Denník N

Prežila Paríž. Všetko bolo zrazu zelené a fialové, hovorí žena, ktorú čaká ešte 30 operácií

Ľudia sa pozerajú na kvety a sviečky položené pred reštauráciou Le Carillon. Foto – TASR/AP
Ľudia sa pozerajú na kvety a sviečky položené pred reštauráciou Le Carillon. Foto – TASR/AP

Aurélie zasiahlo osem guliek, keď spolu s kamarátkami trávila piatkový večer na terase parížskej kaviarne. Lekári teraz bojujú o jej normálny život a najmä tvár, ktorú zničili teroristi.

Vo francúzštine existuje veľmi pekné slovné spojenie – „par hasard“. Číta sa ako jedno slovo a znamená „náhodou“.

Asi neexistuje číslo, ktoré by vyjadrilo počet vyslovených „par hasard“ v prípade Aurélie.

Mladá žena leží v parížskej nemocnici už tri mesiace. V jednej ruke má hadičky, na druhej sadru. Jej tvár nevidno, pred sebou drží fotografiu ďalekej pláže s jej menom v piesku.

Aurélie prežila trinásty november, keď teroristi v Paríži zabili 129 ľudí. Aj keby chcela, na ten deň nikdy nezabudne. Piatok trinásteho jej bude do smrti pripomínať pohľad do zrkadla.

Boli tri, prežila len ona

Mal to byť obyčajný piatok, keď spolu s dvoma kamarátkami vybehli do neďalekej kaviarne na pohár vína a pár cigariet na terase. Vonku nebola veľká zima, posadili sa k okrúhlemu stolu kaviarne Le Carillon a popri rozhovoroch pozorovali ulicu.

Jej dve kamarátky, sestry Anna a Marion, šli medzi dvoma pohárikmi na toaletu. Aurélie si zatiaľ zapálila cigaretu a čakala na ich návrat. „Už sme sa chceli vrátiť na večeru ku mne na byt,“ cituje Aurélie denník Le Monde. „Obe vyšli presne vo chvíli, keď  prišli teroristi a zabili ich.“ Mali 24 a 27 rokov.

Aurélie sa inštinktívne skryla pod stôl. Neplánovala to, veď čo sa už dalo v tom zmätku plánovať. Jednému z útočníkov zo skrýše videla do tváre.

„Vôbec nevyzeral ako terorista,“ spomína. „Bol mladý a mal peknú tvár s bradou, ale jeho pohľad a ruky, ktoré vo vzduchu držali zbraň, sa nemýlili. O tri sekundy neskôr začal strieľať do ľudí. Zrazu bolo všetko zelené, fialové…“

Aurélie si pamätá aj guľky, ktoré zasiahli jej telo. „Pamätám si ten pocit tepla, ktorý to vo mne vyvolalo,“ snaží sa opísať, čo sa stalo.

„Myslela som si, že možno stratím vedomie, ale ani v jednom momente som si nepovedala, že by som mohla zomrieť,“ povedala pre L’Express.

Na mieste zavládlo ticho, bolo počuť len streľbu, nikto neplakal, všetci mlčali. Keď teroristi odišli, na mieste vypukol chaos. Dorazili záchranári a policajti a ona videla, akí boli celou tou scénou šokovaní.

Ľudia kladú kvety a zapaľujú sviečky pred reštauráciou Le Carillon. Foto – TASR/AP
Ľudia kladú kvety a zapaľujú sviečky pred reštauráciou Le Carillon. Foto – TASR/AP

Po celý čas bola stále pri vedomí. Pamätá si, ako sa k nej sklonila jedna z tých, čo na terase v ten večer tiež sedeli. Zdravotná sestra Marie jej merala pulz a dookola len opakovala: „Bude to dobré, zostaň so mnou.“

Marie spolu s niekoľkými študentmi medicíny zobrala nosidlá a Aurélie pešo odniesli do neďalekej nemocnice Saint-Louis. Vedomie ju neopúšťalo, preto na papier v nemocnici dokázala napísať svoje meno, rodné číslo aj miesto útoku. Viac si už nepamätá. Upadla do kómy a jej telo cez noc operovali podobne ako desiatky ďalších.

