Denník N

Odišla z práce, aby sa stala keramikárkou. Remeslo je krásne dobrodružstvo, hovorí Amália Holíková

Amália Holíková. Foto N - Peter Lázár
Amália Holíková. Foto N – Peter Lázár

Amália Holíková v dedine Háj neďaleko Košíc prevádzkuje malé hrnčiarstvo. Výrobky z neho úspešne predáva aj vystavuje. „Až keď vytočíte tonu hliny, nie je to o náhode,“ hovorí Holíková.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Keď sa pred dvanástimi rokmi presťahovala z Liptova do starého gazdovského domu v Háji, nevidela za tým nič iné než len to, že potrebovala zmenu a posunúť sa ďalej.

Krátko po príchode si z garáže urobila malú hrnčiarsku dielňu, na záhrade postavila tehlovú pec na vypaľovanie a dnes plánuje postaviť prístavbu, kde by mohla svoje výrobky predávať a viesť kurzy pre záujemcov.

Hoci keramikárka a lektorka Amália Holíková v 58 rokoch hovorí o svojej profesii a plánoch na niekoľko rokov dopredu s úplnou ľahkosťou a prirodzenosťou, jej cesta k remeslu nebola ani zďaleka taká priamočiara. Najprv keramiku študovať nemohla, neskôr si na ňu nedokázala nájsť čas pri deťoch.

„V istom momente som si povedala, že stačilo a že pôjdem za svojím snom. Zrazu sa začalo mnoho vecí meniť a všetko išlo jednoducho,“ vraví Amália Holíková. Po tridsiatke opustila svoje pôvodné zamestnanie a usporiadaný život vymenila za „dobrodružnú cestu“, ako život s remeslom sama nazýva.

Dom a dielňa v jednom – Hájske hrnčiarstvo. Foto N – Peter Lázár
Amália Holíková pri práci. Foto N – Peter Lázár
Z tvorby Amálie Holíkovej. Foto N – Peter Lázár

Na vôňu hliny nevedela zabudnúť

Dom, ktorý je zároveň jej dielňou, si Amália Holíková rokmi postupne upravovala a zveľaďovala. Aj preto zrejme každý, kto jej príbytok dnes navštívi, nadobudne pocit, akoby sa ocitol na mieste, kde všetko je tam, kde má byť.

Nádoby a šálky na policiach, hlinené zátišia, knihy o keramike, textílie a nábytok v zelených a zemitých farbách. Návštevníci aj preto rýchlo pochopia, že nápis na fasáde domu „Hájske hrnčiarstvo“ neoznačuje bežnú predajňu, ale že ide o životný priestor, zhmotnenú ideu jeho majiteľky.

Podobne ako predmety v dome, ktoré postupne nachádzali svoje miesto, aby vytvorili zmysluplný celok, je aj jej životná cesta. Hoci prvé kontakty s keramikou sa u nej spájajú s detstvom, keď navštevovala ľudovú školu umenia, umeleckej či remeselnej dráhe sa na dlhé roky vzdialila.

„Samozrejme, že to bol môj cieľ, ale vidíte, aký som ročník,“ reaguje na otázku, či nechcela keramiku študovať. „Otec nebol politicky prijateľný. Naša rodina bola prenasledovaná, pretože len čo sa komunisti v roku 1948 dostali k moci, časť rodiny z jeho strany emigrovala. Preto nikoho z rodiny nepustili nikam do zahraničia a mňa a neprijali na školy. Takto nás vybavili,“ vraví Amália Holíková.

Amália Holíková vo svojom hrnčiarstve. Foto N – Peter Lázár

Keď po strednej škole premýšľala čo ďalej, rozhodla sa ísť pracovať do oblasti, ktorá by jej aspoň vzdialene pripomínala jej vysnívané remeslo. Z rodných Košíc preto odišla na Liptov a tam začala sprevádzať v Demänovskej jaskyni slobody, čo vnímala ako dočasnú brigádu, kým sa jej nepodarí nájsť niečo podľa jej predstáv. Krátko na to sa však stala riadnou zamestnankyňou a onedlho na to sa jej narodil syn a musela sa sústrediť na inú situáciu.

Sled týchto udalostí spätne vníma ako životnú etapu, počas ktorej precitla a ktorá ju posunula vpred. „Zamestnanie, ktoré som mala, bolo monotónne a nudilo ma. Pochopila som, že sa vzďaľujem snu,“ vraví. Počas tohto obdobia prišla o oboch rodičov. „Uvedomila som si, že so svojím životom musím naozaj niečo urobiť, že zaň musím sama prevziať zodpovednosť,“ hovorí Amália Holíková.

Zlomovou udalosťou sa pre ňu napokon stalo narodenie dcéry, vtedy mala 32 rokov. „Patrím k ľuďom, ktorí vedia, k čomu inklinujú, majú to zadefinované a hlina bola odmalička moja láska. Po roku na materskej som si povedala, že stačilo a že som zrelá na zmenu,“ hovorí Amália Holíková.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Pekné veci

Životy žien

Kultúra

Teraz najčítanejšie