Povedala som klientke, že jej sexuálne zneužívanie bude premlčané. Nastalo dlhé ticho v telefóne, hovorí právnička

Sylvia Gancárová pracovala ako policajná vyšetrovateľka, na starosti mala aj prípady sexuálneho zneužívania. Po rokoch odišla do neziskovej oblasti a dnes pracuje ako právnička v Centre Slniečko v Nitre. Sprevádza obete násilia, ktoré sa rozhodli prehovoriť a usvedčiť páchateľa na súde.

Gancárová v rozhovore opisuje, akým náročným procesom musí prejsť obeť na polícii a na súde, aby dosiahla spravodlivosť. Aj keď by podľa zákona mala vypovedať iba raz na kameru, v praxi musí opisovať traumatické zážitky šesť- aj sedemkrát.

Právnička odpovedá na argumenty koaličných poslancov, ktorí chcú skrátením premlčacej lehoty pri znásilnení motivovať obete, aby skutok nahlásili skôr.

„Nemôžeme nútiť obete, aby to išli okamžite nahlásiť, s argumentom, že potom je to ťažké pre políciu. Choď to oznámiť teraz, keď máš roztrhanú pošvu, to bude lepšie než o 10 rokov. Takto to nefunguje. Nie sú to vytrhané vlasy či zlomená kosť. Násilník vás zraní na najintímnejšom, najcitlivejšom mieste, a ak je to blízka osoba, tak je to násobne ťažšie. Je vecou obete, ak cíti potrebu a oznámi to. Je vecou polície, aby dokázala páchateľovi vinu,“ hovorí právnička.

Ako ste prijali správu, že parlament schválil skrátenie premlčacej lehoty pri znásilnení z 20 na 10 rokov?

Pomyslela som si to čo väčšina súdnych ľudí. Bola som v šoku, že sa niečo také stalo. Okamžite som si spomenula na svoju klientku, ktorú teraz zastupujem v podobnom konaní. Veľa rokov v sebe hľadala silu, aby prehovorila o zneužívaní, ktoré zažila v detstve. Táto novela by ju zasiahla.

Bol by skutok páchateľa v jej prípade premlčaný? 

Áno, a po všetkom, čím si prešla. Najprv nás vyhľadala ako pomáhajúcu organizáciu. Chodila k psychológovi, snažila sa liečiť traumu, ktorú prežívala. Motivovali sme ju, že úľava nastane, až keď to oznámi. Odhodlala sa na to, pripravila sa, vypovedala. Prešla celým náročným procesom, o ktorom sa budeme rozprávať. Má za sebou výsluch na kameru, znalecké posudky, minulý týždeň došlo k vzneseniu obvinenia – je teda na konci vyšetrovania a prípad postupuje na súd. V pondelok som jej volala s tým, čo sa udialo v parlamente.

Ako reagovala? 

Dlhé ticho v telefóne. Potom odpovedala zlomeným hlasom, mala som pocit, že má slzy na krajíčku. Povedala: No čo už. Čo už. Cítite tú bezmocnosť, je skoro hmatateľná. Vtedy som si povedala: Koľko je asi takých prípadov? Koľko je nešťastných obetí, čo nič nespôsobili, nič nezavinili? Premýšľajú: Mám to ohlásiť, nemám to ohlásiť? Alebo to už aj urobili, postavili sa proti celej rodine, odišli z domova. A teraz im niekto povie, že to urobili zbytočne.

Nevzťahujú sa na vašu klientku aspoň dlhšie premlčacie lehoty? Pre obete zneužívania v detstve je to 15 rokov, ktoré začínajú plynúť po dosiahnutí 18 rokov. 

Bohužiaľ, nie. Zneužívanie sa začalo v trinástich rokoch a určitý čas trvalo. Aj po dovŕšení dospelosti je časté, že obeť je stále závislá od človeka, s ktorým žije, živí ju, platí jej školu. Kam by išla? Pod strom? Nehovoriac o psychike – obeť prežíva pocity, že ona to všetko zavinila. Prečo som sa nebránila, nevolala, nekričala?

Trvá naozaj aj desaťročia, kým sa odhodlajú prehovoriť. Potrebujú psychoterapie, niekedy aj regresné terapie, lebo ani nevedia, čo sa im dialo ako deťom. Nevedia to posúdiť, ale život im nevychádza. Majú zlé vzťahy, neprežívajú šťastie, kladú si otázky, prečo sa im to deje. Stáva sa, že v regresnej prídu na to, čo sa im dialo. Štvorročné dieťa nevie, že bolo obeťou zneužívania. Keď chceme v tejto veci niečo meniť, musí o tom diskutovať odborná verejnosť, nie politici. To sú neskutočne vážne veci, o ktorých by spoločnosť mala vedieť.

Viacerí koaliční poslanci rôzne obhajovali skracovanie týchto lehôt. Ako ste vnímali takéto slová? Čo môžu spôsobiť?

Psychika obetí je zložitou témou. Prednášam to policajtom alebo sociálnym pracovníkom na niekoľkých hodinách. Hnevá ma, ak sa niekto len tak spakruky vyjadruje k tomu, prečo to obeť neoznámila. Zákon o obetiach to zakazuje ako druhotnú viktimizáciu. Tebe sa niečo stalo, štát to pripustil, že sa ti to stalo, a teraz ťa ústami poslanca dorazí, vyváľa ťa v blate a povie ti: prečo si to neoznámila? Ty si potom asi vinná!

