Putinov genocídny mýtus

Autor je americký historik

V rozhovore s Tuckerom Carlsonom nám Vladimir Putin predstavil svoj pohľad na minulosť. Časom vysvetlím, ako sa vo všetkom mýli, ale najprv musím povedať, prečo sa vo všetkom mýli. Keď píšem, ako sa mýli, mám na mysli chyby, ktoré robí pri pohľade na minulé udalosti. Tým, prečo to robí, mám na mysli hrôzu, ktorá je vlastná príbehu, ktorý rozpráva. Prináša totiž vojnu, genocídu a fašizmus.

Mýtus o večnom Rusku

Putin v minulosti čítal o rôznych krajinách. Tým, že ich nazýva „Ruskom“, si nárokuje ich územia pre Ruskú federáciu, ktorej dnes vládne.

Takéto nezmysly končia vojnou. Podľa Putinovej logiky si lídri kdekoľvek na svete môžu robiť nekonečné nároky na cudzie územie na základe rôznych interpretácií minulosti. To však ruší celý medzinárodný poriadok, keďže ten je založený na právne uznaných hraniciach medzi suverénnymi štátmi.

Putin sa v rozhovore s Carlsonom zameral na deviate, desiate a jedenáste storočie, teda čas, keď Moskva ešte neexistovala. Takže aj keby sme mohli cestovať v čase, ako si to Putin želá, a vrátiť sa do roku 988, nemohlo by nás to priviesť do žiadnej krajiny, ktorej hlavným mestom bola Moskva. Väčšina súčasného územia Ruska leží na Sibíri. Európania vtedy tieto ázijské územia ešte neovládali. Podľa Putinovej logiky teda Rusko nemá žiadny nárok na územia, kde ťaží zemný plyn a ropu, zatiaľ čo iné krajiny a ruské národnostné menšiny na ne nárok majú.

Putin využíva na uplatnenie rôznych nárokov rôzne dátumy. To môže urobiť ktokoľvek na akomkoľvek území. Takže prvým dôsledkom Putinovho názoru je, že žiadne hranice vrátane hraníc vašej vlastnej krajiny nie sú legitímne. Keďže každý môže mať svoj príbeh, hrá sa o všetko. Carlson sa Putina spýtal, prečo musel napadnúť Ukrajinu, a odpoveďou bol mýtus o večnom Rusku.

Zničiť „umelý“ národ

Po vojne je druhým problémom genocída. Keď sa rozhodnete, že krajina z hlbokej minulosti je aj v súčasnosti vašou krajinou, potom trváte na tom, že jedinou skutočnou históriou je to, čo sa zdá, že vám dáva za pravdu. Skúsenosti ľudí, ktorí skutočne žili v minulosti a skutočne žijú v súčasnosti, sú preto – aby som použil jedno z Putinových obľúbených slov – „umelé“.
V spomínanom rozhovore, ako aj v iných prejavoch počas vojny Putin falošne rozlišuje medzi prirodzenými a umelými národmi. Prirodzené národy majú právo na existenciu, kým umelé nie.
Problém je, že žiadne prirodzené národy neexistujú. Všetky národy sú totiž nejako vytvorené. Rusko zajtrajška je tvorené činmi dnešných Rusov. Ak Rusi vedú nezákonnú ničivú vojnu na Ukrajine, robí to z nich iných ľudí, než akými mohli byť. To je dôležitejšie ako čokoľvek, čo sa stalo pred stáročiami. Keď niekto nazýva nejaký národ „umelým“, je to ospravedlňovanie genocídy. Genocídny jazyk sa nevzťahuje na minulosť, ale mení budúcnosť.