Prebudila sa v pondelok a už sa nespoznala. Telo pokrývali obväzy a hrdlo bolo rozrezané na tracheotómiu. Nemohla povedať ani slovo, mohla len prstom ukazovať na tabuľku s abecedou.

„Tak veľmi ma to bolí, že už to necítim,“ hovorí aj po troch mesiacoch v nemocnici. Zasiahlo ju osem guliek, z ktorých niektoré skončili v jej hrudníku, nohách a preleteli aj cez jej tvár. Mala prerušené nervy v pravej ruke, otvorenú zlomeninu, poranené kĺby ruky aj poškodené ucho.

Najviac ju však trápi tvár, ktorá je úplne zničená. Aj teraz sa jej ťažko hovorí, niektoré slová ešte stále nedokáže vysloviť. Pomáha si paličkou, s ktorou píše jednotlivé písmená do vzduchu. Má 28 rokov a bola medzi 352 ľuďmi, ktorých zranili teroristi. Aurélie je však prvá, ktorá o útokoch hovorí.

Nad posteľou jej visí niekoľko japonských origami, na stolíku má položenú knihu Malý princ. Nedokáže však skrývať smútok za svojou tvárou, ktorú sa jej lekári snažia prinavrátiť.

Kedy budem normálne jesť?

Rekonštrukcia tváre, ktorej chýbajú pery, však prebieha pomalšie, ako predpokladali. Naposledy jej parížski chirurgovia odobrali časť lýtkovej kosti, aby Aurélii vrátili čeľusť.

Jedna z guliek z 13. novembra zasiahla jej tvár a preletela cez ľavé ucho a pravú časť tváre. Napriek tomu však s menšími ťažkosťami opisuje piatkový večer aj smrteľný strach svojich rodičov.

Tí roky žili v Dubaji, o streľbe sa dozvedeli telefonátom od Aurélinej kamarátky. Sadli na prvé lietadlo do Paríža s nádejou, že ich dcéra útoky prežila. Neskôr však dostali telefonát z nemocnice, že Aurélie zomrela.

Nebola to pravda. Zmätok spôsobila len Aurélina kabelka, ktorá sa po streľbe ocitla pri tele iného dievčaťa, čo streľbu neprežilo.

„Nespoznala som svoju dcéru, iba jej nohy,“ povedala jej mama. „Bolo to strašne ťažké.“

Už nebudem ako predtým

Aurélie teraz v nemocničnej izbe s lekármi bojuje o normálny život, ktorý doteraz brala ako samozrejmosť. „Budem môcť opäť normálne hovoriť a normálne jesť, budem môcť robiť všetko to, čo považujeme za samozrejmosť?“ pýta sa.

Stále sníva o divadle, no najmä o tom, že sa poriadne naje a opäť priberie. Od 13. novembra ju kŕmia žalúdočnou sondou, a preto schudla 18 kíl. „Snívam o kurati, rybe, zemiakovej kaši, cestovinách, syre s čerstvým pečivom,“ hovorí.

Musí však zostať trpezlivá, čaká ju ešte 30 operácií, ktoré by jej mali vrátiť tvár. „Viac ako 25 z nich bude estetických,“ snaží sa vtipkovať, no nezabúda, že to celé môže trvať aj tri roky.

„Keď som sa uvidela prvýkrát, pripadala som si príšerná, ako monštrum,“ hovorí. „Lekári mi stále opakujú, že už nebudem ako predtým. Je ťažké počuť niečo také.“

Niektoré jej vety sa končia plačom, najmä keď si spomenie na svojich priateľov, ktorých 13. novembra stratila.

„Sú to tri mesiace, čo som prišla o svojich priateľov pre úbožiakov, ktorí nepochopili islam a mali vymyté mozgy,“ povedala a rozplakala sa. „A zabránili mi byť na ich pohreboch.“

Nesúdi, na nikoho iného sa nehnevá. Spomína aj na roky v Dubaji, keď bol jej život dennodenne spätý s islamom.

„Keď som bývala a chodila na strednú školu v Dubaji, milovala som zvolávania muezínov na modlitby. Jeden vedľa druhého, všetkým sa nám dobre žilo…“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Útok v Paríži

Svet

Teraz najčítanejšie