Ak niečomu nerozumiem, tak sa k tomu nevyjadrujem. Nerozumiem napríklad účtovníctvu, tak si dám poradiť. Ale spakruky zhodiť niečo, o čom nič neviem, čo som neprežil, je pre mňa neprijateľné. Je to neúcta k obetiam. Je to hnusné. Aby si niekto, kto je prvý deň v parlamente, robil PR na tom, že povie takéto odporné slová, to svedčí o aj o úrovni parlamentu.

Prečo je 10 rokov málo a 20 rokov dosť? Od čoho sa vôbec cifra premlčania odvíja? 

V zásade od právnej tradície v krajine. Myslím, že určité trestné činy – ako znásilnenie a sexuálne zneužívanie – by nemali mať premlčaciu lehotu. Je to tak napríklad v Dánsku. Neviem, či by niekto vedel povedať, aké číslo na premlčanie je dostatočné – to by sme museli vidieť do sŕdc obetí.

Od čoho závisí to, či obeť skutok nahlási? 

Od toho, ako človek dospieva, čo všetko sa na ňom podpíše. Aké má podporné okolie či partnera. Možno partner vie, čo sa žene stalo, ale nie je ochotný ísť do procesu ako jej podpora. Nechce, aby sa jej minulosť rozoberala, pretože to zasiahne aj jeho a jeho rodinu. Obeť si môže myslieť, že traumu prekoná aj bez potrestania páchateľa. Až po určitom čase môže zistiť, že to bez toho nedokáže.

Mala som prípad, keď obeť celé roky nebola v kontakte s páchateľom sexuálneho zneužívania v detstve. Snažila sa to vytesniť, pracovať s terapeutom. Potom si povedala, že je úspešná v práci, má dobrú rodinu, nechá to tak, nebude to otvárať. Potom išla na služobnú cestu a stretla ho v hoteli. Aj také náhody sa v živote dejú. Je to, akoby na vás spadol päťposchodový dom. S terapeutom prišla na to, že to musí riešiť, inak sa v živote nepohne ďalej.

Prečo niektoré skutky môžu mať premlčaciu lehotu, ale na sexuálne násilie by sa podľa vás nemala vzťahovať? 

Pretože zasahujú človeka na tom najintímnejšom a najslabšom mieste – to je naše vnútro. Je to iné, ako keď vám na stanici ukradnú kabelku a zoberú vám peniaze. Vtedy máte prirodzenú potrebu ohlásiť to a spolupracujete. Dokážete sa zlodejovi pozrieť do očí a chcete, aby bol potrestaný.

Prečo je to pri sexuálnom násilí iné? 

Psychologička Slávka Karkošková často hovorí, že obete sexuálneho násilia chcú, aby to prestalo. Nie aby bol páchateľ potrestaný. Často práve preto, že majú k nemu citovú väzbu. Pri sexuálne zneužívaných deťoch je to takmer vždy človek, ku ktorému majú úctu, majú ho rady, sú od neho závislé. Potrebujú dlhší čas, aby si uvedomili, že s tým neprestane a musí byť potrestaný.

Je ťažké, ak je páchateľom syn alebo vnuk a obeťou je matka alebo starý otec. Nechcú, aby šiel ich syn do basy. Chcú, aby sa liečil, aby s tým prestal, aby nepil. Prichádzajú k nám 60-ročné ženy s onkologickými ochoreniami a po niekoľkých operáciách a hovoria nám – vysvetlite môjmu synovi, nech sa lieči. Pani, ale on potrebuje ísť do basy. Odpovie nám, že to ona nechce. Čo je pre matku drahšie ako dieťa? Aj keď na nej pácha násilie.

Súvisí premlčacia lehota s tým, aké náročné je dokazovanie sexuálneho násilia po rokoch? 

Pri znásilneniach je najviac usvedčujúci dôkaz napríklad zranenie na tele alebo biologický materiál – spermie v pošve alebo na plachte. Čiže áno, má zmysel, ak obeť dokáže oznámiť násilie bezprostredne. Z výskumov je zrejmé, že v prípadoch znásilnenia, kde bol páchateľom obeti cudzí človek, to obeť vo vysokom percente hneď oznámi.

Ale nestáva sa to často. 

Ideálny scenár by mal vyzerať tak, že žena hneď zavolá políciu, nemala by sa umyť, nemala by sa prezliekať, mala po privolaní policajtov ísť na ošetrenie, všetko zo seba odovzdať a podrobiť sa prehliadke. Ale kladiem si otázku – je vôbec možné očakávať to od obete? Ak je to znásilnenie na chate či v domácom prostredí, niekým blízkym, s ktorým je v blízkom vzťahu, tak ako to môžeme očakávať? Takmer sto percent žien ako prvé urobí to, že vojde do kúpeľne a umyje sa. Lebo to, čo sa im stalo, cítia ako hroznú špinu, ktorú potrebujú zo seba zmyť. Vzhľadom na dôkaznú situáciu to nie je správne. Ale obete to takto robia a my tomu rozumieme.

Takže dokazovanie po rokoch je veľmi náročné. Je to skutočne dôvod na skrátenie premlčacích lehôt, ako to hovoria poslanci, ktorí za túto zmenu hlasovali? 