Každého, kto nezapadá do úhľadného Putinovho príbehu (Rusko je večné, takže Rusi si môžu robiť, čo chcú), treba odstrániť, najskôr z rozprávania o minulosti a potom z okruhu tých, čo sú v súčasnosti považovaní za ľudí. Podľa Putinovej logiky nezáleží na tom, čomu ľudia veria alebo ako chápu svoju vlastnú minulosť. Je to on, kto rozhoduje o tom, ktoré duše sú zviazané s inými dušami. Iné pohľady, prirodzene, nemajú miesto, pretože vzišli z udalostí, ktoré sa (v jeho príbehu) nikdy nemali stať. Jeho názor musí ovládať minulosť, čo si vyžaduje násilie v súčasnosti, teda genocídu.

Ak existujú ľudia, čo hovoria, že Ukrajina je skutočná, treba ich zničiť. To bola od začiatku logika ruskej masovej vraždy. Putin očakával, že Ukrajina o pár dní padne, pretože si myslel, že stačí zlikvidovať pár Ukrajincov z umelej elity. Čím viac Ukrajincov však existovalo, tým viac ľudí bolo treba zabiť. To isté platí pre fyzické prejavy ukrajinskej kultúry. Rusko zničilo tisíce ukrajinských škôl. A všade, kam sa dostanú ruské jednotky, pália ukrajinské knihy.

Spravodliví trpiaci

Tretím problémom je fašizmus, ktorý sa tvári ako obeť. Putin je diktátor najväčšej krajiny na svete a osobne disponuje desiatkami či skôr stovkami miliárd dolárov. A predsa je v príbehu, ktorý rozpráva, dlhodobo obeťou, pretože nie každý s ním súhlasí. Rusko je obeťou, pretože Rusi vedia rozprávať príbeh o tom, ako musia bojovať v genocídnej vojne, no nie každý s tým súhlasí. Ukrajinci sú agresormi, pretože nesúhlasia s tým, že oni a ich krajina neexistujú.

Putin naozaj hovorí, že Ukrajinci sú „nacisti“. To je slovo, ktoré v jeho ústach znamená len „ľudí, ktorí odmietajú akceptovať, že Rusi sú čistí bez ohľadu na to, čo robia“. Toto je argumentácia obete: ak sú Ukrajinci „nacisti“, potom Rusi – hoci začali vojnu, zabili desaťtisíce ľudí, uniesli desaťtisíce detí a každý deň páchali vojnové zločiny – musia byť spravodlivými trpiacimi.

Na tomto mýte záleží. Ak všetko zlé, ako hovorí Putin, v minulosti urobili iní, potom musia robiť iní aj všetko zlé v súčasnosti. Putinov príbeh dokonale oddeľuje dobro od zla. Rusko má vždy pravdu, ostatní sa vždy mýlia. Rusi sa môžu správať ako nacisti, zatiaľ čo „nacistami“ nazývajú ostatných, a všetko je v poriadku. Rusko je národ so špeciálnym poslaním, ktorému stoja v ceste sprisahania.

Lenže v skutočnosti je to Putin, kto vedie vojnu s fašistickými heslami a fašistickými prostriedkami, masovou propagandou a masovou mobilizáciou.

Len slabé argumenty

Rovnako ako existujú tri odpovede na otázku, prečo to Putin robí (vojna, genocída, fašizmus), existujú aj tri odpovede na otázku, ako to robí. Ešte skôr, ako začne svoje rozprávanie, Putin vynecháva rôzne skutočnosti, pri svojom rozprávaní chápe veci nesprávne, a keď sa rozprávanie skončí, opäť niečo dôležité vynecháva.

Možno by som mal radšej skončiť tým, prečo to robí, pretože hneď ako sa dostanem k tomu, že začnem opravovať jeho faktické chyby, môže to vyzerať, akoby som prijal jeho celkovú logiku. Takže len na ujasnenie: aj keby bol Putin čestný historik, neznamenalo by to, že by si mohol (právne, morálne) nárokovať územie na základe správnych vecí, ktoré povedal o minulosti. Skutoční historici túto moc nemajú a väčšina toho, čo Putin hovorí o minulosti, je smiešna. Ale aj keby povedal nejaké pravdivé veci, neospravedlňovalo by to zničenie medzinárodného poriadku, napadnutie susednej krajiny a páchanie genocídy.

