Slovenskí farmári idú do traktorov, ale na zlé pole

Autor pracuje pre portál Euractiv.sk

„Ďalší argument za vystúpenie z EÚ,“ píše na sociálnej sieti jeden z nahnevaných diskutujúcich pod článkom o tom, ako Európska komisia predĺžila povolenie používania herbicídu glyfosát.

„Treba ich poslať do zabudnutia, všetkých, tých akože ekoochranárov, zlikvidujú nielen Slovensko, ale aj EÚ,“ reaguje neskôr rovnaký prispievateľ na text o snahe Únie zvýšiť bezpečnosť európskych potravín tým, že sa do roku 2030 výrazne obmedzí používanie chemických postrekov v poľnohospodárstve.

Myšlienkové havárie sú v diskusii o európskej poľnohospodárskej politike už slovenským folklórom. Keď sa otvorí téma úpadku farmárskeho stavu na Slovensku, EÚ má už vopred prehrané a je jedno, že sa začal dávno pred rokom 2004: Brusel môže za podpriemernú produkciu našich fariem, obchody prepchaté talianskou zeleninou a poľským ovocím, rozpadávajúce sa maštale a zdevastované prírodné zdroje.

Prečo sa vidiek tak hnevá na Úniu? Príčin je veľa a serióznu odpoveď by dala len poriadna sociologická štúdia. Autor tohto textu je však presvedčený, že hlavným dôvodom je populizmus – u politikov, ale aj farmárov.

Ich prístup pritom asi najlepšie vystihuje známy kreslený vtip s postavou na bicykli, ktorá zasúva do predného kolesa palicu, a keď spadne, kričí: „Zlý Brusel!“

Šťastie prialo pripraveným

Na ten obrázok sa nedalo nespomenúť pri počúvaní nedávnej tlačovej konferencie Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory (SPPK), na ktorej oznámila, že sa čoskoro pridá k masívnym protestom európskych farmárov. Ofenzíva na európske inštitúcie bola mimoriadna aj na naše pomery.

Rozoberme si postupne, v čom sa slovenskí poľnohospodári mýlia.

Najväčšie agrárne združenie dnes Únii najviac vyčíta nadmernú byrokraciu. A treba povedať, že v tom nie je samo. Pokarhanie za nepodarený pokus odbremeniť pestovateľov a chovateľov od kancelárskej práce Európska komisia dostala zrejme od každého členského štátu.

No v kontexte historickej skúsenosti slovenských úradov s manažovaním eurodotácií a súčasného žalostného stavu Pôdohospodárskej platobnej agentúry (PPA) sú slová predstaviteľov komory o potrebe ukončiť „nekompetentnú bruselskú administratívu“ trochu perfídne.

Je pravda, že od začiatku roka majú farmári hlavu v smútku z nových tlačív a excelovských tabuliek. Komora to pripisuje hlavne novému satelitnému monitorovaciemu systému (AMS), ekoschémam a stropovaniu hektárových dotácií na jednu farmu.

Hoci sú to povinné nástroje, o diktáte Bruselu nemôže byť reč. Dohodla sa na nich celá Únia, aby sa naplnili kľúčové ciele reformy poľnohospodárskej politiky EÚ: zjednodušenie čerpania dotácií, ich ozelenenie a spravodlivejšie rozdelenie medzi malých a veľkých. Nastavenie schém však zverila do rúk národným vládam.

Výborným príkladom sú ekoschémy, ktoré sa v lete pre farmárov na celom Slovensku stali symbolom pokazenej reformy. Únia nám síce nariadila, aby sa časť dotačného balíka vyčlenila na riešenie najväčších ekologických problémov v sektore, ale ich výber a nastavenie mala v rukách vláda.

Na Slovensku sa o ekoschémach viedla dlhá diskusia. Agrorezort pod vedením Samuela Vlčana nakoniec rozhodol, že z nich zaplatí premenu veľkých monokultúrnych polí na mozaiku políčok, akú poznáme z Rakúska, a zasadí do nich oázy biodiverzity – biopásy.

Zámer bol dobrý, no nariadenie napísali tak zle, že okrem pásov s kvetmi na poliach vyrástli bilbordy o tom, že sa zo Slovenska stala „jednotka v pestovaní buriny“. Vláda pritom ekoschémy modelovala spoločne s poľnohospodármi, čiže sú spoluautormi jedného zo „zelených nezmyslov“, pre ktorý sa dnes vyhrážajú traktormi v uliciach.