Nie. Pozrite sa, usvedčovanie páchateľa po rokoch je ťažké. Ale to je vec polície. Je vecou obete, ak cíti potrebu a oznámi to. Je vecou polície, aby dokázala páchateľovi vinu. Nemôžeme nútiť obete, aby to išli okamžite nahlásiť, s argumentom, že potom je to ťažké pre políciu. Vieš, choď to oznámiť teraz, keď máš roztrhanú pošvu, to bude lepšie než o 10 rokov. Takto to nefunguje. Nie sú to vytrhané vlasy či zlomená kosť. Násilník vás zraní na najintímnejšom, najcitlivejšom mieste, a ak je to blízka osoba, tak je to násobne ťažšie. Obete dlho bojujú s otázkami: Je to moja vina? Čo som mala urobiť? Prečo mi to urobil?

Napríklad u detí, ktoré sú obeťami sexuálneho zneužívania v detstve, sa často v dospelosti rozvinie schizofrénia. Dieťa si nevie vysvetliť, prečo mu to otec robí. Rozdelí sa – jedna moja osobnosť je obeťou tohto páchateľa. A druhá ho vníma ako otca, brata, dedka. Lebo dieťa to musí vytesniť. Nechce na to myslieť, je to zraňujúce. Pretože ho vidí každý deň. Každý deň ho vozí do školy. To sú strašné veci. Takže politici by si mali uvedomiť, prečo nikto z nás nemôže nadiktovať obetiam, čo majú robiť.

V minulosti ste pracovali aj ako policajná vyšetrovateľka. Stretávali ste sa vtedy s prípadmi násilia na ženách alebo aj konkrétne sexuálneho násilia?

Mala som prípad dievčaťa, ktoré bolo sexuálne zneužívané otcom. Otec si nahradil manželku dievčaťom, keď bola jeho žena v práci. Dievča nevedelo, ako sa má z toho dostať. Napísala list kňazovi, ktorý naformulovala tak, že sa to deje jej kamarátke. Kňaz bol veľmi osvietený a išiel s listom na políciu. Mne sa list dostal ako vyšetrovateľke. V tom čase som robila ako jediná žena medzi dvanástimi chlapmi, takže všetky podobné veci automaticky končili u mňa. A tak sme s prokurátorkou riešili, ako ten prípad otvoriť.

Ako ste to urobili? 

Dievča vlastne čakalo iba na to, že sa ho niekto opýta. Aj týrané ženy mi často povedia, že ak podáme trestné oznámenie ako organizácia, budú vypovedať. Ale nechcú to byť ony, čo to oznámia. Maloletú som vypočula, všetko mi porozprávala s tým, že mala vážne psychické problémy. Mali sme dve možnosti. Buď pôjde do väzby otec, alebo vytiahneme dievča z rodiny. Keďže potrebovala akútnu starostlivosť, tak po dohode s prokurátorkou išla do psychiatrickej nemocnice.

Medzitým sa robili úkony trestného konania – znalecké posudky, dokonca aj jej súrodenci vypovedali, o všetkom vedeli. Všetko vyšlo ako hodinky. Hovorila som s jej matkou, ktorá mi mimo výsluchu povedala: A vy by ste čo robili, keby vám manžel nosil domov peniaze? Skoro som odpadla.

Ako to dopadlo? 

Dieťa sa dalo do poriadku na psychiatrii a vrátilo sa domov. Vtedy ho rodina zatlačila a na súdnom pojednávaní dievča povedalo, že si to celé vymyslelo.

Vymyslelo?

Áno. A nie je to zriedkavé. To je presne dôvod, prečo sa obetiam veľmi ťažko oznamuje násilie, ak v okolí nemajú spolupracujúcu rodinu. Tu nejde iba o odvahu obete. Brat znásilní sestru, všetci o tom vedia. Ale teraz čo s bratom? Pôjde do basy? To je hanba pre celú rodinu. Takže radšej ju donútia mlčať.

Takže otec dievčaťa bol zbavený obvinenia. 

Áno. Súd musel rozhodnúť, že ho spod obžaloby oslobodzuje, pretože obeť povedala, že si to vymyslela. Rodina ju do toho dotlačila, veď predsa ak otca zavrú, z čoho budeme žiť?

Aké to bolo pre vás ako vyšetrovateľku? 

Sú to hrozné momenty, aj teraz to prežívam veľmi ťažko. Rozumiem všetkým policajtom, ktorí sú frustrovaní. Keď urobia všetko profesionálne, ale na konci sa to zmarí tým, že obeť začne trestné konanie mariť. Mení výpovede, berie vinu na seba. To je presne dôvod, prečo nemôžeme obeť nútiť hovoriť, kým na to nie je pripravená a nemá podporu okolia.

Je niečo, čo by ste vtedy robili inak – ak by ste aj vtedy mohli mať všetky informácie, ktoré máte teraz?

Určite by som lepšie viedla výsluchy s obeťami domáceho násilia. Vtedy som netušila, že existujú zraňujúce otázky. Slovo viktimizácia sa v roku 1995 nepoužívalo. Keby som vtedy mala dnešné vedomosti, tak by som nepoložila tú – prepáčte mi za výraz – idiotskú otázku: Prečo ste od neho neodišli? Prečo ste si ho vzali?

