Zomrel Juraj Černý, bubeník Slobodnej Európy a Tublatanky

Po dvojmesačnej pauze mal v marci opäť vyraziť so Slobodnou Európou na turné, no prišla správa, ktorú nik nečakal. Juraj Černý zomrel, prasklo mu črevo, ktoré ho trápilo roky. Operácia prišla neskoro. „Obrovský smútok za Tebou, Ďurko. Odpočívaj v pokoji,“ napísal na sociálnej sieti gitarista kapely Sveťo Korbeľ.

Pri všetkej úcte k ostatným bubeníkom, nikto na Slovensku nevedel hrať rokenrol tak ako on. Muzikanti tomu hovoria betón – rovný rytmus, ťažký úder, špinavý feeling, žiadne zbytočné ozdoby. Jeho dunivé „bum-čvach“ doznievalo v ušiach ešte dlho po koncerte. Že je výborný, bolo jasné už od začiatku 80. rokov, keď dal dokopy s Martinom Ďurindom a basákom Paľom Horváthom trio Tublatanka.

Chytili sa hneď debutovým albumom. Začiatkom 80. rokov v Československu nebolo veľa dobrých rockových kapiel, oni navyše vedeli zložiť chytľavé pesničky, a tak sa z nich rýchlo stala „federálna“ kapela s množstvom koncertov.

„Čo Maťo doniesol, to sa stalo hitom. Vata neexistovala. Nepamätám si, že by sme nacvičili nejakú pesničku a nedali ju na album. To platilo pre prvé tri až štyri platne, potom to už, poviem to diplomaticky, nebolo také silné,“ spomínal pred štyrmi rokmi v rozhovore pre SME.

Nekonečné cestovanie, vystupovanie, nahrávanie a žúrovanie sa nedá vydržať večne, prišli hádky a problémy s heroínom. Kapelu opustil po najsilnejších albumoch, na vrchole slávy. „Naplnili sa mi všetky detské sny, bol som rockovou hviezdou, a jednoducho prišla chvíľa, keď som chcel robiť niečo iné,“ vysvetľoval.

Ďurinda: Bol neskutočne slobodný a talentovaný

Do comebacku najslávnejšej zostavy Tublatanky sa nehrnul. Otvorene kritizoval svojho bývalého kapelníka, lebo sa mu nepáčilo, že hrával pre Mečiarovu stranu HZDS, a vytočilo ho, keď dal súhlas na to, aby ich staré hity mohli znieť v  kampani SNS.

Keď sa však smutnú správu dozvedel Maťo Ďurinda, v telefóne sa rozplakal. „Ťažko sa mi hovorí, srdce mi trieska. Dozvedel som sa to len pred chvíľou, úplne ma to vzalo. Je mi strašne smutno, mrzí ma to. Netušil som, že smrť môže prísť tak skoro, hoci som vedel, že má dlhodobé zdravotné problémy,“ povedal pre Denník N.

Plánoval sa s ním stretnúť a dohodnúť nahrávanie pesničky. Zostali len spomienky na „neskutočne slobodného človeka“, na jeho spontánnu povahu, dlhé debaty v kultovej krčme u Veľkých františkánov a na skvelého muzikanta: „Na bicie ani necvičil, nepotreboval to, šlo mu to automaticky. Rytmy mal v krvi a do cvičenia sa tak trochu nútil, len aby mal lepšiu techniku. Niekedy cvičil len desať minút pred skúškou, aby si prebehol prechody a šlapáky. Prísť o takého skvelého človeka s takým talentom je veľká škoda,“ dodáva Maťo Ďurinda.

Filmár

Po odchode z Tublatanky v polovici 90. rokov mal Ďuro kam odísť a mal čo robiť. Dostal sa z drogovej závislosti, začal hrávať s kamarátmi zo Slobodky, ako ju všetci prezývajú, a venovať sa filmu, ktorý bol jeho paralelným svetom.

Vyštudoval dokumentárnu tvorbu na VŠMU, nakrúcal videoklipy, stal sa dabingovým režisérom (stačí spomenúť seriál Frasier), písal televízne scenáre (napríklad Súdna sieň), päť rokov bol dramaturgom ranného vysielania v rádiu Expres, kde robil aj reláciu Macheta. To ho živilo, muziku si ponechával ako hobby.

Slobodná Európa bola pre neho viac než len kapela. „Sme jedna veľká partia, dalo by sa povedať, že aj rodina. To úplne stačí. Každý má svoj osobný život a prácu. Nie je dôvod stretávať sa cez pracovný týždeň. Užívame si to počas víkendu,“ povedal vlani v lete pre časopis študentov UKF v Nitre.

Pochádzal zo známej rodiny, vyrastal v centre Bratislavy, jeho brat Vlado je hercom a riaditeľom divadla Astorka Korzo ’90.