Rovnako slobodne si Slovensko nadizajnovalo systém stropovania priamych platieb na jednu farmu. Možností bolo veľa. Ak sa dnes farmári sťažujú na byrokratickú náročnosť stropovania, je to preto, že si štát vybral tú komplikovanejšiu.

A podobne je to aj s monitorovacím systémom (AMS). Satelitné kontroly polí vymyslela Európska komisia, aby odbremenila farmy od množstva kontrol, no zároveň mala dohľad nad tým, že sa dotácie určené na produkciu potravín nečerpajú na cintoríny a letiská.

To veľmi nevyšlo, za čo sa nedávno do Komisie pustili bez výnimky všetci agroministri EÚ. Lenže každá krajina si so satelitným systémom poradila rôzne. Kým niektoré štáty nový monitorovací systém testovali vopred, u nás podpredseda SPPK v strede vegetačnej sezóny hovoril o tom, že Pôdohospodárska platobná agentúra (PPA) na monitorovanie zakúpila softvér, ktorý „si mýli dvojmetrovú kukuricu s trávnym porastom“.

A euroúradníci nemôžu ani za to, že poľnohospodári musia v roku 2024 k žiadostiam o dotácie prikladať stohy papierov o ich právnom vzťahu k pôde. Naopak, Komisia nás už dlho prosí o register pôdy, ktorý by dal koniec poľným šarvátkam farmárov o čerpanie dotácií na jednu a tu istú parcelu.

Výsledok je ten, že naši farmári nemajú ani v polovici februára na účtoch priame platby za minulý rok. To je pre nich existenčný problém, pretože bez nich nevedia vyplatiť svoje záväzky bankám. Za dvadsať rokov členstva v EÚ sa nič podobné nestalo.

Predáci SPPK sa nemýlia v tom, že platobná agentúra „skolabovala z implementácie Spoločnej poľnohospodárskej politiky“. No sami dobre vedia, že európska legislatíva za to môže až v druhom rade.

Ešte krátko pred voľbami bol predseda komory presvedčený, že zdrojom problémov sú zlé rozhodnutia slovenských politikov a úradníkov. „Za nadmernou byrokraciou je z 80 percent slovenská legislatíva z 20 percent tá európska,“ povedal na letnom Agrokomplexe.

Otázkou je aj, prečo nie sú na kolenách i platobné agentúry z okolitých krajín a ich farmári už peniaze majú. Veľmi jednoducho to pre RTVS vysvetlil napríklad český minister poľnohospodárstva: „My sme na to boli pripravení.“

Fantómové problémy

Okrem byrokracie slovenskí poľnohospodári Únii vyčítajú Európsku zelenú dohodu. Podľa predsedu SPPK je hnev európskych farmárov „len“ dôsledkom toho, „čo tu spôsobuje zelený fanatizmus Európskej únie“.

Nie je to tak. V Berlíne traktory do ulíc vyhnalo rozhodnutie národnej vlády zobrať farmárom dotácie na naftu, v Paríži prakticky to isté, v Litve nízke výkupné ceny mlieka a v Grécku nespokojnosť s kompenzáciami za sucho.

Navyše, keby sa špičky nášho agrobiznisu osobne ocitli v dave farmárov, zrejme by sa im niektoré požiadavky nepočúvali príjemne. Pred Európskym parlamentom bolo menej manažérov a oveľa viac pracovníkov či malých a rodinných farmárov, požadujúcich spravodlivejšie príjmy (rozumej, viac dotácií pre malých, menej pre veľkých) a lepšie pracovné podmienky, ale aj zároveň odmietajúcich „morálne, environmentálne a sociálne“ zhnitý poľnohospodársky systém.

Čo považujú slovenskí poľnohospodári za zelený fanatizmus?

Zo všetkého najviac ich dráždi podmienka vyčleniť štyri percentá pôdy na úhor, ktorú musia splniť, aby mohli čerpať európske agrodotácie. V prípade našich farmárov je to ešte o nejaké to percento viac, pretože sa Slovensko samo rozhodlo cez ekoschémy vyňať z produkcie pôdu navyše, aby sa rozčlenili jednofarebné polia, ktoré sú najväčšie v celej Európskej únii.

SPPK neskôr zoznam nespokojnosti rozšírila aj o nariadenie pre udržateľné používanie pesticídov a smernicu o priemyselných emisiách.