Okrem toho, že je to nebezpečné a chybné, je to, čo Putin hovorí o ukrajinskej minulosti, aj nudné. Vynecháva dôležité skutočnosti o histórii území, ktoré dnes tvoria Ukrajinu. Tisíce rokov predtým, ako Putin začal chápať všetko nesprávne, sa vynárali z území, ktoré sú dnes Ukrajinou, trendy určujúce svetovú históriu. Hlboko v bronzovej dobe, asi pred šesťtisíc rokmi, boli na území dnešnej Ukrajiny veľké osady („megamestá“). Asi pred päťtisíc rokmi ľudí, čo postavili tieto mestá, vysídlili pastieri, ktorí domestikovali koňa. A títo ľudia priniesli zo stepí počiatok jazykov, ktorými dnes hovorí asi polovica svetovej populácie. Asi pred dvetisícpäťsto rokmi sa Skýti z juhu dnešnej Ukrajiny stretli s Grékmi a poskytli im niektoré zo svojich najlepších príbehov (vrátane príbehov o skýtskych bojovníčkach Amazonkách). Južné pobrežie dnešnej Ukrajiny živilo v čase ich najväčšieho rozkvetu Atény a v tamojších mestách žili Gréci.

Odtiaľto by sa dalo pokračovať k Sarmatom, Gótom a Chazarom. Územie dnešnej Ukrajiny mohlo byť veľmi dobre aj prvým európskym územím obývaným ľuďmi; nech je to akokoľvek, často veľmi vplyvné národy ho obývali a obývajú už asi tridsaťsedemtisíc rokov. Ak by to skutočne bolo tak, že by si dnes mohol niekto nárokovať územie na základe toho, že tam bol prvý, Rusko by malo len slabé argumenty.

Vrátiť Vikingom a Mongolom

Všetky Putinove tvrdenia o období, ktoré považuje za zaujímavé, teda ktoré sa začína až v deviatom storočí po Kristovi, sú nesprávne. Tuckera Carlsona naštartoval milou rozprávkou o tom, ako ľudia v Novgorode „pozvali“ „variažského princa“, aby im vládol. História však píše drsnejšie príbehy. Bola to éra Vikingov. Vikingská otrokárska spoločnosť známa ako „Rus“ hľadala cestu po prúde rieky Dnipro, aby vymenila svojich slovanských otrokov za striebro. Títo Vikingovia nakoniec vytvorili z Kyjiva, v tom čase chazarskej pevnosti, svoju hlavnú obchodnú stanicu, prístav a neskôr aj hlavné mesto.

Putin v rozhovore presviedčal Carlsona, aby uveril, že šlo o „centralizovaný štát“ s „jedným a tým istým jazykom“. Toto je číra nevedomosť. Šlo o stredoveké kráľovstvo, nie o štát v dnešnom zmysle. A to určite nebolo centralizované. To je fantázia podobne ako spoločný jazyk. Vikingskí a povikingskí vládcovia mali tri mená: svoje škandinávske, časom aj miestne (slovanské) a po obrátení aj krstné. V tom čase a na tom mieste existoval slovanský jazyk, ktorým hovorila veľká časť obyvateľstva a nakoniec aj vládcovia, ale nebola to moderná ruština ani ruština akéhokoľvek typu. Časť jazyka politiky pochádzala od Chazarov. V starovekom Kyjive žili Židia, ktorí vedeli po hebrejsky i slovansky. Hovorilo sa tam aj množstvom iných jazykov z niekoľkých rôznych jazykových rodín.

