteľstvu.

Keď ste učili, mali ste sklony vtipkovať?

Zo začiatku áno, kým som nezistil, že je to na škodu. Začal som učiť siedmu triedu. Deti sa vás prvý deň, keď prídu do školy v tých pekných košeliach, boja. Hovoril som si: musím im dať najavo, aký som dobrý a že je so mnou aj zábava. Ale to sa vypomstí. Strácate hlas, ako stále hovoríte: „Ticho! Ticho!“ Lepšie je hrať zlého. Neskôr, keď som z dediny prešiel do Žatca, sa mi to osvedčilo.

Využívali ste metódu so špongiou z filmu Vratné lahve?

To mi niekto rozprával, že učiteľ žmýkal na žiakov špongiu, ale nervy tam skutočne pochodujú. Keď máte v triede niekoho, koho nezvládnete, ruší vám vyučovanie a nemôžete ho „zmydliť“, to je hrozné.

Mali ste podobne prísnych učiteľov?

Mali sme matikára, ktorého sme sa báli. Na jeho hodinách bolo také ticho, že by bolo počuť padnúť špendlík. Nikdy sa neusmial, a keď mu prišlo niečo smiešne, tak sa pozrel z okna, aby sme to nevideli. Pamätám sa trebárs, čo mu urobil študent Musil. Pred maturitou bol taký vystresovaný, že keď bol pri tabuli a profesor mu povedal „Sadnite si!“, on si sadol na stupienok namiesto do lavice. My sme prepukli do rehotu. Učiteľa to tiež vzalo, ale otočil sa do okna a videli sme len natriasajúce sa plecia. Ja som nemohol byť taký, nemám to v povahe. Ale to, že nastavíte istý režim, sa mi hodilo napríklad, keď sme hrávali pre školy. To vám príde do divadla päť stoviek žiakov a chlapci sa chcú pred dievčatami vytiahnuť, tak začnú: „Aha, Svěrák!“ A vy prídete k pultíku, chcete povedať prednášku a oni furt hučia. Ako bývalý kantor som to využil tak, že som zostal stáť a díval som sa na nich. Začne im byť čudné, že neprotestujete, nestišujete ich, len sa na nich pozeráte. Keď to vydržíte, stíchnu zo zvedavosti. A vedia, že v tomto režime sa bude pracovať. Len čo budú hluční, prestanem. To je lepšie, než hovoriť: „Ticho!“

Prvý učiteľ bol ako Igor Hnízdo z Obecnej školy?

Ten bol podobný, ako ho hral Tříska, ktorý mi ho už prekryl. Bol rovnako oblečený, nosil rajtky a pištoľ. Volal sa Václav Mejstřík a skutočne triedu, ktorá najskôr bola plná hluku, zdisciplinoval jednak tým, že nás trestal trstenicou, ale hlavne tým, že nás upútal svojím rozprávaním, ktoré bolo niekedy vymyslené, ale on z toho vychádzal ako hrdina.

Lepšie sa vám písali scenáre, kde ste vychádzali z vlastných spomienok, alebo tie, kde vlastné skúsenosti absentovali?

Lepšie sa píše, keď máte skúsenosť. Jáchym sa písal horšie ako Mareček. Napríklad pri filme Marečku, podejte mi pero! sme ja i Láďa mali podobnú skúsenosť, pretože obaja sme učili žiakov starších, ako sme boli sami – pracujúcich, ktorí si robili maturitu.

Smoljakova smrť divadlo asi dosť zasiahla. Dá sa s tým vyrovnať?

Musíte sa s tým vyrovnať, keď tu nie je. Ujma je to hrozná. Povedali sme si, že ďalšie hry už písať nebudeme, pretože sme sa s Láďom tak dohodli. Cítil, že mu ubúda síl, a tak raz povedal: „Zdeňku, každý seriál by sa mal nejako skončiť, poďme napísať hru, ktorá by to uzavrela.“ To je České nebe a už nič ďalšie nebude. Museli sme znížiť počet predstavení, hrávali sme ich tridsať, niekedy aj tridsaťtri za mesiac a dnes ich hráme dvadsať, ja musím hrať šestnásť. No, musím… Chcem, lebo diváci sú radi, keď je autor prítomný.