Žiadna žena si neberie muža nato, aby ju aj deti týral. Žiadna žena nechce, aby bola obeťou, ponižovaná, izolovaná, aby sa musela pýtať muža, či si môže niečo kúpiť. Ale je tisíc dôvodov, prečo ženy zotrvávajú v takejto situácii. Ak ste s 380 eurami rodičovského príspevku v dome jeho rodičov, čo urobíte? Ak máte svoju rodinu na východnom Slovensku alebo na Orave, sú bigotne katolícki a povedia vám, že to musíš vydržať?

Do toho často príde ďalšie dieťa, pretože partner jej nedovolí mať antikoncepciu a nerešpektuje, či chce alebo nechce pohlavný styk. Mať antikoncepciu stojí peniaze, a ak ich žena nemá, za čo si ju potajomky kúpi? Mali sme prípad, keď manžel zaviedol ženu k svojmu známemu gynekológovi, ktorý by jej nedovolil urobiť čokoľvek v zmysle bránenia počatia.

Alebo je žena vychovávaná v duchu, že manželstvo je večné a musí trpieť. Keď ide veriaca žena s problémom za kňazom, môže sa stretnúť s osvieteným, alebo aj takým, čo jej povie: Musíš to vytrpieť, lepšie sa za neho modliť. Ak nemá okolo seba iné prostredie, neuverí, že existuje cesta von.

Opíšme zhruba, ako dnes vyzerá postup u obete, ktorá nahlási znásilnenie. Čo všetko sa deje?

Trestné konanie na Slovensku je predsúdne a súdne. Predsúdne je na polícii, vyšetrovanie vedie vyšetrovateľ za dozoru prokuratúry. Od momentu podania obžaloby sa začína súdne konanie. Ak obeť prehovorí okamžite po útoku, na miesto príde výjazd, ktorého súčasťou je pri týchto trestných činoch aj vyšetrovateľ. Ten robí výsluch aj v prípade, že sa obeť odhodlá po rokoch.

Stalo sa, že ma klientka poprosila, aby som po asi pätnástich rokoch napísala trestné oznámenie, ktoré podávame ako organizácia Slniečko. Píšem to tak, že z našich informácií od tejto klientky vieme, že sa stalo to a to. Sprevádzame ju pri výpovedi, pri súdnom konaní.

Čo obeť čaká? 

V prípade, že je tesne po útoku, sa zaisťujú dôkazy a podáva výpoveď. Ak to oznamuje po rokoch, nastupuje znalecké dokazovanie. Je evidentné, že takýto skutok nechá stopy na psychike obetí, ktoré sa dajú dokázať znaleckým posudkom. Znalci pátrajú po traume v prežívaní obete. Vyšetrenie trvá niekoľko hodín – je to klinický rozhovor, kresby, odpovede na určité otázky. Všetko sa to zosumarizuje a vyhodnocuje v číselných hodnotách. Znalci majú vzdelanie na to, aby vedeli odhaliť napríklad aj klamárku, vedia odhaliť aj psychickú diagnózu. Ja znalecké posudky podporujem.

Samozrejme, zbierajú sa aj iné dôkazy. Napríklad výpovede svedkov, že obeť sa v práci zmenila, bola nešťastná, plačlivá, nesústredená. Kamarátka sa jej pýtala, čo sa jej stalo, ale nechcela jej odpovedať. O 10 rokov sa potom rieši, že práve v tom čase prežila sexuálne násilie.

Sú znalci k obetiam citliví alebo sú pre ne tieto posudky traumatizujúce? 

Nedá sa to generalizovať. Niekedy obeť povie, že znalkyňa bola milá, povzbudila a posmeľovala ju. Inokedy obeť hovorí, že sa cítila veľmi nepríjemne a kládli otázky, ktoré sa jej dotkli. Ale vo väčšine prípadov som sa stretla s erudovanými znalcami.

Koľkokrát musí obeť vypovedať o tom, čo sa jej stalo? 

V zákone o obetiach je napísané, že obeť je vypočutá len raz a je z toho urobený záznam na kameru. Lenže v praxi to tak nie je. Vypovedá pred vyšetrovateľom, znalcami, psychológom a psychiatrom. Potom má advokát obvineného právo klásť otázky pri opätovnom vypočutí. Zákon o obetiach robili predkladatelia s dobrým úmyslom, ktorí však zrejme nezohľadnili, ako sú v Trestnom poriadku upravené práva obvineného. Tieto dva zákony kolidujú. To je problém v Trestnom poriadku, na ktorý upozorňujeme už dlho. Ak chceli páni poslanci niečo upraviť, mohli urobiť toto.

Takže obeť opakuje, čo sa jej stalo, štyri- aj päťkrát? 

Áno, a to sa ešte nedostala na súd. Darmo si hovoríme, že na súde už obeť nevypovedá. V praxi vypovedá takmer vždy. Pretože krajské súdy posudzujú rozhodnutia okresných súdov ako porušenie práva obvineného, ak si len prehrajú záznam jej výpovede. Nedávno som bola na pojednávaní s klientkou, ktorá bola vypočutá na video, ale aj tak bude na súde vypovedať. Pýtala sa na súde, ako to bude prebiehať. A povedali jej, že veď predsa bude v pojednávačke, kde bude aj útočník. Dali jej zo strany sediaceho obžalovaného zástenu.

To je možné? 