Ak by Putin myslel vážne, že minulosť určuje súčasnosť, mal by povedať, že územia stredovekého vikingského štátu Kyjivská Rus, ktorý sa rozkladal na veľkej časti územia dnešnej Ukrajiny, na území súčasného Bieloruska a na časti súčasného severovýchodného Ruska, by mali patriť Švédsku alebo Dánsku, prípadne Nórsku. Alebo možno aj Fínsku. Vytvorenie Kyjivskej Rusi totiž bolo jedným z niekoľkých veľkolepých príkladov budovania vikingského štátu okolo roku 1000. K ďalším patria Sicília, Normandia (a teda nepriamo Anglicko), ako aj škandinávske kráľovstvá. Niekedy sa vikingské ambície týkali niekoľkých týchto štátov naraz, ako napríklad vtedy, keď Harald Hardrada, ktorý slúžil v armáde Kyjivskej Rusi, prevzal kráľovskú moc v Nórsku a napadol Anglicko. Putin v rozhovore hovoril o Jaroslavovi Múdrom, no tento fascinujúci vládca v jednom islandskom prameni vystupuje ako Jarisleif Chromý. Vo vtedajšej Európe bol všeobecne známy, kým v Moskve, ktorá vtedy ešte neexistovala, nie.

Potom v roku 1240 vpadli do Kyjiva Mongoli. Pre Putina je to nepríjemný moment, pretože odhaľuje problém jeho uvažovania. Ak Mongoli zničili Kyjivskú Rus okolo roku 1240, prečo si ho potom nevybrať ako dátum, ktorý je navždy platný? Prečo je horší ako skoršie a neskoršie letopočty, ktoré si Putin vybral? Prečo Mongolsko nevznáša nárok na Kyjiv a vlastne ani na Rusko? Podľa Putinovej logiky predsa musí. Prezident však trápny moment rýchlo preskočil (nepravdivým) tvrdením, že „severné mestá si zachovali časť svojej suverenity“. Naznačil tým, že Moskva zachovala suverenitu Kyjivskej Rusi pod mongolskou nadvládou, lenže na mieste Moskvy sa v čase mongolského vpádu nachádzala len osada, ktorú však Mongoli vypálili. Keď bola prestavaná, odvádzala tribút mongolským vládcom. To je zakladajúci moment štátu s centrom v Moskve. Prečo potom dnešná Moskva nepatrí Mongolsku?

Naivný i cynický

V anglickom prepise rozhovoru poskytnutého kanceláriou prezidenta Ruskej federácie, ktorý používam, Putin stále opakuje slovo „Russian“, teda ruský. Nie je to niečo, o čom by sa dalo predpokladať, že si to Carlson všimne, ale je to chyba vždy, keď Putin hovorí o väčšine storočí. Kyjivská Rus v žiadnom prípade nebola „Ruskom“. Bola pomenovaná po Vikingoch, ktorí sa stali jej vládcami. Meno „Rus“ sa začalo spájať s krajinou a jej ľuďmi a s kresťanstvom. Ale pojem „Rusko“, ako ho používa Putin, keď ním odkazuje na čokoľvek konkrétne, bolo meno impéria založeného v Petrohrade (ďalšie mesto, ktoré v čase Kyjivskej Rusi neexistovalo) v roku 1721. Toto impérium sa nazývalo „ruské“ práve z dôvodu, že si robilo nárok na územie a na históriu. Ale to, že Peter Veľký urobil pol tisícročia po tom, čo Mongoli obsadili Kyjiv, šikovné PR rozhodnutie, neznamená, že Rusko existovalo už v čase príchodu Mongolov. Neexistovalo.

Ruské impérium, ktoré vzniklo z Moskvy, bolo veľmi dôležitým štátom. Ale ani Ruská ríša (1721 – 1917) nebola Ruskom v tom zmysle, ako by to dnes chcel Putin. Väčšina jej územia ležala v Ázii. Počas väčšiny jej existencie nepanovalo medzi jej národmi na väčšine jej území ruské národné povedomie. Väčšina jej obyvateľov nehovorila po rusky. Jej vládnucou triedou boli prevažne Nemci, Poliaci a Švédi. Cárovná Katarína Veľká, ktorú Putin uctieva, bola nemecká princezná, čo sa dostala k moci po vražde svojho manžela, ktorý bol nemeckým princom. (Mimochodom, to isté sa dá povedať o sovietskej elite. Len pri Borisovi Jeľcinovi a jeho nástupcovi Putinovi sa dá povedať, že máme pred sebou jednoznačných Rusov, ktorí trvalo vládnu v krajine zvanej Rusko. Možno je to práve táto novosť a neistota, čo stojí za jeho pohľadom na minulosť, ktorý je zároveň naivný i cynický.)

