Neúprosný kritik s ľudskou tvárou

Stalo sa čosi nevídané, neslýchané… Po viac ako šiestich rokoch príprav máme možnosť držať v rukách a pomaly listovať v prvých dvoch zväzkoch kvinteta súborného vydania šiestich desaťročí aktívnej hudobnej publicistiky doyena československej múzickej kritiky Jiřího Černého. Stále aktívny renesančný autor, ktorý včera oslávil osemdesiatku, dáva čitateľovi k dispozícii obsiahly projekt Jiří Černý… na bílém (Galén), ktorý je neoceniteľným zdrojom informácií aj podnetov, v mnohých ohľadoch prebíjajúcim objemné a často nie veľmi prehľadné a exaktné internetové pramene.

Či už tento „signálny“ dvojdielny produkt v rozsahu takmer tisíc strán (ďalšie tisícky teda ešte len prídu) dostane do rúk kultúrne vzrušený „staromilský“ (dušou old style) tínedžer, triezvy konzument akejkoľvek hudby v strednom veku, pisateľ, prekladateľ, zvedavec alebo seriózny senior-pamätník, všetci si môžu užívať do pikantnej hĺbky a vychutnávať všehochuť až do dna. Samozrejme, pokiaľ nezabudli čítať a vnímať rozsiahle knihy až encyklopedického charakteru, prípadne printové médiá. To je dosť podstatná podmienka.

Súčasne s kriticky a objektívne prepieranými hudobnými elementmi ide vo viacvrstvových hutných textoch aj o závažné svedectvo časov dávno minulých a nezriedka (ne)úmyselne „zabudnutých“, ktoré autor spolu s protagonistami svojich článkov a statí aktívne prežil.

Prvým textom bola recenzia Carmen

Prvá knižka už vydaných textov (roky 1956 – 1969, 390 strán) sa viac-menej venuje pre mnohých bájnym šesťdesiatym rokom, a tá druhá tak trocha „reštrikčným“ sedemdesiatym (1970 – 1979, 622 strán). Pri podrobnejšom porovnávaní oboch kolekcií nachádzame zreteľný, ba v mnohých ohľadoch až krikľavý rozdiel. V 60. rokoch totiž mohol Černý a jemu podobní autori ako napríklad džezový Lubomír Dorůžka, prípadne multižánrový Leo Jehne, viesť odbornú aj populárnu diskusiu a uplatňovať kritické i estetické riešenia v pomerne rozsiahlom spektre časopisov a novín, akými boli Mladý svět, Divadelní a filmové noviny, Hudba pro radost, Repertoár malé scény alebo rozličné ročenky ako napríklad Taneční hudba a jazz. Bol tu tiež progresívny mesačník Melodie s dva roky vychádzajúcou „neviazane“ akčnou odnožou Aktuality Melodie.

Kozmopolitný rozlet bol však s príchodom normalizačných 70. rokov značne pribrzdený a v rozsahu či pestrosti zredukovaný. K dispozícii bola iba „zázračne“ perzistujúca Melodie, diskrétne možnosti v niektorých denníkoch a neskôr neverejne distribuované záležitosti ako Jazz bulletin a Kruh, ktoré vydávali po určitom čase svojej existencie perzekvované skupinky Jazzová sekce a Sekce mladé hudby.

Na úvod Černého spisby zaradili editori Lubomír Houdek a Jaroslav Riedel aj zopár relatívne menej obvyklých článkov, ale pomerne dobovo typických, ktoré sa týkajú športu (autor začínal ako športový redaktor), vážnej hudby (jeho ambíciou boli vždy úvahy a texty o opere a jeho vôbec prvý hudobný text bola recenzia Bizetovej opery Carmen v pražskom Smetanovom divadle – v súčasnosti sa tejto problematike opäť viac venuje), herectva (Munzar, Tomášová) a filmu (Visconti, Němec). Zároveň v kompozícii kníh nachádzame aj sprievodné texty (sleevenote) ku značnému počtu gramofónových platní českých aj zo zahraničia prevzatých albumov, vrátane prekladov z pôvodných anglických verzií.