Dajme bokom teraz fakt, že aj vďaka prominentnému prístupu agrárnej loby do európskych inštitúcií sú tieto legislatívy už dávno mŕtve a žiadna slovenská farma ešte dlho nebude musieť obmedzovať postreky ani počty kráv v jednej maštali. A po niekoľkýkrát im Komisia odpustila aj ten štvorpercentný úhor.

Podstatné je, že tieto normy nie sú nápadmi znudených euroúradníkov, ktorí „v živote nedržali kravský cecok v ruke“, ako v tradícii stavovskej nadradenosti podsúvajú verejnosti predstavitelia SPPK. O každej jednej z nich spolurozhodujú naši volení zástupcovia v inštitúciách EÚ. Veľkú časť sme si dokonca vymysleli a do agrodotačných pravidiel napísali my sami.

Ale čo je ešte dôležitejšie, ekologické požiadavky na farmárov sú založené na vede a verejnom záujme. V žiadnom inom odvetví nie sú podnikatelia tak štedro dotovaní ako v agrosektore. Je pochopiteľné, že podporou ich príjmov nechce Únia prispievať k ničeniu životného prostredia alebo ľudského zdravia. Alebo inak: nemôžeme chcieť od Holandska, ktoré patrí medzi najväčších čistých prispievateľov do rozpočtu EÚ, aby nepriamo financovalo biznis a politiky, ktoré zvyšujú riziko, že jeho mestá čoskoro skončia pod vodami Severného mora.

Od začiatku ruskej vojny na Ukrajine agrobiznis proti zeleným politikám priebežne vyťahuje aj najťažšiu zbraň – hrozbu hladu, ak Únia neustúpi. Inak to nie je ani teraz. Situácia je vraj taká zlá, že sa európski potravinári musia pýtať, či budú mať na spracovanie dosť surovín. Odpoveď je pritom veľmi jednoduchá a už roky sa nemení: EÚ má stále veľký prebytok produkcie a aj napriek „zelenému fanatizmu“ vlani dosiahla v obchodnej bilancii s agropotravinárskymi výrobkami rekordné úrovne od predpandemických časov.

Že aj Slovensko v tejto štatistike každý rok prekonáva rekordy, no s mínusovým znamienkom, nie je vizitka európskej, ale našej poľnohospodárskej politiky.

Nesprávne pole

Slovenský poľnohospodár nemá ľahký život, a preto nie je ťažké pochopiť jeho hnev. Ak ho však SPPK chce „zacieliť tam, kde má byť cielený“, malo by to byť v prvom rade na ministerstve pôdohospodárstva a na platobnej agentúre.

To zvýši šance, že farmári nebudú musieť za počítačom „lúštiť nezmyselné požiadavky“. A zároveň by to bol signál verejnosti, že za protestmi naozaj je záujem tráviť viac času na poli a nie politika.

Poľnohospodári majú často pocit, že spoločnosť dostatočne neoceňuje ich prácu. Nechcú, aby ich vnímala len ako zberačov dotácií, ale ako tých, ktorí „kŕmia národ“ a starajú sa o krajinu, v ktorej žije. To je úplne oprávnené, ale tento vzťah má dva smery. Verejnosť sa zas chce spoľahnúť, že jej peniaze skončia v správnych rukách, ktoré pôdu zachránia aj pre ďalšie generácie.

Jej dôvera k poľnohospodárskemu stavu sa naštrbila v roku 2018 po zisteniach novinára Jána Kuciaka a ešte viac po ich dozvukoch v rozsiahlej korupčnej kauze Dobytkár. K jej obnove neprispieva, keď dnes farmári štartujú protestné traktory proti euroúradníkom, hoci bez jedinej verejnej výhrady nechajú závan starých časov na ministerstve či chaotické výmeny šéfov platobnej agentúry, ktorá nevie riešiť ich problémy.

Presúvanie pozornosti na Brusel pritom najviac pomáha súčasnej vládnej zostave, ktorá v minulosti už niekoľko príležitostí naštartovať obnovu poľnohospodárstva premrhala. Úradujúci agrominister pritom doteraz nepredstavil žiadny ucelený plán pre sektor a zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že nejaký má.

A ak poľnohospodári tvrdia, že „gro“ ich problémov má pôvod v Bruseli, je zvláštne, že im neprekáža, keď minister pôdohospodárstva kladie vence v Cígli, keď zvyšok Únie pokladá základy novej poľnohospodárskej politiky pre ďalšie desaťročie.