Radšej smrť ako priznanie

Pri prechode zo stredoveku do súčasnosti sa Putin dopúšťa obrovskej chyby, keď vynecháva závažné skutočnosti. Veľmi stručne sa odvoláva na Litovské veľkovojvodstvo a Poľsko-litovskú úniu, ale to len preto, aby Carlsonovi povedal, že utláčali „Rusov“. Litovské veľkovojvodstvo a Poľsko-litovská únia boli v tom čase najväčšie krajiny v Európe. Bola to Litva, ktorá zdedila väčšinu území starej Rusi, a to približne v čase, keď sa jej vládcovia stali kráľmi Poľska. Do únie patril aj Kyjiv – viac ako tristo rokov, teda dlhšie, ako bol súčasťou Kyjivskej Rusi, a dlhšie, ako bol súčasťou Ruskej ríše. Veľká časť pôsobivej kyjivskej politickej kultúry sa presunula do Vilniusu. A opäť by si podľa vlastnej Putinovej logiky územia, ktoré teraz tvoria Ukrajinu, mali nárokovať dnešná Litva alebo dnešné Poľsko.

Za oných tristo rokov sa toho udialo veľmi veľa: renesancia, reformácia, protireformácia. To všetko Ukrajinu (ako sa vtedy už nazývala) poznačilo a odlišovalo ju to od moskovského štátu, ktorého sa tieto trendy do značnej miery nedotkli. Ukrajinskí kozáci sa vzbúrili proti poľskej nadvláde na základe existencie zákonnej povinnosti vládcov voči poddaným, ktorá existovala v poľsko-litovskom súštátí, ale nie v moskovskom štáte. Keď sa ukrajinskí kozáci vzbúrili proti poľskej nadvláde, viedol ich muž, ktorého vzdelali jezuiti, ktorý vedel po ukrajinsky, po poľsky a po latinsky, ale nevedel po rusky a na komunikáciu s Moskovčanmi potreboval tlmočníkov. Kozáci spolupracovali s Moskvou po tom, čo stratili svojich krymskotatárskych spojencov, čo viedlo k vojnám, ktoré zničili Poľsko-litovskú úniu a umožnili Moskve expanziu na západ.

Ale Putin sa mýli, keď hovorí, že dohoda podpísaná medzi kozákmi a Moskovčanmi v roku 1654 bola akýmsi večným spojením ukrajinskej duše s ruskou. Podobne ako veľa iných vecí, ktoré si myslí, aj toto bola sovietska propaganda s konkrétnym účelom. Tvrdil to Chruščovov režim, aby vysvetlil, prečo je Ukrajina, ktorú všetci uznávali ako národ, napriek tomu navždy spojená s Ruskom vo Zväze sovietskych socialistických republík. To však vychádzalo z politickej potreby, nie z historických faktov. Je až niečo úbohé na tom, že niekto taký zbehlý v klamstve ako Putin skutočne verí klamstvám, ktoré mu hovorili, keď bol mladý.