Posudky na underground

Nielen pamätníci ocenia kompletný text nezohnateľnej publikácie Zpěváci bez konzervatoře (1965) v prvom zväzku a unikátny analytický seriál Beatles a jejich desky (1979) v druhom. Medzi skutočne pozoruhodné, hoci účelové rarity patrí znalecký posudok na hudbu kapiel DG 307 a The Plastic People of the Universe na neúspešnú súdnu obha­jobu v známom vykonštruovanom procese proti vtedajšiemu hudobnému undergroundu. Nájdeme precízne spracované obdobie malých divadelných foriem, špeciálne Semaforu, zabŕdneme do prostredia Karla Gotta, Marty Kubišovej, Evy Pilarovej, súrodencov Ulrychovcov, zlatej éry bigbítu. V textúre si všimneme zásadné veci – vynaliezavé portréty, a nielen z formálneho hľadiska, príjemne empatické rozhovory, otvorené a niekedy aj „kruté“ recenzie.

Tretí zväzok jeho rozsiahlych pamätí môžeme očakávať na jar a ďalšie dva v priebehu roka. Je jasné, že sa môžeme tešiť.

Už od začiatku svojho písania prezentuje Černý umenie pozorne načúvať, počúvať a vcítiť sa. Pochopiť snahu autora či interpreta. Vzhľadom na to, že iba krátke obdobie svojho publicistického života bol „štandardne“ zamestnaný, a tak väčšinu z neho trávi na voľnej nohe, mohol si dovoliť (a koná tak dodnes) písať o veciach, ktoré si v podstate vyberie on sám. Snaží sa vidieť a počuť veci, o ktorých sa už vopred domnieva, že posúvajú vývoj ďalej, nestagnujú, neopakujú sa. Môžu byť experimentálne a často aj nie dôsledne vydarené, ale neprinášajú žiadnu „akademickú nudu“.

Černý vie dobre písať, ctí zásadu kvalitného nadpisu a podstatnej prvej vety, ktorá čitateľa popchne v texte ďalej až do dočítania. Snaží sa byť obsažný a pritom stručný. Jeho vety a články sú zvyčajne kratšie a sýte až do viacerých vrstiev. Fascinuje metaforou, odkazmi, príkladmi, dôslednou analýzou. Vie, že čitateľa odpudzujú siahodlhé traktáty s predpokladom nudy. Pridržiava sa zásady, že článok by sa mal podobať nevysokému domu, kde na jednotlivých poschodiach žijú univerzitný profesor, živnostník a domovník, a títo všetci obyvatelia by mali článku porozumieť, vychutnať si ho. Pokiaľ pisateľ tento ideál nedokáže dosiahnuť, mal by sa k nemu aspoň čo najviac priblížiť.

Jiří Černý síce absolvoval stavebnú priemyslovku, ale pokračoval v štúdiu na katedre žurnalistiky. Po celý život je pohybovo aktívny – jeho účasti na pretekoch „železný muž“ sú legendárne. V publicistike však svoj záujem predsa len presmeroval od športového reportérstva k svojej väčšej pisateľskej láske – hudbe. Vyrastal na bigbíte a rocku, ale aj na swingu a opere, čo mu neskôr dosť pomáhalo pri chápaní vývoja hudby spájanej s miešaním žánrov, ako to robili Beatles a Pink Floyd, Yes a Genesis, ale aj iné a menej známe, hoci pozoruhodné kapely. Pri písaní prejavoval veľkú schopnosť odosobnenia od mimoumeleckých aspektov, vylúčil z hudobnej kritiky akékoľvek kádrovanie. Kritik sa môže mýliť, pokiaľ ide o estetické hodnotenie, ale to ostatné by mal prenechať inému typu komentátorov.

Dobrú hudbu zabíja trh

Svoje znalosti a schopnosť odovzdávania neznámych informácií pomocou rozprávania, dialógov s poslucháčmi premieta dodnes vo svojich Antidiskotékach a komponovaných programoch. Púšťa načúvajúcim hudbu, ktorú má rád on a bol by rád, aby ju poznali aj druhí. Prostredníctvom rádiových a televíznych vĺn totiž na to nemajú šancu. Ako vraví – dobrú hudbu nielen u nás zabíja trh.

Uvažoval o politickej kariére, moderoval pred štvrťstoročím zamatovú revolúciu. Vydal svoje spoločenské komentáre z rozhlasu aj novín v zbierkach Načerno v Českém rozhlase a Určitá míra facky. Hudbe však zostal a zostáva verný aj vo svojej osemdesiatke.

Pre mňa (a pre mnohých ďalších) ako publicistu je priateľská autorita, mentor, studnica informácií a rád, železný muž s pevnou chrbticou, ktorý dokáže naozaj žiť nielen pre seba. A bol by som šťastný, keby mu vydržali silné nervy, mozai­ka šťastia, nekontaminovaný mozog a schopnosť úspešného prekonávania zdravotných problémov. Aby produkcia jeho textov neutíchala a dalo sa s ním ešte dlho rozprávať.