Keď už hry nebudú, čo ešte píšete?

Poviedky a teraz píšem so synom scenár. Zmienili ste Obecnú školu, ktorá zachytáva moje detstvo tesne po vojne, pred februárom 1948. Toto bude film o časti detstva odohrávajúcej sa počas vojny, za protektorátu, keď som bol z mesta presadený na vidiek. Volá sa Po strništi bos a je o tom, ako sa mestské dieťa zoznamuje so zvieratami, s dedinskými chlapcami a čo tam prežíva. Tam prežije aj májové povstanie.

Kedy bude film?

Teraz Honza dorába scenár a v lete sa začne točiť. Napísal som to ako sled obrazov, ale ukazuje sa, že keď sa na to pozrie režisér svojimi očami, musí to preorať. Tentokrát som mu to prenechal. Hovorím mu: „Honzo, vraždy postáv urob sám!“ Keď zistí, že je nejaká postava zbytočná, tak ju zlikviduje. To by som ja nemohol. Potom mu pomôžem s dialógmi a možno ešte niečo vymyslím.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

V dokumente Tatínek sa opakuje scéna, ako píšete scenár k filmu Vratné lahve a musíte ho štyrikrát prerobiť. Je spolupráca otca so synom ťažká?

Scenár k nášmu prvému filmu Obecná škola prijal Honza bez jedinej výhrady: otecko je skúsený scenárista a len aby som mu to nepokazil. Ale ako postupne naberal skúsenosti, začal byť drzejší, drzejší, až mi nakoniec vracal scenáre. On sa posilňoval a ja som slabol. A teraz mám po starostiach, nech si napíše scenár sám.

Je v tom rivalita?

Nie, nie! My si veľmi rozumieme. Len roztržka pri filme Vratné lahve bola taká vážna, že som s ním nechcel hovoriť. Inak, v tomto novom filme nemám žiadnu rolu, nie je tam postava, ktorú by som mohol hrať. Je tam deduško, ale ten je povahovo taký tvrdý, že by mi to nikto neveril. Diváci by stále čakali, kedy sa polepším. A tak Honza povedal: „Táto, urobme to nejako, nech tam si! Budeme spolu točiť, budeme spolu na pľaci.“ On by to chcel, tak asi v scenári zavraždíme učiteľku a budem tam ja.

Posledná cimrmanovská hra České nebe je v niečom vážnejšia ako predchádzajúce, nie?

Je to také lúčenie s legendami. Existuje množstvo legiend, ktoré si národ uchováva, trebárs že za prvej svetovej vojny 28. peší pluk s kapelou prebehol k nepriateľovi. Pravda je iná, žiadna kapela tam nebola a prebehlo ich len niekoľko, ale tie legendy boli veľmi posilňujúce, ľudia ich mali radi a z nich je zostavené České nebe. Postavy sú tam ako z čítaniek, ako z obrázkov. Jarda Weigel, keď robil masky, vedel, že Hus musí byť taký, ako ho poznáme z učebníc, Komenský musí mať „šábesdekl“. Je to lúčenie s legendami, ale také veselé.

Nepripadá mi to až také veselé.

Možno je to veselé len pre nás, Čechov. Hrali sme to aj na Slovensku – nedávno v Košiciach – a tam trebárs nepočuť smiech na miestach, kde sa ľudia smejú u nás. Trebárs nie všetci ľudia u vás vedia, že svätého Václava zabil jeho brat Boleslav. Takže keď Václav povie „To sa medzi bratmi stáva, že sa vraždia“, tak u nás je smiech a na Slovensku bolo ticho.

Nechali ste Cimrmana zmiznúť počas prvej svetovej vojny. Fungoval by rovnako dobre aj v prvej republike alebo je to záležitosť monarchie?

Myslím si, že je spätý s dobou Rakúsko-Uhorska. Potrebovali sme, aby žil trochu dlhšie, a tak sme mu v Českom nebi, ktoré napísal za prvej svetovej vojny, predĺžili život. Vonku zúri vojna a tam sa radia, ako pomôcť národu. Ale inak bol spätý s dobou, keď sa ľudia učili lietať, telefonovať a verili, že vedecký a technický pokrok bude výhradne na prospech ľudstva. Ešte netušili, čo to spraví.

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie