Denník N

Analytikovo pokánie a druhý rok rusko-ukrajinskej vojny

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ani podvedomá snaha prehliadať chyby Ukrajincom nepomáha a nepomáhame si ňou ani my doma. Aj milosrdná lož má totiž krátke nohy.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Autor je spoluzakladateľom a výkonným riaditeľom think-tanku Adapt Institute, ktorý sa venuje obrane, bezpečnostnej a zahraničnej politike či výskumu odolnosti

Mýliť sa je ľudské. Dôležitejšie je však to, ako s chybami naložíme. Sebakritika nie je nijako príjemná disciplína, je však nevyhnutným predpokladom poučenia i známkou intelektuálnej poctivosti. Pre nás analytikov je aj dôležitým nástrojom spätnej väzby. Bez schopnosti či ochoty korigovať svoje zjavne mylné úsudky sme odsúdení ich opakovať znova a znova. Je to opak kritického myslenia, dôsledného váženia informácií, vyhodnocovania zdrojov či ďalších metód definujúcich analytický prístup.

Tento text je kritickou sebareflexiou a reflexiou najvýraznejších omylov, ktorých sa dopustila analyticko-expertná a novinársko-komentátorská komunita v pokrývaní rusko-ukrajinskej vojny. Druhé výročie ilegálnej ruskej agresie a pokračujúcej invázie na území druhej najväčšej európskej krajiny a nášho suseda Ukrajiny je dobrou príležitosťou obzrieť sa a pomenovať prešľapy a ich praktické dôsledky na vývoj vojny. Hlas expertov a novinárov nie je celkom bez moci, a teda ani bez zodpovednosti.

Chybujeme a budeme chybovať. Môžeme však, nech to znie akokoľvek paradoxne, chybovať lepšie. Vždy budú existovať javy, o ktorých nevieme, i javy, ktorým nerozumieme. Keď sa tieto dve kategórie stretnú, najúprimnejšou a najsprávnejšou odpoveďou je nekomplikované, hoci vo svetle kamier a v prítomnosti mikrofónov ťažko vysloviteľné „neviem“. Ak situácii aj rozumieme a vieme o všetkých silách, ktoré ju ovplyvňujú (čo je spravidla chybný predpoklad), analýza je banálnym pomenovaním zrejmých skutočností. Skutočnou výzvou sú situácie, ktoré riešime v drvivej väčšine prípadov a ktoré sú mixom všetkých štyroch kombinácií známych a neznámych javov, ktorým buď rozumieme, alebo nie (viď koncept tzv. Johariho okna a jeho využitie pre analýzu rizík). Jednoducho povedané, sú veci, ktoré by sme mohli a mali vedieť pomerne presne, ale aj veci, ktoré sú pre nás zahalené rôznou mierou neurčitosti. Samozrejme, sú i také, ktoré sú v nej zahalené úplne.

Ani vynikajúci analytik nie je vševediaci. Vďaka skúsenostiam a sebakritike je však schopný efektívne rozlišovať, s akou mierou neurčitosti pracuje, a plne to zohľadniť pri vytváraní a prezentovaní výstupov svojej práce.

Neistota pred inváziou

Vráťme sa k dnes už zabudnutej epizóde z marca až apríla 2021, keď Rusko pod zámienkou vojenských cvičení a „nutnej odpovede na ukrajinské provokácie“ začalo navyšovať svoje vojenské sily na okupovanom Kryme, pozdĺž severovýchodnej rusko-ukrajinskej hranice a pozdĺž časti rusko-bieloruskej hranice. Západné a ukrajinské zdroje zhodne uvádzali, že prítomnosť viac ako 100-tisíc vojakov znamená najväčšiu koncentráciu ruských síl od roku 2014. Čo sme vtedy nevedeli a dnes už vieme, bolo to, že táto aktivita bola prípravnou fázou invázie. Ruské sily si vtedy vybudovali potrebné zázemie a infraštruktúru, schopnú v poľných podmienkach udržať masívne vojenské sily po dobu až troch mesiacov, teda na fázu medzi októbrom 2021 a februárom 2022. Dnes už vieme aj to, že scenáre, ktoré ruské sily nacvičovali počas jarnej eskalácie, ako bola blokáda ukrajinských prístavov v Čiernom mori či obkľúčenie ukrajinských vojsk na Donbase, sa pokúsili v istých variáciách a s rôznou mierou úspešnosti operačne realizovať aj v skutočnom boji.

Ani v priebehu, ani počas nasledujúcich mesiacov nebola ústrednou interpretáciou ruských krokov z jari 2021 príprava na možnú inváziu. Analytici často siahali po vysvetlení, že Vladimir Putin ukazuje silu domácemu publiku (vtedy bojoval s nie práve najvyššou podporou verejnej mienky), vymedzuje sa voči novej americkej administratíve (Joe Biden bol inaugurovaný v januári 2021) či zastrašuje Ukrajinu, ktorá v tomto období začala intenzívne komunikovať svoj záujem o členstvo v NATO. Pojem invázia sa začal s rastúcou intenzitou skloňovať až od októbra 2021, keď Rusko znovu začalo zhromažďovať vojenskú silu a súčasne eskalovalo konfrontačnú rétoriku smerom k Ukrajine, USA i NATO.

Boli to práve USA a ich spravodajské služby, ktoré prinášali informácie o tom, že zámerom Vladimira Putina je vojensky pokoriť Ukrajinu. Tieto informácie sa však stretli vo verejnom priestore so skepsou. Časť komentátorov odkazovala na biľag amerických spravodajských služieb v otázke zbraní hromadného ničenia v Iraku či čerstvé zlyhanie v hodnotení schopnosti afganskej vlády čeliť Talibanu po stiahnutí spojeneckých síl, čo spochybňovalo hodnovernosť amerického spravodajstva. Hranica medzi zdravou nedôverou a tendenciou a priori neveriť informáciám z Washingtonu je tenká. Faktom je, že americkým informáciám neverili ani blízki spojenci, ako to ilustruje napríklad evakuácia šéfa nemeckej spravodajskej služby Bruna Kahla z Kyjiva až v momente, keď už na mesto dopadali bomby a začínali sa boje o strategické hostomeľské letisko. Zo svojej funkcie riaditeľa vojenskej spravodajskej služby Francúzska sa pre zlyhania v otázkach ruského útoku na Ukrajinu v marci 2023 porúčal generál Eric Vidaud.

Neistota po invázii

Časť analytikov poukazovala na to, že zhromaždené ruské sily z vojenského hľadiska nedostačujú na plnoformátovú inváziu na Ukrajinu. Diskutovalo sa o viacerých možnostiach a za najpravdepodobnejší scenár bol považovaný limitovaný útok s cieľom získať celý Donbas či Donbas a pozemný koridor tvorený časťami alebo celou Chersonskou a Zaporižskou oblasťou. Už ako menej pravdepodobný bol hodnotený možný pokus o zabratie celej ľavobrežnej Ukrajiny. Vecne správne hodnotenie viedlo k nesprávnemu záveru, pretože Rusko sa predsa len pokúsilo o najambicióznejšiu a najriskantnejšiu podobu debatovaných scenárov.

Dnes to už môžeme hodnotiť ako strategickú chybu v ruských plánovacích predpokladoch. Ako blízko bola ruská armáda k zisku letiska v Hostomeli, ktoré by im aspoň teoreticky umožnilo dostať sa do zhruba 30 kilometrov vzdialeného centra Kyjiva, môžeme dnes len špekulovať. A rovnako môžeme kontrafaktuálne špekulovať, aký by bol ďalší vývoj vojny, ak by sa to Rusom podarilo – i s koncovkou v podobe zajatia či likvidácie ukrajinskej vlády a prezidenta.

Dôležité v tomto kontexte je uvedomiť si najmä, že to, ako sa veci udiali, nebolo dopredu dané, pričom aj malá zmena parametrov mohla vyústiť do dramaticky iných výsledkov. Náhody, šance a zlomové okamihy sú a budú vždy niečím, čo sa bude vymykať pevnému analytickému uchopeniu. Pochybenia v hodnoteniach krátko pred a po invázii netreba brať na ľahkú váhu. Pre objektívnosť však treba povedať, že výlučne z otvorených zdrojov sa dynamika takých veľkých a neprehľadných udalostí, ako je napríklad vypuknutie vojny, číta ťažko.

Druhá najlepšia armáda na Ukrajine

Najväčším zlyhaním, pre ktoré sa len ťažko hľadajú dobré ospravedlnenia, bolo markantné nadhodnotenie ruskej a dramatické podhodnotenie ukrajinskej bojaschopnosti.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Vojna na Ukrajine

Komentáre

Teraz najčítanejšie