Putin robí znova a znova chybu pri ukrajinskom jazyku, čo je typický prejav cárskej hluchoty. Je pravda, že Ukrajinci dnes vedia po rusky (hoci mnohí to z pochopiteľných dôvodov odmietajú) rovnako dobre ako po ukrajinsky. Keď narazili na Rusov, ešte donedávna Ukrajinci prechádzali na ruštinu. Táto zdvorilosť vyvolala v Rusoch dojem, že ukrajinčina je len dialekt ruštiny alebo že ukrajinčina dokonca vôbec neexistuje. Jednoduchou pravdou však je, že Ukrajinci vedia po rusky, pretože sa to naučili. Rusi nevedia po ukrajinsky, lebo sa ju neučia. Ruskí vojaci ešte aj dva roky od začiatku invázie vytrvalo nazývajú Ukrajincov, ktorých počujú v odposluchoch, „Poliakmi“, pretože nedokážu pochopiť to, čo je zrejmé: že existuje ukrajinský jazyk a oni mu nerozumejú. Putinova predstava, že neexistuje žiadny ukrajinský jazyk, je ako jeho myšlienka, že neexistuje žiadna ukrajinská krajina alebo ukrajinský ľud: je to genocídne, pretože túto predstavu môže naplniť iba masové zabíjanie. S tým súvisí iná vec, ktorá je z rozhovoru s Carlsonom jasná: Putin považuje za samozrejmosť, že zabitie ľubovoľného počtu ľudí je lepšie ako priznanie chyby.

Treba s ňou počítať

Putin sa k uvedomeniu si vlastného problému možno najviac približuje, keď hovorí o dvadsiatom storočí a vytvorení Sovietskeho zväzu (a jeho ukrajinskej republiky). Putin si je istý, že v histórii žiadna Ukrajina nebola, a preto musí Lenina a Stalina prezentovať ako bláznov, pretože sa správali, akoby Ukrajina bola skutočná. Lenin a Stalin boli všeličím, len nie hlupákmi. Putin hovorí, že pri vytváraní ukrajinskej republiky a uplatňovaní politiky v súlade s existenciou ukrajinského jazyka a kultúry (v 20. rokoch 20. storočia) konali sovietski vodcovia z „nevysvetliteľných“ alebo „neznámych“ dôvodov. Lenin a Stalin to však urobili, pretože z vlastnej skúsenosti vedeli, že existuje ukrajinské národné hnutie. Nechceli, aby to bola pravda, jednoducho s ním boli konfrontovaní na každom kroku. Vedeli, že ukrajinské národné hnutie existovalo aj v ruskom impériu, vedeli, že Ukrajinci sa po boľševickej revolúcii snažili založiť štát. Vedeli, že tieto pokusy po rokoch extrémneho násilia porazili, ale že z dlhodobého hľadiska bude treba urobiť niečo iné.

Putin nazýva Sovietsky zväz „Ruskom“ a aj Carlsonovi povedal, že Sovietsky zväz bol len iný názov pre Rusko. Tu sa jednoducho mýli. Rusko bolo súčasťou Sovietskeho zväzu. Asi polovica obyvateľstva ZSSR neboli Rusi. Ukrajina a ďalšie republiky podliehali politike rusifikácie, ale žiadny sovietsky vodca netvrdil (na rozdiel od Putina), že tieto republiky sú len súčasťou Ruska. Sovietsky zväz nadobudol takú podobu, akú mal, ako nominálna federácia národných republík, pretože Lenin, Stalin a ďalší boľševici už pred viac ako sto rokmi vedeli, že musia s Ukrajinou počítať. Vytvorili Sovietsky zväz s národnými republikami, pretože vedeli, že musia urobiť určitý kompromis s politickou realitou, predovšetkým s realitou Ukrajiny.

Keď sa sovietska politika začiatkom 30. rokov obrátila proti Ukrajincom, bolo to preto, lebo Stalin sa bál straty Ukrajiny v dôsledku svojej vlastnej katastrofálnej politiky, nie preto, lebo by si myslel, že Ukrajina neexistuje. Správne veril, že ukrajinskí roľníci budú odolávať jeho politike kolektivizácie, a mnohí z nich to aj, pokiaľ mohli, robili. On a ďalší členovia politbyra spôsobili na Ukrajine politický hladomor na základe logiky, že najmä Ukrajinci by mali byť potrestaní za zlyhania Stalinovej vlastnej politiky. Putin tieto udalosti úplne ignoruje; ale pre tých, ktorí prežili, boli nezabudnuteľnou realitou. Generačná pamäť toho, čo Ukrajinci nazývajú holodomor, je jedným zo spôsobov, ako sa dnešní Ukrajinci odlišujú od Rusov.