Pri týraniach nemôžu byť obaja v jednej miestnosti. Keď vypovedá žena, páchateľ odíde. Niektoré súdy to umožňujú robiť aj cez telemost. Ale obeť musí prežiť úzkosť z toho, či páchateľa pred súdom neuvidí. Spolupracujúce organizácie, ako napríklad my, vedia so súdom vykomunikovať aspoň to, že obeť príde iným vchodom alebo v inom termíne. Ale ak žena nemá pomoc, tak príde sama na súd a on sedí na konci chodby.

Takže v praxi to vôbec nie je tak, ako hovorí zákon o obetiach. Realita je pre ženy neskutočná. Donedávna pritom ešte bola povinnosť robiť pri týchto skutkoch konfrontácie – aj pri týraniach a sexuálnych zneužívaniach. Len pred pár rokmi sa upravilo, že pri týchto trestných činoch sa konfrontácie nerobia.

Snažíte sa na tom aspoň trvať? Že obeť má predsa výpoveď na videu a nemusí vypovedať? 

Naposledy sme boli v Bratislave v Justičnom paláci s klientkou, ktorá prešla týraním a znásilnením. Prežívala obrovskú úzkosť, už len keď dostala vyrozumenie, že tam musí ísť. Psychologička napísala správu, že klientka má opakované flashbacky, stagnuje v terapii, že prítomnosť na súde je pre ňu vysoko nevhodná. Nevydalo. Proste musela na súd prísť.

Keď som o tom hovorila na pojednávaní sudcovi, že preboha, toto je taký závažný skutok, má doteraz vážne psychické problémy, ako môžete trvať na tom, aby sem prišla, prokurátor sa na mňa vyrútil s tým, že v Bratislave ženy vypočúvame, takže čo vlastne chceme my z Nitry.

Obeť konfrontuje na súde aj obhajca. Ako to vyzerá? 

Obhajca môže klásť otázky, aké uzná za vhodné.

Čiže nemusí používať citlivý jazyk?

Bohužiaľ, je to tak, že keď obhajca vysloví otázku, obeť ju počuje – či už v pojednávačke, alebo cez telemost. Aj keď sudca alebo vyšetrovateľ namietnu otázku ako nevhodnú a sudca povie, že ju nepripúšťa, aj tak už otázka odznela. Napríklad – prečo ste neodišli? Prečo ste s ním išli k matke na oslavu narodenín, keď vás deň predtým znásilnil? Akože – vy ste vinná – nič ste nepovedali, išli ste na návštevu, akoby sa nič nestalo, stalo sa to vôbec? Je to vyslovené, na ženu to dopadne ako kameň. Ona to musí prežiť a vyrovnať sa s tým.

Takže výpovede pred vyšetrovateľom aj znalecké posudky sú pre obeť ešte viac-menej zvládnuteľné. Ale z vašich slov mi vychádza, že najťažšie pre obeť pri trestnom konaní je to, aké široké práva má obvinený.

Najhoršie je, že práva obetí nie sú v súlade s právami obvineného. Obvinený má právo napríklad na to, aby bol proces na súde verejný. Čiže všetky úkony sa na súde opakujú a obvinený má právo pri nich byť. Ak žena vypovedá cez telemost, počuje komentár obvineného, počuje jeho otázky, počuje otázky obhajcu, často znevažujúce.

Nedávno som bola na úkone, kde obhajca protestoval, čo je to za spôsob, že obeť je za polopriepustným zrkadlom. Považoval to za hlúposť a hovoril, že chce sedieť oproti žene a pozerať sa jej do očí, keď bude vypovedať. Vyšetrovateľ sa ho snažil „upratať“, že takto sa vedú úkony. Na konci trval na tom, že nedá otázky písomne, že chce prejsť k žene do miestnosti a dívať sa na ňu, keď jej kladie otázky. Je náročné pre vyšetrovateľa ustáť takého advokáta.

Mal by sa teda zákon o obetiach a práva obvinených zjednotiť? 

Ak chce vláda niečo robiť, nech robí tieto veci, ktoré skutočne obetiam pomôžu. Aby aj práva obvineného boli zachované, tie musíme zachovať, ale aby sa obeť neviktimizovala.

Na Slovensku je definícia znásilnenia postavená na bezmocnosti, teda súdy musia dokázať, že obeť kládla dostatočný odpor. Čo táto definícia spôsobuje?

Ak žena má dôkazy, že došlo k pohlavnému styku, ďalšie dôkazy musia preukázať, či to bolo znásilnenie. Doteraz znásilnenie chápeme tak, že obeť musí klásť odpor. Viackrát sme sa snažili presadiť redefiníciu. Lebo ženy pri sexuálnom násilí reagujú aj tak, že zamrznú. Ak máte vedľa seba v izbe alebo na posteli malé dieťa, tak nebudete robiť „randál“. Poviete si, že len nech sa to rýchlo skončí. Ale je to proti vášmu súhlasu, nechcete to. V civilizovaných štátoch je definícia znásilnenia postavená na súhlase. Ak nepoviem áno, tak je to znásilnenie. To sa nám nepodarilo presadiť.

Moderátorka Lenka Ježová prehovorila o svojom znásilnení. Povedala, že ani nezvažovala ísť na políciu, pretože by mohli namietať, že nekládla aktívny odpor. 

Je to strašné. Tak veľa znásilnení a nedobrovoľných súloží sa deje v manželstve. Často z toho prídu na svet deti. Mala som klientku, ktorá mi povedala, že celý život prežíva dvojnásobnú ťarchu. Najprv preto, ako s ňou manžel zaobchádzal, nakoľko bola z kresťanskej rodiny a matka ju donútila, aby to neriešila. A potom preto, že jedno zo štyroch detí počala zo znásilnenia a nenávidela ho. Cítila sa vinná za to, že ho nenávidí. To sú pre psychiku človeka neznesiteľné veci.

V článku sme opisovali, ako páchateľ nebol odsúdený za znásilnenie preto, lebo žena s ním inokedy mávala aj dobrovoľný pohlavný styk.

Viete, pod znásilnením si predstavíme, že ideme po ulici, niekto nás prepadne, zatiahne do kríka a znásilní. Ale znásilnenie je aj nedobrovoľný styk s priateľom, dlhoročným druhom či manželom. Ak žena styk nechce a povie to, ale napriek tomu on styk dokoná, je to znásilnenie. Odvíjať to od aktívneho odporu je veľmi necitlivé voči obetiam. Žena sa nemusí brániť preto, lebo si nevie poradiť, vedľa má dieťa, alebo je niekde na takej pustatine, že keby kričala, nepomôže jej to.

Akú zmenu by predstavovala definícia postavená na súhlase? 

V tom, že ak nebol súhlas so sexom, ide o znásilnenie. Počuli sme, samozrejme, aj tie trápne posmešky, či má muž doniesť overený súhlas od ženy, že som sexom súhlasí. Ale veď súlož je dôsledkom vzťahu, nejde tu o to, že muž skočí na ženu ako býk. K súloži vedie intimita, a ak jeden z dvojice hovorí, že nechce, je unavený, nepraje si to, prestaň – tak to znamená nie.

V čase, keď som bola vyšetrovateľka, sme ešte nemali trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby. Nastúpila som tesne po revolúcii a v socializme predsa neexistovalo, aby súdruh manžel týral súdružku manželku. A keď nemáte trestný čin, tak čo budete vyšetrovať? V mojich začiatkoch bolo násilie v domácnosti iba priestupkom. Bol to výsmech obetiam.

V roku 1995 sa to konečne zaviedlo ako závažný trestný čin. Aj keď dodnes nie je tento trestný čin dobre koncipovaný. Vyžaduje dlhotrvajúce násilie, ktoré psychiku obetí poznamená nezvratne.

Ako to myslíte?

Trest za týranie je veľmi vysoký, čiže aj vyšetrovatelia sa pýtajú – zodpovedá týranie vysokému trestu? Nezodpovedá tomu to, keď manžel pravidelne žene pred deťmi hovorí, že je sprostá, celá jej rodina je sprostá, mamička je hlúpa a tanier s večerou končí každý večer na stene. Týranie to nie je, lebo žena nie je na psychiatrii.

Máme spätnú väzbu od vyšetrovateľov, s ktorými v Slniečku roky spolupracujeme, že by sme potrebovali ešte iný skutok, ktorý by nebol týraním, čo je vážny zločin, ale nebol by ani obyčajným priestupkom. Lebo teraz nič medzi tým nemáte.

A čo by to mohlo byť? 

Posledné roky sa s políciou snažíme dať na vedomie poslancom parlamentu, že existuje potreba iného trestného činu, napríklad trestného činu domáceho násilia. Napríklad vo forme prečinu, čo by nerobili vyšetrovatelia, ale poverení príslušníci na oddeleniach policajného zboru. Nebolo by treba toľko posudkov, nebolo by to tak finančne a časovo náročné. Síce by sa dala uložiť aj podmienka, ale spoločnosť by vyslala páchateľovi signál, že znevažovanie ženy a vychovávanie detí otrasným spôsobom nie je v poriadku.

Ako reagujú slovenskí policajní vyšetrovatelia pri komunikácii s obeťou? 

O tejto téme sa už dnes veľa hovorí. Vyšetrovatelia aj ministerstvo vnútra urobili určité kroky k tomu, aby boli scitlivovaní v komunikácii s obeťami, chodia na rôzne školenia. My spolupracujeme s Krajským riaditeľstvom policajného zboru v Nitre so skupinou vyšetrovateľov a príslušníkov z obvodných oddelení, ktorí chcú na sebe pracovať.

Krajské riaditeľstvo vytvorilo pracovnú skupinu policajtov, s ktorými sa pravidelne štvrťročne stretávame. Preberáme niektoré prípady, diskutujeme o citlivej komunikácii. Sú to mladí ľudia, vyšetrovatelia a vyšetrovateľky, ktorí sú pre to zapálení.

A tí ostatní? 

Sú aj policajti, ktorí jednoducho nemajú osobnostné nastavenie na tento typ trestných činov. Ale dnes, keď je vyšetrovateľov tak málo a sú zaťažení, polícia si nemôže dovoliť niekoho poslať robiť vykradnuté obchody a niekoho iba znásilnenia. To proste nejde. Nikto vám teda nezaručí, že narazíte na vyšetrovateľa, ktorý vás ako obeť ani jednou vetou nespochybní. Závisí od toho, z akého prostredia vyšetrovateľ pochádza. Či neúctivé nakladanie so ženou bolo v jeho rodine normálne, či to aj on toleruje.