Predtým Poľsko, dnes Ukrajina

Putin hovorí o druhej svetovej vojne, akoby to bol etnický ruský boj, lenže v realite šlo o sovietsky boj. A sovietske národy, ktoré trpeli najviac, boli Židia, Bielorusi a Ukrajinci. Za nemeckej okupácie bolo zabitých viac ukrajinských ako ruských civilistov. Ukrajinskí vojaci boli v Červenej armáde, ktorá porazila Nemcov na východnom fronte, zastúpení nadpriemerne. To sú dôležité historické fakty, ktoré Putin jednoducho opomenie. Alebo si vymýšľa: napríklad tvrdenie, že prednášal ukrajinskému prezidentovi Volodymyrovi Zelenskému o jeho otcovi, ktorý bol v Červenej armáde. V druhej svetovej vojne však bojoval starý otec ukrajinského prezidenta. A jeho pradeda a troch prastrýkov zavraždili počas holokaustu. Putin stratil prehľad o generáciách a stratil prehľad o tom, na čom a komu záleží.

Pri druhej svetovej vojne Putin hovoril, že Hitler mal pravdu. Ruský prezident už desaťročie ospravedlňuje pakt Molotov – Ribbentrop, teda spojenectvo medzi Stalinom a Hitlerom z roku 1939, po ktorom sa začala druhá svetová vojna. Jeho argument na začiatku znel, že sovietska voľba pripojiť sa k nacistickému Nemecku pri invázii do Poľska bola presne taká vec, akú robili všetci. Je však ťažké si predstaviť, ako mohol Hitler začať svoju vojnu, keby Sovieti jednoducho dodržiavali pakt o neútočení, ktorý predtým podpísali s Poľskom.

Teraz však Putin zašiel ešte ďalej, keď povedal, že Poľsko (nejako) priveľa kolaborovalo s Nemeckom a zároveň to bolo nedostatočné, pretože si tak samo privodilo vojnu. Putin chce povedať, že Poľsko spolupracovalo s Nemeckom, aby odvrátilo pozornosť od základnej skutočnosti, že Sovietsky zväz vstúpil do druhej svetovej vojny ako nemecký spojenec. Varšava odmietla v roku 1939 bojovať na strane Berlína, Moskva však súhlasila. Putin obviňuje z vojny Poľsko, pretože jeho vlastný prístup k hraniciam a histórii v roku 2024 je ako ten Hitlerov z roku 1939. Putinov „historický“ argument o Ukrajine je v súlade s nacistickou propagandou o Poľsku až po reči o „umelých“ štátoch a národoch s neexistujúcim historickým právom na existenciu.

Vyvracanie namiesto výskumu

Putinovo tvrdenie, že Ukrajinci sú skutoční nacisti, nie je ani nijako zarámované do histórie. Putin to len hovorí. Tento druh tvrdení je sám osebe fašistický: spočíva na domácej politike oddeľujúcej nás od nich, kde sa Rusom hovorí, že sú vždy nevinní, a na medzinárodnej propagandistickej kampani, ktorej cieľom je miasť ostatných.

Ukrajina má oveľa menší problém s krajnou pravicou ako Rusko či dokonca ako Spojené štáty, prípadne takmer akákoľvek iná európska krajina, na ktorú si spomeniete. Ukrajinci si zvolili židovského prezidenta viac ako 70 percentami hlasov bez toho, aby jeho židovstvo bolo veľkým problémom. Inde by to bola výzva. Ukrajinským ministrom obrany je Krymský Tatár (a moslim). Vrchný veliteľ ukrajinských ozbrojených síl sa narodil v sovietskom Rusku ruským rodičom. Ukrajina dosahuje dokonca aj v čase vojny určitý stupeň rozmanitosti, ktorý odráža jej fascinujúcu históriu, ktorá sa v skutočnosti nedá opísať v texte, ako je tento, pretože jeho účelom je na malej ploche ukázať, ako a prečo sa Putin mýli.