Zažili ste aj nevhodného vyšetrovateľa? 

Spomínam si, keď som sedela so svojou klientkou ako spoločník pri výpovedi. Vyšetrovateľ povedal odsudzujúcim tónom: „Vnímam, čo ste teraz povedali. Ale môj otec bol alkoholik, nás, deti a matku bil. Veľakrát sme utekali z domu, ale moja matka nikdy nepodala trestné oznámenie.“ Čiže postavil svoju matku do pozície glorifikovanej osoby a klientke tým akoby naznačil, že nekonala správne. Že to mala vydržať.

Kedysi sa ku každému trestnému činu násilnej povahy musel dávať súhlas poškodenej osoby s trestným stíhaním. Čiže ak manžel zmlátil ženu, musela dať súhlas s jeho trestným stíhaním – a kedykoľvek ho mohla odvolať. Čiže keď ju zbil, prišla z nemocnice na obvodné oddelenie, oznámila to, potom išla domov a na druhý deň to prišla stiahnuť. Povedala, že si to vymyslela a spadla z bicykla. Až neskôr sa to opravilo tak, že pri najzávažnejších násilných trestných činoch, ako je týranie, sexuálne zneužívanie, znásilnenie, sa súhlas nevyžaduje.

Čiže stiahnuť ho nemôžu. 

Ale môžu ho mariť tým, že odmietnu vypovedať alebo povedia, že klamali. Ešte aj teraz páchatelia žene povedia: Choď na políciu a stiahni to. Ale to sa už nedá. Žena to však môže zmariť napríklad aj tým, že odmietne vypovedať. A o mesiac príde znovu, lebo situácia sa zopakuje. Policajti na obvodných oddeleniach poznajú svoj rajón. Keď sa to opakuje, poznajú dobre aj konkrétnu rodinu. Riaditeľ oddelenia mi hovorí: chodíme tam roky, pracujte s ňou, skúste jej to vysvetliť, že sa to musí riešiť. Čiže policajt tam chodí každý mesiac a je to ohromne frustrujúce.

Ja sa im snažím vysvetliť, prečo to žena robí, aj to, že musíme rešpektovať jej rozhodnutie. Aj rozhodnutie klientky, s ktorou dva roky pracujem, beží nám trestné konanie a ona to zrazu otočí a k útočníkovi sa vráti. Rozumiem, prečo to urobila – lebo je obeť. To je pre mňa potvrdenie toho, že je obeť. Lebo keby si to na muža len vymyslela, nevráti sa k nemu. Musím nájsť v sebe silu nehnevať sa na ňu. Nenávidím tú vetu, keď príde o pol roka a povie mi: mali ste pravdu.

Lebo on tie ruže prestane nosiť, prestane dávať peniaze. Vyšiel v posudku, že má poruchu správania, je to zlá osobnosť. Ale ona mi povie: Ja chcem, aby deti mali rodinu. Lenže už aj deti jej hovoria, mama, akú máme rodinu? Veď sme nemali ani jedny pekné Vianoce, radšej buďme chudobní a majme pokoj.

Z toho, ako ste celý proces opísali, je zrejmé, že je to pre obeť neuveriteľné ťažké. Nielenže sa musí vyrovnať s traumou, ale ak chce uľaviť svojmu trápeniu a usvedčiť páchateľa, musí prejsť ťažkým procesom spravodlivosti. 

Je to strašný proces. Nespomenula som ešte obštrukcie na súde: keď sa konečne rozhodne na okrese, páchateľ podá odvolanie a rozhoduje o tom krajský súd, ktorý je niekedy iného názoru a prípad vráti. Potom sa znova výsluchy opakujú. Tak je to v realite, obeť musí stále znova vypovedať.

Máme plné ústa toho, ako ideme obetiam pomáhať, ale v realite im nevieme zabezpečiť pomoc, aby nemuseli cez toto konanie prechádzať s takýmto utrpením. Ak ich chceme motivovať, ako to povedal ten poslanec, na nahlasovanie skutkov, treba začať inde. A to práve v úprave procesu tak, aby to pre ne nebolo také náročné.

Ako dlho trvá proces usvedčenia páchateľa? 

To sa nedá paušalizovať. Spomínala som klientku, ktorá bola vypovedať v Bratislave – ťahá sa to tri roky. A poviem vám „pikošku“. V Nitre na vyšetrovačke je trestné oznámenie za sexuálne zneužívanie detí z roku 2019. A ešte tam nepadlo obvinenie.

Čiže to stojí päť rokov. 

Znalecké vyšetrenie detí sa udialo až teraz na prelome rokov. Čo povedia deti znalcom po piatich rokoch? Dieťa malo tri roky, keď malo byť sexuálne zneužívané. Najhoršie je, že počas toho obdobia ešte rok a pol matka žila s podozrivým – aj s deťmi – v jednej domácnosti. Pre nikoho to nebol dôvod, aby si s vyšetrovaním švihli. Moje sťažnosti nemali efekt. Raz bolo vysvetlenie, že vyšetrovačka nemá ľudí, potom bola vyšetrovateľka chorá.

Takže nie je nič zriedkavé, ak sa obeť týmito procesmi trápi dlhé roky. 

Bohužiaľ, nie je to neobvyklé. Navyše protistrana to komplikuje, veľa namieta. Robia sa kontraznalecké posudky. Ťahá sa dôkazné konanie. Situáciu teraz skomplikovala aj reorganizácia súdov, keď sa presúvali spisy. Najhoršie je, ak proces na súde trvá dlho a nedajbože sudca odíde do dôchodku alebo odíde z okresného súdu na krajský a spis preberie nový sudca.

Prečo je to problém? 

Nový sudca sa musí pýtať obžalovaného, či súhlasí s tým, aby sa v trestnom konaní pokračovalo tam, kde sa prestalo, alebo žiada, aby sa všetky úkony diali od začiatku. To sú práva obvineného. Samozrejme, každý obvinený chce, aby sa výsluchy diali nanovo pred novým sudcom.

Čiže obeť musí znova vypovedať? 

Áno. Pretože obvinený má právo, aby jeho výpoveď a dôkazy počul iný sudca. Nestačí, že si prečíta zápisnicu alebo vypočuje veci z pojednávania. No a ak má spis tisíc strán a 49 svedkov, tak sa nečudujme, že proces trvá roky.

Odporúčate ženám, ktoré zažili násilie, aby – ak to dokážu – išli rovno na políciu, alebo je lepšie najprv ísť za lekárom alebo kontaktovať neziskovú organizáciu pomáhajúcu obetiam? 

Odporúčam, aby vyhľadali pomoc v organizáciách na pomoc obetiam, skontaktovali sa s poradcom, právnikom alebo psychológom a zverili sa. Aby s tým neostali samy. Mnohé ženy si myslia, že na druhý deň po návšteve u nás už o nich vie polícia. Nie je to tak. Sú tu v bezpečnom priestore. Poradíme im právne kroky a sú u nás anonymne.

Stane sa, že nám telefonujú rodinní príslušníci alebo rovno páchateľ a pýtajú sa, či máme takú klientku, či je v našom bezpečnom ženskom dome, kde sa ženy ukryjú pred násilníkmi. Ale my informácie neposkytujeme. Bezpečný ženský dom je na anonymnom mieste a žena je chránená.

Centrá na pomoc obetiam sú minimálne jedno v každom kraji. Ženy si môžu nájsť informácie na internete alebo ich navigujú na linke pre týrané ženy. Tu sa s nimi porozprávame o všetkých bolestiach, povieme im, aké majú možnosti a nech o tom v pokoji premýšľajú.

Je lepšie, aby išla žena najprv do takéhoto centra než rovno na políciu? 

Nie, takto by som to nepovedala. Ak má žena potrebu ísť na políciu, nech ide. Nechceme, aby to odkladala preto, lebo si myslí, že samej jej na polícii nebude dobre. Môže sa tam stretnúť s absolútne profesionálnym prístupom.

Rozprávame sa o tom, aký ťažký je tento proces pre obete. Neodrádzame ich týmto od toho, aby sa od násilníka odstrihli, keď im hovoríme, aké ťažké to bude? 

Bez polície a súdu sa nedostaneme k potrestaniu páchateľa a uznaniu jeho viny. Nechcem ženy zastrašovať, že kdekoľvek narazia na policajta, tak to bude hrozné. Odporúčam každej žene, aby tú odvahu nabrala. Pokiaľ má obavy ísť sama, nech vyhľadá pomáhajúcu organizáciu. Ženy možno nevedia, že môžu ísť na políciu aj s blízkou osobou, dôverníkom – kamarátka, sestra, matka. Môžu s ňou sedieť pri prvom výsluchu.

Ak sa obrátia na organizácie, ktoré pracujú s obeťami, nikto im nebude zazlievať, že to oznamujú po rokoch. Sú to odborníci, ktorí vedia o ich prežívaní. Aby žena vedela spracovať to, čo sa stalo, je žiaduce, aby s tým išla von zo svojho vnútra. Niekedy je to telefonická konzultácia, nemusíme ju ani vidieť. Ak chce byť anonymná, tak ja jej poviem: vy budete Erika, nech sa páči tu je vaše číslo prípadu. A nič viac o nej neviem.

Môže pri destigmatizácii obetí násilia pomôcť aj to, že teraz viac žien verejne prehovorí o svojej skúsenosti (už to vidíme v médiách)? Môže aj to nakoniec prispieť k pozitívnym zmenám? 

Má to ohromný význam. Obdivujem vašu kolegyňu novinárku, že to povedala. Obdivujem ženy, ktoré o tom verejne rozprávajú, pretože vysielajú signál, že stať sa to môže každému. Nielen žene, ktorá je nezamestnaná a má muža alkoholika. Vysielajú signál, že žena za znásilnenie nemôže a že existuje cesta, ako sa domôcť zadosťučinenia. Čím viac o tom budeme hovoriť odborným spôsobom nedehonestujúcim obete, tým lepšie.

Ako k tomu môže prispieť každý z nás? 

Všímať si a opýtať sa. Nepotrebuješ pomoc? Rešpektovať, ak obeť povie, že nechce alebo nepotrebuje. Alebo príde o pomoc požiadať v inom čase. Netreba hovoriť: Vidíš, mala si prísť vtedy. Nikto nenosí jej topánky. Nikto nevie, čo prežíva. Nikto nemá právo ju hodnotiť. Lebo sme potom na vlne páchateľa. A hovoríme jej, že za to vlastne môže.