Ruský prezident podobne argumentuje od roku 2010. Jeho mýtus o minulosti je hlavnou témou mojej knihy Cesta do neslobody, ktorá mapuje jeho pôvod a obšírnejšie definuje jeho dôsledky. Putinov príbeh vedie k vojne, genocíde a fašizmu. Aj keď sa môže zdať oveľa menší, má to ešte jeden dôsledok.

Keď sú príbehy ako ten Putinov úspešné, aj ľudia v iných krajinách nadobudnú pocit, že potrebujú počuť o vlastnej večnej nevinnosti, aby ospravedlnili hroznú každodennosť. A historici môžu byť vtiahnutí do tohto víru a tráviť čas odpovedaním na klamstvá namiesto toho, aby robili výskum.

Čo čítať

Tento text uzatváram bibliografiou, aby som zdôraznil, že historiografia je otázkou skúmania, zvažovania a uvádzania zaujímavých a obhájiteľných argumentov. Ukrajinskí historici v tom pokračujú aj počas vojny. Posledná kniha od Jaroslava Hrycaka práve vyšla a zaslúži si veľkú pozornosť.

Simon Franklin a Jonathan Shepard: Emergence of Rus 750 – 1200. Routledge, 1996

Christian Raffensperger: The Kingdom of Rus. Arc Humanities Press, 2017

Paul Robert Magocsi: A History of Ukraine. University of Washington Press, 1996

Ivan L. Rudnytsky: Essays in Modern Ukrainian History. Canadian Institute of Ukrainian Studies, 1987

Tatiana Tairova Yakovleva: Ivan Mazepa and the Russian Empire. McGill-Queen’s University Press, 2020

Timothy Snyder: The Reconstruction of Nations. Poland, Ukraine, Lithuania, Belarus 1569 – 1999. Yale University Press, 2002

Barbara Skinner: The Western Front of the Eastern Church. Northern Illinois University Press, 2009

Serhiy Bilenky: Laboratory of Modernity. Ukraine Between Empire and Nation, 1772 – 1914. McGill-Queen’s University Press, 2023

Matthew D. Pauly: Breaking the Tongue. Language, Education, and State Power in Soviet Ukraine, 1923 – 1934. University of Toronto Press, 2014

Golfo Alexopoulos: Illness an Inhumanity in the Gulag. Yale University Press, 2017

Anne Applebaum: Červený hladomor. Stalinova vojna proti Ukrajine. Doubleday, 2017 (po slovensky vydal N Press v roku 2023)

Timothy Snyder: Krvavé územie. Európa medzi Hitlerom a Stalinom. Basic Books, 2010 (Premedia, 2013, 2019)

Mayhill Fowler: Beau Monde on Empire’s Edge. State and Stage in Soviet Ukraine. University of Toronto Press, 2023

Serhy Yekelchyk: Ukraine. The Birth of a Modern Nation. Oxford University Press, 2007

Myroslav Marynovych: The Universe Behind Barbed Wire. Memoirs of a Ukrainian Soviet Dissident. Rochester University Press, 2022

Timothy Snyder: Cesta do neslobody. Rusko, Európa, Amerika. Tim Duggan Books, 2018 (Premedia, 2018)

Stanislav Aseev: The Turture Camp od Paradise Street. Harvard Ukrainian Research Institute, 2023

Serhii Plokhy: Brána do Európy. Dejiny Ukrajiny. Basic Books, 2017 (N Press, 2023)

Yaroslav Hrytsak: Ukraine. The Forging of a Nation. Public Affairs, 2024